3. Stretko na východe
S.JRRT v Košiciach

Autor: Katarína "Crankia" Jurdáková, Pridané: 01. 03. 2003, 00:00

[Ospravedlňujeme sa za meškanie tohto reportu, spôsobené chybou (nielen) admina.., totiž mňa :)]

Pätnásteho februára dvetisíctretieho roku juliánskeho kalendára sa v druhom najväčšom meste Slovenska, Košiciach, konalo tretie veľké stretnutie Spoločenstva Tolkiena na východe. A to, že bolo naozaj veľké, dosvedčuje fakt, že tých 11 účastníkov bolo počtom len o jedného menej ako rekord z bratislavského októbrového stretka.

Keď som sa teda spolu z Cirdanom konečne dotrepala do Košíc, bezradne sme postávali v staničnej hale úporne sa snažiac nájsť Erkenbranda, alebo aspoň prísť na to, kam sa ten drobný a nenápadný Rohir podel . Asi po piatich minútach, keď sme už presnorili stanicu, okolie a vracali sme sa späť, v hlavnej hale, kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu s červenou palicou trčiacou spoza chrbta pred nami stál, Erkenbrand, škeriac sa od ucha k uchu a čudujúc sa, kade sa to tárame. Z dlhej červenej palice sa vykľul obojručný meč „Krvavý plameň“ a zo mňa naštvaný trpaslík. Ale dlho som sa nemračila. Sú z toho len zbytočné vrásky a mračiť sa v prítomnosti tak pôvabnej elfky, ako je Lady Leuthil, v sprievode ochrancov Mithrandira a Wyrma, jednoducho neprichádza do úvahy. (ale, keď nad tým teraz spätne uvažujem, možno som sa predsa len mala mračiť. Zanechala by som nepriaznivejší dojem a možno by som nemusela teraz písať tento report.)
Po pár minútach, keď zo mňa opadol ten malý záchvat a zoznámila som sa s prítomnými fantasy , Leuthil a jej sprievod si išli skontrolovať odchody autobusov. Erkenbrand, Cirdan a ja, sme od radosti, že sa opäť stretávame, išli pozabíjať. ( A to takmer doslovne.)
Nechceli sme ale spôsobovať priveľké straty na životoch okoloidúcich a odpratali sme sa radšej na okraj parku trocha bokom od stanice. Tam Erken vytiahol obojručák, Cirdan krátky meč a štít, a ja sekeru požičanú od Cirdana ( Zbrane asi vynášajú viac ako námorníctvo ). Za asistencie udiveného pohľadu obďaleč prechádzajúceho strýčka bezďáka sme sa pustili do boja. Po snehu to síce išlo trocha ťažšie, ale vôbec to neprekážalo. ( Erken si to odniesol asi najviac. Ja som umrela len dvakrát, ale päťkrát som bola ťažko ranená do rúk!)
Vybesnení a vymlátení sme sa vrátili na stanicu, kde sme spolu so zvyškom výpravy a vlajkou spoločenstva ( hand- made by Cirdan) zvesenou zo zábradlia počkali na trošičku (vyše pol hodiny) meškajúceho Annuna. Dočkali sme sa a pomaly sa presunuli do štýlovo, priam fantasticky zariadeného Kelta na námestí, kam za nami mali prísť ostatní, oneskorení, (samozrejme) miestni členovia. Tam sa hneď po usadení našich telesných schránok a objednaní zálievok pre smädné krky rozpútala debata, spojená s výmenou a rozdávaním kníh a artefaktov rôzne (ne)súvisiacich s Tolkienom a fantasy. Po pol hodine sa objavili Xan a Asterix, ktorí vzbudili podozrenie u dosť svojráznej čašníčky. Tá sa po chvíli objavila pri nás, vysvetľujúc, že to je súkromný podnik a majiteľ zakázal vstup osobám mladším ako 21 rokov (a to sme boli skoro všetci). Tak sme teda ešte počkali na Grincha a Lothrien Greenleaf, rozdali si Athelasy a opustili sme podnik. Ja som si chcela ako náhradu za „milé“ zaobchádzanie zobrať jednu zo