Prekliatie

Autor: Peter "DeCarabas" Madlenák, Pridané: 02. 02. 2005, 11:49

Prechádzal tmavým tunelom, úplne sám a bezbranný. Jediným zdrojom svetla Mu bol malý plamienok, ktorý blkotal na Jeho pravej dlani. Opatrne našľapoval na suchú zem. Pod chodidlami Mu praskali kosti – lebky, rebrá a končatiny, často rozdrvené nadľudskou silou. Uvažoval, čo za tvora môže mať takúto silu. Steny boli miestami tmavé zaschnutou krvou a lemované telami – kostrami, bledými mŕtvolami, mumifikovanými a vysušenými postavami. Plamienok blčal a vrhal strašidelné tiene na múry, v každom kúte videl nejakú príšeru. Musel však ísť ďalej, cesta späť nebola. Nepýtajte sa prečo... Bola to odvaha, čo ho hnalo ďalej? Česť? Ani on to presne nevedel. Ale šiel, cestu späť by v Labyrinte aj tak nenašiel. Pred sebou zachytil akýsi pohyb. Rýchlo sa ohol a zdvihol prvú vec, čo mu prišla pod ruku – stehennú kosť roztrieštenú pod mohutným náporom. Jeden koniec mala zahrotený. Aspoň niečo. Kráčal bližšie k onej postave. Bola obrovská, vypĺňala celý priestor chodby, hlavou na hrubom krku sa dotýkala stropu. Červené oči v tmavej tvári sa zabodli do očí človeka. Minotaurus. Netvor pokročil dopredu, ruky natiahnuté pred sebou. Chce zaútočiť? On výhražne zdvihol kosť. Minotaurus zastavil a sklonil hlavu.
„Prišiel si ma zabiť?“ povedal ľudským hlasom tak čistým a jemným, že Mu skoro vypadla zbraň.
„Musím. Oslobodím túto zem a Jej láska bude patriť mne.“ povedal omnoho menej odhodlane, než si myslel.
„Ja ti nechcem ublížiť. Som tu väzňom. Zakliaty. Zničený.“ povedal smutne Minotaurus a uprel červené oči na ostrú kosť v ruke muža.
„A prečo si zabil ich?“ hodil rukou k telám za sebou. Minotaurus sklonil hlavu v akomsi geste pokory. Keby bol mal ľudskú tvár, začervenal by sa, zaplakal... Výčitky si nájdu miesto aj v mozgu netvora. A možno viac, než v ľudskom...
„Musel som... Je to súčasť Prekliatia. Nakoniec to urobím, aj keď sa tomu bránim...“ zašepkal. Ozvena jeho hlasu sa ako jemný vánok niesla chodbou, narážala do stien a letela ďalej. On pokročil dopredu a natiahol ruku. Prsty sa dotkli srsti Minotaura a jemne ju pohladili. Netvor vzhliadol a jeho pohľad sa stretol s pohľadom muža. Obaja to pochopili. Duch bude oslobodený a úloha splnená. Stačilo tak málo...
„Nemôžem...“ hlesol muž a spustil ruku s kostenou zbraňou. Minotaurus naňho prosebne uprel červené oči v ktorých sa zrkadlila bolesť... prosba... šialenstvo? Bol to okamih, ale stačil.
„Preč!“ zakričal Minotaurus už zďaleka nie tak jasným hlasom.
„Preč!“ zopakoval a jeho hlas znel ako zubatá dýka, keď narazí na rebro. Muž odskočil, ale bolo neskoro.
„Je to tu! Odpusť mi, prosím!“ kričal Minotaurus, keď svalnatými rukami objímal mužovo telo. On sa ho pokúsil bodnúť kosťou, ale tá sa roztrieštila. Netvor zaklonil hlavu a vyrazil dlhý, nenávistný výkrik, ktorý v temnej a vlhkej chodbe pomaly splýval s bolestným výkrikom muža...

De Carabas Späť