Artefakty - Silmarily

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Veľké klenoty alebo silmarily

Silmarily, alebo Veľké klenoty, boli najväčším dielom, aké kedy kto (okrem Ainur) v Arde vyrobil. Boli v nich uzamknuté osudy Ardy, zeme, mora i vzduchu, a rovnako ako Dva valinorské Stromy, ani silmarily už nemohli byť viackrát vyrobené znovu. Všetci, ktorí bývali v Amane, nad tým dielom žasli a tešili sa z neho.

Nie všetok úžas však bol úprimný. Melkor, stále ešte najmocnejší z obyvateľov Ardy, po nich zatúžil a chcel ich mať navždy pre seba. Od tej chvíle všetko podriaďoval tomuto jedinému cieľu a vkladal do neho všetku svoju moc a silu.

Klenoty boli zároveň pevne zviazané s Fëanorom, ktorý ich vyrobil a s jeho osudom, rovnako ako s osudmi jeho rodu. Nedal ich ani za nič z ruky a úzkostlivo ich strážil, pretože Melkor začal zasievať do sŕdc Noldor klamstvá, ktoré sa postupom času dostali až k Fëanorovým ušiam a ktoré obviňovali Valar alebo iných Noldor z túžby po silmariloch. Niet teda divu, že keď potom Melkor zničil Stromy, ukradol silmarily a utiekol s nimi do Stredozeme, Fëanor a jeho synovia zložili strašnú prísahu, ktorá ich potom sprevádzala až do ich konca. Prehlásili silmarily za svoje nespochybniteľné dedičstvo a prisahali, že sa kruto pomstia každému, kto by sa ich pokúsil zmocniť proti ich vôli.

A keďže Fëanor týmito a inými slovami ovládol vôľu väčšiny Noldor, vydali sa do dobrovoľného vyhnanstva v Stredozemi a celý Prvý slnečný vek bojovali s Melkorom v snahe vydobyť späť ukradnuté klenoty. Ich prísaha ich však neustále zradzovala a všetko, čo vykonali k lepšiemu, sa hneď obracalo proti nim. Vždy, keď už sa zdalo, že majú víťazstvo na dosah ruky, karta sa obrátila a oni utrpeli drvivú porážku. Taká bola Veštba Valar za ich chovanie vo Valinore, ktoré bolo neospravedlniteľné, aj keď spočiatku nebolo z ich hlavy.

Vojna Noldor s Melkorom, ktorého nazvali Morgoth čiže Temný nepriateľ sveta, trvala po celých zhruba šesťsto rokov, po ktoré trval Prvý slnečný vek a nazývala sa Vojnou o Klenoty. Počas tejto vojny sa osudy silmarilov preplietli s osudmi ľudí a táto vojna sa tak stala aj ich vojnou, či už bojovali po boku Noldor, či v službách Temného pána Morgotha...


Základné informácie

Tvorca: Fëanor
Neskorší vlastníci: Melkor čiže Morgoth Bauglir; krátko Fëanorovi synovia Maedhros a Maglor; dočasne Beren Jednoruký, Lúthien Tinúviel, Elu Thingol, trpaslíci z Nogrodu, Dior Eluchíl, Fëanorovi synovia, Elwing a Eärendil Požehnaný
Doba vzniku: Vek Stromov
Materiál: silima (kryštalická bezfarebná látka neznámeho pôvodu a pevnejšia než diamant - vyrobená Fëanorom) + zmiešané svetlo dvoch valinorských Stromov
Počet: 3
Umiestnenie: Fëanorova pokladnica v Tirione a Formenose; Angband - Morgothova koruna; Menegroth, kde bol jeden silmaril zasadený do trpaslíčieho náhrdelníku Nauglamíru; Tol Galen (domov Berena a Lúthien); Balarská zátoka a ostrov Balar (Elwing); Eärendil na čele - vyzdvihnutý na nebeskú klenbu; ostatné dva skončili v mori a v zemskom lone Vlastnosti: uchovávali v sebe svit dvoch valinorských stromov aj potom, čo boli Stromy zničené; pálili neznesiteľnou bolesťou každého smrteľníka alebo toho, kto na nich siahol neprávom; neskôr naplňovali túžbou vlastniť ich takmer každého, kto na nich pohliadol


Vznik

Fëanor bol najstarší a taktiež najmilovanejší zo synov Finwëho, kráľa Noldor v Tirione. Prišiel na svet v dobe, kedy si Melkor odpykával svoj trest v sieňach Mandosu a elfovia v Blaženej ríši rozkvitali na tele i na duchu. Jeho matka sa volala Míriel, priezviskom Serindë pre svoju vynikajúcu zručnosť v tkaní a vyšívaní. Láska Finwëho a Míriel bola veľká a radostná, pretože začala v Blažené ríši v Blažených dňoch. Ale keď Míriel porodila svojho syna, strávilo ju to na duchu i na tele (pretože do Fëanora z nej prešla veľká sila) a po jeho narodení túžila byť zbavená námahy žitia.

Dieťa dostalo od otca meno Curufinwë, ale matkou bol nazývaný Fëanor, Ohnivý duch - to meno už mu zostalo, a tak sa o ňom spieva v piesňach Noldor.

Otec mu venoval všetku svoju lásku a Fëanor rástol rýchlo, ako by v ňom bol zapálený tajný oheň. Bol urastený a mal peknú tvár, panovačný, oči mal prenikavo jasné a vlasy havranie; o každý cieľ sa usiloval dychtivo a vytrvale. Zo všetkých Noldor, ktorí kedy boli, mal najobratnejšie ruky. V mladosti vylepšil Rúmilovo dielo a vynašiel písmená, ktorá nesú jeho meno a ktoré od tej doby Eldar stále používali; bol to on, kto prvý z Noldor prišiel na to, že sa dajú umelo vyrobiť drahokamy väčšie a žiarivejšie než kamene zo zeme. Prvé drahokamy, ktoré Fëanor vyrobil, boli biele a bezfarebné, ale v hviezdnom svite planuli modrým a strieborným ohňom jasnejšie než Helluin; a urobil ďalšie kryštále, v ktorých bolo možno vidieť vzdialené veci, malé, ale zreteľné, ako očami Manwëho orlov. Fëanorova myseľ a ruky málokedy odpočívali.

V tom čase boli vyrobené veci, ktoré sa neskôr stali najpreslávenejšími zo všetkých elfských diel. Keď totiž Fëanor nadobudol plnú silu, dostal nový nápad, alebo snáď k nemu prišiel nejaký tieň predtuchy osudného dňa, ktorý sa blížil, a dumal, ako by bolo možné uchovať nezničiteľné svetlo Stromov, jas Blaženej ríše. Potom zahájil dlhé a tajné dielo a vynaložil všetku svoju múdrosť, silu a šikovnosť, a na konci všetkého urobil silmarily.


Popis

Silmarily boli tvarom ako tri veľké klenoty. Ale až do Konca, keď sa vráti Fëanor, ktorý zahynul skôr, než vyšlo Slnko, a sedí teraz v Sieňach čakania a nevracia sa medzi svojich príbuzných, dokiaľ nepominie Slnko a nespadne Mesiac, nebude známe, z akej látky boli vyrobené. On sám ju pomenoval silima a vyzerala ako diamantový kryštál, a predsa bola silnejšia než diamant, takže ju nemohla poškodiť ani rozbiť žiadna sila v Kráľovstve Ardy. A predsa bol ten kryštál pre silmaril len to, čo je pre Ilúvatarove deti telo: dom jeho vnútorného ohňa, ktorý je v jeho vnútre, celý ho prestupuje a je jeho životom. A vnútorný oheň silmarilov urobil Fëanor zo zmiešaného svetla valinorských Stromov, a to v nich dosiaľ žije, aj keď Stromy dávno uschli a už nesvietia. Preto svietili silmarily aj v tme najhlbšej pokladnice vlastnou žiarou ako Vardine hviezdy, a predsa ako živí tvorovia mali radosť zo svetla, prijímali ho a vracali ho v odtieňoch podivuhodnejších než predtým.

