Vernosť

Autor: Laivindie Isilóte, Pridané: 09. 12. 2004, 16:57

Skrvavené lístie jesene sa pokrylo skutočnou krvou. Edrahil s nevôľou odložil svoj luk a tulec s šípmi položil na zem vedľa mŕtvoly orka. Z krku mu trčali zelené letky. Elf si o chvíľu na seba navliekol špinavé handry a pozrel sa na svojich druhov - ďalších desať elfov a jeden smrteľník už boli tiež oblečení v páchnucich zbytkoch a v rukách ťažkali zbrane orkov. Ich oči stále žiarili dychtivým víťazstvom, keby sa však niekto dobre popozeral, videl by, že jeden pohľad bol chladný a predvídavý. Jeden z družiny už tušil, čo ich čaká, aj keď si nechcel pripustiť neochvejnú istotu svojho vedomia.
Potom prehovoril: "Po činoch hodných orkov môžeme nosiť aj ich šaty." Vedeli, že nemyslel len na minulú noc. Striehli, kým na tábor padla čierna noc. S vraždou na perách a s krutosťou v srdci všetkých pobili. V ich duši rezonovala túžba po pomste každému z tohto druhu. Ale to, čo tažilo ich kapitána bola staršia a hlbšia rana. Jeho kúzla im zmenili tváre na masky sľubujúce bolesť a ich postavy sa zhrbili, že už neostalo takmer nič, čo by ich mohlo prezradiť nepriateľovi, nuž mohli bezpečne pokračovať v ceste cez protivníkovo územie.
Len v jeden z mnohých ďalších večerov. Keď si posadali okolo malého ohňa, každý, kto by počul ich hlasy, by hneď vedel, že musia patriť elfom - ich hlasy boli stále rovnako jasné, lebo ani kúzla ich nemohli zmeniť. Edrahil sa neisto pozrel na smrteľníka a v hĺbke zapochyboval, že sa im podarí dostať cez nespočetné hliadky, ktoré ešte na ceste mohli stretnúť. A aj keby sa im to podarilo, aj tak by ich čakala istá smrť. Vodca družiny zachytil jeho pohľad a pochopil. Oči mu opäť ochladli, tak ako v poslednej dobe často. Zdalo sa, že s niečím bojuje a možno tomu časom podľahne, ale napokon sa vzpriamil: "Žiadal som vás, aby ste ma nasledovali aj do temnoty, tak ako sme spolu bojovali v mnohých bitkách. Ale teraz choďte domov... Ja som si dal v bažinách Serechu záväzok na život a na smrť, ale vás žiadna prísaha nepúta. Nemám právo na vaše životy a cítim, že ten môj ma už dlho neudrží v kruhoch Stredozeme." Videli, ako sa na okamih zmenil a z červených očí orka zažiarilo svetlo hviezd. "Nesiem bolesť, ktorá ma zahubí, ale skôr, než stanem pred Sudcom, musím vyrovnať službu, ktorej sa mi dostalo. Všetky dlhy budú splatené." "To čo robíme, robíme z vlastnej vôle," podotkol jeden z elfov a ostatní s ním súhlasili. "Pomáhame tomuto človeku, lebo jeho činy môžu byť slávnejšie než činy nás a našich otcov. Raz už nikto nebude veriť, že sme bojovali spolu, ľudia a elfovia, ale aj to je jedným zo zámerov Temného pána. A práve preto zostaneme."
Smrteľník sklonil hlavu. V tom okamihu ich prepadli orkovia zo zálohy a predviedli pred nepriateľa, ktorý bol aj nad sily ich veliteľa. Tento súboj bol ako dunenie rozbúreného mora, ale nakoniec svetlo podľahlo, prestrojenie bolo odhalené a všetkých uvrhli do temnej chladnej jamy, akoby už boli v hrobe a ich mlčanie bolo naliehavým spevom duchov. Neprenikol k nim ani jeden lúč slnka, pripútaní k pevnej skale čakali na svoju smrť... A dočkali sa. Dve zelené strašné svetlá sa blížili z temnoty a o chvíľu hrozný výkrik jedného z Edrahilových druhov preťalo mocné chrapnutie čeľustí vlkolaka. Vo vzduchu zacítili pach čerstvej krvi a tvor si odtiahol bezvládne telo, aby ho zožral niekde v kúte svojho brlohu. Praskanie kostí sa im zadieralo pod kožu, no nemohli si pred ním zapchať uši, bola to prenikavá skúška ich odvahe.
Netušili, či uplynul deň alebo mesiac, po čase, ktorý sa im zdal krátkym aj nekonečným zároveň, sa zelené oči vrátili. Zamierili priamo k Edrahilovi. Zdvihol pohľad a pozrel niekam do tmy, kde tušil prikovaného smrteľníka, ale nič nepovedal. Nemohol už ani myslieť, keď na tvári zacítil zrýchlený horúci dych. Niektorí si v zúfalstve spomenuli na jeho slová, ktorými sľuboval vernosť vodcovi družiny. Vtedy držal v rukách trpko odhodenú striebornú korunu a hovoril: "Ty zostávaš mojím aj ich kráľom, nech sa stane čokoľvek..."
V kobke Tol-in-Gaurhothu zaznel slabý hlas kapitána a nezreteľné ".... a... Elbereth..." bolo odohnané do temného nekonečna.

Isilote Späť