Tajomstvo nesmrteľných 2. časť

Autor: Mormegil, Pridané: 04. 12. 2004, 18:58

Čaro neznáma

Nienning pomaly kráčal k západnej bráne Gorgonu. Všade nachádzal stopy po zabitej mantichore. Kráčal ako bez duše. Stále mal pred očami svojho mŕtveho otca, počul slová, ktoré vyslovil kráľovský špeh. Žiaľ v ňom kypel. Keď prechádzal okolo akéhosi dreveného totemu, vytasil meč a v zúfalstve doň ťal, znova a znova. Údery boli také silné, že totem čoskoro praskol a prelomil sa v strede na dva kusy. Zaklínač klesol na kolená. Krajom sa už rozliehala tma a on čoskoro zaspal.
Ráno sa zobudil na spev vtákov. Jeho spánok bol taký tvrdý, že ani nepostrehol, ako ho v noci okradli. Zvyšok peňazí bol preč. Bez náznaku emócii vstal, vysadol na koňa a popohnal smerom k mestu. To sa už medzitým opäť zaľudnilo. V noci putovali jeho obyvatelia i kráľ pravdepodobne bez oddychu. Železná západná brána a jej dve strážne veže už neboli pusté. Keď stráže uvideli Nienninga, vyšli mu naproti. “Vitaj doma, Červený drak. Kráľ ťa očakáva!“ Zaklínač nich pozrel, no neodpovedal. Kráčal mlčky za nimi. Fontána medzitým ožila v mohutný trysk vody. Kvapky sa zrážali a trieštili, v jemnom vetre dopadali na Nienningovu tvár. Hrad pri rieke ho vítal fanfárami, no on nevenoval davu pozornosť. Vstúpil dnu a ocitol sa v rozľahlej sále. Dookola boli stoly, oproti dverám - pri najrozsiahlejšom stole - sedel kráľ.
“Vďaka nášmu večnému spojencovi, vďaka kráľovstvu Draegbad, za takého bojovníka, akým si! Vďaka nekonečná i tebe, Nienning zaklínač. Nech tvoj rod blažený je!“ kráľ stíchol a po chvíli mlčania dodal: “Odpusť. Chýry o... o tvojej strate sa doniesli aj do mojich uší. Tvojho otca som nepoznal, no musel byť odvážny. Človek, ktorý sa postaví svojmu strachu, no nie len kvôli sebe, si zasluhuje uznanie nielen kráľa. Zaslúži si uznanie celého sveta. Ak súhlasíš, bude pochovaný so všetkými poctami tu, medzi hrdinami nášho kráľovstva.“ “Dovoľte mi však teraz odísť. Vašu ponuku si vážim, svoje rozhodnutie vám oznámim. Zbohom“ Zaklínač sa zvrtol, udrel do dverí, ktoré sa rozleteli a on vyšiel do neznáma.

