Seriál (1): Hobiti
1. diel seriálu o rasách Stredozeme

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Povráva sa, že keď svetlý plameň slnka Arien priniesol svetlo svetu a rasa ľudí povstala, v tom istom veku takisto povstali polovičníci na východe. Boli príbuzní ľuďom, ale menší než trpaslíci a dĺžka ich života prevyšovala život ľudí (žili približne 100 rokov). Neexistujú žiadne záznamy o hobitoch pred rokom 1050 , Tretieho veku a prvá zmienka o nich je, že žili so severanmi v severných údoliach Anudiny medzi Mlžnými horami a Zeleným lesom. Počas toho storočia zlo vkročilo to Zeleného lesa a tak bol čoskoro premenovaný na Mirkwood (Temný les). Pravdepodobne táto udalosť prinútila hobitov opustiť údolia. V ďalších storočiach migrovali cez Mlžné hory do Eriadoru, kde objavili ľudí, elfov a úrodnú zem.
Ženy aj muži hobiti majú rovnaké vlastnosti. Všetci merajú okolo 2-4 stôp, stále vyzerajú spokojný a majú nohy a ruky pokryté kučeravými, jemnými chlpmi. Sú nenároční, konzervatívni a spoločenské triedy sa rozlišujú podľa komfortnosti a tichosti ich života. Neprístojné správanie a dobrodružné chúťky sú nepripustiteľné. Väčšina hobitov si oblieka pestré šatstvo a je 6 krát za deň. Za výstrednosť u nich sa považuje užasne rozvinuté majstrovstvo fajčenia tabaku.
Hobiti boli rozdelení na tri skupiny. Chlponohovia, Stati a Plavíni. Chlponohovia boli najpočetnejší a takisto najmenší. Mali orieškovo hnedú pokožku a vlasy. Milovali kopce a takisto sa priatelili s trpaslíkmi. Oni prví prekročili Mlžné hory a vstúpili do Eriadoru.
O storočie neskôr, v roku 1150 Tretieho veku, Stati nasledovali svojich predchodcov a takisto prekročili hory. Do Eriadoru stúpili priesmykmi Roklinky. Stati boli najmenej početní. Boli väčší, tenší a takisto mali radi dobrodružstvá. Farba ich pokožky a vlasov bola svetlejšia a radšej žili v lesoch s elfmi. Plavíni boli poslední z hobitov, ktorí vstúpili do Eriadoru. Boli objemnejší a napočudovanie niektorým rástli brady. V údoliach Anduiny žili najjužnejšie a radi žili na vode. Napriek hobitej prirodzenosti stavali lodičky a člny. Chytali ryby a plávali. Ako jediní nosili topánky a čižmy. Začali sa sťahovať až od roku 1300.
Väčšina Hobitov sa presťahovala do zeme ľudí blízko mesta Hôrka. V roku 1601 sa znovu pohli na západ, kde našli úrodnú pôdu pozdĺž rieky Brandvýna. Objavili Kraj, ktorý bol neskôr označovaný za domov hobitov. Odvtedy začali hobiti datovať svoj kalendár.
Hobiti majú radi mier a tak mali veľké šťastie, že objavili úrodnú zem neobývanú. Okrem roku 1636 keď mor zabil väčšinu Eriadoru, až do roku 2747 nemali v Kraji ozbrojený konflikt. Boli to nájazdy orkov, čo ich prinútilo vstúpiť do vojny, ktorá sa neskôr nazvala Bitka na zelených pláňach. Neskôr ich postihla Dlhá zima v roku 2758 po ktorej nasledovali dva roky hladu. Podľa záznamov Stredozeme, žili v mieri po dlhý čas. Iné rasy ich nepovažovali za žiadnu hrozbu a hobiti zase nemali ambície v ovládaní iných rás. Zatiaľ čo rasy padali okolo nich oni si len obrábali svoje polia v Kraji. Tam založili niekoľko miest. Hobitín, Žabovresky a plno iných. Do Tretieho veku boli neznámi celému svetu. Medzi najslávnejších hobitov patrili Macko a Bianko, ktorí vyviedli hobitov z hôrky a cez Kamenný most ich doviedli do kraja. Túto zem vlastnili Dúnadáni z Arnoru. V roku 1979 keď posledný kráľ Arnoru zmizol na Sever v kraji bol založený úrad správcu. Prvý správca bol Bucco z Močiarov.
Najvyšší z hobitov bol Bandobras Bral, ktorý meral 4 stopy a 5 inčov. Svojich ľudí do vojny na Zelených poliach viedol na koni. So svojim kyjom zabil náčelníka orkov Golfimbula. Pre svoj bojový pokrik ho volali Bučivoj Bral. Ďalší významný hobit bol Železovlad Bral, ktorý sa neskôr nazýval Železovlad II, bol 22 správca Kraja a dedo Bandobrasa. Najvýznamnejší hrdina pre hobitov pred Vojnou o Prsteň bol pravdepodobne farmár, ktorý sa volal Tobold Trúbil z Dolian. V 27.storočí vypestoval rastlinu Galenas, takisto známu ako fajkový tabak. Za tento čin bol hobitmi oslavovaný a zbožňovaný a jednu odrodu tabaku pomenovali po ňom, Starý Toby.
