Oslava zničení Prstenu
Brno, 12. – 14. 3. 2004

Autor: Matej "Ganjalf" Tejbus, Pridané: 29. 03. 2004, 09:48

Čas plynie ako voda, vietor odvieva spomienky na minulosť a nám sa znovu úspešne podarilo absolvovať ďalšiu akciu, ktorú pravidelne organizuje česká SPDPJRRT. Avšak tento krát sa nejednalo o „masovku“ typu Tolkiencon, ale o trošku viac komornejšiu akciu, ktorá sa už po niekoľko rokov koná v rovnakom čase s rovnakým zámerom. Stretnúť sa so starými známymi z kruhov Tolkienových a patrične osláviť historickú udalosť Stredozeme číslo jedna, zničenie jedného prsteňa. No a keďže mi tu doma nič také zatiaľ nemáme rozhodol som sa po príjemných skúsenostiach z Tolkienconu ísť k českým bratom znovu načerpať trošku inšpirácie (a samozrejme znovu vidieť zopár známych tvárí).
Ako vždy, keď sa Spoločenstvo niekam chystá vznikol aj teraz veľký organizačný chaos, ktorý bol možno čiastočne spôsobený aj mojou neprítomnosťou v úrade. A tak sa stalo, že namiesto ohlasovaných päť ľudí sme sa v jednej Brnenskej základnej škole v piatok večer nakoniec stretli desiati (menovite: Mellian, Will alias Saruman, Randir Taurion, Lady Kissilen, Nenwen, Metalady, Shadow, Tom „Loki“ Bombadil, Silwen Lindariel, no a samozrejme ja Ganjalf).
Škola bola neveľká a k dispozícii sme mali dve väčšie telocvične (jedna ako hlavná nocľaháreň, tá druhá ako hlavná prednášková sála) plus jednu medzi miestnosť, kde sa konala záverečná Veľká hostina (žranica) a kde boli steny zdobené Lokiho kresbami, ktoré sú od určitého času zjavne obľúbené nielen u nás. Loki mi dá isto za pravdu, že nejedna slečna ho požiadala o komentár k jeho dielkam, čo on ako správny gentleman samozrejme nemohol odmietnuť. Celý piatková večer aj noc sa niesli v duchu zoznamovania sa s novými ľuďmi a vítaním sa s tými, s ktorými sa už podaktorí z nás poznali. Veľa sa rozprávalo, jedlo, pilo, hralo na hudobných nástrojoch, spievalo a hralo mnoho hier. Ako inak naši drahí mágovia hneď začali drtiť Magik a s tým skončili až keď som v neskoršiu nočnú hodinu vytiahol Proroctví. No a pri ňom naše Spoločenstvo zotrvalo nasledujúcich 5 hodín, kedy sa už proste z dôvodu únavy ďalej hrať nedalo. Ako poslední preživší sme s Randirom zaspávali niečo okolo pol šiestej ráno.
Sobota sa podľa môjho názoru začala priskoro. Už o ôsmej hodine ma totižto zobudili ruchy a hluky, ktoré sa niesli celou školou. A v momente kedy som na nohe ucítil studený dotyk Bregovho (jeden chutnučký vlčiak, ktorý sa nachádzal na oslave a ja som ho sám pre seba volal Brego) ňufáku, som sa už o opätovný spánok ani nepokúšal. Po obvyklých ranných procedúrach a rozjasnení sa všetkých rozospaných tvárí začali organizátori dávať dokopy program a o necelú hodinku sme boli vyzvaní, aby sme sa zúčastnili dobrodružnej hry Zničenie prsteňa (aspoň myslím, že sa to tak volalo). Rozdelili sme sa na tri hlavné postavy putovania a to na Gluma (musel byť miestny znalec terénu), Froda (ktorý niesol prsteň a mal možnosť Žihadlom zabiť Gluma) a nakoniec Sama (ktorý tuším nemal nič, ale bol nutným spoločníkom). Každé s postáv dostali svoje inštrukcie, aká je ich úloha a čo všetko môžu robiť a potom tiež zakódovaný text z indíciami, ktoré mali doviesť Froda a Sama k Hore osudu, kde mali zničiť prsteň. Glumovia medzitým vyrazili do ulíc a (ja) Frodo so Samom (Will) sme začali lúštiť indície. Skončili sme s prvou, ktorú sme ako jedinú dekódovali,  rozhodli sa ďalej nečakať a vyrazili sme. Čas tlačil a tak sme sa už o pár minút úspešne stratili v rušných Brnenských uliciach. Našou jedinou šancou, ako sa dostať k Hore osudu bolo chytiť