Všetci, ktorí bývali v Amane, nad Fëanorovým dielom žasli a tešili sa z neho. A Varda silmarily posvätila, takže sa ich od tej doby nemohlo dotknúť žiadne smrteľné telo, nečisté ruky ani nič zlé bez toho, aby to nebolo spálené, a Mados predpovedal, že sú v nich uzamknuté osudy Ardy, zeme, mora i vzduchu. Fëanarovo srdce bolo pevne pripútané k týmto veciam, ktoré sám urobil.


Osudy

Keď Melkor videl krásu a skvelosť silmarilov, zatúžil po nich a sama spomienka na nich bola v jeho srdci ako spaľujúci oheň. Od tej chvíle rozpálený touto žiadosťou sa stále dychtivejšie usiloval o Fëanorovo zničenie a o rozbitie priateľstva medzi Valar a elfmi; múdro však zastieral svoje zámery a v tvári, ktorú nosil, sa ešte neukazovalo nič z jeho zloby. Pracoval dlho a jeho námaha bola najprv pomalá a neplodná. Ale kto zasieva klamstvá, nebude mu nakoniec chýbať výsledok a čoskoro si bude môcť naozaj odpočinúť od svojej práce, a zberať a siať budú za neho iní.

Tak sa aj nakoniec stalo, pretože Melkor našiel medzi Noldor mnoho uší, ktoré ho počúvali, nie najmenej potom uši Fëanorove. Najprv potajomky a opatrne, neskôr otvorene začali Noldor reptať proti Valar a proti ich pozvaniu do Blaženej ríše. Zabudli už, že predovšetkým vďaka Valar dosiahli svoje veľké poznanie a bohatstvo. V čele nespokojných nebol nikto iný než sám Fëanor, ktorého ohnivé srdce a myseľ sa najľahšie nechali presvedčiť k novým myšlienkam a činom. Predstavoval si rozľahlé pláne Stredozeme, ktorým by mohol vládnuť na čele svojho ľudu miesto toho, aby sa tiesnil v malej zemi, pod neustálym dohľadom Valar, ako "nevoľník".

V tej dobe si Noldor začali kovať zbrane a zbroj a plniť nimi svoje domy. Urobili si aj štíty so znakmi mnohých domov a rodín, ktoré medzi sebou súperili. A Fëanor si postavil tajnú kováčsku vyhňu, a tam kalil meče pre seba a pre svojich synov a robil vysoké prilby s červenými chocholmi. K jeho silmarilom sa nesmel priblížiť nikto iný okrem otca a synov - Fëanor ich síce nosil pri veľkých hostinách na čele, kde mu plápolali, ale inokedy boli bedlivo strážené, zamknuté v hlbokých kobkách jeho pokladu v Tirione. Fëanor si totiž silmarily zamiloval lakomou láskou a pohľad na nich nedoprial nikomu okrem svojho otca a svojich siedmich synov; málokedy si teraz spomenul, že svetlo v nich nie je jeho vlastné.

Po incidente pred Finwëho domom v Tirione, kde Fëanor napadol svojho brata Fingolfina, sa Valar rozhodli už ďalej neprehliadať nespokojnosť Noldor. Fëanor bol vyzvaný, aby pred nich prišiel do brány Valmaru a zodpovedal sa zo svojich slov a činov. Vtedy bolo odhalené, že za všetkým stojí Melkor a jeho zloba, avšak Fëanor bol rovnako vinným za to, že vytasil meč na svojho brata a porušil tým mier vo Valinore. Bolo mu prikázané na dvanásť rokov opustiť Tirion, radiť sa so sebou samým a prehodnotiť svoje činy.

Fëanor si do vyhnanstva vzal všetko, čo sa nachádzalo v jeho domácnosti a šli s ním i jeho synovia a otec z lásky, ktorú k svojmu synovi choval. Postavili na severe Valinoru v kopcoch hradisko a pokladnicu a tam vo Formenose bolo uskladnené množstvo šperkov a zbraní a silmarily boli uzavreté v železnej komore.

Melkora sa, aj napriek Tulkasovej a Oromëho snahe, nepodarilo vypátrať, pretože ten, keď poznal, že jeho úklady boli odhalené, skryl sa a kmital z miesta na miesto ako mrak po kopcoch. V tej dobe svetlo Stromov potemnelo a tiene vo Valinore sa predlžovali - nebol už ďaleko okamih, keď mali Stromy vyhasnúť navždy. Po čase sa Melkor vydal do Formenosu a rozprával sa s Fëanorom pred dverami jeho domu. Svojimi slovami však zasiahol Fëanora do srdce, pretože sa dotkol silmarilov a z jeho slov bola cítiť túžba vlastniť ich. Nenávisť premohla Fëanorov strach a ten Melkora preklial a zabuchol pred ním dvere svojho domu. Melkor s hanbou odišiel, ale srdce mal čierne hnevom - utiekol cez Calaciryi ako búrkové mračno a zamieril na sever Stredozeme. Oromë a Tulkas sa plnou rýchlosťou hnali za ním a snažili sa ho pokiaľ možno dostihnúť, ale v neosídlených končinách po ňom nenašli ani stopy, ani zvesti. Melkor sa totiž obrátil späť na juh až došiel do temného kraja Avathar, kde v najhlbších a najhustejších tieňoch na svete sídlila Ungoliant - tvor v podobe obrovského obludného pavúka, ktorý tká svoje čierne siete v horskej rozsadline. Tam sala všetko svetlo, ktoré mohla nájsť, a priadla z neho temné siete hrdúsivej temnoty, až k jej príbytku neprenikalo žiadne ďalšie svetlo, a tak hladovala.

Teraz prišiel do Avatharu Melkor a vyhľadal ju. Opäť vzal na seba podobu, ktorú nosil ako tyran v Utumne: temného Pána, vysokého a strašného. V tej podobe už navždy zostal. Tam, v čiernych tieňoch, kam nedohliadol ani Manwë zo svojich najvyšších siení, kul Melkor s Ungoliant svoju pomstu. Nasledujúce udalosti rozpráva Aldudénië (alebo Nárek pre dva Stromy). ktorú zložil Elemmírë z Vanyar a ktorú poznajú všetci Eldar. Stromy zašli a Valinor sa utopil v hlbokom mori noci. Manwë však hľadel zo svojho vysokého stolca a jedine jeho oči prenikli nocou, až uvideli Tmu prevyšujúcu temno, ktorou nemohol preniknúť, veľkú, ale vzdialenú, rýchlo sa pohybujúcu na sever, a vedel, že Melkor prišiel a odišiel.

Začalo prenasledovanie a zem sa triasla pod kopytami Oromëho zástupu a oheň, ktorý vykresávali Naharove kopytá, bol prvým svetlom, ktoré sa vrátilo do Valinoru. Akonáhle však dostihli Ungoliantin mrak, boli jazdci Valar oslepení a zmätení, rozptýlili sa a išli, nevedeli kam; zvuk Valarómy zakolísal a zmĺkol. A Tulkas bol akoby chytený v čiernej sieti v noci, stál bezmocne a márne tĺkol do prázdna. Ale keď Tma prešla, bolo už neskoro: Melkor sa dostal, kam chcel, a jeho pomsta sa naplnila.

Po čase sa zišlo veľké zhromaždenie v Súdnom kruhu, avšak všetci sedeli v tieni a v srdciach mali žiaľ. Aj keď nebola vo Valinore úplná Tma, pretože vzduch bol opäť čistý a nad hlavami im žiarili Vardine hviezdy. Potom vstala Yavanna a pristúpila k Stromom, lenže tie boli mŕtve a nové už v tomto svete nemohli byť znovu stvorené. Ungoliant vo svojom neukojiteľnom hlade po svetle vypila i veľké kade, kde bolo skladované svetlo dvoch Stromov, a tak jediným jeho zdrojom teraz boli Fëanorove silmarily. Preto ho Yavanna požiadala o ich vydanie, lebo ešte existovala nádej, že by pomocou ich svetla dokázala priviesť Stromy k životu, rany by sa zahojili a Melkorova zloba by nedostala zadosťučinenie.