sympatických obojručných sekier tvoriacich výzdobu, ale z mne neznámych príčin mi v tom chalani zabránili. ;-) Tak sme teda blúdili zasneženým a chladným Košickým námestím a snažili sa nájsť niečo otvorené. Hľadanie niečoho otvoreného zrejme trvalo pre niektorých pridlho, a tak nám Asterix s Xanom zamávali, povedali pa-pá a pobrali sa za iste dôležitejšími činnosťami. Tí trhlejší zo zostávajúcich sa pre spestrenie pokúsili strčiť kamennému anjelovi pri morovom stĺpe do rúk niektorú z našich zbraní. Samozrejme moja šibnutá „maličkosť“ pri tomto úkone nemohla chýbať. Keď sme sa presvedčili, že obojručák ani sekera asi neboli pôvodnou zbraňou tohto archanjela, pokračovali sme v pátraní ďalej. Staré známe „kto hľadá nájde“ (alebo ako sa to hovorí), sa zas raz potvrdilo. Po asi štyridsiatich minútkach sme sa usadili v Zlatom dukáte, piváreni, kde našťastie pre naše žalúdky, aj celkom chutne varia. Veď nielen fantastikou je človek ( elf, hobbit, nazgul..) živý. Banícky interiér sa mi veľmi pozdával, ale elfovia sa tam cítili pomerne stiesnene a preto sme sa po pár hodinách vyplnených plneniami žalúdkov, hraním Magic-ov a besedovaním o fantastike, Prachetovi a blbostiach, opäť odhodlali k zmene pôsobiska. (A opäť mi pri odchode nebolo dovolené vziať si ako suvenír niektorú z nástenných dekorácií.)
Vedenie výpravy prevzal miestny a ako sa ja ukázalo pomerov a podnikov dobre znalý Vinco-Grinch. Ten nás zaviedol do jednej blízkej a predsa dostatočne zašitej čajovne s veľmi špecifickou atmosférou, príjemným prítmím a záhadnými vôňami vo vzduchu. Usalašili sme sa v bočnej miestnôstke, po miernych úpravách sme si posadali do takmerkruhu, objednali si čajíčky a na stolík doprostred sa položila vodná fajka. Okrem nás sa do tej mini izby zariadenej v orientálnom štýle zmestil už len jeden párik, venujúci sa výhradne svojim záležitostiam.
A tak pekne, v kruhu nášho druhu, sme pokračovali v debatách o fantasy, politike a o tom, že vládnuci prsteň možno nebol tak celkom zničený, ale hlavne o téme v poslednom čase stále aktuálnejšej, LARP bojovke. V týchto hlbokomyseľných debatách by sme presedeli ešte veľa šálok čaju, ale čas neúprosne plynie aj pre nás. Ale keďže sme sa dňa chceli aj domov dostať, zaplatili sme, nastavili kurz železničná stanica a zaradili pochodovú rýchlosť. Cestou sme ešte stihli trocha podebatovať o veciach verejných i súkromných. Moja snaha o „požičanie si“ krvavého plameňa bola zväčša blokovaná Erkenbrandovým rýchlym postrehom. Na stanicu sme samozrejme prišli načas a stihli sme si ešte aj poklebetiť v staničnej hale a na nástupišti. Dokonca aj do vlaku sme (ja a Cirdan) nastúpili skôr ako sa poriadne rozbehol!
Ostatní sa ešte na nejakí tú dobu uchýlili do staničného bufetu, kde si počkali až nastane čas ich odchodu. Hlavnou témou boli veci skôr pozemského charakteru, ako napríklad hudba a niektorí sa pred cestou (údajne) ešte trošku posmelili obdobou miruvoru.
No a ja som sa z nudy počas dlhej cesty vlakom z Košíc do Michaloviec snažila vsugerovať nešťastníkovi Cirdanovi teóriu o tom, že on vlastne nie je elf, ale úplne plnokrvný Orc a to s tým elfom si len nahovára pod tlakom okolia. Ale Cirdan je, chvála Eru, elf do poslednej kvapky krvi a mojim zradným rečiam nepodľahol. Ale to je už vlastne iný príbeh.

Crankia

Späť