Pokrvné puto

Pri dverách ho opäť čakal Faroth. Tvár mal skrivenú žiaľom a zúfalstvom. “Nienning, ako zomrel môj otec?“ Zaklínač stál ako obarený. “Ako zomrel? Ty si s ním bol! Hovor!“ “Tvoj... tvoj otec? Veštec bol tvojím otcom?“ “Áno. Tvojím tiež. Sme bratia.“ “Nie... nie...“ Nienning zo seba viac nedostal. Opäť sa otočil a nechal Farotha osamote.
Zaklínač celý deň kráčal smerom k Romiâthu. Musel splniť svoj sľub. Musel... Zastal, keď na kraj začala padať noc.
„Cítim, ako mi život uniká medzi prstami. Cítim, ako tečie, sťa búrlivá rieka. Nedokážem ho zastaviť i keď by som rád. Prečo? Elixíry a byliny mali spôsobiť čiastočnú stratu citov. No ja cítim... koniec. Blíži sa. Čoskoro... ľudia zničia starý svet. Zhubia elfov, trpaslíkov, časom i nemŕtve bytosti a urukov... Všetci im budeme pri tom pomáhať. Niet cesty späť. Raz to prísť muselo. Západné vetry dovejú skazu. V nej nájde svoj koniec nejeden muž, elf či trpaslík. Vetry dovejú skazu celému svetu. Svetu, aký sme poznali. Z neho vzíde nový, s novými zákonmi, svet ľudí. Gorgon, Draegbad, Seidhewoed či Ichaernis túto zmenu nezastavia. Možno spomalia. No i posledné bašty starého sveta raz padnú... Čoskoro...“
Ranný spev vtákov ho vytrhol z polosna. Pred zrakom sa mu otvárali šíre pláne. Videl pár drozdov, čo vyťahovali zo zeme dážďovky, ktoré povyliezali v nočnom daždi. Zem dýchala čistotou, no akosi sa triasla. Zaklínač cítil jej minulosť. Bola temná, napitá krvou vojakov i nevinných. Čriepky minulosti sa však miešali so zvukom budúcnosti. Bolo čuť, hoc len ďaleko, bubny, ktoré hnali do bitky, rev vojakov, cveng zbraní a stony pološialených umierajúcich a ranených. Budúcnosť sveta. Záhuba.
Nienning vstal zo zeme, zľahka sa dotýkajúc koberca machu. Bol mäkký a poddajný, no predsa akýsi zradný. Ruka mu po ňom skĺzla na rukoväť meča, celého od rosy. Chytil ho, pár krát ním preťal vzduch, pričom sa uvoľnili kvapôčky vody máčajúce jeho odev. Zasunul meč do pošvy a upevnil ho k batohu na boku sedla. Rýchlo vysadol na koňa a už bol späť na ceste.
Slnko pražilo rovno nad zaklínačovou hlavou. Bolo asi poludnie, keď dorazil k Romiâthskym močiarom. Tie zneli kŕkaním žiab, hudbou svrčkov a prenikavým bzukotom komárov. Od bažiny sálal chlad a vlhkosť. Nienning sa nimi brodil, až uvidel akúsi postavu v čiernom plášti. Ťažké kroky cudzinca prezrádzali, že putuje už veľmi dlho. “Hej! Ty! Stoj!“ zakričal Nienning. Aké však bolo Nienningovo prekvapenie, keď v ňom spoznal Farotha. “Ty?! Zase?“ zasipel. “Pán zaklínač prišiel! Traste sa, žaby!“ zareval Faroth sa znovu sa otočil smerom svojej cesty. “Stoj! Ako si ma predbehol? STOJ!“ “Ako, ako... pýtaš sa sprosto, no tak si sa pýtal, aj keď si bol malý. Na koni. Šiel som aj v noci. Kôň zapadol v močiari.“ “Faroth,...“ Nienning sa pozeral kdesi za Farothovo rameno. Keď sa jeho brat otočil, zdúpnel tiež.

