O Dvoch stromoch
Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00
(História Dvoch valinorských Stromov a Bieleho gondorského stromu)
Telperion a Laurelin, Dva valinorské Stromy, vypestovali Yavanna a Niena na zelenom návrší Ezellohar vo Valinore v Amane v roku 3500 od príchodu Valar do Ardy.
Yavanna ich posvätila a dlho tam sedela na zelenej tráve a spievala mocnú pieseň, v ktorej boli vyjadrené všetky jej myšlienky o tom, čo rastie na Zemi. Nienna však premýšľala mlčky a zalievala pahorok slzami. V tom čase sa Valar zhromaždili, aby počuli Yavanninu pieseň, a mlčky sedeli na svojich poradných trónoch v Máhanaxare, Súdnom kruhu blízko zlatých brán Valmaru. Yavanna Kementári pred nimi spievala a oni načúvali.
A zatiaľ čo načúvali, z pahorku vyrazili dva štíhle prútiky. V tú hodinu bolo na celom svete ticho a neozýval sa iný zvuk než Yavannin spev. Pri jej piesni stromčeky rástli, až boli krásne a vysoké, a rozkvitli; a tak v svete precitli Dva valinorské stromy. Sú najpreslávenejšie zo všetkého, čo Yavanna vytvorila, a okolo ich osudu sú utkané všetky príbehy Starých časov.
Jeden mal tmavozelené listy, ktoré boli zospodu ako žiariace striebro, a zo všetkých jeho nespočetných kvetov stále padala rosa strieborného svetla a zem pod ním bola grošovaná tieňmi jeho trepotavých listov. Druhý mal listy svetlozelené ako práve klíčiaci buk; mali okraje z trblietavého zlata. Na jeho vetvách viseli strapce kvetov ako žlté plamienky, každý v podobe horiaceho rohu, z ktorého prýštil na zem zlatý dážď; a z náruče toho stromu sa šírilo teplo a veľké svetlo. Ten prvý sa vo Valinore volal Telperion a Silpion a Ninquelótë a ešte všelijako; ten druhý bol Laurelin a Malinalda a Culúrien a v piesni mal ešte mnoho mien.
Žiara každého stromu v siedmich hodinách dorastala plnosti a opäť pohasínala a každý sa zase prebúdzal k životu hodinu predtým, než druhý prestal svietiť. Tak nastávala vo Valinore každý deň dvakrát mierna hodina mäkšieho svetla, kedy boli oba stromy tlmené a ich zlaté a strieborné lúče sa miesili. Telperion bol starší a prvý dorástol a rozkvitol; tú prvú hodinu, v ktorej zažiaril biely záblesk strieborného svitania, nezahrnuli Valar do počtu hodín, ale pomenovali ju Hodina otvárania a od nej počítali veky svojho panovanie vo Valinore. Preto čas, kedy kvitol Telperion, končil šiestou hodinou Prvého dňa i všetkých radostných dní potom až do Zatmenia Valinoru, a v dvanástej hodine dokvital Laurelin. Každý deň Valar v Amane teda trval dvanásť hodín a končil druhým miešaním svetiel, kedy slabol Laurelin a silnel Telperion. Svetlo, ktoré sa rozlievalo zo stromov, však vydržalo dlho, než ho odniesol vánok alebo než vsiaklo do zeme, a Varda zbierala rosu Telperionu a dážď, ktorý padal z Laurelinu, vo veľkých kadiach podobných svietiacim jazerám, ktoré boli pre celú zem Valar ako studne vody a svetla. Tak začali Dni blaženosti Valinoru, a tak aj začalo Počítanie času.
Keď potom Valar objavili v Stredozemi Prvorodených, pozvali ich do Valinoru, pretože len tam prebývalo svetlo Stromov a Stredozem bola temná a len svetlo Vardiných hviezd dopadalo na jej povrch.
Veľká časť elfov potom skutočne prijala pozvanie a odišla cez More do Blaženej ríše. To boli Eldar, ktorých nazývali aj Calaquendi, pretože žili spokojne v svetle Stromov a tento svit im žiaril v očiach dokonca i potom, čo Stromy zanikli.
Melkor totiž Stromy, rovnako ako ostatné diela Valar, nenávidel, pretože žiarlil na ich krásu a dokonalosť, a túžil po ich zničení. K tejto nenávisti sa ešte neskôr pridal odpor k Eldar a ich výtvorom. Tak sa stalo, že Svetlo Stromov zoslablo tak, ako sa rozmáhali Melkorove klamstvá v srdciach Eldar a blaženosť Valinoru bola narušená.
Nakoniec došiel Melkor nevidený do temného kraja Avathar, kde v hlbokej čiernej rokline pod horami žila strašná Ungoliant v podobe obludného pavúka, ktorý tkal svoje čierne siete v horskej rozsadline. Tam sala všetko svetlo, ktoré mohla nájsť, a priadla z neho temné siete hrdúsiacej temnoty, až k jej príbytku neprenikalo žiadne ďalšie svetlo, a tak hladovala.
Teraz prišiel do Avatharu Melkor a vyhľadal ju. Tam, v čiernych tieňoch, kam nedohliadol ani Manwë zo svojich najvyšších siení, kul Melkor s Ungoliant svoju pomstu.
Keď sa s Melkorom vypravili na cestu, utkala okolo nich Ungoliant plášť tmy; Nesvetlo, v ktorom sa veci zdali nebyť a ktorým oči nemohli preniknúť, pretože bolo prázdne.
