Ako to vyzeralo na bojovke...
(Rozprávanie zradeného mnícha)

Autor: , Pridané: 27. 06. 2003, 00:00

Nejdem rozprávať celý príbeh, ako som sa dostala do kláštora. Predchádzalo tomu mnoho udalostí a o tých už napísali mnohí predo mnou. A myslím, že dosť zaujímavo. Ja vám porozprávam o plnení mojej úlohy...

Bolo to jedného slnečného dňa, keď sa okolo obeda vybrala moja družina do kláštora. Opát, dvaja mnísi a ja sme putovali tajomným lesom. Dokonca sme sami zablúdili, avšak ku kláštoru viedli dve cesty. Tá druhá, žiaľ, bola zložitejšia. Museli sme vyjsť strminou nahor. Nebolo to až tak jednoduché, aspoň pre mňa. Ešteže som si mohla pomôcť magickou paličkou. Dobrý začiatok...
Došli sme na miesto. Najcennejšia miestnosť bola knižnica. Bolo tu plno múdrostí, pretože tu boli zvitky s informáciami pre ďalšie družiny. Mojou úlohou, spolu s mníchom Anaronom, bolo odhaliť zlo v lese. Vtedy som však ešte netušila, že zlo sa ukrýva v mojej tesnej blízkosti...
Ja, mních a zároveň svetlý mág (paradoxne v čiernom plášti), a mních Anaron, hraničiar, sme strážili knižnicu. S Anaronom som sa poznala už dlhšie, spolu sme vstupovali do tohto kláštora. Videli sme, ako sa po (správnej) ceste približujú pútnici. Bol to ešte len začiatok, všetci boli akýsi napätí... Pútnikom, ktorí vedeli čítať, sme dovolili prečítať si zvitky a dozvedieť sa mnoho dôležitých údajov pre splnenie vlastnej úlohy. Opát a tretí mních sa kdesi túlali, odôvodňovali to hľadaním akejsi magickej bylinky. Trochu som bola nesvoja z toho, že opát nám nedal nejaké podrobnejšie inštrukcie.
Pútnici odišli. Spolu s Anaronom sme pozorne sledovali okolie. Zrazu pribehli zvyšní členovia mojej družiny a v pätách mali troch nazgulov. Tí sa však radšej vzdialili, keď uvideli, ako sme sa všetci chopili zbraní...
Opäť zavládol pokoj. Aspoň sa to tak zdalo. Opát ma chcel naučiť kúzlo a ja som samozrejme súhlasila. Naopak, potešila som sa možnosti ziskáť nové znalosti. Našiel sa Lindagor, na ktorom som si to vyskúšala a bola som schopná plniť opátov príkaz. Bolo to moje prvé kúzlenie a tešila som sa, keď som bojovníka sparalyzovala.
Opát sa nám začal venovať. Porozprával nám, ako vyzerá naša situácia, vyriekol podozrenia a následne moju úlohu. Mala som od lesného druida získať odpoveď na otázku, či spolupracuje s temnými silami. Konečne môžem urobiť niečo aj ja!
Anaron a členovia inej družiny išli so mnou. Vstúpili sme na územie lesného druida. Chvíľu trvalo, kým sme ho našli. Najskôr sme bojazlivo zastali na začiatku jeho územia, ale ja som už bola netrpezlivá, posúrila som svojich bojovníkov a ochrancov. Odvážne som vykročila oproti nemu. Použila som magickú energiu a vyriekla som : „ Malume autalie paralyza“ Druid mal pôvodne znehybnieť. Chcela som vyrieknuť ďalšiu formulku, aby som od neho dostala odpoveď. No zrazu sa na mňa vrhol s mečom v ruke a ja som sa od ľaku nestihla ani brániť. Ostatní tiež len nechápavo pozerali, čo sa deje... Až keď som vrazila chrbtom do stromu, odrela si ruku o kmeň stromu a trochu sa spamätala, začula som ako druid povedal : „Som imúnny voči kúzlam,“ a zasmial sa. Ja som to neprežila a musela som sa vrátiť do mŕtvej zóny...
Cestou som stretla opáta s mníchom. Vtedy som ešte nič netušila, aj keď mi bolo podozrivé, že čo robí opát tak ďaleko od kláštora, keď ho mal strážiť. On sám tvrdil, že knižnica nemá byť bez dozoru a Anaron bol predsa so mnou. Použitím kúzla sa opát odo mňa dozvedel, čo sa stalo a odišiel. A ja som so zvesenou hlavou kráčala do mŕtvej zóny, kde budem musieť stráviť polhodinu...
