Gondolin - Prísne tajné 3/3

Autor: Milan “Boromir“ Bahleda, Pridané: 23. 10. 2004, 20:37

(Reakcia PTP na poviedku – Pred Morgothom)


Nepokúšal sa rátať minúty, avšak cesta sa mu aj napriek tomu zdala priveľmi dlhá. Občas sa potkol, no snažil sa udržať rovnováhu, za žiadnu cenu nespadnúť na zem. Telo na zemi by bolo ideálnym cieľom pre dobre mierený kopanec - kým by vstal, bolo by tých kopancov asi viac. Teda ak by vôbec vstal… vstávanie s rukami zviazanými za chrbtom je dosť zložité. Elfovia kráčali mlčky. Cez zaviazané oči ich síce nevidel, no jednako cítil ich prítomnosť. Boli všade okolo neho. Občas sa ho niektorý dotkol a nasmeroval na správnu cestu. Nasmeroval... Sotil ho s razanciou, z ktorej bolo cítiť ako veľmi dotyčný dúfa, že padne na zem. Kráčali dlho a potichu. Jediný zvuk, ktorý počul, vydávali jeho okované čižmy. Zvuk sa zmenil. Pochopil, že z voľného priestranstva vošli, do nejakej jaskyne. Chápal veľa vecí. Napríklad aj to, že už teraz je mŕtvy.
Po nejakej dobe sa opäť niečo zmenilo. Ticho preťali hlasy. Rozprávali sa, ako inak, v elfštine. Bargovi došlo, že sa jeho sprievod potichu s niekým dohovára. Tichý elfský hlas prešiel do kriku. Barg doposiaľ počul elfov kričať jedine v boji. Aj keď ho zajali, spravili to potichu a takmer bez slov. Z tohto nahnevaného hlasu mu po chrbte prebehli zimomriavky. O chvíľu prišiel očakávaný úder do tváre. Niekoľko zubov neodolalo elfskej pästi. Zatackal sa, ale podarilo sa mu udržať na nohách - nie však nadlho. Ďalší úder mieril do oblasti žalúdku, okamžite orka poslal k zemi. Na okamih sa nehýbal. Potom vypľul rozbité zuby a pokúsil sa postaviť. Útočník čakal práve na to, a kopancom do chrbta ho znova priklincoval k zemi. Nasledovala ďalšia spŕška elfštiny. Barg sa začudoval nad tým, ako môžu také kruté stvorenia používať - na počutie - taký krásny jazyk. Keď sa mu konečne podarilo chytiť vyrazený dych, niekto ho surovo postavil a razantne sotil dopredu. Táto scénka sa takmer niekoľkokrát zopakovala. Keby sa to Barg snažil počítal, dospel by k číslu sedem.
Po chvíli vošli do absolútne tichej miestnosti. Podlaha bola kamenná, rovná a šmykľavá. Po niekoľkých krokoch ho zastavila čiasi ruka. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval zvonivý smiech. Najprv jeden, no postupne sa k nemu pridávali ďalší a ďalší, nakoniec sa miestnosťou ozval zvonivý smiech desiatok hrdiel. Barg nadvihol bradu a snažil sa vyzerať dôstojne, no napriek tomu cítil, ako mu po tele stekajú pramienky krvi, miešajú sa s potom a voľne dopadajú na podlahu. Smiech prestal. Zmĺkol v jednej sekunde akoby mávnutím čarovného prútika. Ozval sa vznešený, panovačný hlas. Barg zistil, že mu niekto rozviazal povrazy, ktoré mu pevne obopínali zápästia. Keď sa mu ich podarilo aspoň trocha rozhýbať, sňali mu aj handru z očí. Stál v obrovskej sieni, lemovanej monumentálnym stĺporadím. Vládlo v nej prítmie, takže si jeho oči takmer okamžite zvykli na prítomné svetlo. Vyplašene strihal pohľadom okolo seba. Po jeho ľavej a pravej strane stálo množstvo elfov. Boli vysokí, hrozivo sa nad ním z oboch strán týčili. Cítil sa maličký a opustený. Asi desať krokov pred ním, na veľkom tróne, sedel vznešený elf s korunou na hlave. Na ľavo od trónu bolo menšie kreslo, v ktorom sedela mladá elfka. Mladá... No, vyzerala mlado, aj keď sa z jej očí dala vyčítať múdrosť vekov. Vedľa nej stál elf v krásnom - snáď bolo skutočne strieborné - brnení s čiernym opaskom a pošvou, v ktorej sa ukrýval dlhý meč. Na pravo od trónu stál ďalší elf., ktorý sa však napriek všetkému neustále mračil.
