Zásady

Autor: Laivindie Isilóte, Pridané: 07. 04. 2005, 16:46

"Vítam ťa, priateľ," povedal Norledh a usadil hosťa pri stole. Muž bol zahalený v dlhom špinavom plášti, na ktorom bolo vidno, že je už dlho na cestách. Teraz, keď boli zavreté dvere, odhalil svoju tvár a na nej mnoho hlbokých jaziev.
"Ďakujem, že si ma prijal," zašepkal vyčerpane a zviezol sa na lavicu, kde ihneď zaspal. Norledh sa tomu nedivil, videl, že je na smrť unavený a preto ho nebudil. Ľahol si k ohnisku a premýšľal, ako dávno už svojho priateľa nevidel. Keď boli malí, správali sa k sebe ako bratia, nemali medzi sebou tajnosti a púšťali sa do vecí, za ktoré by ich rodičia zoznámili s trstenicou. Potom Ratt odišiel s kráľovským vojskom a pridal sa ku kompánii pochodujúcej na juh. Roky o ňom nemali žiadne správy a mysleli si, že možno padol niekde v cudzine a jeho kosti práchnivejú v hrobe bez mena.
Nakoniec sa o ňom predsa objavili zvesti - hľadali ho pre zbehnutie a chceli ho obesiť. Norledha to hlboko zasiahlo, ale vedel, že keby sa objavil pri jeho dverách, neprezradil by ho. Taký bol ich dávny sľub - že jeden druhému pomôžu - nech sa stane čokoľvek, nech budú kýmkoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Vedel, že za ukrývanie zbehov je šibenica, ale nemohol porušiť svoje vlastné zásady.

Ráno ho prebudil šramot v izbe a uvidel, ako si Ratt preväzuje hlbokú ranu na ramene a po rukách mu tečie cícerkom krv.
"Kto ti to urobil?" Rattov trpký úsmev ho zarazil, potom sklonil hlavu a povedal: "Kráľovskí."
"Prenasledovali ťa? Prišli aj do dediny?"
"Nie, stretol som ich pri brode. Na križovatke som sa ukryl a oni prešli okolo. Nemuseli by ma tu hľadať, lebo nevedia, že som tu žil. Nevedia o mne vôbec nič," dodal horko a utiahol si handru, ktorú použil ako obväz. Trochu zbledol, ale zaťal zuby a nevydal ani hláska.
"Kde si bol celé tie roky?" spýtal sa Norledh a jeho tón bol opatrný.
"Túlal som sa po svete. A ty si bol celú dobu len tu?"
"Áno. Bol som LEN tu. Mám pole. A... mal som aj ženu, ale.... zomrela."
"Hm, to sa stáva. Ja som smrti videl viac než dosť. Je mi to... ľúto," zašomral, ale v jeho slovách ľútosť nebola a Norledh si to všimol.
"Povedz mi, kde si bol tak dlho," začal opäť naliehavo, ale Ratt ho odbil:
"To nie je vôbec zaujímavé. Jedného dňa si aj tak každý vojak povie, že je čas zmeniť smer."
"Ratt," oslovil ho netrpezlivo, ale hneď sa ovládol, "nehnevaj sa, že som tak zvedavý. Vieš, že mi môžeš veriť a ja chcem veriť tebe... boli sme vždy priatelia a nič to nezmení."
"Boli sme vždy priatelia a práve preto to nechci vedieť. Je lepšie, keď ... "
"Neprezradím ťa. Môžeš sa tu skryť na ako dlho budeš chcieť.... Keby si mi len povedal..."
"Nenúť ma do toho," zasyčal a jeho hlas zaznel hrozivo. Jazvy na jeho tvári sa prehĺbili a vytvorili masku hnevu, ktorá Norledha zneistela a stiahol sa. Celý deň už potom neprehovorili a uhýbali pohľadom jeden druhému.

