Posledný

Autor: Veronika "Silwen" Bugalová, Pridané: 15. 02. 2004, 07:15

Vládla jasná letná noc, krásna, vznešená, pripomínajúca opäť raz všetkým tvorom svoju moc a vznešenosť. Do hmly vlastných spomienok halil sa krátkovekými ľuďmi zabudnutý Lóriensky les. Skľúčenosť sálala z nočnej temnoty pod stromami, spolu so zašlou mágiou tohto miesta, dodávajúcou vládnucemu tichu nepatrný zvuk akýchsi hlasov. Stromy nečujne stáli v zhluku akoby mali strach a striehli na niečo, čo sa už dávno neudialo. Načúvali temnote. Jediným hlasným zvukom bol ševeľ postriebreného lístia v ich korunách, pomedzi ktoré jemne presvital mesiac v splne a dodával všetkému vôkol čarovný rozprávkový vzhľad dní dávno pominutých. V tráve tíško šuchotal vietor. Rozkolísal steblá trávy, roznášal vôňu lesa a kvetov. Na pahorku Cerin Amroth ešte stále kvitli drobné kvietky elanoru a niphredilu a mlčali o jednom zabudnutom príbehu lásky Dúnadana Estela a Večernice z elfského rodu, ktorá si na lórienských lúkach, na tom istom pahorku zvolila svoj osud a kde kedysi uvädla jej ušľachtilá krása.
Pod najväčším mallornom v tme zahalenom lese sedela štíhla priezračná postava posledného elfa, toho najposlednejšieho v Stredozemi. Sťažka vdychoval omamnú vôňu smutnej atmosféry a vydychoval malé obláčiky pary, ktoré sa hneď rozplývali vo vetre. Po krásnej tvári mu pomaly stekali veľké slzy, ktoré sa v svite hviezd podobali drobným kryštálikom rosy v tráve. Jeho zamyslené hlboké oči sa upierali na Menelmacar. Odrazu mu odniekiaľ priletela zabudnutá myšlienka a on si spomenul na dávny príbeh vzácny jeho rodu, o ktorom si Driečni často spievali piesne chvály, a tak aj on vzdal vďaku Varde, Elbereth- stvoriteľke hviezd.
A zatiaľ v ďalekom Gondore vládol sviatočný ruch osláv, ktorý sa niesol v duchu korunovácie a svadby nového kráľa, v poradí piateho z rodu Aragorna, Elessara Telcontara. Čas plynul. Utekal tak rýchlo a nedal sa vrátiť späť. Život ľudí sa skracoval a ostalo len málo tých, ktorí verili, že kedysi dávno žili bytosti nesmrteľné, dokonalé a krásne, ktoré po veľkých udalostiach odplávali na Bielych lodiach na Západ z prístavov ležiacich v neznámych končinách, niekde za ríšou polovičných. Aspoň v legendách tak stálo napísané vyblednutými runami, že opustili Stredozem a nechali ju v rukách ľudí. A tí, čo verili a chovali v dušiach spomienky, boli pokladaní za bláznov, rovnako ako všetci trpaslíci, ktorí sa utiahli do pozadia dejín a ďalej usilovne hľadali poklady zeme vo svojich kamenných sieňach hlboko pod povrchom. Len občas zablúdili medzi ľudí, snáď len kvôli obchodu a vtedy sa možno aj stalo, že niektorý z kamenného národa vyriekol stratené slová, ktoré i tak len rozfúkal vietor niekde do neznáma.
A aj napriek tomu v zabudnutom Loriéne tíško plakal posledný elf a jeho srdce sa napĺňalo smútkom…
Po lesnej ceste sa približovali dva hlboké hlasy. Blížili sa pomaly, s akousi nevraživosťou, ktorú ešte dopĺňalo hlasné fučanie a dupot ťažkých nôh. V tme sa objavili dvaja trpaslíci, ktorí bez povšimnutia obišli postavu elfa sediacu v tieni stromov a pokračovali ďalej v rozhovore plnom drsných slov, v jazyku vlastnom a zrozumiteľnom iba trpasličiemu národu.
