Otázka šťastia

Autor: Mormegil, Pridané: 16. 03. 2005, 20:14

I.

“Je noc. V noci nesmieme nikoho pustiť do mesta.“ zavrčal zbrojnoš pri bráne, len čo uvidel troch prišelcov.
“Nás pustíš.“ odsekol jeden z nich, robustný muž v plášti. Popri nohe mu splývala pošva na meč veľkých rozmerov.
“Nepustím. Skončil by som na popravisku.“
Vzduchom sa zaleskla oceľ, prerušila ticho noci písknutím.
Hlava strážcu v prilbe opísala veľký oblúk a dopadla do štrku kusisko od brány. Telo sa takmer nečujne zviezlo pozdĺž steny na zem. Chlap v plášti utrel svoj meč do zbrojnošovej rovnošaty, zasunul ho späť do pošvy a spolu so svojimi druhmi vkročil do mesta.

II.

“Dvesto zlatých. Ani o prd menej. Nie som žobrák, majster Rogus.“ dodal zaklínač a uprel zrak na telo obrovského pavúka pod svojimi nohami. “Viete, Aranea nie je fagan od susedov, ktorého nakopnete do zadku a on sa už nevráti. Dvesto zlatých.“ zopakoval. “A ja nie som zlodej. Som len obyčajný kováč. Odkiaľ mám vziať toľké peniaze?“ zatiahol kováč, no zaklínač sa nemienil vzdať. “Zjednávate po funuse. Dohodli sme sa pred vykonaním práce.“
“Doparoma!“ zahromžil Rogus. “A čo s týmto?“ povedal, ukazujúc na mrcinu pavúka.
“Váš problém.“ zamiešal sa do zjednávania trpaslík, stojaci po zaklínačovom boku.
Kováč vytiahol mešec a odrátal dvesto zlatých. “Tu máte.“

“Kam teraz?“ spýtal sa trpaslík, štuchajúc palicou do pahreby. Zaklínač pokrčil plecami. Sedeli na kmeni zvaleného stromu na okraji lesa, kúsok od rázcestia. Opäť začínalo snežiť, táto zima prišla veľmi skoro. Ledva skončil slnovrat. “Azda smerom k Caen Henu. To nie je až tak ďaleko, snáď sa tam nájde i nejaká práca“ zašomral zaklínač.
“Nienning...“
“Hm?“
“Cítiš to?“
Cítil. Čosi ho šteklilo na zátylku, to šteklenie prechádzalo do útrob krku. Ktosi ich sledoval.
Jednal bleskovo. Vstal, jednu ruku natiahol k rukoväti meča, vyčnievajúcej nad pravým ramenom a druhou utiahol remeň na hrudi. Meč mu padol do dlane, nacvičeným pohybom ho vytasil z pošvy. Polobratom sa zvrtol.
Pred ním, na kraji cesty, stála žena s lukom v ruke. Tetivu držala napätú, mierila zaklínačovi na hlavu. Havranie vlasy, takmer úplne zmáčané a pokryté snehom, jej viali vo vetre. Oblečená bola v zvieracej koži, len málo spracovanej a taktiež úplne mokrej. Pozdĺž odhalených nôh jej visel meč. Jeho ostrie bolo červené od čerstvej krvi. “Kto... si?“ lámane sa spýtala, pozerala pritom udivene na trpaslíka, akoby predtým žiadneho nevidela. “Garan meno moje. Trpaslík.“ “A... on?“ dodala, ukazujúc pohybom luku na zaklínača. Ten spustil meč, proti luku nemal šancu. “Som Nienning, zaklínač.“ Dievča sa tvárilo nechápavo. “Vatt´ghern.“ Pochopila. Pomaly uvoľňovala tetivu luku, no nespúšťala z tých dvoch pohľad.
Nienning spravil krok vpred. “Stál!“ zakričala a opäť zdvihla luk. Pomaly ustupovala smerom hlbšie do lesa, až v ňom úplne zmizla.

