Elfovia - Sindar a lesní elfovia

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

SINDAR

To, ako sa Šedí elfovia, ktorým sa hovorí Sindar, stali samostatným rodom, rozpráva príbeh o Putovaní elfov. Na počiatku patrili k Tretej čeľadi, Teleri, a ich kráľ bol veľkráľom Teleri. V oných prvých rokoch sa volal Elwë Singollo a bol zo všetkých elfov najurastenejší. Vlasy mal strieborné a ako jediný z Teleri (s noldorským pánom Finwëm a vanyarským pánom Ingwëm) bol valarským Lovcom Oromëm vzatý do Zemí neumierajúcich, aby videl svetlo Stromov Valar. Keď bol vrátený svojmu ľudu, nikto nedychtil dôjsť k Svetlu viac než on. Teleri boli najväčším zástupom, ktorý sa uberal na západ, ale pre svoju početnosť boli na dlhej ceste stále poslední. Mnohí Teleri sa behom tej púte stratili, ale Elwë ich stále poháňal ďalej, až nakoniec prišli do Beleriandu za Modrými horami.

Načas sa utáborili v lese pri rieke Gelionu. Na tomto mieste podľa elfských povestí Elwë Singollo vošiel do lesa Nan Emlothu a upadol do bezčasového zakliatia. Jeho ľud ho hľadal, roky však plynuli a mnohí sa vzdali nádeje, predali kráľovstvo jeho bratovi Olwëmu a pokračovali v púti na západ. Mnohí iní však nového kráľa nechceli a neopúšťali to miesto. Zostali v Beleriande a hovorili si Eglath, "opustení". Od tej doby boli oddelení od svojich telerijských príbuzných.

Časom sa Eglath dočkali odmeny, pretože Elwë Singollo sa z lesa Nan Emlothu vrátil. Jeho ľud však zostal ohromený zmenou, ktorá sa s ním stala. S ním prichádzala i pôvodkyňa jeho zakliatia, Maia Melian, Elwëho kráľovská manželka. Svetlo jej tváre bolo prenikavé a ľúbezné, Eglath sa jej poklonili a plakali radosťou z návratu svojho kráľa.

Kráľ sa zmenil i inak, lebo už netúžil ísť na Západ, ale zostať v Beleriandskom hvozde, zhromaždiť k sebe svoj ľud a vytvoriť tam kráľovstvo. Svetlo v tvári Melian bolo pre neho krásnejšie než svetlo Stromov. Tak vzniklo nové kráľovstvo, jeho ľud sa už nenazýval Eglath, ale Sindar, "šedí elfovia", a elfovia Súmraku.

Počas hviezdnych vekov sa Sindar stali najväčším elfským ľudom v Zemiach smrteľníkov a patrili im všetky zeme Beleriandu. Pri mori našli ostatok Teleri nazývaný Falathrim, a ten so svojím pánom Círdanom uvítal navráteného kráľa a prisahal mu vernosť. Tak to bolo i s ostatkom Nandor, ktorí prišli do Beleriandu (a neskôr sa nazývali Zelení elfovia či Laiquendi). I tí prijali Elwëho za kráľa. Behom doby vznikol medzi Sindar nový elfský jazyk a v tejto sindarčine už ich kráľ nebol Elwë Singollo, ale Elu Thingol, "Kráľ Šedoplášť".

Hovorí sa, že za hviezdnych vekov vyšiel z Modrých hor zvláštny ľud, ktorý si hovoril Khazâd; elfovia mu hovorili Naugrim alebo "zakrslý ľud". Boli to trpaslíci, ktorí prišli s beleriandskými elfmi mierumilovne obchodovať. Obom plemenám sa dobre viedlo a jedno sa od druhého priučilo mnohým remeslám. S pomocou trpaslíkov bolo vybudované najväčšie elfské mesto v Stredozemi, nazývané Menegroth alebo "tisíc jaskýň". Aj keď mesto bolo vo vnútri hory, bolo popisované ako bukový les, v ktorom svietili zlaté lucerny, spievali vtáky, túlali sa zvieratá a prýštili strieborné fontány. Bolo tam vždy svetlo, ako po celých lesoch okolo Menegrothu, lebo toto sindarské kráľovstvo bolo všemocné, keď mu vládlo spojenie elfa a Maii. Zo zväzku Thingola a Melian vzišla dcéra Lúthien a povesť vraví, že to bolo najkrásnejšie stvorenie, aké kedy vstúpilo na svet.

