Slepá spravodlivosť

Autor: Laivindie Isilóte, Pridané: 13. 12. 2004, 19:51

"Nebol vonku už niekoľko dní," uvedomil si Boeck vystupujúc hore po schodoch hostinca. V pätách mu kráčali dvaja muži, z ktorých jeden držal v ruke sekeru, ten druhý tesák a hrubé lano. O ich úmysloch nemohlo byť pochýb.
"Sú to tieto dvere," zašepkal Boeck a odstúpil od nich, opatrne našľapujúc, aby nespôsobil žiaden hluk. Jeden z dvojice nájomných lovcov sa kruto uškrnul a vykopol dvere, ktoré sa s rachotom prevalili dnu. Zvírený prach im na okamih zabránil čokoľvek vidieť, potom s revom skočili dnu a Boeck nazerel spoza zárubne, aby mu nič neušlo. Izba bola tmavá a trochu vlhká, tlmené svetlo mesiaca sotva prenikalo oknom a ožarovalo len kúsok podlahy. Zrazu jeden z mužov vyšiel von a prudko zvracal cez zábradlie, ten druhý stále neprestával kričať, ale jeho hlas nabral hrôzostrašné sfarbenie. Stál pri posteli a rukami mával na všetky strany, ako keby odháňal roje divých včiel a jeho chrbát Boeckovi zakrýval takmer celú ležiacu postavu. Bez váhania vkročil cez prah a hnilobný pach umrlca mu udrel do nosa. Prinútil sa urobiť ešte niekoľko krokov vpred. Zdvihol sa mu žalúdok, ale jeho oči sa nemohli odtrhnúť od toho, čo tam ležalo. Isté bolo, že kedysi to musel byť človek, ale čo sa stalo potom... nevedel presne zistiť.

"Kto mu mohol urobiť niečo takého?" Sedel s tou istou dvojicou chlapov dolu v krčme pri prázdnych pohároch a bol ochotný uveriť, že toho úbožiaka navštívil sám Morgoth.
"To ona..." zasipel tichý hlas niekde vedľa nich a všetci sa tam s trhnutím otočili. "Esna."
“Buď ticho, starec..." zaryčal bitkár s ryšavou hlavou, "...a neťahaj sem prízraky!" tresol päsťou do stola, ale Boeckovi sa rozšírili oči úžasom:
“Žena? Toto, že by mohla urobiť žena?"
"Ona je nemŕtva."
"Hovoril som nech si ticho!" tvár mu sfialovela a pod očami mu nabehli červené kruhy. Prudko odstrčil stoličku, chytil starca za krk a zatriasol ním ako bábkou: "Starý hlupák! Zlámem ti všetky kosti!" ale ruky sa mu zachveli a len ho odsotil do kúta. Namáhavo sa postavil na nohy, pobral si svoj vak a palicu, až keď bol pri dverách, otočil sa a jeho zvráskavená tvár sa ešte väčšmi zošúverila.
"To vy ste z nej urobili zbraň.., ale ona všetko vie." Rýchlo za sebou zabuchol dvere, kým sa o ne roztrieštil hlinený pohár. Boecka po chvíli premohla zvedavosť a napriek hrôze vybehol von za ním, aby sa dozvedel viac. Ale ulička bola prázdna a studený vietor mu vmietol do tváre ľadové čriepky. V duchu sa mu vybavil obraz mŕtveho a jeho oslepenej tváre. S úsmevom od ucha k uchu.... doslova. Bol ešte nažive, keď mu to urobili? Všade bolo veľa krvi. A koža stiahnutá z rúk.... otvorené brucho.... vyrezaný jazyk. Zdesene cúvol pred svojou spomienkou a prudko zabuchol dvere.
"Nemôže to ostať len tak!" zvrtol sa k sediacim mužom. "Povedzte mi, kto to urobil!"
"Vypadni!"
"Hovorte!"
"Vypadni, lebo ťa zabijem."
"Nie." Vzápätí sa naňho chlap vyrútil ako rozzúrený býk, udrel ho päsťou do spánku a skôr, než sa mohol brániť, chytil ho a vyšmaril oknom na ulicu. Črepy skla mu porezali tvár i ruky, ale bol tak omráčený, že sa nevládal pozbierať a chvíľku pred tým, než ho zahalilo bezvedomie, uvedomil si niečiu prítomnosť. Na konci uličky stál nehybne kôň a na jeho chrbte sedela postava.