Bol práve sviatočný čas, keď Melkor s Ungoliant dorazili k zelenému návršiu, na ktorom rástli Dva Stromy. Všetci obyvatelia Valmaru však boli v Manwëho sieňach na Taniquetile, kde sa radovali a vzdávali hold a chválu Eruovi.
Hovorí sa, že práve keď Fëanor a Fingolfin stáli pred Manwëm, nastalo miešanie svetiel, kedy svietili obidva Stromy a mlčiace mesto Valmar sa naplnilo striebornou a zlatou žiarou. Práve v tú hodinu prišli cez valinorské polia Melkor a Ungoliant, ako sa mihá tieň čierneho mraku hnaného vetrom nad oslnenou zemou, a prišli k zelenému návršiu Ezellohar. Potom sa Ungoliantino Nesvetlo zdvihlo až ku koreňom stromov a Melkor vyskočil na návršie. Svojou čiernou kópiou udrel obidva Stromy až do jadra, hlboko ich ranil a jej miazga vyprýštila ako krv a rozliala sa po zemi. Ale Ungoliant ju vysala a potom chodila od Stromu k Stromu a prikladala svoj čierny sosák k ich ranám, až boli vysaté, a jed smrti, ktorý mala v sebe, prenikol do jej tkane a usušil ich od koreňa po vetvy a lístie, a oni umreli. Mala smäd stále, šla k Vardiným studniam a vypila ich do dna; ale keď pila, grgala Ungoliant čierne pary a nadúvala sa do podoby tak obrovskej a ohyzdnej, že Melkor dostal strach.
Tak padla na Valinor veľká tma. O činoch toho dňa sa mnoho rozpráva v Aldudénië, ktorú zložil Elemmírë z Vanyar a ktorú poznajú všetci Eldar. Žiadna pieseň ani príbeh však nemohli obsiahnuť všetko zdesenie, ktoré vtedy nastalo. Svetlo zhaslo, ale Tma, ktorá nasledovala, bola viac než strata svetla. V tej hodine vznikla Tma, ktorá sa nezdala nedostatkom niečoho, ale vecou, ktorá má vlastné bytie: bola totiž zlobou vytvorená zo svetla a mala moc bodať do očí, vnikať do srdca a mysle a hrdúsiť samotnou vôľou.
Najprv boli dva valinorské Stromy: Telperion a Laurelin. Z týchto vytvorila Yavanna obraz pre Eldar v Tirione, ktorý sa nazýval Galathilion. Bol to Biely strom, z ktorého pochádzal ten, ktorý sa na Tol Eressëi volal Celeborn.
Jeho stromček priniesli Eldar ako dar na Númenor, kde ho nazývali Nimloth a rástol tam na námestí pred kráľovým domom v Armenelose až do príchodu Saurona za dní posledného kráľa Ar-Pharazôna.
Sauron ho vtedy sťal, rozsekal a nakoniec spálil na obetnom oltári vo svojom chráme pred kráľovým domom.
Elendilovmu synovi Isildurovi sa však na poslednú chvíľu podarilo jeden plod Bieleho stromu zachrániť, a tak mohla jeho línia pokračovať. Po príchode do Stredozeme a založení Kráľovstva vo Vyhnanstve ho Isildur zasadil pred svojím domom vo svojom sídle Minas Ithil. Tam rástol až do r. 2000 T.V., kedy bola Minas Ithil dobytá Prsteňovými prízrakmi a vydrancovaná.
V roku 2 T.V. však Isildur, pred svojím odchodom z Gondoru, zasadil semienko Bieleho stromu v Minas Anore, kde potom rástol až do smrti dvadsiateho šiesteho kráľa Telemnara v r. 1636 T.V. Avšak jeho synovec Tarondor, ktorý po ňom nastúpil, zasadil v citadele nový stromček.
Keď potom v r. 2872 T.V. zomrel dvadsiaty prvý správca, Belecthor II., zahynul aj Biely strom v Minas Tirithe; nechali ho však stáť, "dokiaľ sa nevráti kráľ", pretože nebolo možné nájsť žiadne semienko. Mŕtvy strom tak stál celých 147 rokov, než sa naplnila tie slová. V roku 3019 T.V. sa totiž skutočne vrátil do Gondoru kráľ, ktorým nebol nikto iný než Elessar Elfkam, víťaz Vojny o Prsteň, ktorý sa ako priamy potomok línie od Isildura ujal vlády nad Znovuzjednoteným kráľovstvom Arnoru a Gondoru. Na jar toho roku našiel vysoko nad Mestom, na svahoch Mindolluiny, opäť stromček Bieleho stromu a zasadil ho pred Bielou vežou v Minas Tirithe.
Tu končia osudy línie najstaršieho zo Stromov, ktorého druh v histórii Ardy nikdy nevymrel, pretože bol stále zachránený či nájdený jeho stromček a zasadený na úrodnom mieste. S jeho osudmi boli po dva Slnečné veky spojené osudy potomkov Edain, ktorí ho dostali darom od Eldar, s ktorých osudmi boli zase spojené oba jeho predchodcovia. Tak sa osud obidvoch plemien, elfského aj ľudského, podobal osudu týchto stromov. Tak ako stromy, aj obe plemená rástli v sile a kráse, aby potom zase uvädli a uschli a po určitej dobe sa opäť prebúdzali k novému životu. Dokiaľ v Minas Tirithe vládli potomkovia Elessara Telcontara, musel tam rásť aj Biely strom a keď zomrel, zomrel s ním aj rod Mužov zo Západu, potomkov prvých Edain, ktorých osud bol spojený s osudom Eldar, ktorých osud bol spojený zase s Dvoma valinorskými Stromami, ktoré vytvorili Valar na Počiatku dní.