“Aby to mor... to dievča nás skoro zabilo.“ povedal Garan. “Skoro. Bola to asi severanka z potulného bojového kmeňa. Len nerozumiem, čo ju tak...“ Zaklínač nedopovedal. Náhle odbočil z lesnej cestičky na rázcestie pod nimi. Na ňom ležali traja mŕtvi muži.
Z toho prvého trčal načierno operený šíp, zabodnutý v hrudi. Druhý mal preťatý krk a tretí bol bez hlavy. Tá akiste spadla dolu svahom, ktorý začínal na okraji cesty. Nienning sa zohol k mužovi, preťatému šípom. Dôkladne ho prešacoval, no okrem meča, aký nosila kniežacia stráž, nenašiel nič. Druhý mal pri sebe listinu, ktorá hovorila, že ide o Dhirra, člena osobnej stráže kniežaťa Eridanie, Verbera. “Elf... odkedy knieža berie k sebe do stráže elfov? V každom prípade severanka sa mala čoho báť... a i má.“ dodal zaklínač, ukazujúc na stopy vedúce preč z tohto miesta. Sneh ešte nestihol zaviať ani kvapky krvi pri stopách. Štvrtý bol ranený. No žil.

III.

“Ešte jedno, hostinský.“ potichu povedal Garan. Minstrel dospieval. Krčmou sa ozval potlesk, sem-tam i rozcitlivené vzlyky dám, ktoré bardova balada dojala. Stôl uprostred miestnosti sa prehýbal pod množstvom jedál. Údené lososy, teľacie boky, ovocie od výmyslu sveta, kuracie stehná, misy so šalátmi a uprostred toho všetkého trónila hlava prasaťa s jablkom v ústach. Skoro všetci hostia sedeli blízko stola. Len Nienning, Garan, akýsi podnapitý vojak a žena v dlhom plášti sedeli pri bare. Minstrel spustil ďalšiu pieseň, ešte smutnejšiu a tragickejšiu. Opäť nastalo ticho, celá krčma počúvala o nenaplnenej láske dvoch milencov. Vojak pri bare sa zatiaľ zošuchol na zem. Nienning vstal a vyšiel na terasu, ako to mával vo zvyku. Oprel sa o zábradlie a potichu sledoval nočnú oblohu. Vločky snehu sa leskli v svetle mesiaca. Pokrývali neďaleký les, cesty všade naokolo. Mizli v spleti ďalších, existencia každej jednej doplňovala celok. Nienning si povzdychol. Vtom za jeho chrbtom zapraskala drevená podlaha a on zacítil vôňu fialiek. Slabú, no cítil ju. O zábradlie vedľa neho sa oprela žena v dlhom plášti. “Tvoj priateľ si ani nevšimol, že si odišiel.“ neprítomne poznamenala. Zaklínač sa na ňu pozrel. Mala husté tmavé vlasy, ktoré jej splývali na hrudi vo vlnách. Tvár mala krásnu, len cez ľavé líce jej viedla tenká jazva. Siluetu jej skrýval plášť. “Sú ich tisíce.“ povedala, pozorujúc padajúce vločky. “Každá iná... a všetky rovnaké.“ Mlčal. Mlčal a nehybne ich pozoroval.

“Nečakal som, že sa ešte vrátiš... teda nie dnes.“ povedal s úsmevom Garan. Krčma bola skoro prázdna, keď do nej Nienning znovu vošiel.
“Kto je to?“
“Hm?“
“Kto je tá žena.“ nedal sa odradiť Garan.
“Je to Amazonka. Volá sa Danaa.“
“Pekný zadok...“ pousmial sa trpaslík.
Zaklínač mlčal.

IV.

Bolo ráno. Nienning sa zobudil a ucítil vôňu fialiek blízko seba. Vstať sa mu nechcelo. Svetlo prenikalo do izby v úzkych zväzkoch, osvetľovalo kučeravú hrivu Amazonky na jeho hrudi. Natiahol ruku a pohladil ju po hlave. Trochu sa zahniezdila a čosi zamrmlala. Cítil jej rytmické dýchanie, pohyby hrude. Ležal bez pohybu asi hodinu. Vychutnával si tieto chvíle. Chvíle, keď ho budila príjemná vôňa miesto zápachu tabaku, horiaceho v trpaslíkovej fajke.
„Nienning?“ Zobudila sa. Odpovedal jej pohladením po chrbte. Znovu sa zahniezdila.
“Už je ráno?“
“Už.“
“Nevstávam.“
“Aj tak príde...“
“Myslíš tvojho priateľa? Pochybujem. Včera toho dosť vypil. Pravdepodobne dospáva prebdenú noc na stole v krčme.“
“Aspoň raz bude pokoj.“ povedal a pobozkal ju na vlasy.

