Kráľovstvá Tretieho veku
encyklopédia Stredozeme
Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00
Arnor a Gondor boli pôvodne len oddelenými lénami pod najvyššou autoritou Elendilovou. Po jeho smrti a smrti jeho synov ríše fungovali stále viacej ako dve oddelené kráľovstvá, až nakoniec nejednali ani ako spojenci – každá sa starala len o vlastné záležitosti.ARNOR
Arnor sa nikdy nespamätal z vyvraždenia svojho ľudu na počiatku veku. Sféra jeho vplyvu zrejme nikdy neprekročila hranice, ktoré mala za vlády Elendila. Keď bola ríša najrozsiahlejšia, jej hranica sa tiahla pri rieke Luny a po pobreží, k ústiu Šeravy, proti jej prúdu a potom proti prúdu Bouřné (Bruinen) k Mlžným horám a ďalej na západ k zátoke Forochelu, pretože zrejme nezahrňovala územie Snežných ľudí zo Severu. Mala rozlohu asi 248 540 štvorcových míľ.
V roku 861, po smrti ôsmeho kráľa boli hádky medzi jeho synmi také veľké, že sa ríša rozdelila na tri: Arthedain na severozápade, Rhudaur na severovýchode a Cardolan na juhu. Arnor prestal existovať.
Hranice Arthedainu s Cardolanom sa tiahli od pobrežia proti prúdu Baranduiny (Brandivíny) k Veľkej východnej este a pozdĺž nej k Vetrovu. Odtiaľ až k severnému okraju pokračovala hranica s Rhudaurom, v smere hrebeňov Vetrovských vrchov. Rhudaur a Cardolan ležali oproti sebe na sever a na juh, od Veľkej cesty medzi Vetrovom a horným tokom Šeravy, zatiaľ čo Koutec za riekou patril k Rhudauru. Všetky kráľovstvá sa stretávali pri Vetrove a túžba získať túto pohraničnú pevnosť a jej palantír, spôsobili ďalšie nepriateľstvá medzi ríšami Cardolan a Rhudaur, ktoré iný palantír nemali.
Arthedain bol najväčšim a najobývanejším kráľovstvom zo všetkých troch, pretože bol jadrom pôvodnej ríše, avšak aj jeho obyvateľstvo sa tak preriedilo, že Annúminas bol opustený a novým hlavným mestom sa stal Fornost. Hlavné mestá druhých dvoch častí neboli nikde uvedené, dá sa však aspoň odhadovať. Bombadil rozprával o zrúcaninách na Mohylových vrchoch, ktoré boli pohrebiskom neskôr útočiskom cardolanského ľudu. Hobiti prekročili severný úval a múr, keď unikli Mohylovému duchovi. Ďalej na východ, v oblasti Rhudauru, videli na vŕškoch severne od cesty ako Bilbo, tak aj Frodo kamenné múry a zbortené veže.
GONDOR
Južní Dúnadani neutrpeli vo vojne tak veľké straty ako severní a ich domorodá populácia bola zrejme omnoho väčšia. Gondor sa z pôvodného jadra pri Anduine postupne rozšíril až do svojej najväčšej rozlohy, keď zahrňoval všetky zeme na západ až k Šerave a Sirannonu, na sever proti prúdu Anduiny až k Poli Celebrantu, na východ k jazeru Rhûn a na juh (okrem Mordoru) k rieke Harnen a pozdĺž pobrežia až k Umbaru. Haradwaith bol samostatný, ale Gondor si ho podmanil a prinútil ho odovzdávať poplatky. Oblasť pod priamou vládou mala asi 716 452 štvorcových míľ, pričom Harad predstavoval ďalších 486 775. Vládu Gondoru okrem toho uznávali aj ľudia z údolia Anduiny a so Severanmi z Rhovanioinu udržiavala ríša priateľské styky.
Západne od Anduiny sa Gondor rozširoval prirodzenou cestou, aj keď nad niektorými odľahlými časťami mal iba čiastočnú kontrolu (nedá sa napr. hovoriť o úplnej asimilácii Vrchovcov). Vrchovci žili v zemi Enedwaith, ktorá počas „kráľovských dní“ patrila ku Gondoru, ale príliš sa o ňu nestarali. Východne od Anduiny to bolo úplne inak. Ithilien bol medzi zemami, ktoré boli buď neobývané alebo nepriateľské. Dúnadani proti nim bojovali v sebaobrane a niekedy ich tiež dobýjali zo zištnosti. Po víťazstve Poslednej aliancie, bol Mordor pustý a jeho priesmyky – Moranon, Durthang a Cirith Ungol – opevnené, avšak vojna na hraniciach Gondoru nikdy neutíchala. Prvá zmienka o jasnom vpáde pochádza z roku 490 T.v., keď Východňania z Rhûnu prekročili Dagorlad. Úplne premožení neboli až do roku 550. V týchto bitkách pomáhal Gondoru knieža Rhovanionu (názov sa vtedy vzťahoval zrejme len na oblasť východne od Zeleného hvozdu). V roku 830 začal Gondor skôr než na obranu klásť dôraz na výpady po mori. Prvou akciou tohto typu bolo rozšírenie ríše na juh, pozdĺž pobrežia východne od Ethir Anduin – tak bol získaný Južný Gondor. V roku 933 bol obkľúčený a dobytý veľký prístav Umbar. Čnel však z mora nepriateľov, ktorí sa s opevneným prístavom bili celých 177 rokov. Až v roku 1050 vyviedol kráľ veľké vojská po súši a zahnal Haradských na útek.