Prehovoril i Manwë a žiadal Fëanora o vydanie klenotov, Fëanor však mlčal. Potom v rozčúlení vykríkol Tulkas, ale Aulë hoj napomenul, pretože si bol dobre vedomý, že žiadajú od Fëanora oveľa viac, než by sa zdalo, veď silmarily boli jeho najväčším dielom a jeho srdce k nim bolo pevne pripútané. Nakoniec ale Fëanor prehovoril a zvolal trpko: "Pre menšieho ako pre väčšieho je nejaké dielo, ktoré môže vykonať len raz, a v tom diele utkvie jeho srdce. Možno, že môžem svoje klenoty otvoriť, ale už nikdy neurobím žiadne podobné; a ak ich musím rozbiť, pukne mi srdce a to ma zabije; prvého zo všetkých Eldar v Amane." "Prvého nie," prehovoril Mandos, ale nerozumeli jeho slovám. Nakoniec Fëanor odmietol vydať Valar klenoty dobrovoľne, avšak nedlho potom dorazili poslovia z Formenosu a priniesli so sebou zlé zvesti...

V tej chvíli sa Fëanor i všetci prítomní dozvedeli, že Melkor zaútočil na pevnosť vo Formenose, pred dverami pokladnice zabil Fëanorovho otca Finwëho a ukradol silmarily.
Fëanor vstal, pozdvihol pred Manwëm ruku, preklial Melkora a nazval ho Morgothom, Čiernym nepriateľom Sveta. Preklial tiež Manwëho pozvanie a hodinu, v ktorej prišiel na Taniquetil, pretože sa v šialenstve svojho hnevu domnieval, že keby bol býval vo Formenose, jeho sila by stačila na viac než na to, aby bol taktiež zabitý, ako Melkor zamýšľal. Potom Fëanor vybehol zo Súdneho kruhu a utiekol do noci; otec mu bol totiž drahší než Svetlo Valinoru alebo neporovnateľné dielo jeho rúk, a komu zo synov, elfovi alebo človeku, bol otec cennejší?

Tak sa teda naplnilo to, čo bolo už dávno predpovedané v Hudbe - krása a mier Blaženej ríše boli pokazené, Stromy zahubené a na Noldor, za ich skutky, ktoré bezprostredne nasledovali, padla Sudba a hnev Valar. Všetky tieto udalosti, či už boli plné žiaľu, sa ale museli odohrať, pretože z nich vzišli veci nové a veľkolepé, ktoré obohatili Ardu a jej dejiny tak, ako to Ilúvatar od Počiatku zamýšľal.

Potom, čo získal to, čo chcel, dal sa Melkor na útek a unikol prenasledovateľom Valar. Prešiel ľadovú pustinu Helcaraxë a vstúpil na pôdu Stredozeme. Keď sa už blížil k troskám svojej bývalej pevnosti Angband, prehliadla Ungoliant jeho plán. Zastavila ho a žiadala, aby splnil svoj sľub. Tu musel Melkor, síce neochotne, vydať veľkú časť Fëanorovho pokladu z Formenosu Ungoliant, a ta je požierala a ich krása navždy zmizla zo sveta. Ungoliant však bola stále nenásytnejšia a jej moc s každým sústom ešte viac rástla; žiadala, aby jej Melkor vydal i to, čo niesol v druhej ruke - žiarivé silmarily. Keď Melkor odmietol, povstala proti nemu, aby ho zahrdúsila, ale Morgoth vyrazil strašný výkrik, ktorý sa ozvenou rozliahol po horách. Ten krik počuli jeho verní služobníci balrogovia, ktorí unikli hnevu Valar pri Melkorovom zajatí a teraz sa skrývali v hlbokých jamách Angbandu, prihnali sa ako ohnivá smršť a svojimi plamennými bičmi zahnali Ungoliant na útek. Tak bol Morgoth zachránený, vrátil sa do Angbandu, znovu tam vyhĺbil svoje obrie kobky a žaláre a nad bránami vztýčil trojité štíty Thangorodrim, okolo ktorých sa stále vinul veliký závoj čierneho páchnuceho dymu. Opäť zhromaždil všetkých svojich sluhov a zástupy jeho šeliem a démonov sa stali bezpočetnými a dávno vypestované škretie plemeno sa množilo v útrobách zeme. Tam v Angbande si Morgoth ukoval veľkú železnú korunu, do ktorej zasadil všetky tri silmarily, a nazval sa Kráľom sveta. Dotykom týchch posvätených klenotov mu ruky ohoreli do čierna a zostali čierne už navždy; nikdy sa nezbavil bolesti z popálenín a hnevu nad tou bolesťou. Korunu nikdy nesnímal z hlavy, aj keď jej váha mu pôsobila smrteľnú únavu. Len raz sa tajne na chvíľu vzdialil zo svojej ríše na Severe; málokedy vôbec opúšťal hlbiny svojej tvrdze, ale riadil svoje vojská zo svojho severského trónu. A len raz za celú dobu, čo trvala jeho ríša, tiež sám bojoval zbraňou.

Beleriand zahorel vojnou, ktorá bola nazývaná Vojnou o Klenoty, pretože Noldor - a predovšetkým Fëanor a jeho synovia - hnaní Prísahou a Veštbou, prišli zo Zámoria do Stredozeme a po celý jeden Slnečný vek viedli z Morgothom zúfalú vojnu o znovunabudnutie stratených silmarilov. Počas tejto doby bolo odohraných päť veľkých bitiek, ktoré sú pripomínané v mnohých spevoch, a v ktorých zahynulo mnoho veľkých a udatných elfských pánov i prostých vojakov rovnako ako ľudí, ktorí prišli do Beleriandu a stali sa ich spojencami. Na všetkých totiž ležala Veštba a hnev Valar, ktoré padli na Fëanora a jeho ľud a padli i na tých, ktorí sa ich rozhodli nasledovať - ich prísaha ich totiž hnala dopredu, ale na konci ich aj tak zradila a vyrvala im práve tie poklady, o ktoré prisahali usilovať. Všetko, čo dobre začali, sa obrátilo k zlému koncu, zradou medzi príbuznými a strachom zo zrady. A Valinor bol obohnaný kúzlami a stal sa pre nich nedostupným do tej doby, dokiaľ sa nenašiel ten, ktorý v hodine najvyššej núdze priplával a žiadal o odpustenie ako za elfov, tak za ľudí...
[Nebudem sa tu rozpisovať o priebehu Vojny o Klenoty, pretože je súčasťou osudov silmarilov. V nasledujúcich riadkoch sa zameriam len na ich konkrétne osudy, ktoré sú len zlomkom toho, čo rozpráva Quenta Silmarillion alebo Príbeh o silmariloch. Tým z vás, ktorí sa chcú o Vojne o Klenoty dozvedieť viac, doporučujem, aby si prečítali buď už zmieňovanú Quentu Silmarillion, alebo rozprávanie o elfoch, ktoré je súčasťou kapitoly Rasy a národy]

Beren bol synom Barahira z rodu Bëorovho. Po Dagor Bragollachu žil so svojím otcom a jeho druhmi v Dorthonione vo vyhnanstve, neustále prenasledovaný Morgothovými služobníkmi. Avšak vinou zúfalej zrady bol ich úkryt prezradený Sauronovi, a ten vyslal škretov, aby Barahira zlikvidovali. Beren bol v tej dobe na výzvedách na území Nepriateľa, keď bola skrýša dobytá. Tej noci mal sen, ktorý veštil nešťastie, a tak sa zobudil a chvátal nocou a druhý deň ráno prišiel k miestu, kde mal jeho otec skrýšu. Bolo však už príliš neskoro - všetci boli do jedného pobití a na ich mŕtvolách hodovali mrchožrúti. Beren teda pochoval otca a jeho druhov a navŕšil nad nimi mohylu. Potom sa vydal po stopách škretoch, našiel ich tábor, zabil ich kapitána a získal späť prsteň, ktorý dal jeho otcovi Finrod Felagund, pán Nargothrondu.