V 30.storočí Tretieho veku sa hobitom dostalo do rúk nebezpečné a veľké zlo. Prvý hobit, ktorý sa stal slávny vo svete bol Bilbo Pytlík z Hobitína, ktorý zohral významnú úlohu vo Výprave do Eriadoru, zorganizovanú mágom Gandalfom a trpasličím kráľom Thorinom Pavézom. Toto dobrodružstvo je zapísané v prvej časti Červenej knihy západnej Marky. Je to kniha, ktorú Bilbo sám nazval "Cesta tam a naspäť". Opisuje dobrodružstvá s trolmi, orkami, vlkmi, pavúkmi a drakmi. V tomto dobrodružstve zohral Bilbo niekoľko významných úloh, na ktoré by sa neodvážili ani tí najmocnejší z ostatných rás a nakoniec bola svetu odhalená neuveriteľná sila hobitieho charakteru. Časť tohto príbehu opisuje ako Bilbo Pytlík získal magický prsteň, ktorý sa v tej dobe zdal najmenší a nepodstatný. Tento čin ovplyvnil všetkých obyvateľov Stredozeme. Bilbo Pytlík, urodzený hobit z Kraja, sa nevedomky stal vlastníkom Jedného Prsteňa. Po čase sa identita Jedného Prsteňa odhalila a vlastníkom sa stal Bilbov synovec Frodo Pytlík. Bilbo odišiel do Roklinky, kde spísal svoje knihy. Okrem jeho memoárov "Cesta tam a naspäť" ešte napísal veľa dobrých básní a takisto trojzväzok "Preklady z elfštiny". Frodo Pytlík sa stal nositeľom prsteňa a vtom istom čase sa Sauron, Pán Prsteňov, pripravoval na ovládnutie celého sveta. V roku 3018, prišiel mág Gandalf k Frodovi a poslal ho na cestu do Roklinky. Keby bola cesta úspešná a Prsteň by bol zničený, svet by sa nemusel obávať vlády Saurona.
V Roklinke sa vytvorilo Spoločenstvo Prsteňa. Ďalší ôsmi boli vybratí ako ochrancovia Froda, nositeľa Prsteňa na jeho výprave. Traja z tejto výpravy boli hobiti a stali sa rovnako slávni ako Frodo. Samvěd Křepelka, Frodov sluha bol jedným z nich. Jeho oddanosť zachránila Frodovi život viac než raz a takisto sa stal na chvíľu nositeľom Prsteňa. Peregrin Bral, dedič úradu správcu a Smělmíř Brandorád boli ďalší dvaja hobiti v Spoločenstve. Počas výpravy sa Pipin a Smiešok (ako ich najčastejšie volali) stali rytiermi Gondoru. Smiešok sa stal šľachticom Kráľa Theodena z Rohanu a napočudovanie spolu s Éowen zabil Čarodejníka z Morgulu, Pána Nazgulov v Bitke na Pelenorských poliach. Pipin, ako strážca Gondoru, bojoval s kapitánmi a v poslednej bitke pred Čiernou bránou zabil mocného trola. Smiešok a Pipin boli najvyšší z hobitov v histórii, pretože počas výpravy vypili entí nápoj, pokrm veľkých entov. A tak prerástli všetkých svojich krajanov a merali štyri a pol stopy. Smiešok sa stal učiteľom "Náuku o rastlinách Kraja", "Letopočty" a spracoval "Staré slová a mená Kraji".
Frodo Pytlík, hrdina Výpravy Prsteňa, sa stal historikom Vojny o Prsteň a napísal veľkú časť "Červenej knihy západnej Marky", ktorú nazval "Pád Pána Prsteňov a návrat kráľa". Stal sa najváženejším hobitom napriek tomu, že to bol iný hobit, ktorý zničil Jeden Prsteň.
Bolo Sméagol Glum, jediný hobit, ktorý podľahol Prsteňu. Glum bol Plavín, ktorý v 25, storočí Tretieho veku, žil blízko miesta kde zomrel Isildur. Tam jeho bratranec Déagol našiel Prsteň. Sméagol zabil Déagola a zobral mu Prsteň. Moc Prsteňa mu predĺžila život niekoľkonásobne. Jeho telesná schránka časom upadla, živil sa živým aj mŕtvym mäsom rýb a orkov. Jeho koža sa stala čiernou bezchĺpov a lepkavou. Jeho telo schudlo a vyziablo. Jeho hlava bola ako lebka a jeho oči boli veľké plné zármutku. Zuby mu narástli ako orkské tesáky a ruky sa predĺžili. Na konci mu narástli pazúry. "Červená kniha západnej Marky" opisuje ako Glum (toto meno dostal pre neprirodzený zvuk, ktorý vydával) žil takmer 5 storočí v jaskyniach pod Mlžnými horami, až do roku 2941. Potom možno nešťastnou náhodou alebo vôľou osudu prišiel Bilbo Pytlík a zobral Glumov Prsteň. Bilbo ho predal Frodovi. Počas tých osemdesiatich rokoch sa Glum nikdy nevzdal pátrania po prsteni. Nakoniec sa znovu stal nositeľom Prsteňa a bolo to na úpätí Hory Osudu, kedy premohol Froda. Spolu bojovali pri sopke a nakoniec vyhral Glum ale prevrhol sa do sopky a so svojou najcennejšou výhrou skonči V Hore Osudu.
A tak sa kombináciou ušľachtilosti a zla najmenšej rasy Stredozeme zničil Jeden Prsteň. Svet bol zachránený od teroru a večnej temnoty a hobiti ďalej nažívali v mieri a sláve, pretože skutky ich ľudí im zabezpečili nehynúcu slávu.

Aragornol

Späť