Snehové vločky sa ticho znášali na jeho vlasy a pokrývali mu chrbát. Žena - vlastne ešte dievča - zoskočila z koňa a nehlučným krokom sa k nemu priblížila. Nohou ho prevalila na chrbát a kľakla si k nemu vyťahujúc krátky špinavý nožík. Jej bledomodré pery sa skrivili v strašnom úsmeve, ale neurobila to, čo zamýšľala, lebo v tom okamihu ju cez okno zbadal ten, ktorý pred chvíľou Boecka vyhodil von a z hrdla mu vyrazil divý škrek. Žena sa k nemu otočila a dopadlo na ňu svetlo z domu. Muž stíchol ako keď utne. Dve prázdne očné jamky sa na neho upierali s nemilosrdnou istotou. Jej úsmev sa ešte rozšíril.

"Vstávaj!" niekto kopol Boecka do boku a namáhavo otvoril oči. Celé telo mal stuhnuté chladom a rany po črepoch ho pálili. Pomaly sa postavil. "Držte ho," prehovoril opäť hlas a Boeckovi došlo, kde je a čo sa stalo. "Vrahov tu obyčajne vešiame, ale keby to záležalo na mne, urobil by som ti ešte niečo oveľa horšie. Také zverstvo." Príšerne ho bolela hlava.
"Ja som to neurobil! Našli sme ho tam. Hostinský vám to dosvedčí. Bol už mŕtvy."
"To vieme. Ale po tom, čo hostinský odišiel... Ide o tamtých dvoch," chytil ho za vlasy a pritiahol k vybitému oknu. Na skrvavenej podlahe ležali dve telá nájomných lovcov - bez očí a jazyka, s rozpáraným bruchom. Boeck sa strhol späť.
"Ona... To ona ich zabila, je to zbraň" muži naokolo sa naňho nechápavo pozreli, ale kapitán stráže zbledol. "Esna," zašepkal Boeck a medzi nimi sa rozhostilo také ticho, že sa až otriasli.
"Videl si ju?" spýtal sa ho kapitán.
"Neviem... možno."
"Prečo by ťa nechávala nažive?"
"Ja neviem!" odsekol Boeck teraz už rozhnevane.
"O čo ide?" spýtal sa jeden z mužov, očividne z Chandu. "Predsa neveríš tým hlúpostiam o Esne. Stratila sa v lese, to je všetko." Ale nikto na to neodpovedal. "Ak to neurobil tento tu, tak kto potom? Cesta z údolia je uzavretá, zasypaná snehom a nikto nemôže prejsť."
Veliteľ sa pozrel na Boecka a na okno: "Je jasné, že mŕtvola ťa von nevyhodila. Pustite ho a nájdite mi toho, kto to urobil. Keď ho dostanem do rúk, bude si želať, aby sa nikdy nebol narodil," vyhlásil a o jeho slovách sa nedalo pochybovať. "A ty, keď už nemôžeš odísť, aspoň mi nelez na oči!" zaškrípal zubami, ale potom si to rozmyslel: "Stoj! Na obed ťa čakám pri strážnici, kde mi vysypeš, čo o nich vieš."