Ešte štyri roky potom žil Beren ako osamelý vyhnanec Dorthonionu, nebál sa smrti, len zajatia, a pretože bol smelý a zúfalý, unikal smrti i pútam, a o činoch jeho osamelej odvahy sa rozprávalo po celom Beleriande a povesť o nich dospela až do Doriathu. Nakoniec na jeho hlavu vypísal Morgoth odmenu, ktorá bola rovnako vysoká ako odmena za hlavu Fingona, Veľkráľa Noldor. Celá zem sa teraz plnila zlom a Beren bol nakoniec tak tiesnený, že musel z Dorthonionu utiecť. V čase zimy a snehu opustil zem a hrob svojho otca, vyšplhal do výšin Gorgorothu, Hôr desu, a z diaľky zbadal zem Doriath. Tam mu bolo vložené do srdca, aby išiel so Skrytého kráľovstva, kde ešte nevstúpila noha smrteľníka.

Strašná bola cesta na juh miestami, kam sa ešte neodvážil smrteľník ani elf, zemou, kde sa stretávala moc Melian a Sauronove kúzla. Tá púť sa nepokladá za najmenšiu medzi Berenovými veľkými činmi, nikdy však o nej potom nikomu nerozprával, a tak nikto nevedel, ako našiel cestu a došiel na pomedzie Doriathu. A prenikol mámeniami, ktorými Melian obotkala Thingolovo kráľovstvo, práve tak, ako sama predpovedala, lebo na ňom spočívala veľká veštba.

V Spevu Leithian, Prepustenie z pút, sa rozpráva o tom, ako Beren dokrivkal do Doriathu, unavený a zhrbený po útrapách svojej púte, a tam, v letných neldorethských lesoch, stretol Lúthien, dcéru Thingola a Melian, ako tancuje pri vychádzajúcom mesiaci po nevädnúcej tráve na lúkach pri Esgalduine. Lúthien bola najkrásnejším stvorením, ktoré kedy chodilo po svete, najspanilejšie z Ilúvatarových detí a tak niet divu, že Beren, po prvom pohľade na ňu, zabudol na všetku únavu a bolesť, a prepadol okúzleniu. Zmizla mu však z očí a on onemel ako zakliaty a dlho sa túlal po lesoch, divoký a ostražitý ako šelma, a hľadal ju. V srdci ju volal Tinúviel, čo v jazyku Šedých elfov znamená Slávik, dcéra súmraku, pretože pre ňu nepoznal iné meno. Potom jednou na jar, keď videl Tinúviel opäť tancovať a spievať, spadlo z neho mlčanlivé zakliatie a zavolal na ňu. V úžase zostala stáť, neutekala ďalej a Beren k nej prišiel. Ale keď naňho hľadela, dostihla ju veštba a ona sa do neho zamilovala - bola vtiahnutá do Berenovej veštby; bola nesmrteľná a zdieľala jeho smrteľnosť, bola slobodná a prijala jeho púta, a jej utrpenie bolo väčšie, než aké poznal ktokoľvek iný z Eldalië.

Čoskoro sa však správy o Berenovi a Lúthien doniesli ku kráľovi Thingolovi do Menegrothu, a ten sa rozhneval, pretože miloval Lúthien nado všetko a staval ju nad všetky kniežatá elfov, no smrteľných ľudí ani nebral do svojich služieb. Poslal svojich služobníkov, aby sa chopili Berena a priviedli ho do Menegrothu ako zločinca, avšak Lúthien ich predbehla a sama Berena doviedla pred Kráľa. Tam prehovoril Beren pred Thingolom, a mnohí z prítomných sa zľakli, keď nepriamo požiadal Kráľa o ruku Lúthien. Nenechal sa Thingolom nazvať Morgothovým zvedom ani otrokom a ukázal všetkým prítomným prsteň po svojom otcovi, ktorý si vydobyl statočnosťou a hrdinstvom od Finroda Felagunda, priateľa Thingola Doriathského. Po týchto slovách Melian Thingolovi radila, aby ovládol svoj hnev, lebo Berenov osud mal byť zviazaný s jeho osudom i s osudom celého Doriathu. Ale Thingol mlčky hľadel na Lúthien a v srdci si myslel: "Nešťastní ľudia, deti malých pánov a miznúcich kráľov, má na tebe vztiahnuť ruku niekto taký a zostať živý?" Potom prerušil ticho a povedal: "Vidím prsteň, syn Barahirov, a pozorujem, že si pyšný a pokladáš sa za mocného. Ale otcove činy, aj keby bol svoju službu preukázal mne, neprospejú k získaniu dcéry Thingola a Melian. Pozri! Aj ja túžim po poklade, ktorý je zadržovaný. Skala a oceľ a Morgothove ohne totiž chránia klenot, ktorý by som chcel vlastniť navzdory moci všetkých elfských kráľovstiev. Počujem však, že teba také púta neľakajú. Choď teda! Prines mi vo svojej ruke silmaril z Morgothovej koruny, a potom ti smie Lúthien podať ruku, ak bude chcieť. Potom dostaneš môj klenot, a aj keď je v silmariloch uzavretý osud Ardy, budeš ma pokladať za štedrého."

Tak pripravil veštbu Doriathu a padol do osídiel Mandosovej kliatby. A tí, ktorí tieto slová počuli, pochopili, že Thingol chce zachovať svoju prísahu, a aj tak poslať Berena na smrť; veď vedeli, že celá moc Noldor pred prelomením Obkľúčenia nestačila na to, aby aspoň z diaľky zahliadli Fëanorove žiariace silmarily, pretože boli zasadené do Železnej koruny a strážené v Angbande viac než všetky poklady; obklopovali ich balrogovia a nesčíselné meče, silné závory a nedobytné steny, a Morgothov tajomný majestát.

Beren sa však pri tých slovách len zasmial a prehlásil, že lacno predávajú elfskí králi svoje dcéry. Sľúbil, že splní Thingolovu vôľu a až sa nabudúce stretnú, bude jeho ruka držať silmaril zo Železnej koruny. Potom pohliadol do očí Melian, rozlúčil sa z Lúthien, poklonil sa kráľovi, odstrčil stráže a odišiel z Menegrothu.

Opustil teda Doriath a vydal sa skrz Talath Dirnen, Stráženú zem, smerom k Nargothrondu, hľadať radu a pomoc u kráľa Felagunda. Finrod ho vrelo prijal a Beren mu prerozprával všetko, čo sa odohralo od otcovej smrti až po príchod do Nargothrondu. Finrod, aj keď si bol vedomý toho, že ho Prísaha a Veštba už dostihli a nesú mu smrť, neodmietol Berenovi pomôcť, pretože sa kedysi zaviazal jeho otcovi Barahirovi za to, že mu v Bragollachu zachránil život. Predstúpil teda pred svoj ľud a opísal mu svoje plány, avšak v Nargothronde tou dobou prebývali i Fëanorovi synovia Celegorm a Curufin, ktorí tvrdo vystúpili proti a nárokovali si silmaril len pre seba ako zákonné dedičstvo. Ich reč bola tak presvedčivá a ich slová tak ostré, ako kedysi Fëanorove vlastné slová v Tirione, a mnohým z Finrodovho ľudu to nahnalo strach a od tej doby žili skryto a podozrievavo voči cudzincom a až do doby Túrinovej nešiel žiadny z nich otvorene do vojny. Teraz reptali, že Finarfinov syn nie je žiadny Vala, aby im prikazoval, a odvrátili sa od neho. Keď Felagund videl, že je opustený, sňal striebornú nargothrondskú korunu a hodil ju na zem so slovami: "Vy sa svojej prísahy vernosti ku mne zrieknete, ale ja musím svoj záväzok dodržať." Nakoniec sa našlo desať tých, ktorí stáli pri ňom, a tak Felagund predal korunu svojmu bratovi Orodrethovi a vydal sa s Berenom na cestu.

