Posledná skúška

Autor: Laivindie Isilóte, Pridané: 17. 05. 2005, 18:13

"Jeden z nich to musí byť," prehlásil kancelár rezolútne, ale vzápätí oľutoval svoje neuvážené slová a sklopil oči.
"Ani jeden z tamtých nesplnil hlavnú skúšku. Načo mi je veliteľ osobnej stráže, ktorý zabudne na svoju vernosť?"
"Ale ako môžu vedieť, ktorá voľba je správna?"
"Ja od svojich požiadaviek neustúpim. Dobre vieš, koľko pokusov o atentát sa odohralo len za posledný rok. Trón je lákavý cieľ a to, že na ňom sedím ja, nie je mnohým po chuti. A to tu nie som viac ako tri roky. Koľko mojich predkov sa dožilo staroby?"
Kancelár bezradne rozhodil rukami: "Ale kde ho máme hľadať? Už boli vylúčení všetci, ktorí prešli telesnými skúškami. Museli by sme všetko robiť odznova."
"Nezáleží mi na tom, ako dlho to bude trvať! Chcem niekoho, komu budem môcť zveriť aj svoj život, ak to bude potrebné. Pošli ich všetkých preč."
Už na odchode sa kancelár otočil späť a napriek tomu, že vedel, akú tým vzbudí odozvu, povedal: "A čo Faran?"
"Faran? Myslíš, že mu môžem veriť? Pokúsil sa zabiť môjho brata."
"No... nemyslím, že by to pre vás bola veľmi veľká strata."
"Svojou prostorekosťou si sa mohol už stokrát dostať na popravisko. Ale máš pravdu. Môj brat je teraz na tom správnom mieste. Za jeho života nemôže byť nikdy dosť ďaleko, aby mi nerobil starosti, ale je dosť ďaleko, aby nezasahoval do vlády."
"Faran je dobrý bojovník," podotkol, "asi najlepší z tých, čo tu boli."
"Ale je to náš väzeň. Je to síce len formalita, ale bolo nutné ho potrestať, aspoň pre zdanie spravodlivosti, aj keď nám v skutočnosti urobil službu. Ak by aj splnil skúšku, ako môžem vedieť, že sa ma tiež nepokúsi odstrániť, ak sa mu moja vláda znepáči?"
"Je to rebel. Ale mám pocit, že mu viac išlo o všeobecné dobro, než o svoju slávu. Jeho česť by mu nedovolila niečo podobného, kým by nemal pocit, že sa deje bezprávie. U bojovníkov, ako je on, to tak býva."
"Áno. Asi máš pravdu. Poznal ho aj môj otec a dovolil mu pohybovať sa voľne po paláci. On a môj brat bývali priatelia. Čo myslíš, že ho priviedlo k tomu, aby sa ho pokúsil zabiť?"
"Eh, ... mám teda ísť do väzenia?"
"Najprv vyhoď tých ostatných a odkáž, nech znova pripravia izbu s pokladom. Telesné skúšky sú zbytočné, obaja dobre vieme, že by ich zvládol."


Dvere cely sa nehlučne otvorili a Faran zodvihol hlavu. Kancelár naňho upieral starecké vodnaté oči, aby mu neunikol ani jediný záblesk toho, čo sa odohrávalo v Faranovej mysli.
"Teraz dostaneš svoju možnosť. Ak to pre mňa urobíš, zaistím ti bezpečnú cestu do prístavu, kde kotví loď. Odvezie ťa na sever a odtiaľ môžeš ísť kamkoľvek. A okrem toho dostaneš dobre zaplatené."
"Dosť dobre za tie tri roky, ktoré som tu strávil? Dosť za vraždu?"
"Zabi ju a dostaneš toľko zlata, koľko by si nestihol minúť ani za dva životy. Zabi kráľovnú, Faran."
"Kedy dostanem zbraň?"
"Ráno pre teba prídu stráže a odvedú ťa ku kráľovnej. Tá ti navrhne, aby si sa stal jej kapitánom stráží. Už po ceste k nej ti jeden z vojakov podstrčí dýku. Ale musíš počkať. Odvedie ťa k izbe, v ktorej bude množstvo pokladov a dá ti vybrať. Budete sami dvaja. Vtedy sa jej zbav. Je to jej skúška - keby si si vybral tú správnu vec, mohol by si sa stať tým kapitánom."
"A ktorá je tá správna vec?"
"To neviem ani ja. A je to jedno. Teba musí zaujímať len to, že bude mŕtva."
"Kto bude vládnuť? Ty?"
"Prečo nie?" uškrnul sa kancelár.
"A to zlato?"
"Bude ťa čakať na lodi."
"Dobre," uzavrel to Faran, akoby znudene zazíval a pozoroval, ako sa kancelár pri odchode podozrievavo poobzeral a zavrel dvere jeho cely.