Avšak veky mieru pod hviezdami skončili; vo Valinore vypukla vojna a Stromy Valar boli zničené. Melian však bola múdra kráľovná s darom predvídania a rozhodla sa vyviesť Sindar zo zla, ktoré malo postihnúť okolité zeme. Vrhla mocné kúzlo a obotkala ním veľký hvozd Doriath okolo Menegrothu, takže sa zo sindarskej ríše stalo skryté kráľovstvo. Toto kúzlo bolo silnejšie než vysoké hradby pevností a nazývalo sa Melianin pás. Nemohlo ho zvonka prelomiť žiadne zlo a každé sa rozplynulo skôr, než mohlo preniknúť dovnútra.

Aj keď vtedy zo Zemí neumierajúcich prišli Noldor prenasledujúci Morgotha a v Beleriandu zúrila Vojna o Klenoty, Sindar väčšinou ohrození neboli. Nechceli tiež jednať s vrahmi rodných ani im pomáhať, pretože sa dopočuli o činoch Noldor v Zemiach neumierajúcich, ako totiž pobili ich príbuzných a ukradli lode Teleri z Alqualondë.

Ako ale rozpráva príbeh o Lúthien a Berenovi, veľké zlo prišlo nečakane z vnútra kráľovstva. K Thingolovi totiž prišiel ktosi z ľudského rodu a požiadal o ruku Lúthien. Thingol pozeral na smrteľníkov s opovržením a bol v pokušení ho usmrtiť. Miesto toho uložil Berenovi nesplniteľný úkol. Ako cenu za nevestu mal Beren vyrezať z Morgothovej železnej koruny silmaril a priniesť ho Thingolovi. To bola výprava za silmarilom, ktorá spôsobila Sindar toľko zlého. Táto výprava vtiahla Sindar do Veštby Noldor a pod kliatbu, ktorá spočívala na silmariloch.

Berenovi sa neuveriteľným činom s pomocou Lúthien a vlkodlaka Huana podarilo úlohu splniť, vyvolal tým však nielen zlobu Morgotha, ale i trpaslíkov a Noldor. Trpaslíčí remeselníci, ktorí pracovali pre Thingola v Skrytom kráľovstve totiž zatúžili po silmarile, Thingola zavraždili a klenot ukradli. Nepodarilo sa im však utiecť a boli tiež zabití. Po Thingolovej smrti Melian zahalila svoju moc závojom a s plačom navždy opustila Stredozem. V tom okamihu spadlo zo skrytej ríše Doriathu kúzlo. Keď teraz pevnosť Menegroth nechránila žiadna zábrana, prišli trpaslíci z Nogrodu a Fëanorovi synovia, Noldor, a spustošili ju. Tým veľké kráľovstvo navždy zaniklo, aj keď niekoľko tunajších pánov zostalo nažive.