O niekoľko dní vojaci prešli ich dedinou, ale neprehľadávali domy, len sa pýtali niekoľkých domácich a uspokojila ich daná odpoveď. Zdalo sa, že hľadanie ich veľmi nezaujíma a skôr sa chystali čo najskôr odtiaľ odísť. Nevideli Ratta prichádzať, takže bol v bezpečí a Norledh ho, samozrejme, zaprel. Keď za nimi zavrel dvere, Ratt prišiel do izby a sadol si k nemu za stôl.
"Priateľ, vedel som, že ma nezradíš. Ale roky, kedy som veril v česť a súdržnosť som už dávno zabudol. Prepáč."
"To nič," odvetil, ale potom opäť zmĺkol a zahľadel sa do zeme.
"Dĺžim ti vysvetlenie. Keď som odtiaľto odchádzal, mal som sotva sedemnásť. Vzali ma k pešiakom a tiahli sme na juh," usmial sa spôsobom, ktorý sa Norledhovi nepáčil, "neuveril by si, keby som ti hovoril o tom, čo som tam videl. Naši velitelia nás opustili v najhoršej chvíli a zavládol chaos. Nikdy si nepočul zvuk trhaného mäsa... praskajúcich kostí .... necítil si pach rozkladu a smrti všade navôkol. Vtedy som po prvýkrát zbehol. Ale velitelia sa vrátili, keď bolo po bitke, sliedili okolo poľa a chytali utekajúcich. Mali sme ich zabiť už vtedy," zasipel nenávistne a v očiach mu prebleskoval oheň z krbu. Vrhol rýchly pohľad na Norledha, ale ten si to nevšimol.
"Pamätáš sa, keď sme sa hrávali? Vymyslel som zásady, ktoré som nemal nikdy porušiť."
"Áno, pamätám sa. Čestne bojovať a postaviť sa každému nepriateľovi čelom; dať nepriateľovi možnosť vzdať sa; neublížiť bezbrannému..."
"Aká naivita. Nechápem, že som si to mohol myslieť. Na svete to chodí úplne inak. Ak máš možnosť zabiť, neváhaj."
"Tvoje zásady neboli zlé."
"Zásady. Človek v tejto dobe si nemôže dovoliť akékoľvek pravidlá. Všetko by ho len obmedzovalo."
"Zmenil si sa."
"Isteže. Každý sa raz zmení, skôr alebo neskôr. Uvidíš, len čo sa front posunie sem na sever. A to bude asi už čoskoro."
"Niektorí ľudia dokážu mať napriek vojne... súcit."
"So mnou súcit nemal nikto. Aj ty si ma prijal len preto, že sme bývali priateľmi, nemám pravdu? Pustil by si do domu úplne cudzieho človeka, v noci, zraneného a zrejme prenasledovaného? Nie. -Vidíš, mlčíš."
"Možno."
"Možno?" zasmial sa sarkasticky, "Určite. Každopádne, zajali ma moji vlastní. Niečo som si odsedel - pár rokov bolo ako nič, oproti tomu, čo ma ešte čakalo. Keď prišiel nový veľký útok, vzali ma späť- ako posla. Hodil sa im niekto, kto nebude chýbať, keď ho rozsekajú. Bolo nás dosť, čo sme sa odtiaľ chceli dostať, ale ja som mal v podstate šťastie. Po útoku, keď som ešte nejakým zázrakom žil, som zbehol druhýkrát. Teraz ma chytil nepriateľ. Ako posol som mohol mať pre nich zaujímavé informácie a hodlali zo mňa dostať všetko. To od nich mám tie jazvy. Narazil som práve na takého, čo mi neveril ani slovo. Už po chvíli som mu všetko prezradil, ale on si myslel, že klamem. Trvalo mu vyše dvoch hodín, kým bol spokojný. Nechali ma žiť- to je ten súcit, o ktorom si hovoril?"
"Nie."
"Teraz ma prenasledujú sa zbehnutie a zradu. Ale... po tom, ako som bol na juhu som si našiel nepriateľov aj mimo kráľovských. Keď som nemal peniaze, musel som robiť kadečo, aby som prežil. A stále som sa musel skrývať, utekať uprostred noci... občas som sa k niekomu pridal a vystriedal som zopár bánd. Ale vždy išlo o krk."
"Nemal si na výber."
"Nie, to som nemal..." opäť sa usmial spôsobom, ktorý Norledhovi pripadal ako výraz besného psa. "Isteže som nemal na výber. Keď ma niekto spoznal, musel som utiecť, kým prišli vojaci, ale odplatil som to. Odplatil som to všetko. Každému. Hneď alebo aj neskôr, keď sa im zdalo, že som ďaleko a nehrozí im nič..."
"Ratt, chceš povedať..."
"Že som vrah? Som. Nakoniec to bolo aj celkom... príjemné," zaťal päste a pozrel sa podozrievavo na Norledha: "Sľúbil si, že ma neprezradíš."
"To neurobím."
"Pokračoval som stále ďalej na sever, aj keď ani tu to nie je o nič lepšie, alebo... bezpečnejšie. Našiel som si spôsob, ako prežiť. A aj ako žiť ďalej... " zasmial sa, "skoro som zabudol, aké sú ženy tu na severe." Norledh naňho uprel pohľad plný zhrozenia, ale tentokrát si to nevšimol Ratt. "Nie sú ako južanky. Tie sa bijú do krvi a podrežú ťa v noci, keď sa im nepáčiš. Ale tu na severe... nie. Tu sú iné. Mal som to potešenie nedávno sa s jednou bližšie zoznámiť. Vyhliadol som si ju na trhu, a keď sa vracala, počkal som si na ňu. Skoro ma potom chytili." vyceril zuby v krutom úsmeve a Norledhovi zmizla z tváre všetka krv. "Ale ona mala také jemné... zlaté vlasy..." rozosmial sa.
Norledh vstal a otočil sa k nemu chrbtom, potom prešiel k nemu a dotkol sa jeho pleca: "Sľúbil som ti, že ťa neprezradím a to aj dodržím... Nikto sa nedozvie, že si tu bol."
"Neboj sa, len čo sa dám trochu dohromady, aj sám odídem."
"Neodídeš," vydýchol Norledh takmer nezreteľne, ale keď k nemu Ratt prekvapene vzhliadol, rýchlo tasil nôž spoza opaska a bodol ho do hrude. "Mal si pravdu. Človek v tejto dobe si nemôže dovoliť akékoľvek pravidlá."

Zem na čerstvom hrobe zľahla, kým si ho stihol ktokoľvek čo i len všimnúť. Ale keby sa susedia dobre dívali, mohli občas vidieť Norledha ako uprene hľadí na jedno miesto za poľom a v ruke drží pramienok zlatých vlasov...


Isilóte Späť