Wyvern

Pohľady oboch bratov sa sústredili na akýsi obrovský tieň pred nimi. Slnko zmizlo. Z tieňa vystúpil tvor s malou hlavou na dlhočiznom krku. Na nej mal rohy skrútené dopredu a mohutné zubiská sa čneli v rozďavenej papuli, po ktorej stekala pena. Malé, krvavočervené oči mu hrali plamienkami zla. Krk bol posiaty množstvom bodcov, ktoré sa vlnili tiež okolo celého chrbta. Na labách mal rozložité pazúry na dvoch prstoch. Dojem majestátu uzatváral mocný chvost roztínajúci vzduch naokolo. “Wyvern!“ zakričal Nienning a bežal ku koňovi. Faroth niekam zmizol. Zaklínač vytiahol z pošvy meč. Striebro jeho čepele svietilo v nepreniknuteľnej tme. Wyvern sa po ňom zahnal chvostiskom, no Nienning odskočil a vrhol sa do výpadu. Netvor ho však zahnal mávnutím mocnej laby. Zaklínačov meč narazil na pazúr. Ten odpadol, nezniesol striebro, no v meči ostal zub. Netvorov rev bol taký silný, že v ňom zanikli i hlasité polelfove nadávky. Ak zaklínač čakal, že sa wyvern bude chvíľu spamätávať, mýlil sa. Ten sa opäť vyšvihol na laby a venoval mu ďalší výpad zubiskami. Nienning sa obratne uhol. To, čo spozoroval, ho veľmi prekvapilo. Obluda sa oháňala papuľou kdesi pod svojimi nohami. Wyvern nevedel, kde jeho súper stojí! Bol slepý. Nienning sa pousmial a skríkol: “TU!“ Netvor sa ani neotočil a švihol po ňom chvostom. Polelf uskočil dozadu, no vtom pocítil chlad. Čosi ho ťahalo dole. Močiare. Wyvern sa bezradne oháňal. Pár krát jeho chvost tesne minul Nienningovu tvár, za čo mohol on len ďakovať, pretože smrť by ho neminula. “Chyť sa!“ Konečne sa opäť objavil Faroth. “Kde si bol?“ “Čuš a chyť sa!“ Faroth mu podával ruku. Zaklínač ho chcel niekam poslať s tým, že si pomôže sám, no keď zbadal, že v močiari je až po pás, hoci nerád, no i tak prijal ponúkanú pomoc. O chvíľu bol vonku a na zemi rukoväť svojho meča. Wyvern sa zatiaľ bezradne otáčal. Odrazu však stŕpol. Vztýčil hlavu a vypäl hruď. “Prehral som. Cítim to“ Nienning sa naňho hodnú chvíľu neveriacky pozeral, no jašter sa ani nepohol, nevyužil šancu zabiť ho. “Som slepý, no vidím, že som prehral. Skonči to!“ Zaklínač postupoval smerom k nemu. V pästi mocne stískal meč. Keď bol od neho na tri kroky ďaleko, zdvihol zbraň k hlave. “Zabíjam pre peniaze. Svedomie mi nedovolí zabiť ťa. Vzdal si sa.“ Zastrčil meč do pošvy. Faroth sa pozbieral z mláky páchnucej vody a pristúpil k bratovi. Poznal ho ako rozmaznané dieťa, ktoré vždy šlo cez mŕtvoly. Prvý raz v ňom uvidel súcit. No Nienning stál bez pohnutia. Pozoroval wyverna ako rozpínal krídla s koženými blanami, vyfúkol kúdol dymu a zmizol v spleti hviezd. Prišla noc.

Črepy minulosti

V šírych močiaroch sa krčil malý ostrov uprostred ktorého tlel oheň. Faroth sedel pri ňom a nahrieval v ňom meč. Jeho brat stál na konci ostrova a pozeral do diaľky. “Faroth, kto vlastne som?“ Lesný muž si obnažil rameno a vytiahol meč z ohňa. Bol dočervena rozžeravený. Do úst si vložil rukoväť dýky a priložil zbraň na ranu, z ktorej sa valila krv. Tlmene zastonal a na odpoveď sa zmohol až po chvíli. “Si syn môjho otca. A akejsi temnej elfky zo Seidhewoedu. Otec nedokázal byť verný.“ Jeho rozprávanie prerušilo ďalšie zastonanie, keď znova vytiahol meč z ohňa a čistil ranu. “Otec nepovažoval za vhodné, aby nás vychovával sám, keďže moja matka umrela pri mojom narodení. Poslal nás teda oboch do Draegbadu, do zaklínačskej pevnosti. Ty si robil, čo učiteľ kázal. Ja som bol spupný. Lektvary, ktoré som mal piť, som vylieval a keď na to prišli, skončil som.“ Faroth sa nahlas zasmial a už skoro chladný meč strčil späť do pošvy. “Stal si sa veľkým zaklínačom. Mňa otec vyhrešil, poslal do Romiâthu hľadať si uplatnenie. Som len človek, Nienning. Moja matka bola ľudského rodu. Sme ako noc a deň.“ “Ale bratia...“
Kráčali takmer mlčky, len raz za čas prehodili pár slov. Po dlhých úmorných hodinách brodenia sa v močiaroch konečne zbadali Romiâth. Veža s modrým vrcholcom sa čnela dovysoka a dodávala mestu majestát. Trpaslíčia práca dávnych vekov svietila ako slnko samo. Pri doširoka otvorenej bráne stáli síce stráže, no dnu nikoho nebolo. Uličky boli ľudoprázdne. Na pár dverách boli pribité vlčie laby. “Načo to? Ľudia sú tu naozaj viac než hlúpi. Hovoril som o zrkadle, nie o zdieraní vlkov z kože...“
Ich kroky viedli k hradu na brale. Sluhovia ich uviedli do akejsi sály. Dnu bolo veľa veľmožov a kráľ. “Kde sú všetci? Prečo je mesto prázdne?“ vyhŕkol Nienning. “Povedzme, že obyvateľstvo dočasne nemáme.“ kráľ sa pousmial a pokračoval.: “No teba do toho aj tak nič nie je. Netvor vyjde v noci, vtedy vyjdeš i ty. Sluhovia vás odvedú do vašich izieb. Páni...“ Kráľ mávol rukou a služobníctvo pristúpilo k bratom. “Ráčte nás nasledovať!“ zašeptal jeden z paholkov. Zaklínač prehltol ťažkú slinu a kráčal za sluhom.