"Nikdy predtým som nebol tak ďaleko na severe. O Železných horách som iba počul a Rh?n ma tiež veľmi nelákal. Ale v Rohane som už nemohol zostať, boli mi stále v pätách."
"Ešte som nestretol nájomného vraha, ktorý by bol Dúnadan. Ani by som tomu neveril."
“Preto sa mi vždy darí oklamať ľudí. Trpaslíci mi aj tak neverili, tí to dokážu odhadnúť, bol som sa pozrieť aj na západe, ale hobiti by si ma nikdy nenajali a s Vrchovcami neobchodujem už z princípu. Nedá sa im veriť a okrem toho by sa ma pokúsili zabiť, miesto aby mi zaplatili. Ale väčšinou nerobím žiadnu špinavú prácu, viem stopovať ako málokto a keď niekoho sledujem, tak sa predo mnou neschová, ale zabíjanie rád prenechám iným. Tak ako teraz. Bolo mi jedno, čo s ním chcú a prečo. Tak som tu sedel a dával pozor, aby sa nenápadne nevytratil. Veľmi sa neukazoval, preto mi neprišlo divné, že nevychádza z izby. Keď sem dorazili lovci, len som im ukázal, ktorá je jeho izba. Tým sa zvyčajne živím."
"Tvoja úprimnosť sa mi páči. Aj keď si neuvedomuješ, že by som ťa mohol predať Rohirom alebo komukoľvek, kto by o teba prejavil záujem. V Gondore by na teba boli možno tiež zvedaví. Ale, keď už si tu, mohol by si mi pomôcť."
"Nie. Mám toho dosť. Len čo bude cesta priechodná, odídem."
"Zaplatím ti dobre. Ale ešte chcem vedieť, prečo ste sa pobili."
"Bol tam jeden starec a ten povedal, že to urobila nejaká Esna. Pýtal som sa na ňu."
"Takže preto... "
"A ty mi o nej niečo povieš?"
Kapitán sklonil hlavu do dlaní, ale jeho hlas znel nahnevane: "Už si počul, že zablúdila v lese. Mŕtvi sa nevracajú a ona je mŕtva. Bola to sirota, dievča pre všetko v tej krčme. Ale ľudia ju nemali veľmi radi a ani teraz jej nedajú pokoj. Nech sa stane čokoľvek, hneď pomyslia na ňu. To ľudia si vymysleli tie príbehy, preto je... zbraň. Ten strach, čo sa šíri pri vyslovení jej mena. Úbohé dievča."
"Prečo tomu toľkí veria?"
"Nikdy si nepripustia vlastné zlo. Nechcú veriť, že medzi nimi samotnými chodí zlodej, násilník... alebo vrah. Je ľahšie zvaliť to na ňu a zabudnúť. Tak ako vždy."
"Takto to nesmie skončiť! Niekto sa skrýva za jej menom, niekto z mäsa a kostí. Postav stráže. Nájdete ho." Spomenul si na nezreteľnú postavu na koni. "Alebo ju. Je to len človek."
"Pôjdem za starostom, len on môže povolať celú stráž."
Zrazu sa dvere rozleteli a dnu vbehol chlapec: "Pane, našli ďalšieho. Ďalšie telo." Kapitán zahrešil, schmatol svoj plášť a vo dverách zakričal na Boecka:
"Vybav to u starostu. Hovor mojím menom!" a zmizol vonku.

Tento dom sa Boeckovi obzvlášť nepáčil, aj keď nemal žiaden zjavný dôvod podozrievať niekoho z jeho obyvateľov. Hrubé závesy oddeľovali vnútro od celého sveta, všetky svetlá boli tlmené a dievča, ktoré mu prinieslo pohár vína bolo príliš tiché a ustrašené. Čo sa týkalo samotného starostu, pochyboval, že kedykoľvek predtým stretol odpornejšie indivíduum. Nedivil by sa, keby ho našiel niekde v podzemnej chodbe spolu s orkmi. Ale on bol tu, v bohatom dome, oblečený ako kráľ, ale vypasený ako prasa s klokotavým, opileckým hlasom. Z kútika úst mu vytekal prúžok slín, keď zazrel slúžku. Bol nesmierne rád, keď sa konečne dostal z jeho prítomnosti, ale čosi mu vravelo, že by sa tu mohol dozvedieť trochu viac. Vošiel do kuchyne a našiel tam tú slúžiacu tmavovlásku, ako umývala riad. Hodila naňho len letmý pohľad a viac sa mu nevenovala.
"Zakázal ti niekto rozprávať sa so mnou?"
"Nie. Prečo?"
"Tak mi povedz, čo vieš o Esne." V tej chvíli by sa v nej krvi nedorezal, z rúk jej vypadla hlinená misa a rozbila sa na podlahe.
"Choď preč, prosím ťa choď preč."
"Ak sú to len výmysly..."
"Na nič sa ma nepýtaj," vybehla a Boeck ostal zarazene stáť. Vtom sa dvere opäť otvorili, ale nebola to ona, ale starosta.
"Počul som vás. To vieš, poznali sa," prehodil ľahostajne. "Aj keď už je to rok."
"Ako sa to stalo?"
"Nevieme. Nikto ju nevidel ísť do lesa, ale keď ju nevedeli nájsť, prehľadali všetko. Našli len krv, asi ju roztrhali vlky. Bývajú tu tuhé zimy a vyhladovaná svorka môže byť nebezpečná. Nehovoriac o tom, že sa sem mohli zatúlať aj vrrci."
"Možno," odvetil Boeck, aby sa už mohol rozlúčiť a dostať na čerstvý vzduch.