Po ceste prišli k družine škretov, všetkých ich v noci v tábore pobili a vzali si ich šaty a zbrane. Felagundovými kúzlami sa ich postavy a tváre premenili do škretej podoby, a tak prestrojení došli na svojej ceste ďaleko až do západného priesmyku Ered Wethrin. Ale Sauron ich pozoroval zo svojej veže na Tol-in-Gaurhothe a pojal proti nim podozrenie. Preto poslal zálohu, aby si na nich počíhala a priviedla mu ich. Tak došlo k súboju medzi Sauronom a Felagundom, ktorý je preslávený. Felagund totiž zápolil so Sauronom v mocných spevoch, a kráľova moc bola veľká; ale Sauron zvíťazil, ako o tom rozpráva Spev Leithian, strhal z nich prestrojenie, avšak nemohol zistiť ich mená ani ich zámery. Uvrhol ich preto do temnej kobky pod ostrovom a čas od času posielal vlkolaka, aby zabil jedného z nich. Tak sa stalo, že nažive už zostali len Beren a Finrod, a keď prišiel vlkolak pre Berena, vytrhol sa Felagund z pút a zápasil s ním holými rukami. Nakoniec vlka zabil, avšak sám bol smrteľne ranený. Tak sa naplnila jeho Veštba a on, Finrod Felagund, najsvetlejší zo všetkých noldorských kniežat, splnil prísahu danú Berenovmu otcovi Barahirovi, a odobral sa za More do Siení čakania. Ale Beren vedľa neho trúchlil v zúfalstve.

V tú hodinu prišla Lúthien, ktorá unikla vďaka svojej kúzelnej moci zo svojho "väzenia" v Doriathe a za pomoci vlkodava Huana i z Nargothrondu, kde ju držali Fëanorovi synovia, snažiaci sa zabrániť úspechu Berenovej výpravy. Postavila sa na most, ktorý viedol na Sauronov ostrov a zaspievala mocnú pieseň. Sauron sa však tomu len pousmial a rozhodol sa Lúthien zajať a vydať Morgothovi. Posielal teda na most vlkov, ale tí boli po každý raz Huanem zabití. Potom poslal Darugluina, praotca angbandských vlkolakov. Avšak i ten neunikol smrti a zomrel Sauronovi priamo pri nohách, pretože Huan bol vlkodavom Valar, narodený v Blaženej ríši a mal dopredu daný osud - zomrieť potom, čo sa stretne s najväčším vlkom v Stredozemi.

Nakoniec vyšiel sám Sauron v podobe veľkého vlka a na moste sa rozpútal krutý boj. Ale ani Sauronove kúzla, ani tesáky, ani jed, ani diabolské umenie, ani zvieracia sila nemohli poraziť valinorského Huana; uchopil nepriateľa za krk a pritiskol ho k zemi. Potom k nemu pristúpila Lúthien a prikázala mu vydať ostrov do ich rúk. Sauron sa poddal, Huan ho pustil a on uletel v podobe veľkého netopiera do Taur-nu-Fuinu. Potom Lúthien zlomila Sauronove kúzla a odkryla všetky kobky. V tej najhlbšej našla Berena, ako trúchli pri Felagundovi. Nakoniec sa však prebral z temnôt a spolu s Lúthien pochovali Finrodovo telo a navŕšili nad ním veľkú mohylu.

Potom, čo sa doniesli do Nargothrondu správy o smrti kráľa Finroda a o statočnosti Lúthien Tinúviel, nastala medzi nargothrondskými nespokojnosť a vynili Fëanorových synov zo zrady voči Felagundovi. Nakoniec boli obidvaja z Nargothrondu vyhnaní a ľud mal na čas pokoj. Celegorm a Curufin sa tryskom vydali na sever, pretože chceli dôjsť k Himringu, kde sídlil ich brat Maedhros. Cestou však náhodou narazili na Berena a Lúthien, ktorí sa spolu túlali po lesoch a práve keď sa spolu rozprávali, boli bratmi uvidení. Celegorm vyrazil proti Berenovi, aby ho preklal kópiou, a Curufin proti Lúthien, aby ju odniesol so sebou. Beren sa však nenechal prekvapiť a nastal boj. V tú hodinu opustil Huan Celegormove služby a chránil Berena z lásky k Lúthien. Tak boli Fëanorovi synovia premožení a Beren si od Curufina vzal výstroj a zbrane a tiež jeho nôž Angrist, ktorý vyrobil nogrodský Telchar, a ktorý rezal železo ako by to bolo drevo. Keď však Celegorm s Curufinom odchádzali (pretože Lúthien nedovolili bratov zabiť), vystrelil Curufin Celegormovým lukom na Berena. Prvý šíp zneškodnil Huan, avšak druhý zasiahol Berena do pŕs. Lúthien však za pomoci Huana svojím umením a láskou vyliečila Berenovo zranenie, a nakoniec sa obidvaja vrátili do Doriathu.

Raz zrána Beren, zmietaný medzi svojou prísahou a láskou (a vedomý si toho, že Lúthien je teraz v bezpečí), vstal skôr než slnko, zveril Lúthien na starosť Huanovi, a sám sa vydal na zúfalú púť k Angbandu. Došiel až na kraj Taur-nu-Fuinu, pohliadol cez pustinu Anfauglith a v diaľke zbadal štíty Thangorodrim. Tam, na prahu konečného nebezpečenstva, zložil Pieseň na rozlúčku, k chvále Lúthien a nebeských svetiel; veril totiž, že sa musí rozlúčiť s láskou i so svetlom. A spieval nahlas a nedbal na to, či ho niekto počuje, pretože bol plný zúfalstva.

Ale jeho pieseň počula Lúthien a zaspievala v odpoveď, zatiaľ čo sa nečakaná blížila lesom. Niesol ju totiž Huan na svojom chrbte a rýchlo uháňal Berenovou stopou. Miloval totiž tých dvoch, a tak sa rozhodol im pomáhať. Cestou sa zastavili na Sauronovom ostrove a vzali stadiaľ ohavnú vlčiu kožu Draugluina a netopierí kožuch Thuringwethil, čo bola Sauronova poslom, ktorá lietala v podobe veľkého upíra do Angbandu. V týchto hrozných odevoch bežali Huan a Lúthien Taur-nu-Fuinom a všetko pred nimi utekalo. Opäť sa teda stretol Beren s Lúthien medzi púšťou a lesom a Beren preklínal svoju prísahu Thingolovi, pretože nechcel, aby ho Lúthien nasledovala do beznádejného nebezpečia. Avšak Huan vtedy po druhýkrát prehovoril a vysvetlil Berenovi, že už nemôže brániť Lúthien, lebo ju už vtiahol do veštby, ktorá na ňom spočíva, a ona je svojou láskou pevne pripútaná k nemu. Beren pochopil a na Huanovu radu sa odel Draugluinovou kožou a Lúthien si obliekla kožuch Thuringwethil. Rozlúčili sa s Huanom, prešli všetkým nebezpečenstvom a došli zaprášení dlhou a úmornou cestou k ponurému údoliu pred Bránou Angbandu.

Tam na nich padol úľak, pretože Brána bola strážená. Pri Bráne totiž ležal najväčší a najstrašnejší vlk, aký kedy chodil po svete - Carcharoth bolo jeho meno, a Červená tlama, a Anfauglir, Hladné čeľuste - bol vykŕmený živým mäsom priamo z Morgothovej ruky a vstúpil do neho oheň a pekelné muky, takže sa stal tvorom strašným a silným. Ležal pri Brány, nespal a celé dni čakal na Huana, ktorého zhubou mu bolo súdené byť, avšak ten deń ešte nenadišiel. Teraz videl z diaľky prichádzať Draugluina a Thuringwethil a naplnili ho pochybnosti, pretože do Angbandu sa už dávno doniesli správy o Draugluinovej smrti. Keď sa priblížili, nepustil ich teda ďalej a nariadil im stáť; hrozivo sa blížil, pretože vo vzduchu okolo nich cítil niečo divné. Do Lúthien však náhle vstúpila veľká moc. Odhodila svoje rúcho, postavila sa pred mohutným Carchrothom, zdvihla ruku a prikázala mu, aby spal. A Carcharoth sa zložil, akoby doňho udrel blesk.

