Istari - Gandalf Šedý

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Kto bol "Gandalf"? Hovorí sa, že v neskorších dňoch (kedy v Kráľovstve opäť povstal tieň zla), mnohí z vtedajších "Verných" verili, že "Gandalf" bol posledným zjavením samotného Manwëho, až kým sa nadobro stiahol do strážnej veže Taniquetil. (To, že Gandalf hovoril, že jeho meno "na Západe" bolo Olórin, bolo podľa tejto domnienky inkognito, obyčajné priezvisko). Táto domnienka však bola najskôr mylná - Manwë nezostúpi z Hory až do Dagor Dagorathu a príchodu Konca, kedy sa vráti Melkor. Na zvrhnutie Morgotha vyslal svojho herolda Eönwëho. Nevyslal by teda k porážke Saurona nejakého menšieho (ale mocného) ducha z anjelského ľudu, niekoho rovnako starého a v dobe ich počiatku bezpochyby rovného Sauronovi, ale nie väčšieho? Jeho meno bolo Olórin. Avšak o Olórinovi sa nikdy nedozvieme viac, než zjavil v Gandalfovi, len to, že Olórin je meno vo vznešenej elfštine, a preto mu ho museli dať vo Valinore Eldar, alebo je to "preklad", ktorý by im mal dávať zmysel. Olor je slovo často prekladané ako "sen", ale netýka sa (väčšiny) ľudských "snov", rozhodne nie snov v spánku. Pre Eldar zahrňovalo živý obsah ich pamäte, či skôr ich obraznosti: týkalo sa vlastne jasného videnia (v mysli) vecí, ktoré neboli hmotne prítomné tam, kde bolo telo. Tento rozbor jeho mena je zjavne potrebné spojiť s pasážou vo Valaquente, kde sa hovorí, že Olórin vo Valinore sídlil v Lóriene a že aj keď miloval elfov, chodil medzi nimi nevidený alebo v podobe jedného z nich a oni nevedeli, odkiaľ prichádzajú krásne videnia a popudy, ktoré im vkladal do srdca.
Dátum Gandalfovho príchodu je neistý. Prišiel cez More, zrejme zhruba tou dobou, kedy boli pozorované prvé známky nového povstávania "Tieňa": opätovne sa objavili a šírili zlí tvorovia. Behom druhého tisícročia Tretieho veku sa však o ňom letopisy a záznamy zmieňujú len vzácne. Pravdepodobne dlho putoval (v rôznych prestrojeniach) a nestaral sa o činy ani udalosti, ale skúmal srdce elfov a ľudí, u ktorých sa dalo očakávať, že sa i naďalej budú stavať proti Sauronovi.
Zachoval sa jeho výrok (alebo jedna jeho verzia, a rozhodne nie úplne pochopená), že jeho meno v mladosti na Západe bolo Olórin, ale že u elfov sa volal Mithrandir (Sivý pútnik), u trpaslíkov Tharkun (vraj "Muž s palicou"), na Juhu Incánus a na Severe Gandalf, ale "na Východ nechodím".
"Západ" tu jasne znamená Ďaleký západ za Morom, nie súčasť Stredozeme. "Sever" sa musí týkať severozápadných končín Stredozeme, kde väčšina obyvateľov alebo hovoriacich národov bola a zostala neskazená Morgothom či Sauronom. Hranice tejto končiny boli prirodzene neurčité; jej východnou hranicou bola zhruba rieka Carnen až k sútoku s Celduinou, odtiaľ k Núrnenu a stade na juh k bývalým hraniciam južného Gondoru. Nie je úplne jasné, čo sa myslí slovom "Juh", pretože nie je pravdepodobné, že by Gandalf pôsobil v Harade alebo snáď v Ďalekom Harade. A ak tade putoval, nemohlo to byť dostatočne dlho na to, aby si medzi obyvateľmi vyslúžil nejaké meno. Je teda pravdepodobné, že slovom "Juh" sa myslí Gondor (v najširšom zmysle zem pod zvrchovanou vládou Gondoru na vrchole moci). Ako ale vieme, v Godore v čase Vojny o Prsteň ho nazývali vždy Mithrandir, čo je slovo sindarského pôvodu, teda v jazyku, ktorý vzdelaní muži Gondoru veľmi dobre poznali a používali. (JRRT nakoniec dospel k domnienke, že Incánus je meno pôvodom quenijské, lebo táto reč bola akousi "latinou" na Númenore. Pretože gondorskí vládcovia boli priamymi potomkami dávnych Númenorejcov, v raných dobách ju používali, hlavne pri zaznamenávaní historických údajov tak, ako boli zvyknutí vo svojej starej vlasti). Gandalf je meno, ktoré mu dali na Severe a v západčine znamená "Elf s palicou", pretože bol známy svojím veľkým priateľstvom s elfmi a pre jeho múdrosť a nestarnúci vzhľad si ho často plietli s elfom.