"Kto bol ten mŕtvy?" spýtal sa Boeck kapitána, keď opäť sedel v strážnici, otriasal si z plášťa sneh a pozoroval, ako sa rozpúšťa na podlahe.
"Ten druhý? Tunajší felčiar. Ten prvý bol žoldnier z Rh?nu, z času na čas sa tu nejaký objaví. Nevidím medzi nimi žiadnu súvislosť."
"Mohlo to byť náhodné? A čo tí dvaja lovci?"
"Neviem," sklopil oči. "Zdá sa, že je to práca jediného človeka. Vždy sú... je to rovnaké, čo z nich ostane."
"Žoldnier mohol byť mŕtvy aj štyri dni, čo felčiar?"
"Nie viac ako deň."
"A z mesta sa nedá uniknúť... Hliadky si všimnú každého podozrivého."
"Dá sa ísť len do hôr, ale v lese žijú mnohé divé zvieratá. Sú to predsa Železné hory, aj keď tam nie sú priam draky, nikdy tadiaľ neviedla žiadna cesta..."

Vetva stromu zastonala pod váhou snehu a zosypala ľahký poprašok na čiernu kapucňu jazdkyne. Kôň nekľudne prešľapoval na bielej škrupine. Žena sa postavila v strmeňoch, a keby mala oči, dalo by sa povedať, že hľadela na mesto v neďalekom údolí, ktoré sa opäť ponáralo do neistej, smrtonosnej noci. Potom popustila uzdu a kôň ju klusom niesol dolu miernym svahom v ústrety jej krutej radosti. Netrvalo dlho a zosadla pri zapadnutom pohostinstve v úzkej uličke uprostred mesta. Po ceste stretla muža, ktorý ju chcel zastaviť .... ale teraz už nezastaví nikoho. Postavila sa do tieňa a trpezlivo čakala, lebo vedela, ten, na ktorého čaká, raz musí vyjsť von. Noc sa predlžovala a sneh už na ulici vytvoril hrubú neporušenú vrstvu.
Konečne sa vo dverách zjavila postava a na vratkých nohách sa vydala k domu oproti. Bol k nej otočený chrbtom, a tak nevidel, ako sa k nemu zozadu priblížila, len zrazu zastavil a srdce mu išlo vybuchnúť. Prepadla ho hrôza. Tvár sa mu skrivila v podivnej grimase, keď sa k nej otáčal. A potom ho bodla, muž jej reflexívne nastavil ruky, ale zaskočila ho a nôž sa mu niekoľko krát zabodol do hrude a brucha. Presekla mu hrdlo a schuti sa pritom zasmiala, jej smiech bol ako škripot zhrdzavených dverí.
Muž ochromene klesol na zem a dievča sa k nemu sklonilo. Až teraz sa mu dych dostal z pľúc, ale miesto výkriku sa ozvalo len zachrčanie a s úst mu vytiekla krv. Stále však bol nažive. Vášnivo sa mu prisala na zakrvavené pery a niekoľkými trhnutiami hlavy mu vytrhla jazyk. Bolo to posledné, čo vo svojom živote videl, nielen preto, že sa ho zmocňovalo bezvedomie, ale hlavne preto, že v nasledujúcej chvíli mu vyrezala oči. Po brade jej stekala horúca krv, oblizla si pery, ale sladká sa jej v ústach zmenila na horkosť a znechutene ju vypľula. Z jedného okna sa vyklonil nejaký človek a tmu preťal jeho zhrozený výkrik. Esna sa k nemu otočila a povedala silným hlasom:
"Ja som Dhanna, sudkyňa podsvetia."
Vzápätí sa na konci uličky zjavila skupinka ľudí - kapitán, Boeck a Chandčan na koňoch a ešte dvaja pešo.