Potom vykonali Beren a Lúthien ten najväčší skutok, aký je známy medzi elfmi a smrteľníkmi v Kruhoch Sveta, a ktorý nebude nikdy zabudnutý. Prešli Bránou a zostúpili do najhlbšej siene Angbandu, kde stál Morgothov trón a kde prebýval jeho hrozný majestát. Beren zaliezol pod trón, ale Lúthien bola Morgothovou vôľou zbavená svojho prevleku a stála pred ním v plnej kráse. V mysli sa mu zrodila zlá žiadosť a úklad temnejší než všetky, ktoré mu vznikli v srdci od chvíle, kedy utiekol z Valinoru. Tak sa dal oklamať vlastnou zlobou; pozoroval ju totiž, nechával ju chvíľu na slobode a ticho sa kochal svojou myšlienkou. Tu sa mu náhle stratila z očí a z tieňov zaznela pieseň tak nevýslovne ľúbezná a tak oslepujúca mocou, že chtiac-nechtiac počúval; a prišla na neho slepota, keď blúdil očami sem a tam a hľadal ju. Potom na neho vložila sen, temný ako Vonkajšie prázdno, ktorým kedysi chodieval sám. Náhle sa zrútil, ako keď pahorok kĺže lavínou, zrútil sa pred svojím trónom ako blesk a zostal ležať na podlahe pekla. Železná koruna sa mu rinčiac odkotúľala z hlavy. Všetko strnulo.

Beren ležal na zemi ako mŕtve zviera, ale Lúthien sa ho dotkla rukou, prebudila ho, a on zhodil svoj vlčí kožuch. Potom vytiahol nôž Angrist a zo železných pazúrov, ktoré ho držali, vyrezal silmaril. Keď ho zovrel v ruke, živým telom mu tryskala žiara a jeho ruka sa stala akoby svietiacou lampou, ale klenot strpel jeho dotyk a neublížil mu. Berena napadlo, že pôjde za svojou prísahou a odnesie z Angbandu všetky tri Fëanorove klenoty; ale to nebolo silmarilom súdené. Nôž Angrist sa zlomil a úlomok ostria v lete zasiahol Morgotha do tváre. Ten zastonal, trhol sebou a celé angbandské vojsko sa pohlo v spánku.

Tu padol na Berena a Lúthien des a utekali, na nič nedbajúc a bez prestrojenia, s jedinou túžbou: vidieť opäť svetlo. Nikto im nebránil ani ich neprenasledoval, ale Brána bola strážená a nemohli von; Carcharoth totiž precitol zo spánku a rozzúrene teraz stál na prahu Angbandu. Lúthien bola vyčerpaná a nemala čas ani silu vlka premôcť. Ale Beren vykročil pred ňu a v pravici zdvihol silmaril. Nastavil ho vlkovi až pred oči a nariaďoval mu utiecť. Ten sa však silmarilu a jeho žiari nezľakol, chňapol po ruke a odhryzol ju Berenovi v zápästí. Tu mu celé vnútornosti rázom naplnil mučivý plameň a silmaril pálil jeho prekliate mäso. S vytím pred nimi utiekol a zabíjal všetko živé, čo mu prišlo do cesty, a vyrazil zo Severu do sveta ako skaza.

Beren ležal v mdlobách a jeho koniec sa blížil, pretože na vlčích tesákoch bol jed. Lúthien vynaložila všetku svoju ostávajúcu silu, ranu mu vyčistila a krvácanie zastavila. Za ňou sa však už obrovské Morgothovo vojsko prebúdzalo zo spánku a z hlbín sa ozval hukot veľkého hnevu. Na poslednú chvíľu sa však objavil Thorondor a jeho dvaja vazali, ktorý si z výšky všimli Carcharothovo besnenie a dve postavy pred Bránou; teraz zlietli nižšie a zistili, čo sa vlastne stalo. Orly potom zdvihli Berena i Lúthien a dopravili ich cez hory a pláne ďaleko od Angbandu a Morgothovho hnevu, a zložili ich na lúke, kde Beren pred časom v zúfalstve opustil Lúthien. Tam bol Beren vyliečený a začal sa nazývať Erchamion, totiž Jednoruký. Avšak jeho výprava ešte nebola dokonaná, pretože silmaril nebol stále ešte získaný...

Medzitým sa do Doriathu doniesli správy o Carcharothovom besnení. Toho hnal osud a moc silmarilov a nič, ani Melianin pás, ho nedokázalo zastaviť. Vtrhol do nedotknutých doriathských lesov a všetci pred ním zo strachu utekali.

Práve v tej temnej hodine sa vrátili Beren a Lúthien. Prišli až k bránam Menegrothu a Beren opäť stál pred Thingolovým trónom. Opäť žiadal o ruku Lúthien a ukázal Thingolovi pahýľ svojej ruky so slovami: "Práve teraz je silmaril v mojej ruke." A od tej chvíle sa nazýval Camlost, Prázdnoruký. Vtedy sa Thingol obmäkčil; Beren usadol pred jeho trón po ľavici, Lúthien po pravici, a opisovali celý príbeh svojej Výpravy. Všetci okolo počúvali a žasli. A Thingolovi sa zdalo, že tento muž sa nepodobá ostatným smrteľným ľuďom a patrí medzi veľkých v Arde, a Lúthienina láska bola preňho niečím novým a zvláštnym; a pochopil, že ich osudu neodolá žiadna moc na svete. Preto nakoniec povolil a Beren dostal Lúthieninu ruku pred trónom jej otca.