Jeho priateľstvo s elfmi, hlavne s mocnými Eldar v Stredozemi (Elrond, Círdan, Galadriel), bolo skutočne veľké a nepredstierané, pretože títo v ňom hneď vytušili ducha mocného a nezlomného, nádej na konečné víťazstvo nad Sauronom. Túto nádej prejavil hneď pri prvom stretnutí Círdan, Pán Šedých prístavov, ktorý Gandalfovi predal červený prsteň Narya. Gandalf bol tiež častým hosťom Elronda v Imladrise, kde študoval staré knihy a zvitky, ktoré tam boli uložené. Dlhú dobu sa tam tiež schádzala Biela rada zjednocujúca plány a akcie namierené proti Sauronovi. Jej členmi boli vyššie zmieňovaní Eldar, Strážcovia prsteňov a traja Istari menovite Saruman (ako Hlava rady), Gandalf a Radagast. Neskoršia Sarumanova závisť a zloba spôsobili, že sa Rada stala vo svojich rozhodnutiach nejednotná, až nakoniec prestala úplne existovať.
Gandalf sa nepriatelil len s elfmi, ale aj so všetkými národmi, ktoré stáli proti Zlu. Často navštevoval Gondor, aj keď ho tam nevideli radi. Ich pýcha totiž rástla tak, ako rástla ich moc a dôležitosť, a preto neradi prijímali rady cudzích "privandrovalcov". Preto tam nechodil viac než bolo nutné a svoje návštevy obmedzoval na rozhovory s tými, ktorých ešte nepremohla vlastná pýcha a na dôkladné pátranie v archívoch historických záznamov. Venoval sa štúdiu histórie oboch kráľovstiev, aj keď väčšiu dôležitosť prikladal Severnému kráľovstvu a jeho obyvateľom, čo sa neskôr ukázalo ako správna voľba. Dozvedel sa tu tiež mnoho o palantíroch alebo Vidiacich kameňoch a o ich schopnostiach a možnostiach, hlavne potom dôležité boli informácie o osudoch Isildura a jeho Prsteňa.
Zvláštne postavenie v jeho mysli zaujímal Eriador s jeho obyvateľmi, konkrétne Kraj a poloviční, pre ktorých mal zvláštnu "slabosť". Nie je známe, či od začiatku vedel o ich dôležitosti v nastávajúcich časoch, alebo či sa táto myšlienka v jeho mysli rodila priebežne. Každopádne túto zem navštevoval najčastejšie, ako mu to jeho záležitosti dovolili a našiel si zvláštnu záľubu v niektorých krajových zvyklostiach. Jeho záľubu vo fajkovom korení od začiatku kritizoval Saruman, v ktorého vnútri sa rodila závisť a hnev voči Gandalfovi, ale po čase ho začal sám napodobňovať.
Gandalf začal tiež organizovať potomkov severných Dúnadanov, ktorí teraz žili v divočine ako hraničiari, a pripravovať pôdu pre dediča dávnej zjednotenej ríše. Týchto hraničiarov využil na ochranu hraníc Kraja, tak aby tam neprenikol žiadny z Nepriateľových špehov, lebo Sauron zrejme nemal poňatie o malom národíku polovičných, ktorý bol pre neho v jeho plánoch zanedbateľný, alebo aspoň nevedel, kde leží ich zem.
Stalo sa, že akonáhle odhalil, čo má na svedomí pád Tieňa na Temnohvozd - že nekromant v Dol-Gulduru je vlastne sám Sauron, ktorý opäť nadobúda svoju podobu a zhromažďuje k sebe svojich služobníkov nazgulov. Istý trpaslík z Durinovho rodu menom Thorin Pavéza vzniesol nárok na stratené kráľovstvo svojich predkov pod horou Erebor a požiadal Gandalfa o radu. Erebor alebo Osamelú horu obsadil pred rokmi ohnivý drak Šmak, ktorý vypudil trpaslíkov z ich kráľovstva a zabral ich poklad. Tento Thorinov nárok skvele zapadol do Gandalfových plánov, lebo o Šmakovom odstránení už dlho uvažoval. Drak z Osamelej hory totiž predstavoval nebezpečenstvo, ktoré nebolo možné prehliadnuť, nehľadiac na to, že by ho mohol Sauron použiť so strašným účinkom. Preto podporil Thorinovu výpravu a odporučil mu, aby so sebou vzal i jedného neznámeho hobita menom Bilbo. Tento ťah sa stal zlomovým v celom nasledujúcom vývoji a rozhodujúci v blížiacej sa Vojne o Prsteň. Výprava i napriek mnohým prekážkam nakoniec dopadla úspešne - drak bol zabitý, spolu s ním i veľké škretie vojsko z Hmlistých hôr a naviac Bilbo kdesi našiel jeden malý zlatý prstienok, na ktorom by nič nebolo, keby neumožňoval svojmu majiteľovi po nasadení zmiznúť a náramne sa nepodobal popisu z Isildurovho zvitku.
Najprv Gandalf tomuto nálezu neprikladal nijakú väčšiu dôležitosť, ale postupom času začal mať pochybnosti o tom, či by to predsa len nemohol byť Veľprsteň (vzhľadom k miestu nálezu, podobnosť s popisom v zvitku, atď.)