"Strieľajte!" vykríkol Boeck, ale ona ako blesk vyskočila na koňa a šípy ju nezasiahli, vzdialenosť bola proti nim. Kým vykľučkovali z mesta, padajúci sneh im znemožnil výhľad a ostali im len stopy. Na okraji poľa sa kapitán zarazil:
"Skutočne chceš ísť do lesa?" Boeck sa naňho pozrel pohŕdavo, ale on len pokrčil ramenami.
"Dúnadani sú v lese viac doma, ako v domoch z kameňa," a po týchto slovách sa stratil medzi zasneženými stromami. Nechcel čakať, kým sa stráže rozhodnú, zvlášť, keby to odmietli. Tá postava, ktorú videl, musel byť človek. Pod ochrannou klenbou smrekov a borovíc snehu trochu ubudlo a stopy boli jasne čitateľné aj z chrbta kobyly. Postupoval hlbšie do lesa a pozorne sa obzeral na všetky strany, lebo nemohol vedieť, či sa prenasledovaný neotočil a neurobil slučku, aby zistil, či ho ešte hľadajú.
Náhle všetko naokolo stíchlo tajným očakávaním a na les padlo priam hrobové ticho. Zastavil a mimovoľne sa trochu skrčil v sedle. Ani najľahší vánok mu nepohol plášťom. Cítil, že sa k niečomu priblížil, ale nevedel, kam sa má dívať, odkiaľ má čakať útok. Lomcovala s ním neistota. Zrazu kútikom oka zaregistroval pohyb, ale bolo už neskoro a hodenému kameňu sa nestihol uhnúť, zasiahol ho do spánku a zrazil zo sedla. Kobyla prudko vykopla prednými nohami a s prenikavým zaerdžaním sa rozbehla preč. Na poslednú chvíľu sa prebral z omráčenia a zadržal ruku s nožom, ale útočníka zrejme zarazil jeho odpor, lebo zaváhal.
Bleskovo vyskočil na nohy a tasil meč, ale vtom sa mu zatočila hlava a jeho vlastná krv ho oslepila. Širokým rozmachom si zaistil dostatok priestoru a až teraz uvidel, s čím vlastne bojuje. Zaťal zuby a cítil sa, akoby mu niekto vlial ľadovú vodu na krk.
Stála pred ním troska dievčaťa. Ruka, ktorá zvierala nôž bola bez kože, ale kusy svalov obopínala svietivá zelená membrána, ktorá sa neustále vlnila, akoby to bola nejaká tekutina. A vyššie... porezaná rozškľabená tvár s dvoma temnými otvormi miesto oči, kútiky úst pretiahnuté až k lícnym kostiam, spomedzi žltých zubov kvapkal čierny sliz, akoby hnila zvnútra, vlasy zježené ako tŕnisté kríky, na niektorých miestach zlepené zrazenou krvou.
Chcel sa odvrátiť. Všetky svoje sily upínal na to, aby dokázal odtrhnúť pohľad. Musel. Ale nemohol. Všade tá zelená žiara. Plynula aj okolo jej hlavy. Možno práve to bol dôvod, že sa ešte hýbala, keď mala byť dávno mŕtva.
"Preto," povedala a naširoko otvorila ústa. Čo uvidel bolo ešte neuveriteľnejšie - nemala jazyk a napriek tomu dokázala zreteľne rozprávať. "Neprestanem, kým ich všetkých nezabijem. Ja som sudkyňa Dhanna. Nikto z nich to nesmie prežiť. Nestavaj sa mi do cesty."
"Elbereth..." zašepkal Boeck a ona sa pri tom strhla, ale potom sa bez obavy otočila a odišla, akoby sa ho vôbec nebála. Až teraz si uvedomil, že počuje prichádzať kone.