Tvárou v tvár

Po hodinách, ktoré zaklínač venoval príprave, oddychu a popíjaniu piva do jeho izby vkročil akýsi rytier. “Je čas!“ sucho oznámil a odkráčal. Nienning ho však ignoroval. Po dlhšom čase prišiel k dverám Faroth. “Kráľ očakáva, že už vyrazíš.“ “Düvvelsheyss a nie vyrazím. Úctivý pán kráľ si myslia, že sa im budem klaňať. No ja nemienim poslúchať ako pes. Nevidel som ani zlatý. Chcem zálohu!“ “Byliny, čo si tak poctivo pojedal, tuším pozastavili tvoj vývoj. Si ako malý. Chcem, chcem, chcem. Ja, ja, ja! Mysli i na iných. Aspoň raz, Nienning.“ “Zase. Zase sa ma pokúšaš zdeptať osudmi iných. Ale dobre. Idem. No mám podmienku: ak ma kráľ podrazí, chcem i tak plnú sumu - ak vieš, na čo myslím.“ “Viem. Choď už!“ dodal Faroth a nechal zaklínača osamote.
“Doparoma!“ zašomral si Nienning keď kráčal k cintorínu. “Prázdne ulice, domy, záhrady,... A kráľ chce len tú kopiju. Bodaj by mu oči vyklala!“ Noc bola neuveriteľne temná, bez hviezd, no mesiac bolo vidno. Zaklínač celou cestou nadával. Ulička, vedúca k pohrebisku, bola totiž posiata kameňmi a on o ne neraz zakopol. Spomenul “arse“ hádam všetkých tvorov, pokým dorazil na miesto. Bol už vtedy poriadne nasrdený a do brány schuti kopol. Vampíra už raz zabil. Vedel, že cíti jeho prítomnosť. Stal si teda do stredu, medzi najväčšie mohyly,, nevediac, že stojí na mieste zhromaždenia oblúd. Z mohýl sa dvíhali tiene zhmotňujúce sa do podôb svetlonosov a odkiaľsi sa smerom k zaklínačovi potácali graveiri. No on im nevenoval pozornosť. Vedel, že bez vodcu sú bezmocní. Pátral pohľadom po chronicky známom netopierovi. Po chvíli ho zbadal na strome. Ten akoby len na to čakal, v tom momente vyletel a krúžil mu nad hlavou. Nienning si našťastie veľmi rýchlo uvedomil o čo ide, uskočil z platne a z tej v tom momente vyletela kopija. Schytil ju skôr, ako sa netopier zmenil na vampíra. Netvor zasyčal a zaklial.
“Daj mi to!“ zareval vampír. “Nebolí ťa tu?“ zaťukal si Nienning na čelo. “Gwahrgra!“ teraz už pokojne povedal vampír. Zaklínač vytasil strieborný meč, pár krát sa s ním v ruke otočil. Obludy zastali, niektoré dokonca odhodilo dozadu. “Ty na nás striebrom, polelf?“ pousmial sa netvor. “Na upíra len so striebrom. Pri výcviku si dával pozor. Inu nevieš, že nie som celkom to, za čo ma považuješ. Daj mi tú vec a ja ti dovolím pridať sa k nám.“ Nienning zavrtel hlavou s úsmevom na perách. “E, e...“ Vampír precedil pomedzi zuby: “Tak potom ukáž, ako umierajú blázni!“