Gluma. Ale na jeho spútanie sme potrebovali elfské lano. Bez neho nám mohol Glum kľudne zdrhnúť a mňa ako Froda zabiť, aby sa zmocnil prsteňa. Po hodine bezúspešného hľadania nejakého náznaku, ktorý by súvisel s hrou (Glum, indícia, lano) sme stretli našu Mellian a Silwen, ktoré sa tiež do hry zapojili, ale ako sme sa neskôr dozvedeli rozhodli sa ju hrať po svojom. Miesto hľadania Hory osudu sa bavili tým, že navštevovali rôzne obchody a pohostinstvá a ľudí miatli svojimi otázkami v elfštine. Avšak ja s mojím drahým Samom sme chceli prsteň za každú cenu zničiť a tak sme rozpútali hon na nášho Gluma. V momente, kedy sme sa rozdelili a chceli si ho nadbehnúť z dvoch strán som sa však akousi náhodou ocitol v Lóriene, kde sa mi podarilo získať tak potrebné elfské lano (mám ho doteraz odložené doma, ako relikviu). Samovi sa však viedlo horšie. Plné nasadenie, ktoré vložil do naháňania Gluma sa mu vypomstilo pretože spadol a tak bol chudák celý špinavý od blata. My dear Sam! Hnaní vytrvalosťou a odhodlanosťou svojho poslania nakoniec po ďalšej hodine naháňania Frodo so Samom Gluma konečne chytili a spútali ho lanom. Udalosti naraz nabrali rýchli spád. Glum poznal cestu (mal všetky vylúštené indície a znalosť miestneho terénu) a tak sme sa opäť hnaný časovým limitom neustále približovali k Hore osudu. Takmer pri konci sme narazili na ďalšieho Froda a Sama, dve skvelé holky, s ktorými sme nakoniec spoločne, presne v momente, kedy kostolná veža odbila skončenie časového limitu zničili oba prstene (ich aj náš). Vyčerpaní a smädní sme sa po skončení utiahli do miestneho pohostinstva menom Zašlé časy, kde sme v našich kostýmoch úplne zapadli medzi všetky meče a štíty, ktoré boli rozvešané po stenách. Tu sme sa dozvedeli, že naším kolegynkám sa síce podarilo rozlúštiť indície, ale nepodarili chytiť ich Gluma, čo sa údajne nepodarilo viacerým párom. Po oneskorenom návrate do školy, sme ešte dostali akési kontrolné otázky, na ktoré sme však nevedeli odpovedať. To rozhodlo o tom, že sme nevyhrali, ale nám to vôbec nevadilo. Konečne sme totižto mohli na vlastnej koži zažiť, ako sa cítil Frodo a Sam na ich strastiplnej ceste. A to bola dostatočná satisfakcia.
Nasledoval oddych pri niekoľkých prednáškach a zaujímavo podanej divadelnej hre Farský Nimralov, ktorá bola vlastne voľným spracovaním Tolkienovej rozprávky. Medzitým sa pripravilo všetko potrebné na Veľkú hostinu, ktorá je vlastne vyvrcholením celej Oslavy zničení prstenu. Tradične pred ňou sa tiež koná súťaž O mlsného hobita, na ktorej sa môžete zúčastniť tak, že prinesiete svoj kuchársky výtvor a čuduj sa svete my sme nakoniec niečo aj priniesli. Konkrétne Silwen, ktorá sa so svojím „To čo ostalo po bitke na Pelenorských poliach“ umiestnila na krásnom treťom mieste (súťažilo myslím 10 výtvorov pričom tu konfigurovali tiež názvy ako napr.: „Uruk-hai z lásky svojmu Sarumanovi“, alebo Skřetí játra“ ). Konečne sa začalo hodovať a hodovalo sa, hralo a spievalo až do rána Bieleho. Skrátka oslava, ako sa na správnych Tolkienistov patrí. Malý rozruch a takpovediac nečakanú zmenu programu spôsobil aj náš prínos v podobe smútočného pochodu a zapálenia sviečky za Saurona. Musím povedať, že pre náhodných okoloidúcich (pochod skončil pred budovou školy pri jednom strome) to mohlo pôsobiť ako satanský rituál, ale mi sme sa nezdržali smiechu a uškŕňania ani počas 20 sekúnd ticha na Sauronovu počesť.
Oslava sa pre nás skončila tak ako vždy smutným lúčením, úprimnými prianiami na ďalšie stretnutia a nakoniec nedeľným odchodom do našich lúk a hájov.

Matej "Ganjalf" Tejbus

Späť