"Čo sa stalo? Videli sme vybehnúť tvojho koňa a mysleli sme si, že ťa dostal," prihovoril sa mu kapitán a pozrel do jeho šokovanej tváre. Vzápätí zbledol tiež:
"Takže je to predsa ona? Videl si ju? Je to duch?"
“Nie, duch nie. Ona je živá."
"Nemohla byť živá. Ako by prežila? Ako by to všetko mohla prežiť?"
Boeck to v tej chvíli pochopil a zatmelo sa mu pred očami: "Ty si to vedel. Vedel si, čo sa jej stalo...vedel si, čo jej urobili."
"Videl som to. Vydierali ma."
"Nezabránil si tomu."
"O čom to hovoríte?" spýtal sa Chandčan, ktorý až doteraz oboch mlčky sledoval.
"Kto tam ešte bol? Ty, žoldnier, felčiar, ten obchodník, čo nám ho zabila rovno pod nosom a kto ďalej?"
”Jeden z tých dvoch zabijakov, čo si s nimi bol dohodnutý.... hvezdár ...... a starosta."
"Bolo to, ako si hovoril? Že si nechcú priznať svoje zlo? Ani ty! Beštie!" skríkol v amoku a prudko ho udrel do tváre. Vtom sa však všetci zarazili, lebo začuli z mesta zvuk strážneho zvonu.
“Na kone!" rozkázal kapitán úsečne a Boeck ho chtiac-nechtiac poslúchol. Museli ju zastaviť.

Krik ich neomylne priviedol k domu hvezdára, ale bolo vidieť, že sa ponáhľala, lebo tento krát bola mŕtvola okrem prerezaného krku nedotknutá. Buchnutie okna v podkroví im naplo nervy ako struny, ale keď Boeck vyšiel nahor a vyzrel z okna, nenašiel nič, čo by mu prezradilo, kadiaľ ušla.
"Pomoc..." pridusené chrčanie sa ozvalo z prízemia. Na schodoch stál kapitán s vytreštenými očami, v ruke meč a v hrudi Esnin nôž. Skrvavenú ruku natiahol k Boeckovi a ten pred ním cúvol. Muž padol dopredu na schody a nôž mu prenikol ešte hlbšie: "Pomoc," artikuloval bez zvuku, hmatal okolo seba a na perách sa mu objavila ružová pena. Udusil sa vlastnou krvou.
"Teraz už len starosta," zašepkal Boeck nespúšťajúc oči z mŕtveho kapitána. Na chvíľu si pomyslel, že by bolo lepšie, keby zostal tu a nechal ju toho odporného človeka zabiť, ale potom preskočil mŕtveho a rozbehol sa k starostovmu domu.