Dlho však ich radosť netrvala, pretože Carcharoth sa deň odo dňa blížil k Menegrothu. Teraz sa chystali na Hon na Vlka; nie najnebezpečnejšiu výpravu za šelmou, o aké rozprávajú príbehy. Na ten hon šiel valinorský pes Huan, Mablung Ťažkoruký, Beleg Lukostrelec, Beren Erchamion a kráľ Thingol Doriathský. Na Vlka narazili v temnom údolí rieky Esgalduiny. Rozostavili hliadky a čakali na neho, avšak Huanovi došla trpezlivosť a vrhol sa do húštiny po vlčej stope. Ale Carcharoth sa mu vyhol, vyrazil z tŕnia a náhle skočil na Thingola. Beren však pred neho rýchlo predstúpil s kópiou, ale Carcharoth ho zmetol, zvalil ho a zahryzol sa mu do pŕs. V tej chvíli skočil z húštia Vlkovi na chrbát Huan a padli spolu na zem v krutom boji; a žiadna bitka medzi psom a vlkom nebola ako táto, pretože v Huanovom vytí bolo počuť hlas Oromëho rohov a hnevu Valar, no v Carcharothovom vytí bola Morgothovho nenávisť a hnev krutejší než oceľové zuby. Huan v tej hodine zabil Carcharotha, ale tam v húštine doriathských lesov sa naplnila i jeho dávno vyslovená veštba. Bol smrteľne ranený a vnikol do neho Morgothov jed. Potom prišiel, padol vedľa Berena a po tretí raz prehovoril ľudskou rečou a dal Berenovi zbohom, než zomrel. Beren neprehovoril, ale položil psovi ruku na hlavu. Tak sa rozlúčili. Lenže Beren bol sám ťažko ranený. Mablung a Beleg prišli kráľovi na pomoc, ale keď videli, čo sa stalo, odhodili kópie a zaplakali. Potom vzal Mablung nôž a rozpáral Vlkovi brucho; ten bol zvnútra takmer spálený jeho ohňom, ale Berenova ruka držiaca klenot bola neporušená. Keď však po nej Mablung siahol, ruka už nebola a silmaril tam ležal odhalený a jeho svetlo prestúpilo lesné tiene okolo nich. Tu ho Mablung rýchlo a s bázňou vzal a položil ho Berenovi do živej ruky; Beren sa pri dotyku silmarilu prebral, pozdvihol ho a vyzval Thingola, aby ho prijal. "Teraz je Výprava dokonaná," povedal, "a moja veštba sa naplnila." Viac neprehovoril. Tu opustíme Spev Leithian a budeme sa ďalej venovať osudu silmarilu, ktorý Beren vyniesol z Angbandu a ktorý mal v dejinách elfov a ľudí ešte zohrať veľkú úlohu. Pre jeho neskorší osud je dôležité pripomenúť, že sa Beren potom, čo bol na márach donesený do Menegrothu, rozlúčil s Lúthien a odobral sa do Siení čakania v Mandose. Po krátkom čase k nemu prišla aj Lúthien, lebo bez neho už nedokázala žiť. Tam kľakla pred Mandosom a spievala mu. A Mandos bol jej spevom pohnutý k ľútosti, Mandos, ktorý takto nebol pohnutý nikdy predtým, nikdy potom. Preto povolal Berena, a tak, ako povedala Lúthien v hodine jeho smrti, stretli sa opäť za Západným morom. Mandos však nemal moc zadržať duchov ľudí, a tak sa vypravil za Manwëm žiadať o radu. Nakoniec bola Lúthien predložená voľba: buď bude prepustená z Mandosu a navždy zostane vo Valimare spolu s ostatnými Prvorodenými, alebo sa vráti spolu s Berenom do Stredozeme, kde ju ale bude čakať osud Druhorodených a ona podľahne druhej smrti rovnako ako Beren; zanedlho opustí svet navždy a jej krása bude len spomienkou v piesni. Túto veštbu si zvolila. Opustila Blaženú ríšu a vzdala sa všetkých výhod Starších Ilúvatarových detí z lásky k Berenovi z rodu smrteľných ľudí. Hovorí sa, že sa Beren a Lúthien vrátili do severných končín Stredozeme, odišli z Doriathu a usadili sa za riekou Gelion v Ossiriande na zelenom ostrove Tol Galen. Tej zemi sa potom hovorilo Dor Firn-i-Guinar, Zem mŕtvych, ktorí žijú, a tam sa narodil krásny Dior Aranel, ktorý bol potom známy ako Dior Eluchíl, totiž Thingolov dedič.

Stalo sa, že jedného dňa bol predvedený pred kráľa Thingola vysoký starec. Thingol užasol a zarmútil sa, keď naňho pohliadol a spoznal v ňom Húrina Thaliona, Morgothovho zajatca, ale pekne ho uvítal a preukázal mu poctu. Húrin kráľovi neodpovedal, ale vytiahol spod plášťa jednu jedinú vec, ktorú vyniesol z Nargothrondu, a nebol to žiadny menší poklad než Nauglamír, Trpaslíčí náhrdelník, ktorý pred dávnymi rokmi vyrobili Finrodovi Felagundovi remeselníci z Nogrodu a Belegostu, najpreslávenejšie z diel v Starých časoch. Húrin ho hodil Thingolovi k nohám s trpkými slovami. Vinil totiž Thingola a Melian za to, že sa nestarali v Doriathe o jeho syna Túrina ani o dcéru a ženu tak, ako kedysi sľúbili. Z Túrinovho odchodu z Doriathu vyplynulo mnoho skutkov, o ktorých sa rozpráva v Narn i Hîn Húrin, Príbehu Húrinových detí. V jeho slovách bola zloba, ale zloba neoprávnená, pretože všetko to, čo videl zo svojho väzenia na Thangorodrime, videl očami Morgotha - pokrivené a plné jeho klamstiev. V tom duchu k nemu prehovorila Melian a on, pri pohľade do jej očí, poznal celú pravdu a ľutoval svoje unáhlené slová. Na dôkaz toho zdvihol Nauglamír zo zeme a podal ho Thingolovi so slovami: "Prijmi teraz, pane, Trpaslíčí náhrdelník darom od toho, kto nemá nič, a ako spomienku na Húrina z Dor-Lóminu. Teraz sa totiž môj osud naplnil a Morgothov zámer sa uskutočnil; ale už nie som jeho otrokom." Potom sa otočil a vyšiel z Tisícich jaskýň a všetci, ktorí ho videli, cúvali pred jeho tvárou a nikto sa ho nepokúsil zastaviť...

Keď Húrin odišiel z Menegrothu, Thingol dlho mlčky sedel a díval sa na veľký poklad, ktorý mu ležal na kolenách, a napadlo ho, že by sa mal prerobiť a že by do neho mal byť vsadený silmaril. Ako roky plynuli, Thingolova myseľ sa totiž ustavične obracala k Fëanorovmu klenotu a bola k nemu pripútaná, takže ho nerád nechával i za dverami svojej najzadnejšej pokladnice, a zachcelo sa mu ho teraz nosiť stále pri sebe, či spí, či bdie.

V tých dňoch dosiaľ do Menegrothu prichádzali trpaslíci zo svojich sídel v Ered Luine, pretože práce pre nich bolo dostatok. Chodili však už dobre ozbrojení a vo veľkých družinách, lebo cesty medzi Doriathom a Modrými horami už neboli bezpečné ako kedysi, a Morgothovi služobníci týmito krajmi voľne prechádzali. Práve vtedy boli v Menegrothe veľkí remeselníci z Nogrodu; kráľ ich teda povolal a oznámil im svoje prianie: ak stačí na to ich umenie, nech prerobia Nauglamír a vsadia do neho silmaril. Trpaslíci pohliadli na dielo svojich otcov a s údivom uvideli žiariaci klenot Fëanorov; zmocnila sa ich veľká žiadostivosť vlastniť ho a odniesť si ho do svojich ďalekých domovov v horách. Nedali však nič najavo a ujali sa tejto úlohy.
Pracovali dlho a Thingol schádzal sám do ich hlbinných kováčskych vyhní a stále pri nich sedel, keď pracovali. Časom bolo jeho prianie splnené a najväčšie diela elfov a trpaslíkov sa spojili v jedno; jeho krása bola veľká, pretože nespočetné drahokamy Nauglamíru sa teraz zrkadlili a v podivuhodných odtieňoch vysielali svetlo silmarilu uprostred. Potom Thingol, sám medzi nimi, po ňom siahol a chcel si ho pripevniť na šiju, ale trpaslíci mu ho v tej chvíli odopreli a žiadali, aby im ho vydal, lebo Nauglamír bol dielom ich otcov. Ale Thingol im videl do sŕdc a dobre rozpoznal, že si len v túžbe po silmarile hľadajú pláštik pre svoj pravý zámer; a v svojom hneve a pýche nedbal na nebezpečie, ale opovržlivo ich odbil. Vstal medzi nimi, vysoký a pyšný, a hanlivými slovami ich vyzval, nech odídu z Doriathu bez odmeny.
Žiadostivosť trpaslíkov sa kráľovými slovami roznietila v zúrivosť; povstali okolo neho, vztiahli na neho ruky a zabili ho tam, kde stál. Tak zahynul v hlbinách Menegrothu Elwë Singollo, kráľ Doriathu a svoj posledný pohľad uprel na silmaril.

Potom vzali trpaslíci Nauglamír a utiekli z Menegrothu na východ cez Region. Ale správa o ich čine sa rýchle rozlietla lesom a Nauglamír bol dobytý späť. Avšak dvaja z Thingolových vrahov dokázali utiecť a dostať sa až do Nogrodu, kde pokrivene opísali čo sa stalo, a podnietili ostatných, aby zozbierali vojsko a zaútočili na Doriath.