Slnko dosahovalo vrchol oblohy, keď napokon vstala. Pomaly chytila košeľu, hodenú na zemi, oprášila ju a prevliekla cez hlavu. Postupne zbierala časti odevu z rôznych kútov miestnosti.
“Vstaň už i ty. Mali by sme ísť. Knieža prijíma návštevy len doobeda.“
“Návštevy? Ja chcem ísť navštíviť knieža Verbera?“
“Neprišiel si sem kvôli problémom s Drydenou?“
Nienning mal na tvári nechápavý výraz. “Myslela som, že keď si zaklínač, navštívil si tento kraj kvôli Drydene. Na toho tvora je vypísaná poriadna odmena. Vidím, že ťa to zaujíma. Nuž, sú to už mesiace, čo Drydena obsadila hlavnú vstupnú bránu do Verberovho kaštieľa. Najprv si len utišovala hlad, no teraz zabíja zo zábavy, z pasie. Radcovia kniežaťu radili, nech dá bránu zbúrať, že to netvora pochová. No ten o tom nechce ani počuť. Toho chytráka, čo mu to navrhol, poštval ako potravu tej potvore. Boli tu už skúsiť šťastie všelijaké zjavy. Šarlatáni, ktorí sa k Drydene ani nepriblížili, bojovali s ňou len kúzlami, aj to v úctivej vzdialenosti, ďalej potulní rytieri, čarodejníci, lovci odmien... Preto som tu i ja. Môžeme skúsiť šťastie spolu.“ len čo to dopovedala, Nienning ju chytil za boky a pritiahol k sebe. Opäť zacítil fialky...

“Vstávaj! Garan, počuješ?“ zakričal Nienning na trpaslíka, keď budenie normálnym hlasom nefungovalo. Ten niečo zavrčal, no potom otvoril oči. Veľmi pomaly zdvihol hlavu zo stola a zaklial. “Svet nevidel, aby sa trpaslík nechal premôcť pivom.“ zasipel, keď konečne vstal na nohy. Znavený výraz však vystriedal široký úsmev, keď uvidel Amazonku. “Danaa, toto je Garan, jeden z posledných trpaslíkov tohto kraja.“ Garan okázalo pobozkal žene ruku.
“Bež sa umyť. Ideme navštíviť knieža.“ dodal Nienning.

“Odložte zbrane. Aj ten meč, bielovlasý.“ zavrčal zbrojnoš pri dverách do prijímacej miestnosti kniežaťa. Nienning poľavil remeň na hrudi a zložil meč na stôl. Strážca zdvihol ruku a ďalší dvaja otvorili dubové dvere. Miestnosť bola preplnená gýčovitými ozdobami. Uprostred nej bol obrovský stôl, na ktorého opačnom konci sedel Verber. Nad jeho hlavou visela trofej z mohutného jeleňa. Ukázal na stoličky oproti sebe. Dnu vošiel len Nienning.
“Začnime hneď od piky, majster zaklínač.“ zašomral Verber. “Už mám plné zuby chytrákov, ktorí sa strojili na Drydenu, no len čo sa dosýta najedli, neostal tu po nich ani smrad. Nemienim živiť podvodníkov a nie som ani charita. Odmena činí tisíc zlatých. Tisíc zlatých, ktoré si treba naozaj zaslúžiť. A potom ja uznám, či je vhodné ich vyplatiť.“ Počas tohto prejavu knieža z Eridanie očervenel a prudko gestikuloval. Teraz sa však pokojne prehrabával v obsahu taniera, ktorý mal pri sebe, sem-tam hodil kus mäsa tučnému psovi pod svojimi nohami. “K odmene sa, samozrejme, počíta aj moje osobné priateľstvo. Teda, v prípade úspechu.“ “Pri všetkej úcte, knieža, ide mi hlavne o tie peniaze.“ Červeň z Verberovej tváre vymizla, vystriedal ju pobavený výraz. “Pri všetkej úcte? Zabalené vo veľkých slovách... Myslím, že tušíš, že šlo len o zdvorilostnú frázu.“
Zaklínač prikývol. “Výborne. Prejdime teda k veci. Je nutné zbaviť sa tej mrchy. Cítim ju ako vred, ktorý treba vyrezať, ako mor, ktorého nie a nie sa striasť.“ Verber vstal a pristúpil k oknu. “Poď sem, majster zaklínač.“ Nienning podišiel ku kniežaťu a pozrel von oknom.
“Tam.“ potichu povedal vládca a ukázal na kaštieľ v diaľke. Bol honosný, pravdepodobne lovecký, už pri pohľade na jeho majestát bolo jasné, prečo jeho majiteľ nechce povoliť žiadne búranie. Najvyššia veža sa špicom akoby dotýkala slnka. Strechy pokryté snehom sa v jeho svetle leskli.
“Aká je veľká?“ spýtal sa Nienning.
“He?“
“Drydena. Pýtam sa, do akej veľkosti narástla.“
“Povedzme, že do nevídanej. Ak v kronikách uvádzajú tie potvory veľké ako kone, táto je dvakrát taká.“
Zaklínač sa zamyslel. Obluda takých rozmerov bude mať i mohutné pancierovanie, čepeľ meča ním ťažko prejde. “Ešte stále máš možnosť si to rozmyslieť. Ak pochybuješ či nebodaj si si istý, že to nezvládneš, zbaľ sa a vypadni. Moje dvere sú otvorené.“ Verber sa otočil k oknu. Nienning ľahostajne odpovedal: “Beriem. Zabezpečte mi hlavne samotu pri vykonávaní úlohy. Nechcem zbytočné obete. Hlavne nie svoju vlastnú.“ Knieža sa uškrnul a prikývol.