Začala som uvažovať, opát sa držal vždy mimo mňa a Anarona, až príliš veľa toho vedel. Musel vedieť aj o druidovi, že je imúnny. A vôbec, prečo vlastne so mnou poslal aj Anarona, veď išli so mnou dvaja bojovníci a jeden bojový mág. Rozhodla som sa, že po návrate do hry sa od neho dozviem, či nie je náhodou zradca.
Žiaľ, Anaron neustrážil knižnicu. Nečudo, bol tam sám. Boli sme dohodnutí, že ak uvidíme obávaných nazgulov, že on vezme zvitky, bude s nimi utekať a snažiť sa neprísť o ne, ja som mala aspoň na chvíľu zamestnať nechcených návštevníkov... Ale žiaľ, ja som bola mŕtva a Anaron nevedel uniknúť trojici túžiacej po zvitkoch. Prišli sme o zvitky, ktoré si pobrali nazgulovia, aby si mohli vyrobiť Vládnuci prsteň.
Do hry som sa vracala s odhodlaním nájsť a vyspovedať opáta... Išla som do kláštora, pýtala som sa pútnikov, či nevideli opáta. Dozvedela som sa, že opát spolupracuje s nazgulmi. Moje tušenie bolo správne, ale žiaľ neskoro... Ale aj tak som ho chcela vyhľadať. To už bojovníci z iných družín naháňali nazgulov a nakoniec ich aj porazili. Bola to veľká bitva, škoda, že som ju nevidela... Ale počula som o nej chválospevy.
K opátovi som sa už nemohla pridať, Anaron bol ešte v mŕtvej zóne, tak som chodila s druhou družinou. Zhodou okolností ma do družiny vzal Lindagor, na ktorom som si skúšala svoje kúzlo. Do rúk mi zveril zvitky, ktoré získal od nazgulov. Boli potrhané, neboli všetky, ale ja som bola rada, že som mohla pokračovať v chránení zvitkov.
Už som bola obozretnejšia, zrada z vlastných radov sa ma nesmierne dotkla a chcela som zabrániť aspoň v tejto družine zrade. Od začiatku sa mi nepozdával jeden člen, zlodej. Bol až príliš milý, až príliš pomáhal a veľa hovoril o zradcoch. Akosi často si odo mňa pýtal zvitky. Rozmýšľala som, či ho donútiť, aby povedal pravdu. Pozorovala som jeho správanie. Pri stretnutí s Anaronom som mu povedala svoj názor... Mojou úlohou bolo odhaliť a zneškodniť zlo, no ja som sa nevedela spamätať z posledného kúzlenia, ktoré dopadlo tak nešťastne. Nemala som odvahu využiť svoje danosti a bola to chyba...
Chystala sa ďalšia bitka, pôvodne to malo byť vyjednávanie s nazgulmi. Ale kým sa stretla moja nová družina s nimi, zlodej nás povodil po celom lese... Sme sa nachodili. Nikto vtedy nič netušil. Dôverovali sme zlodejovi. Vo mne sa síce rodili pochybnosti, ale ja by som si s ním neporadila. Nechala som to tak, čas ukáže. Držala som sa pozadu. S obavou som sa pozerala po okolí. Nazgulov sme nevedeli nájsť... Nakoniec došlo k stretu. Konečne, už som bola uchodená a netrpezlivá...
Stretla som aj Anarona. On chodil s inou skupinou. Ale nakoniec sa pridal k nám. Vlastne bol to boj družín proti nazgulom. No najviac ich chcel poraziť Lindagor. Išiel vpredu, spolu s ním ešte pár ďalších. Zlodej išiel pozadu. Ja s Anaronom sme boli tiež vzdialení od vedúcej skupiny. Bol to len okamih. Zlodej podrezal troch členov družiny, obávaného Lindagora, kúzelníka a padol aj druhý bojovník. Neskôr ich premenili na zombie. A samozrejme, opát bol tam a čaroval... Začala sa veľká bitka. Už som nevedela, kto je zlý a kto dobrý...
Toľkému zlu sme sa už neubránili. Anaron padol v boji, už som mu nestihla pomôcť. Ja som si nemohla ani zakúzliť, lebo všetci boli akosi odolní voči mojim kúzlam. Zlo zvíťazilo... Jedine zrada mohla pomôcť nazgulom. Opát zradil a pomáhal nazgulom, zlodej odstránil Lindagora. A ja som sa iba z diaľky dívala a trápilo ma, že som nedala na svoje tušenie... Svoju úlohu som nesplnila, zlo som síce odhalila, ale nezničila som ho...
Späť