"Esna sa vrátila," vmietol starostovi priamo do očí, ten sa sťažka posadil a oči mu panicky behali okien na dvere a naspäť.
"Nemohla .... nemohla... Nikto by to neprežil. Bola to len hlúpa zábava!" Napriek krajnej hrôze sa mu zablesklo v očiach. "Zaplatím ti. Ak ma ochrániš, zabiješ ju... Dám ti, čo budeš chcieť, čokoľvek, čo budeš žiadať, som bohatý!" Vstal a dotkol sa Boeckovho ramena. Ten sa pod tým dotykom zvrtol ako had a odsotil starostu späť.
"Ako ste to mohli urobiť? Bolo to ešte skoro dieťa!"
"Lov nás už nebavil... ženy... neuspokojili. Všetko bolo stále rovnaké. Hvezdár nám povedal o starých kultoch, krvou skropenom pánovi tmy. Preto sme usporiadali taký malý... lov na ňu," hystericky sa zasmial, "a chytili sme ju. Nevydržala bežať dlho..... a tak každý mohol.... mohli sme si vyliať zlosť... hnev, dávno.... ukryté túžby... ublížiť jej, ochutnať jej horúcu sladkú krv," hovoril monotónne, akoby na veci vôbec nezáležalo, ale pod tým Boeck vycítil ťažko zadržiavané vzrušenie. "Kričala. Zaprisahala nás, prosila... neprestali sme.... až do rána. Po prvýkrát po dlhej dobe sme boli... spokojní, šťastní."
"Šťastní?" vydýchol Boeck namáhavo, neschopný uveriť tomu, čo práve počul.
"Obeť krvavému božstvu."
"Krkavce! Beštie! Mal by som ťa zabiť!" zreval rozzúrene, keď vtom sa okno roztrieštilo a sviece vo vetre zhasli. V izbe zavládla hrôzostrašná temnota. Starostovi unikol z hrdla príšerný pištivý ston. Boeck začul, ako čosi dopadlo na podlahu - niekto skočil oknom dnu. Neistou rukou tasil meč. V tme sa pohybovala postava, ale jeho oči sa ešte neprispôsobili a bol ako slepý.
Ale potom sa objavilo mihotavé zelené svetlo, nevýrazné, no až príliš známe... Starosta zacítil, ako sa mu okolo krku ovinuli vlhké lepkavé prsty a so zúfalým vzlykom sa mu podlomili kolená. To mu aspoň na okamih zachránilo život, lebo v tom momente sekol Boeck naslepo do tmy a jeho meč sa Esne zaťal do chrbta.
Jej výkrik bol ostrý a prenikavý ako britva. Všetky okenné tabule sa roztriasli a roztrieštili. Dvere izby sa rozleteli a dnu vbehol Chandčan, ktorý ako jediný vedel aspoň trochu, o čo ide.
"Svetlo! Rýchlo prines svetlo!" zakričal naňho Boeck a snažil sa prehliadnuť v temnote pred sebou, aby včas zazrel útok. Ale ten neprichádzal. Muž odbehol, ale vtom začul vedľa seba údery kresadla. Napriahol sa k úderu, aj keď v hĺbke vedel, že Esna by svetlo nerozsvecovala. Bola to starostova slúžka, tmavovláska, s ktorou sa včera rozprával. Starosta sedel na zemi a hľadel pred seba.
"Esna," zašepkalo dievča ľútostivo a chcelo si k nej kľaknúť, ale Boeck ju zadržal. Vytrhla sa mu a prv, než stačil zareagovať, vzala mu dýku a z celej sily ju bodla do starostovej hrude. Vzápätí klesla na kolená, vzala Esnine útle plecia do objatia a pritisla si ju k sebe. "Moja úbohá Esna... Už je po všetkom."
Vtedy sa vo dverách opäť zjavil Chandčan s fakľou v ruke, ale ostal stáť s otvorenými ústami, nechápajúc, čo vidí. Esna sa pomaly preberala, zelená žiara zosilnela, ale hnev netvora v nej bojoval so strachom a bolesťou. Po prvýkrát od tej noci, kedy sa jej to stalo bola sama sebou a nie tým, čo ju ovládalo. Tmavovláske z líca spadla na Esninu tvár slza a zrazu videli, ako sa zmenila, bola doráňaná, ale opäť ľudská.... a mŕtva.

"Nebola to sirota, bola starostova dcéra, lenže nemanželská. Nevzal si jej matku. Preto ju nenávidel."
"Ako si to vedela?"
"Hovoril zo spánku. Nevieš si ani predstaviť, aký to bol človek a aké hrozné bolo, keď sa ma dotýkal. Bála som sa, že mi urobí to, čo jej."
"Nechápem, ako to mohla prežiť. Zrejme ju v lese našlo niečo, nejaká bytosť, zrodená z hnevu a túžby po pomste. Umožnila jej žiť... vidieť, rozprávať, aj keď by to normálne nebolo možné. Túžilo to po krvi ako ona. Ale nechcelo sa to nikdy vzdať, aj keby sa už bola pomstila všetkým, čo jej ublížili."
“Ale ... potom si ju zabil."
"Slza."
"Čože?"
"Tvoja slza ľútosti a súcitu. To, že si ju neodsúdila, ju zachránilo od večného utrpenia v zajatí znetvorenej duše. Stal by sa z nej prízrak."

Boeck sa nechcel obzerať. Chcel zabudnúť, že niekedy vstúpil do tohto odľahlého údolia pod Železnými horami. Pri ceste si všimol niekoľko nových hrobov a žalúdok sa mu mierne zachvel. Nie. Na toto nikdy nezabudne. Popohnal kobylu a už sa neobzrel. Nechal za sebou ďalšiu z mnohých stratených legiend Stredozeme.

Isilote Späť