“Tak čo? Koľko dáva za mrcinu?“ spýtal sa Garan cestou od kniežaťa.
“Tisíc zlatých. Ale je to netvor, ako sa patrí.“ vzdychol Nienning.
“Spolu to zvládneme.“ povedala Danaa.
“Žiadne spolu. Idem sám. Ak sa mi to nepodarí, skús šťastie ty. Ja pôjdem sám.“
“Dohodli sme sa...“
“Dohoda je, keď sa zhodnú obe strany. Nie Danaa, to nebola dohoda. To bolo tvoje rozhodnutie. Chcem ísť do toho sám. Pochop, po elixíroch, ktoré vypijem, za seba nemôžem ručiť.“ Amazonka sa zvrtla a nahnevane odišla. Zamierila do hostinca a zabuchla za sebou dvere, div nevyleteli z pántov. Všetky tváre na ulici sa otočili k nim. “Ženská... Neboj sa, Nienning. Prejde ju to. Ale ja s tebou môžem, však?“ Zaklínačov výraz hovoril za všetko.
“Len som skúšal. Aspoň sa porozhliadnem po meste.“ Garan žmurkol na Nienninga. Ako vždy, šiel hľadať lacné potešenie. V pohári ostrého alebo v ženskom lone. Na trpaslíka mal neuveriteľnú slabosť na ľudské ženy.

