Rozvaliny

Autor: Mormegil, Pridané: 11. 01. 2005, 11:56

Hviezdy osvetľovali rozvaliny starobylého hradu. Dopadali na ruiny bášt, na polorozpadnuté hradby, na schodiská, zašlé vekmi. Ich svetlo poodhaľovalo majestát minulosti, krutosť a chlad stien z mramoru...
Hradom sa ozývali kroky. Ozvena sa odrážala od nekonečnej krásy múrov. Tie ju vo svojej vznešenosti nakoniec pohlcovali, aby sa už nikdy nevrátila späť. Komnatami bez stropov prechádzala postava v plášti. Na hlave mala kapucňu, ktorá skrývala tvár neznámeho pred svetom. Svetom rozdeleným na dva hlbokou priepasťou.
Neznámy však nebol sám. Pozoroval ho pár očí, červených sťa oheň. Pár očí, ktorý mohol rozhodnúť o všetkom.
Cudzinec zastal. Sňal si z hlavy kapucňu a s nádejou vzhliadol na nočnú oblohu. Mesiac svietil stále rovnako, nemenne, ako kedysi. Ako vtedy, keď ešte mal jeho život zmysel. Keď v noci upieral pohľad ku hviezdam, pozoroval ich, tisíckrát sa ich pokúšal zrátať, no vždy sa zmýlil.
Červenooká bytosť cítila beznádej. Jej chladné, astrálne telo sa blížilo k neznámemu. Hadie oči sa mu zaleskli, zračila sa v nich radosť zo smútku.
“Kto si?“ náhle sa ozvalo, nečakane, sám prízrak sa strhol. Nastalo ticho. Stíchla i hudba svrčkov, šepot vetra a šelest lístia. “Som ty.“ znela odpoveď, temná, no sebaistá. “Som Čas. Som Život, Smrť, Deň, Noc, Láska, Nenávisť. Som tvoja duša, duša všetkých tvorov. Som Osud.“ V zmijích očiach mu zahrali plamienky.
“Osud, osud, osud,...“ ozvena doznievala opäť pohlcovaná múrmi. Doliehala po stý krát cudzincových uší, on jej bez zachvenia naslúchal. Otočil sa a pohliadol prízraku do očí. Načo sa pýtal? On predsa vedel, koho tu hľadá. On vedel, kto jediný prebýva v týchto ruinách, kto ich stráži vo dne i v noci, koho oko bdejúce nad týmto miestom sa nikdy nezavrie.
“Prišiel som...“ sťažka začal pútnik,, no prerušili ho chladné, pomalé slová znejúce z úst prízraku: “Viem, prečo si prišiel. Cítim to. Hľadáš časť zo mňa.“ Nastala opäť chvíľa ticha. Ani slová vyslovené Duchom Všetkého nevystrašili pútnika tak, ako ticho...
“Smrť, smrť, smrť,...“ znela ozvena, no neutíchala. Nikto totiž nevyslovil slovo, ktoré znova a znova znelo hradom. Odkiaľsi dopadol akýsi predmet doprostred sály. Roztrieštil sa na milióny kúskov, ktoré s rinčaním dopadali späť na dlážku a mizli. “Bojíš sa?“ otázka doľahla do uší neznámeho so stovkami iných.. “Nie!“
“Hľadám teba.“ povedal pútnik hľadiac do očí prízraku, tentokrát ľadovo modrých, “Hľadám smrť. Príliš dlho kráčam týmto svetom. Cítim sa nenaplnený, neuveriteľne starý. Skúšam siahať na veci, ktoré som mal v mladosti na dosah, no trasú sa mi ruky. Tieto ruky, poznačené vekmi, už neudržia meč či nástroj pri poli. Všetko iba naťahujem, ničím. Je koniec.“ “Nie.“ Ústa ducha sa roztiahli do odpornej grimasy, len ťažko ju bolo nazvať úsmevom. Siahajúc pod plášť kráčal k pútnikovi. Pomaly vyťahoval zelenú, priesvitnú dýku, akoby vyrobenú zo skla.
“Raz ma každý vyhľadá. Ty si odolával dlho...“ zašepkal prízrak a ruka s dýkou preťala vzduch. Ten spískol, no rýchlo stíchol. Na podlahu dopadlo bezduché telo...
V očiach ducha sa čosi menilo. Sťaby už nasýtené krvou sa sfarbili dozelena. Diabolský úškľabok vystriedal prívetivý úsmev. Akoby vyjadroval spokojnosť so samým sebou...
Do ruín hradu doliehala ozvena kriku novonarodeného dieťaťa.
“Nie je koniec...“ znova sa pousmial duch.


Čas zapálil sviecu,
Sviecu z dní,
Jej plamene vzduchom liecu,
No človek ďalej sní.

Časy sa menia, knôt sa kráti,
Vzduchom cítiť žiaľ,
Čo mrie, nikdy sa nevráti,
Letí samo v diaľ.

Padli veže pod času zubom,
Zmizli polia,
Stratila sa tráva pod mohutným dubom,
No rany stále bolia,
Bolia i bolieť budú,
Dýkou v dušu vrazené,
Nepoľaví čas zrobenému ľudu,
Ľudu tejto zeme.

Život letí jeleními skokmi,
Na krídlach orla hôr,
Strieda noc s dňom, roky s rokmi,
Krv v slzy, slzy v bôľ.

Raz to všetko skončí, pohasne,
Dohorí svieca vekov,
Všetko sa zmení, ostanú len básne,
A rany bez liekov.

~Mormegil~
Späť