Veľmi stručný denníček jedného Uruka

Autor: Peter "DeCarabas" Madlenák, Pridané: 03. 07. 2004, 14:00

Sobota:
Vyrazili sme, po výdatných raňajkách, zložených prevažne z elfov, na cestu. Viedol nás šéf v takom plášti, s dlhými vlasmi. Podobal sa na naše raňajky, tak sme sa museli veľmi krotiť. Cestou sme videli niekoľko obedov a večerí, ale všetky zdrhli, argh! Už už nás to prestávalo baviť a znovu sme sa začali zaoberať naším šéfom, keď sa pred nami zjavila družinka. Juchú! Povedal som si v duchu (lebo normálne hovoriť neviem).Ešte sme sa uistili, že oná družinka má naozaj samovražedné sklony a keď nám to potvrdili, natrhli sme im (s prepáčením) rite. Mŕtvoly sme znásilnili, okradli, spálili, zjedli a následne vyvrhli. Potom zase zjedli (tieto veci sa neudiali presne v tomto poradí). Potom sa pokračovalo v ceste. Výlet bol pekný, hľadali sme nejaké šutre. Ten deň sme stretli ešte veľa ksichtov, okolo ktorých sa vlnili odporne žlté vlasy, zhrnuté za špicaté uši. Okrem tých, čo zdrhli, sme rozmárovali všetkých. Tak to šlo stále, až kým neprišiel dážď, ktorý z nás zmyl veľa špiny a zneuctil nás tak. Preklínajúc dážď sme sa vrátili do tábora.

Nedeľa:
Deň začal pekne. Po zdravých a ľahkých raňajkách (Hobiti) sme vybehli do lesa. Teraz sa to zmenilo, šéf už nebol tak veľa s nami a pravdepodobne sa tak vyhol spoločnému obedu, kde by bol hlavným chodom. Pobehovali sme a plnili rôzne úlohy, čo sa mi zdalo potupne, ale aspoň pri tom tieklo veľa krvi (nie našej samozrejme). Potom sme párkrát zdrhli aj my, lebo takí týpci, čo si hovoria paladinovia sa na nás vyrojili ako muchy. Kým boli štyria na dvoch, ešte sa to dalo, ale potom prišiel magor v plášti, začalo sa iskriť a niečo kričal, pričom ma do ksichtu šľahol blesk. To sa mi nepáčilo a tak sme radšej ušli. Ale to nič. Šéf povedal, že máme tie šutre a teraz už len stačí zamestnať tých pala.... pale... aladinov, aby jedna holka z našej bandy doplnila many, či manu, alebo takú blbosť. Ona sa tak vyhla zjedeniu, alebo znásilneniu, neviem, či sme boli hladní, alebo nadržaní. A potom sme znovu uvideli tých aladinov. Bolo ich veľa, asi tak 2x viac než nás. Urazilo ma, že sú v takej malej presile a dal som im to pocítiť. Taký malý tučný chlapík s hlučným hlasom niečo chcel, tak som mu odťal nohu cez krúžkovú košeľu. A potom som dobil toho chlapíka v plášti, čo iskril. Nakoniec, keď mi zmizla spred oči červena hmla, zistil som, že z aladinov nezostalo nič. Tak sme ich zas zjedli, znásilnili, okradli, spálili, zahrabali, osrali a ochcali (nie v tomto poradí) a potom sa otvorila taká brána a radikálne mi narástol biceps. A šéf povedal, že to je ok a že sme vyhrali. Ja som ani nevedel, že sme súťažili či čo. Len som rozbíjal hlavy. Tak sme s ostatnými urukmi ešte raz zopakovali všetky tie činnosti s mrtvolami a šli sme domov...


DECARABAS
Späť