Elf zdvihol hlavu a pozrel sa za vzďaľujúcimi postavami trpaslíkov. Nebol to ani tieň a ani hra svalov na jeho ušľachtilej tvári, ale slabý smutný úsmev, ktorý vyčarili spomienky na dávne časy. Ako veľmi túžil vstať a zavolať na nich do tmy. Ako veľmi túžil s niekým prehodiť pár slov… Ale na čo. Aj tak odíde a všetci zabudnú. Vlastne, už zabudli…
Možno to boli práve tie dve postavy prechádzajúce lesom, možno spomienky- kto vie, no Alcarion vstal, akoby mu niečo dodalo odvahu, lebo aj napriek hlbokému smútku, ktorý bol každým dňom neznesiteľnejší, utrel si slzy a pomaly sa pobral k lesnej riečke Nimrodelu, kde sa chystal uložiť na spánok. Jeho postava sa ticho pohybovala voňavým lesom, z ktorého sa vytrácalo aj to posledné magické čaro. Áno, Lórien sa zmenil. Nebol taký, aký si ho pamätal, keď ho občas navštívil zo svojho vzdialeného domova Ithilienu. Kedysi bol plný Vznešených a Múdrych. Bol miestom smiechu a zábav, miestom pokoja, šťastia a odpočinku. Odvtedy však uplynulo mnoho rokov. Driečny národ opustil Stredozem, les potemnel, naplnil sa nevôľou, magická sila ho opustila. Ľudia ho začali obchádzať, lebo sa báli doň vstúpiť. Stal sa pre nich rodiskom povier a temných príbehov.
Alcarion stál na brehu Nimrodelu a zamyslene pozoroval peniacu sa vodu. Niekde hlboko v srdci mu pokoj nahlodávala myšlienka, ktorá ho trápila toľké roky a odrazu vedel, že má urobiť to, čo neurobil v deň, keď ho jeho pán- posledný kráľ elfov zavolal na Bileu loď, ktorá mala odplávať na Najvzdialenejší Západ. A on v ten deň stál na kamennom móle a dúfal, že aj on raz uzrie Zem Nesmrteľných, jeho perlami posiate pobrežie, kde ho privíta biela čajka… Dúfal, že aj on potom bude žiť v blaženosti… Raz, keď nadíde jeho čas a Stredozem ho už nebude napĺňať šťastím. A aj vtedy vedel, že ten deň príde, lebo jeho obeť nebude vypočutá …
Opäť sa mu z očí pustili pramienky sĺz, ktoré zachytili vlny Nimrodelu a prijali do svojich vôd. Cítil sa sám, opustený a sklamaný. Možno bola chyba, že neodišiel, keď mal možnosť. Vedel však, ako môže ukončiť svoje trápenie. Musí sa o to pokúsiť!
„Všetko sa to skončí, pominie. Odídem, postavím si loď, tak, ako ma to naučili a odplávam a pomocou trpezlivosti Uinen a lásky Ulma. Stredozem už nieje miestom pokoja pre elfov, hoci bolo krásne dúfať, že by mohla byť,“ pomyslel si a opäť sa zahľadel na priezračnú hladinu Nimrodelu, ktorá mu pripomenula ju.
Alcariona pri spomienke na jej krásne oči zabolelo niekde v srdci. Hrdlo mu stlačil nepríjemný pocit zúfalstva a zaplavila ho nová vlna sĺz…
Volala sa Riarwen. Prvý krát sa stretli v Ithilienských lesoch, keď bola ešte malé dievčatko, ktoré sa tam nechtiac zatúlalo. Už vtedy to bolo dávno po odchode poslednej lode z prístavu, no on bol vtedy ešte šťastný a ešte stále žil v nádeji, že medzi ľuďmi existuje niekto, kto nezabudol. Ach, ako veľmi sa mýlil… Ale vtedy sa zjavila ona. Bola maličká, nevinný potomok smrteľníkov. A bola iná, lebo verila. Vyviedol ju z opusteného lesa, no ona sa po dlhé roky vracala a hľadala ho, pretože tie rozprávky, legendy na dobrú noc boli predsa len pravdivé. A on sa ukrýval pred jej pohľadom v korunách stromov a usmieval sa nad vytrvalosťou toho dieťaťa, hoci tušil, že osudu neunikne. A tak sa stalo…
Po dlhé roky sa Alcarion prechádzal po nádherných ithilienských lesoch sám, no samota ho napĺňala šťastím. Cítil, že ma nadísť deň, keď ten pocit pominie. Často myslel na Valinor, na miesto zrodu zašlých svetlom naplnených stromov, no nikdy si nevyčítal, že neodišiel, nikdy neľutoval svoje rozhodnutie. Tušil, že snáď samy Valar chceli, aby splnil poslanie posledného. Nevedel však, čo má robiť, aby začal túžiť po Zemi Neumierajúcich ako všetci Vznešení a akú úlohu mu osud predurčil.