Keď sa Bilbo, teraz v úctihodnom veku, rozhodol opustiť Dno Pytle a vydať sa "dožiť" do Roklinky, presvedčil ho Gandalf, aby svoj prsteň daroval synovci Frodovi. Bilbo sa síce zdráhal (resp. Prsteň už na neho začal mať vplyv), ale nakoniec ho tajne Frodovi predal. V tom čase sa podarilo Aragornovi chytiť Gluma, ktorý medzitým vyliezol zo svojho temného úkrytu a sliedil po ukradnutom "dárešku". Predtým však bol lapený na hraniciach Mordoru a vypočúvaný samotným Sauronom v Barad-dure. Nepovedal síce, kde leží Kraj ani kto presne prsteň vlastní, lebo to sám dobre nevedel, no aj tak však teraz Sauron vedel, že sa Prsteň našiel a chystal sa ho urýchlene nájsť.
Pri jednej návšteve v Dne Vreca sa Gandalf, vhodením prsteňa do ohňa, presvedčil o jeho pravej "totožnosti" a nariadil Frodovi, aby urýchlene odišiel z Hobitova a za žiadnych okolností prsteň nepoužíval, lebo Sauron vyslal Prsteňové prízraky s úlohou nájsť Kraj a "žlodeja Pytlíka". Ako jediný možný variant, ako ochrániť Prsteň i Froda do doby než sa rozhodne o ďalšom postupe, bolo dopraviť ho do relatívneho bezpečia v Imladrise. To sa nakoniec s istou dávkou šťastia podarilo a v Imladrise bolo na Elrondovej Rade rozhodnuté o definitívnom zničení Prsteňa, ako jedinom spôsobe, ako poraziť Saurona. To sa malo uskutočniť tak, že bude dopravený k Hore osudu v samotnom Mordore, kde bol dávno samotným Sauronom ukovaný, a vhodený do Pukliny osudu kde zanikne, a s ním zanikne i moc Toho, ktorý ho stvoril.
Tak vzniklo Spoločenstvo Prsteňa, ktoré sa zanedlho vydalo na svoju možno poslednú púť. Členovia, tohto spoločenstva, ktorí si hovorilo Deväť chodcov boli: Frodo Pytlík ako Ten, kto nesie Prsteň; jeho verný sluha Samved Krepelka; dvaja ich nerozluční priatelia Smelmír Brandylen a Peregrin Bral; za elfov Legolas, syn kráľa lesných elfov v Temnohvozde; Gimli z Durinovho rodu za trpaslíkov; Boromir z Minas Tirithu s Aragornom ako právoplatným dedičom kráľovstva Arnoru a Gondoru za ľudí; a ako posledný Gandalf. Gandalf však nesprevádzal toto Spoločenstvo dlho, lebo pri prechode cez Moriu padol v súboji s Balrogom. Bol však poslaný späť zo smrti a vrátil sa odetý bielym plameňom práve včas, aby uzdravil rohanského kráľa Théodena a donútil Rohirrimov k boju proti Sarumanovi. Ten bol nakoniec porazený vďaka chrabrosti rohanských Jazdcov a vďaka príchodu entov a Huornov do Železného pásu. Keď bol Saruman porazený a jeho moc bola zlomená, obrátila sa Gandalfova pozornosť na Minas Tirith, ktorá teraz jediná stála proti ohromnej sile Mordoru (v tejto chvíli už v pohybe).
Ďalšie udalosti týkajúce sa Vojny o Prsteň opisuje Červená kniha Západnej marky a pre nás je dôležité len to, že Gandalf mal v tejto vojne zásluhy ako organizátor a veliteľ, keď právoplatné velenie zlyhalo alebo z rôznych dôvodov nebolo k dispozícii. Bol to práve on, kto bol hnacou silou tých, ktorí bojovali proti Zlu a červený Prsteň Narya mu v tom dával silu. Nakoniec sa po strastiplnej ceste Frodovi podarilo zničiť Vládnúci prsteň vhodením do Pukliny osudu a Sauron i jeho ríša boli definitívne raz a navždy zničení.
Tak skončila Vojna o Prsteň a s ňou skončil aj Tretí vek, vek Istari. Päť ich prišlo do Stredozeme čeliť Zlu a stretnúť sa s ním, ale len jeden splnil úlohu, ktorá mu bola určená. Bol to práve Gandalf, Sivý pútnik, ktorý prišiel ako posledný a zdal sa ako najmenší. Len najmúdrejší Eldar v ňom od počiatku videli toho najušľachtilejšieho a najvyššieho. Nesnažil sa vecami hýbať silou ani zjavovať svoju moc, nezriadil si stále sídlo, ale stále putoval krajom a nosil nádej tým, ktorí sa jej už vzdávali.
Odišiel rovnako nepozorovane ako prišiel a s ním odišli i Strážcovia ostatných dvoch Prsteňov spolu s tými, ktorí niesli Jeden Prsteň. Odplával na Ďaleký Západ odkiaľ prišiel, na Západ, ktorý bol odňatý z Kruhov Sveta a len elfovia vedia, ako tam nájsť cestu.

Späť