V Druhom slnečnom veku niektorí z týchto sindarských pánov s mnohými Noldor odplávali na Tol Eressëu a vystavali mesto a prístav Avallónë. Iní sindarskí páni však zostali v zbytku Beleriandu, ktorému sa hovorilo Lindon. Ako roky plynuli, niektorí synovia sindarských pánov odišli z Lindonu do zemí za Hmlistými horami, kde vytvorili nové kráľovstvá medzi lesnými elfmi. Dvaja najslávnejšie boli Thranduil, ktorý odišiel do Veľkého zeleného hvozdu a vytvoril tam Lesnú ríšu, a Celeborn, príbuzný Thingolov, ktorý s noldorskou kňažnou Galadriel vytvoril kráľovstvo Lothlórien, Zlatý les. Niektorí sindarskí páni sa tiež usídlili u Elronda v Roklinke a v Šedých prístavoch u Círdana Staviteľa lodí. Vo Vojne o Prsteň sa najviac preslávil elf Legolas, syn Thranduilov. Bol jedným z deviatich hrdinov Spoločenstva Prsteňa a po Vojne o Prsteň založil jednu z posledných elfských kolónií v krásnych ithilienských hvozdoch v Gondore. Vo Štvrtom slnečnom veku však všetky eldarské mocnosti sveta slabli a poslední Sindar odplávali s ostatnými elfami zo Šedých prístavov do Zemí neumierajúcich.


LESNÍ ELFOVIA (TAURWAITH)

Vo väčšine zalesnených krajoch Stredozeme na východ od Hmlistých hôr, ktoré neboli úplne pohltené Morgothovým a Sauronovým zlom, žil ostatok elfov, ktorí pri Veľkej púti z rôznych dôvodov odpadli a zvolili si za svoju zem vtedy ešte rozsiahle hvozdy Stredozeme. Niektorí zostali vo Veľkom zelenom hvozde, iní prekročili Anduinu a usadili sa v lesoch v južnom Gondore nebo v Eriadore. V lesoch sa vyznali výborne a oči im ako všetkým elfom žiarili hviezdnym svitom. Neboli mocní ako ich príbuzní, vznešení Eldar, boli však väčší než ľudia a všetky ostatné plemená, ktoré nasledovali. Behom vekov, nasledujúcich po východe Mesiaca a Slnka sa mnoho mierumilovných lesných elfov z Východu zatúlalo na Západ. Žili rovnako ako Avari v kmeňoch, nestavali mestá a nemali kráľa.
V rokoch nasledujúcich po Prvom slnečnom veku sa počty i zeme noldorských a sindarských elfov zmenšili, a aby svoje kráľovstvá rozhojnili, brali si títo Vznešení elfovia za poddaných lesných elfov. Tak sa lesní elfovia naučili mnohému z jazyka a kultúry Vznešených elfov a získali mnoho schopností, ktoré pochádzali zo Zemí neumierajúcich. Pod týmito pánmi lesní elfovia nejaký čas silneli a bohatli. Najväčšiu moc a krásu bolo možno nájsť u lesných elfov, ktorým v Zlatom lese Lothlórienu vládli Celeborn a Galadriel. Celeborn, príbuzný Thingolov, bol totiž počítaný k najväčším sindarským pánom, a Galadriel bola dcérou Veľkráľa Noldor, ktorý zostal v Amane. Moc Celeborna a Galadriel nad Zlatým lesom odrážala zlé moci a lesným elfom sa dobre darilo cez všetky ťažkosti Tretieho veku, aj keď boli trikrát napadnutí. Títo elfovia byli Galadhrim, "Stromový ľud", a svetlo a sláva Zlatého lesa zašli, až keď kráľovná Galadriel nakoniec odplávala do Zemí neumierajúcich.

V elfských písomnostiach sa rovnako uvádza, že vo Veľkom zelenom hvozde (ktorý bol neskôr nazývaný Temný hvozd) bolo v Druhom, Treťom a Štvrtom slnečnom veku lesné kráľovstvo sindarského pána Thranduila. Skryté mesto Thranduilových lesných elfov bolo krásne a kúzelné, lebo bolo zmenšeným obrazom prastarej sindarskej ríše Menegroth - kedysi najkrásnejšieho mesta v Stredozemi. Len časť jeho krásy však prežila a odolala temným nájazdom Tretieho veku i Bitke pod stromami vo Vojne o Prsteň. Rozpráva sa, že vo Štvrtom veku vzal kráľov syn časť lesných elfov z tejto ríše do ithilienských lesov v Gondore. Tento princ sa volal Legolas a stal sa pánom elfov v Ithiliene.

Späť