Elf na tróne prehovoril tak, aby mu Berg rozumel: „Len sa dobre pozri okolo seba, špinavý ork! Je to jedna s posledných krásnych vecí, ktoré vo svojom živote uvidíš!“ Elf v striebornom brnení sa začal smiať. Avšak ten druhý sa ešte viac zachmúril. Barg si odpľul a zatváril sa vzdorovito: „Barg, zastupujúci veliteľ druhej čaty z tretieho bataliónu. Osobné číslo 22578652.“ Elf v striebornom brnení sa prestal smiať, zamračil sa a pohol smerom k nemu. Ten na tróne ho zastavil: „Počkaj Tuor.“ Vrchol na Bargy rýchly pohľad, „nachádzaš sa v skrytom meste Gondolin a stojíš pred jeho pánom Turgonom! Prečo si sa tu v okolí potuloval? Už aj hovor!“ Barg sa mu pozrel do očí: „Barg, zastupujúci veliteľ druhej čaty z tretieho bataliónu. Osobné číslo 22578652.“ Turgon sa pokúsil zakryť hnev: „teraz už môžeš Tuor..“ Tuor sa zlovestne usmial a pristúpil k Bargovi, ktorý si len teraz všimol, že to v skutočnosti nie je elf, ale človek. Obyčajný, krátkoveký červ v elfskom brnení. Tuor mal železne rukavice, po rane do žalúdka ktorá nasledovala začal Barg dáviť. Utrel si rukou ústa a znovu sa postavil. Turgon sa tváril znechutene: „No tak čo? Obnovilo ti to pamäť ?“. „Barg, zastupujúci veliteľ...“ Ďalší úder ho doslova položil. Vstal až po dlhej chvíli. Turgon sa na neho po cely čas pozeral: „Odveďte toho psa a popravte ho! Nech zomiera pomaly a bolestivo!“ Tuor sa začal znovu smiať. Tentoraz škodoradostne. Elfka sediaca v kresle vedľa trónu sa na neho láskyplne usmiala. Barg si všimol bolestný pohľad zachmúreného elfa, ktorý už teraz stál pred Turgonom. Poklonil sa mu a pozrel na Barga: „Môj pane, vždy som si myslel, že náš národ ctí odvahu a hrdosť. Pred tebou v kaluži krvi, stojí tvoj nepriateľ. Nezlomil ho ani pohľad na tvoju veľkoleposť. Naprek všetkým strastiam sa správal sa hrdo, nezapredal svojho pána, statočne znášal Tuorove údery, hoci, ako je vidno, bol už bitý aj predtým. Dopraj mu, prosím ťa, rýchlu smrť. Netráp zbytočne jeho na všetko odhodlanú dušu. Pane prosím..“ Turgon sa na neho zamračil: „Mlč Maeglin. Rozhodol som, nestavaj sa proti môjmu rozhodnutiu. Zomrie pomaly a v bolestiach“ Tuor sa rozosmial: „Počuli ste pánov rozkaz!“ škodoradostne sa usmial na Maeglina. Maeglinovi sa zablýskalo v očiach. Behom sekundy prebehol vzdialenosť medzi ním a Bargom. V behu vytasil meč a vbodol ho Bargovi do hrudníka. Bargovi sa zatmelo pred očami a podlomili sa mu kolena. Skôr ako mohol padnúť na zem, zachytil ho Maeglin do náručia. Pozrel sa elfovi do oči. Pochopil, že elf mu urobil láskavosť a chcel mu ju nejako oplatiť. Bola to posledná vec, ktorú v živote urobil, a ktorú robil tak málokrát. Na jeho tvári sa rozlial smutný úsmev. Maeglin sa naň chvíľu pozeral.
Ticho siene ukončil hromový hlas: „Na toto nezabudnem, Maeglin, syn sestry!“ Maeglin opatrne položil bezduché telo orka na zem a zamieril k východu. Na polceste sa otočil a takmer nečujne odvetil: „Ani ja, pane. Ani ja nie.“

13/6
Milan “Boromir“ Bahleda
Späť