Kroky v tme

Mesiac náhle zmizol a s ním všetko svetlo. Zaklínač mal ostrý zrak i v tme, no i tak videl len meter pred seba. Záhrobné stvory sa naňho vrhali, on ich však zatiaľ úspešne odrážal. Jeden úder však vykryť nemohol. Svetlonos ho ostrými drápmi porezal po chrbte, zaťal ich do jeho krku a ovesil sa mu naň. Nienning sa zatackal a padol na zem. Mocným úderom päste do chrbta odzbrojil na zemi protivníka a do vzduchu nakreslil prstami akési tajomné znamenie. Všetky netvory v jeho blízkosti hodilo dozadu. Vampír spolu s tieňom zelenej farby s mečom, na ktorom boli akési neznáme znaky napísané v dávno zabudnutom jazyku, prešiel touto neviditeľnou bariérou. “Tvoje zaklínanie nefunguje? Nevymanilo sa ti to už spod rúk?“ spýtal sa vampír a tieň sa doširoka usmial. Boli stále bližšie k sebe, až sa priblížili k zaklínačovi tak blízko, že mohol vidieť detaily ich tvárí. Vtom sa však duch - tieň rozohnal tajomným mečom. Nienning bleskovo nastavil do cesty ten svoj a keď sa zrazili, meč ducha zahorel zeleným plameňom a zaiskril. Nienningovi však jeho zbraň vyletela z ruky a on ostal stáť len s kopijou. Tieň volil zákerné útoky, no zaklínač sa len uhýbal, neútočil. Len raz, jediným úderom miereným na odkrytú časť tela, bodol. Kopija ľahučko prešla neživou hmotou a tieň zareval. Začal fúkať chladný vietor a bezmocného ducha, či skôr len jeho zvyšky, odfúkol. Vampír sa na toto divadlo pobavene pozeral. “Si ako stroj. Si ako ja. Naozaj chceš proti mne bojovať? Spoj sa so mnou! Budeme neporaziteľní!“ Nienning miesto odpovede znovu bodol. Tento úder nebol tak presný. Skôr, než sa zaklínač napriahol na ďalší úder, po tvári mu preleteli drápy vampíra ostré ako britvy. Krv mu zalievala oči a znižovala už i tak dosť mizivú viditeľnosť. Slepý sa oháňal zbraňou dúfajúc, že zasiahne cieľ. Nemŕtvy súper sa naňho sťažka hodil a priľahol ho. “Teraz to zažiješ. Budem mocný... mocnejší než kedykoľvek predtým. Máš rád šťastné konce? Tak tento medzi ne nepatrí!“ zašepkal vampír. Nahol sa nad zaklínača a odhalil ostré tesáky. Keď už skoro pretínal hrdlo súpera, na tvári sa mu objavilo zdesenie... a asi aj bolesť. Prevalil sa z Nienninga na zem a sťažka chrčal. Zaklínač vstal, v mohutnom náprahu sa rozohnal kopijou a mienil naposledy bodnúť. No to, čo zbadal, ho zastavilo. Vampír sa menil... na dieťa. To vrešťalo, pokožka mu schla, až zmizlo. A s ním aj všetky nemŕtve bytosti z cintorína. Mesiac znovu vyšiel.
Nienning, doráňaný a skrvavený, kráčal späť ku hradu. Cesta bola dlhá. Dlhšia, než kedykoľvek predtým...

Zmeny

Bola hlboká noc, keď Nienning opäť sadol za stôl v sále kráľa Romiâthu. Teraz už kráľ nebol taký suverénny, nesálala z neho ľahostajnosť, lež na tvári sa mu zračili výčitky. Keď v tichosti dopili korbele piva, zaklínač vstal a hodil na stôl kopiju vampíra. Tá s tlmeným buchnutím dopadla na vyberané jedlá a zastavila sa tesne pri kráľovej hrudi. Ten sa s hrôzou pozrel najprv na zbraň, potom na Nienninga. “Čo...“ začal kráľ, no zaklínač sa zvrtol a odchádzal. Predtým si však nezabudol zo stola vziať tučný mešec. Zistil, čo sa stalo. Kráľ predhodil netvorovi korisť, aby neliezol do hradu. Predhodil mu svoj vlastný ľud... Nepovedal im o zrkadle pod prahom, ba dokonca sa ich ani nesnažil nijako brániť. Bol hodný pohŕdania...
Keď ráno odchádzal z hradu kamsi doďaleka, na ďalšie cesty, pod sídlom kráľa sa zhromažďovalo obyvateľstvo Romiâthu. Opúšťal krajinu zasiahnutú mnohými ranami, krajinu na prahu revolúcie. No to najhoršie malo ešte len prísť...

Mormegil Späť