Všetko prebehlo presne, ako to kancelár predpovedal. Faran kráčal za mladou kráľovnou a tá ho viedla spletitými chodbičkami paláca. Nemal problémy s orientáciou, v mysli sa mu vynárali spomienky na to, koľkokrát už tadiaľ išiel. Vošli na malý zelený dvor s niekoľkými stromami, kde stálo päť stráží a kancelár. Faran sa nemohol udržať, aby sa mu v duchu nevysmial - napriek snahám mal starý muž na tvári napätý výraz a očami uprene sledoval dvojicu prechádzajúcu okolo.
Na druhom konci dvora zamierila kráľovná k ťažkým dubovým dverám a veľkým kľúčom ich odomkla. Faran musel zažmúriť oči, lebo keď vstúpili, oslepila ho záplava svetla. Mlčky zavrela dvere, ale nezamkla a kľúč si zavesila k pásu.
"Vidíš tu mnohé poklady a cennosti. Sú tu šperky, drahé kamene, zbrane, zbroj, cenné knihy, niektoré vraj dokonca magické. V tejto izbe je toho skutočne veľa. Ale vyniesť môžeš iba jednu jedinú vec. Vyber si, čo sa ti zdá najcennejšie alebo najdôležitejšie a vynes to von. Ak zvolíš správne, staneš sa mojím kapitánom stráží a dostaneš späť všetko, čo si stratil, keď si sa pokúsil zabiť môjho brata."
Faran sa na ňu zahľadel a uistil sa, že dýka mu bezpečne sedí v tajnom záhybe rukávu. Potom sa pohol, akoby si prezeral veci, ktoré tam ležali, ale stále sa k nej približoval. Keď už bola na dosah, kľudne sa k nej otočil a bez známky zaváhania prehlásil:
"Čo by mohlo byť pre veliteľa stráže cennejšie v tejto miestnosti?" a zrazu ju chytil za pás a prehodil si ju cez rameno. Otvoril ťažké dvere a povedal: "Teraz mi musíte veriť."
Len čo sa ocitli na slnkom zaliatom dvore, rozbehli sa k nim stráže. Faran zhodil mladú ženu na nohy a prudko ju odstrčil k stromom, aby sa mohol sám postaviť svojim nepriateľom.
"Stojte!" zakričala a traja z mužov sa skutočne zastavili. Dvaja ďalší sa však vrhli na Farana s mečmi v ruke. Ten dýkou odrazil prvú ranu a prerezal mužovi žily na ruke, ale ten druhý ho zasiahol do ramena.
"Pomôžte Faranovi!" vykríkla kráľovná a tí traja, ktorí sa ukázali byť vernými, rýchlo zatlačili zradcu k múru a odzbrojili ho. Faran sa nestaral o zranenie, priskočil ku kancelárovi a skôr, než ten mohol čokoľvek urobiť, mu preťal hrdlo. Starec naňho prekvapene pozrel a oči sa mu rozšírili úžasom. Z ruky mu vypadli dve otrávené šípky- elegantné zbrane, typické pre tento druh konšpirácií. Potom padol na zem a s chrapotom skonával. Krv pod ním vytvárala zväčšujúcu sa karmínovú mláku.
"Čo sa to tu deje?" prehlásila kráľovná šokovane. Faran sa k nej teraz už opäť pokojne otočil a pustil dýku na zem.
"Prepáčte, pani, ale ako veliteľ vašej stráže som mal povinnosti. Alebo ním nie som? Neuhádol som, o čo išlo v tej skúške?" Dvor sa pomaly zapĺňal zbiehajúcimi sa strážcami.
Kráľovná sa usmiala, prikývla a oči jej spokojne zažiarili: "Kapitán Faran... Môžeš sa ísť nechať ošetriť. Ale hneď potom budem očakávať vysvetlenie toho všetkého."

Isilóte
Späť