Nienning vošiel do brány kaštieľa. Všade bola tma, okná boli potečené akousi odpornou hmotou. Len zriedka cez ne prenikal lúč svetla. Zaklínačove oči v momente zmenili svoj tvar. Zrenice sa prudko rozšírili, zaleskla sa v nich oceľ jeho meča. Očakával čo i len náznak pohybu. Drydeny mali vo zvyku visieť dolu hlavou zo stropu, čakajúc na obeť. Nienning kráčal veľmi opatrne. Vedel, že jediný chybný krok môže spôsobiť nečakaný útok Drydeny, ktorému by sa nemusel stačiť brániť. S mečom nad hlavou prechádzal bránou.
Vtedy spravil ten chybný krok. Lebka, na ktorú neopatrne stúpil, praskla pod jeho váhou. Na strope čosi zavŕzgalo. Nienning sa inštinktívne hodil nabok od miesta, na ktorom ležala rozlomená lebka.
Tá sa v momente zmenila na prach. Drydena dopadla na podlahu ľahko ako mačka, a predsa s drvivou silou. Jej čeľuste však klepli naprázdno, v zúrivosti sa oháňala okolo seba chápadlami. Jedno z nich letelo Nienningovi rovno do tváre. Meč v rýchlosti zasvišťal vzduchom, chápadlo zakončené klepetom dopadlo na zem, kde sa ešte skrúcalo a mlátilo okolo seba. Drydena zrevala a hodila sa dozadu. Zaklínač mal čas presunúť sa za stĺp stojaci uprostred brány. Cítil puch netvora, ktorý sa v tom momente celou váhou svojho tela hodil na miesto, kde Nienning predtým stál. Obrovskej sile neodolala socha drakobijcu, ktorá visela v ústrednej časti klenby stropu brány. Sťažka dopadla na obludu, ktorá zavyla ešte viac než predtým. Zaklínač vybehol z úkrytu, zaťal meč do mäkkého brucha Drydeny. V momente sa naňho otočila ohyzdná hlava s tromi čeľusťami. Tie cvakli po jeho hlave. Nienning zložil prsty do znamenia Quenu, mohutná papuľa narazila na neviditeľný štít. Na jednom mieste ho však pretrhla – ostrý zub zaklínačovi bolestivo vrazil do boku. Vykríkol a švihol mečom. Ten sa zaryl do polovice čeľuste, no zasekol sa v nej. Nienning ho pustil a cúvol. Po štyroch sa odplazil dozadu, až chrbtom narazil na stenu. Drydena sa opäť odhodlala na útok, tentoraz však nebol tak istý, ako tie predošlé. Hodila sa po svojom súperovi, dopadla však len kus pred neho. Zaklínač zazrel rukoväť svojho meča. Kopol do hlavice, čepeľ sa pod tlakom posunula dopredu a zavŕtala sa medzi pláty panciera obludy. Drydene odrazu došli sily. Prevalila sa nabok, miestnosť zavalil odporný zápach. Nienning vstal, vytrhol meč spomedzi plátov a zaryl ho hlboko do rozďavenej papule potvory. Rýchlo odtiahol ruku, no to už nebolo potrebné. Drydena sa ani nepohla. Znovu k nej podišiel a vytiahol svoj meč.
Bola naozaj obrovská. Víťazstvo bolo len otázkou šťastia.

V.

“Žiješ! Doparoma, on to prežil!“ zvolal Garan, keď zbadal zaklínača, ako vychádza z brány. Biele vlasy mal teraz skrvavené, takisto i celú tvár. Trpaslík sa k nemu rozbehol. Nienning si až teraz všimol, ako komicky pôsobí Garan pri behu. Krátke nohy neuveriteľne rýchlo kmitali, no telo ani ruky sa takmer vôbec nehýbali. Keď k nemu dobehol, objal ho okolo pásu a potichu od úľavy zanadával. “Tá tvoja Amazonka zmizla ani kus žvanca medzi psami. Jednoducho jej nieto.“ Nienning sklonil hlavu.
“A ešte sa na teba pýtali nejakí traja chlapi. V čiernych kapucniach, vraj ich posiela nejaký Rishar zo Samarie. Nepôsobili práve priateľsky.“ Zaklínač zbadal, že trpaslík má opuchnuté pravé líce. Jeho sekera však bola od krvi. “Špiny jedny. Chytili ma v krčme a chceli ma zbiť ako mača. Smola, že v rohu putiky sedeli ešte dvaja trpaslíci. My držíme pospolu.“ zasmial sa. Nienning ho potľapkal po pleci. “Tí traja, milý priateľ trpaslík, sú asasíni, nájomní vrahovia. Menovite Maraad, Bagar a Dhar. Poriadne svine, len čo je pravda. Dal by som krk za to, že zabili aj toho zbrojnoša v noci pred dvoma dňami. Najal si ich ten Rishar, lebo som mu nedávno odmietol preukázať istú službu.“
“Ono je to už jedno. Vidím, že si nevyšiel celkom zdravý.“ povedal Garan a ukázal prstom na jeho bok. “Vieš čo, priateľu? Najlepšie lieči pohár ostrého. Keď si už skúmal krčmy, odporuč jednu. A potom pôjdeme vyzdvihnúť od kniežaťa peniaze.“ Trpaslík sa pousmial. “Neodporučím. Nájsť dobrú krčmu je otázkou šťastia.“
“Celý život je otázka šťastia.“ dodal Nienning. “Otázkou šťastie nie je, po akej ceste ním pôjdeš.“

Mormegil Späť