Z vinúceho Nimrodelu vyskočila trblietavá rybka a hneď zas zmizla v spenenej vode. Kúsok od miesta, kde sedel sa medzi stromami mihla mladá líška. Zastala obďaleč, pri nízkom bielo kvitnúcom kríku. Vystrašene kĺzala pohľadom po štíhlej postave sediacej pri vode a po chvíli sa nečujne vzdialila.
Bolo ťažké nemyslieť na rodný Ithilien, kde prežil také krásne chvíle s vedomím, že ho opúšťa navždy. Odrazu si spomenul na ich prvé stretnutie…
Bolo to v jeden teplý letný deň, keď sa zahĺbený do myšlienok prechádzal pod zelenou strechou stromov. Konáre sa prehýbali pod ťažkými strapcami kvetov a v ružovom opare lesa sa vznášala omamná vôňa. A práve vtedy sa zjavila medzi stromami a on sa nestihol skryť pred jej hľadajúcim pohľadom. Už nebola to malé dievčatko, dospela. Stáli oproti sebe, hľadeli si do očí a on v tej chvíli pochopil, že v Stredozemi ostal len a len kvôli tejto nedokonalej, smrteľnej, ľudskej, a predsa tak krásnej bytosti, ktorá strávila detstvo hľadaním jedného elfa, pretože verila legendám. A v tej chvíli, ktorá sa zdala dlhšia ako celý jeden ľudský vek, sa ich srdcia naplnili šťastím.
A aj tento príbeh lásky sa možno neskôr objavil medzi zažltnutými listinami v zaprášenej gondorskej knižnici kráľov, aj on bol možno potom len ďalším na zabudnutie odsúdeným príbehom, podobne ako tie o Thingolovi a Melian, Berenovi a Lúthien, či Aragornovi a Arwen. Stal sa len ďalšou zbytočnosťou v svete ľudí, rozprávkou na dobrú noc deťom, ktorej veria iba blázni.
V tom očarujúcom momente Alcarion našiel odpoveď na všetky otázky. To bola jeho obeť- mal sa stretnúť so smrteľníčkou, ktorá by pripomenula ľuďom existujúcu minulosť, ktorá by dokázala, že Driečny národ- to nie sú len výmysly a nezrozumiteľné rozprávanie trpaslíkov. Áno, bolo mu predurčené zaľúbiť sa do tak obyčajnej bytosti a s tým aj nenaplnenie tohoto nemožného vzplanutia lásky.
V mysli sa mu mihal celý jeho dlhý život v samote, v ušiach mu odzneli všetky piesne jeho rodu, pred očami sa trblitali všetky hviezdy Matky Stvoriteľky, z jeho úst zazneli všetky dovtedy vyrieknuté slová… A to všetko v jednom jedinom mizivom okamžiku.
Pozeral na ňu v neopísateľnom úžase a cítil sa šťastný. Často na ňu hľadieval z výšky korún stromov, ale až teraz si uvedomil jej skutočnú krásu. Mala dlhé hodvábne hnedé vlasy zvíjajúce sa v hustých kučerách, ktoré jej padali do bledej tváre s modrými očami, v ktorých sa topil vždy, keď do nich nesmelo nahliadol. Zjavom skôr pripomínala elfské knieža ako smrteľníčku. Ako rád pri nej sedával, keď si z lúčnych kvetov plietla vence a potom roztopašne hádzala do lesných riečok, ktoré ich odnášali niekde do mora, napokon, ako všetky dni, ktoré strávili spolu v Ithilienských lesoch. Aj oni odplávali do neznámich vôd, jeho srdcu vzdialených…
Šťastie sa začalo vytrácať, po kúskoch sa odlamovalo ako omrvinky z lembasu. Pocítil mrazivú prázdnotu vo chvíli, keď jej uzrel v očiach slová na rozlúčku. Cítil ju aj vtedy, keď mu povedala, že sa už nevráti a aj vtedy, keď ju zazrel prechádzať v sprievode budúceho kráľa. Pochopil.
Zrazu chcel byť niekým iným, na inom mieste, v inom čase. Chcel byť hoci i tým smrteľným človekom, ale hodným jej lásky. Chcel…, no vedel, že sa nemôže rovnať kráľovi. Neveril však, že by lásku niekedy predstierala! Čo ju k tomu viedlo?! Opäť sa odkryla zradná priepasť, ktorej sú schopní len ľudia. Plytká povrchnosť ich citov! Napokon, ľudia nikdy neverili elfom a elfovia ľuďom. A on tam stál len ako smiešna legenda. Bol zranený, dotkla sa jeho najzraniteľnejšieho miesta- srdca, ktoré vie byť zúfalo oddané a verné… Zatúžil po brehoch posiatych perlami.
Nimrodel si tíško spieval Ulmovu pieseň o ďalekých moriach. Jeho žblnkot pripomenul Alcarionovi poslednú bielu loď. Už sa necítil smutný, ale skôr prázdny, bez nádeje na prežitie, s pocitom blížiaceho sa konca. S takýmito myšlienkami zaspával Alcarion- posledný elf Stredozeme.
Nehybne ležal na zelenom koberci lesa. Spal nepokojným spánkom, z ktorého sa celú noc budil so slabým výkrikom na perách. Prisnilo sa mu o bielom meste, jeho trblietavých štíhlych vežiach. Driečni stáli na pobreží a vítali ho spevom. V prístave kotvili labutie lode. Povetrie napĺňal slaný vzduch a kvílenie čajok. V diaľke, nad štítmi vzdialených hôr krúžili orly a vysoko na azúrovom nebi svietila Earendilova hviezda. Ach, Elfia! Miesto, kde túžilo spočinúť jeho srdce…
Alcarion pomaly otvoril oči. Les bol ešte v zajatí temnej noci, len v diaľke žiarili poblednuté hviezdy. Boli to presne tie, ktoré kedysi dávno rozsvietila Varda pre potešenie Prvorodených. Zahľadel sa na množstvo svetielkujúcich bodov. Bola tam jedna, ktorá akoby svietila len pre neho. Visela smutne, osamotená, hoci nepatrne, ešte stále svietila bledastým svitom a dodávala nádej jeho slabnúcemu duchu.
Precitol do hmlistého chladného rána. Bol pripravený na cestu. Prichádzala jeseň, nadišiel čas odchodu.
Lindon stál tichý a opustený. Miesto neraz ospevované a chválené sa stalo rodiskom bezútešnosti a pocitom napĺňajúcim myseľ spomienkou na niečo dávno pominuté. Sedel v malej bielej loďke rozhojdanej vlnami a vetrom, v ktorom bol cítiť príchod nadchádzajúcej zimy. Odrazu mu prišli tie dlhé dni putovania z Lórienu zbytočné. Pocítil koniec… Posledný krát zhliadol na zelené pobrežie Stredozeme. Loďka sa ľahko odrazila od kamenného móla. Vietor napol plachty. Uinen tíšila Osseho hnev a Ulmo hral na lastúry tlmenú melódiu nekonečnej hlbočiny vôd okružného mora Ekkaie…
Na Lórien opäť padla tma. Lesnou cestou sa ponáhľali dvaja trpaslíci. Viedli tichý rozhovor v ich drsnej hrdelnej reči o pobratimoch žijúcich niekde v Modrých horách, o novom gondorskom kráľovi, o jeho posadnutej žene, ktorá vraj poznala elfa. Hovorili o žilách mithrilu, ktoré sa nečakane našli v niektorej z baní a o prapodivnej predvčerajšej noci, kedy padla hustá hmla a v kamenných štrbinách kvílil vietor. Spomínali na čudnú príhodu, ktorá sa stala nasledujúceho rána. V prastarých Lindonských prístavoch, ktoré tam stoja od nepamäti opustené, more vyplavilo trosky bielej lode…
V tú čudnú noc na pahorku Cerin Amroth v zabudnutom Lóriene ešte stále kvitli drobné kvietky elanoru a niphredilu. Na čiernom nebi posiatom množstvom svetielkujúcich bodov zhasla jedna opustená hviezda…

Veronika Bugalová

Späť