Na Doriath padla ťažká zmena, pretože Melian trúchlila nad smrťou Elwëho. Ako Maia mala moc vidieť dopredu a tak tušila, že sa blíži jej lúčenie a koniec Dorithu. Jej moc sa stiahla z lesov a Doriath sa otvoril nepriateľom. Potom prehovorila s Mablungom, zverila mu do starostlivosti silmaril a prikázala, nech odkáže Berenovi a Lúthien do Ossiriandu. Potom odišla zo Stredozeme do zeme Valar za západným morom, a tento príbeh o nej viac nehovorí.

Tak teda vojsko Naugrim prekročilo Aros a bez prekážok vtrhlo do Doriathu. Nikto sa im nepostavil, pretože ich bolo veľa a boli zúriví, a velitelia Šedých elfov boli na pochybách, zúfali si a bezcieľne pobiehali sem a tam. Ale trpaslíci držali smer, prekročili veľký most a vstúpili do Menegrothu. Tam došlo k najbolestnejšiemu zo žalostných činov Starých časov. V Tisícich jaskyniach došlo k bitke a bolo zabitých mnoho elfov aj trpaslíkov, a na to sa nezabudlo. Ale trpaslíci zvíťazili a Thingolove siene boli vydrancované a vyplienené. Tam padol Mablung Ťažkoruký pred dverami pokladnice, v ktorej ležal Nauglamír, a silmaril bol trpaslíkmi vzatý.

Medzi Ossiriandskými elfmi sa však čoskoro rozkríklo, že veľké vojsko trpaslíkov v bojovej zbroji vyšlo z hôr a prekročilo Gelion. Tá správa došla aj k Berenovi a Lúthien a zároveň k nim prišiel aj posol z Doriathu a povedal im, čo sa tam stalo. Beren teda povstal, opustil Tol Galen, povolal svojho syna Diora a šli na sever k rieke Ascar. S nimi šlo mnoho ossiriandských Zelených elfov.

Tam si počíhali na vracajúce sa preriedené trpaslíčie vojsko obťažkané lupom z Menegrothu. A v chvíli, keď trpaslíci chceli prekročiť brod, rozozneli sa všade okolo elfské rohy a zovšadiaľ sa na nich sypali strely. Mnoho trpaslíkov tam bolo zabitých v prvom nápore, ale niektorí unikli prepadnutí, držali sa pohromade a utekali na východ k horám. A ako zliezali dlhé svahy pod horou Dolmed, vyšli Pastieri stromov a zahnali ich do tienistých lesov Ered Lindon. Žiadny z trpaslíkov už viac neprišiel do vysokých priesmykov, ktoré viedli k ich domovu.

V bitke pri Sarn Athrade viedol Beren svoj posledný boj a vlastnou rukou zabil Pána Nogrodu a vyrval mu trpaslíčí náhrdelník; ale ten umierajúc preklial celý poklad. Nakoniec, keď bolo po bitke, utopili celý poklad v rieke Ascar a tá sa od tej doby volala Rathlóriel, Zlaté riečisko; ale Beren vzal Nauglamír a vrátil sa na Tol Galen, kde ho pripol na krk Lúthien. A hovorí sa a spieva, že Lúthien s tým náhrdelníkom a nesmrteľným klenotom okolo hrdla bola vidinou najväčšej krásy a slávy, aká sa kedy ukázala mimo ríšu Valar, a Zem mŕtvych, ktorí žijú, sa načas stala ako keby vidinou Valinoru; a žiadne miesto nebolo od tej doby tak krásne, tak úrodné, ani tak plné svetla.

Teraz sa Thingolov dedič Dior rozlúčil s Berenom a Lúthien, odišiel do Lanthir Lamathu, prišli s manželkou Nimloth do Menegrothu a usídlili sa tam. Šli s nimi ich mladí synovia Eluréd a Elurín a ich dcéra Elwing. Sindar ich s radosťou prijali a prebrali sa z temného zármutku nad padlými príbuznými a kráľom a nad odchodom Melian, a Dior Eluchíl si predsavzal obnoviť slávu doriathského kráľovstva, avšak to mu nebolo súdené urobiť, pretože všetky elfské kráľovstvá v Beleriande už padli pod Veštbu Noldor a rútili sa k istému zániku. Potom jedného večera prišiel do Menegrothu posol s Ossiriandu, mlčky predal Diorovi skrinku a odišiel. V nej ležal Trpaslíčí náhrdelník so vsadeným silmarilom a Dior pri pohľade na neho poznal, že Beren Erchamion a Lúthien Tinúviel skutočne zomreli a odišli tam, kam ide ľudský rod, k osudu za hranicami sveta.

Dlho hľadel Dior na silmaril, ktorý jeho otec s matkou proti všetkému očakávaniu vyniesli z Morgothovej hrôzy, a veľmi ho zarmútilo, že ich smrť prišla tak skoro. Potom vstal, pripol si na šiju Nauglamír a rázom sa ukázal ako najkrajší zo všetkých detí sveta, trojakého ľudu: z Edain, Eldar a Maiar z Blaženej ríše.

Medzi rozptýlenými beleriandskými elfmi sa však rozletela povesť, že Dior, Thingolov dedič, nosí Nauglamír, a vraveli: "Fëanorov silmaril opäť planie v doriathských lesoch."; prísaha Fëanorových synov sa opäť prebudila zo spánku. Dokiaľ totiž nosila Trpaslíčí náhrdelník Lúthien, žiadny elf by sa ju neodvážil napadnúť; keď ale teraz počuli o obnove Doriathu a o Diorovej pýche, zhromaždili sa všetci siedmi opäť zo svojho blúdenia a poslali mu svoj požiadaviek.

Dior však Fëanorovým synom vôbec neodpovedal a Celegorm podnietil svojich bratov, aby chystali útok na Doriath. Prišli neočakávane uprostred zimy a bojovali s Dioro v Tisícich jaskyniach. Tak došlo k druhému zabíjaniu elfov elfmi. Diorovou rukou tam padol Celegorm, padol tam Curufin a temný Caranthir; ale aj Dior bol zabitý a jeho manželka Nimloth, a krutí služobníci Celegormovi sa zmocnili jeho mladých synov a vyhnali ich o hlade do lesa. Maedhros to naozaj ľutoval a dlho ich hľadal v doriathských lesoch, ale márne, a o osude Eluréda a Elurína nerozpráva žiadny príbeh.

Tak bol zničený Doriath a už nikdy nepovstal. Fëanorovi synovia však nezískali to, čo hľadali; ostatok ľudu totiž pred nimi utiekol a bola s nimi i Diorova dcéra Elwing. Unikli a časom došli so silmarilom k ústiu rieky Sirion do mora.

Po páde Gondolinu utiekol do Prístavov v ústí Sirionu i zbytok gondolinského ľudu v čele s Tuorom a Idril. Tí mali spolu syna Eärendila, ktorý sa neskôr stal veľkým námorníkom. Keď Tuor pocítil, že sa k nemu blíži staroba, postavil veľkú loď, napäl plachty a vydal sa s Idril Celebrindal do zapadajúceho slnka na západ, a viackrát sa neobjavil v príbehu ani v piesni. Jasný Eärendil bol potom pánom ľudu, ktorý sídlil v ústí Sirionu, a ktorý sa za tú dobu značne rozrástol. Za ženu si vzal krásnu Elwing a tá mu porodila Elronda a Elrosa, ktorým sa hovorí Polelfovia. Eärendil však nepoznal odpočinok a plavby okolo pobreží Bližších zemí neuľavovali jeho nepokoju. V srdci mu totiž zrel dvojaký zámer zlúčený v jednej túžbe po šírom Mori: chcel sa po ňom plaviť a hľadať Tuora a Idril, ktorí sa nevracali, a pomýšľal na to, že možno nájde posledný breh a donesie tam, než zomrie, Valar na Západe posolstvo elfov a ľudí, ktoré by pohlo ich srdcia k zľutovaniu so žiaľmi Stredozeme.

Eärendil mohol tieto plavby vykonávať aj preto, že jeho ľudu nehrozilo priame nebezpečenstvo, pretože pre Morgotha už nepredstavovali prakticky žiadne väčšie nebezpečie a neplytval preto silami na ich zničenie. Aj Fëanorovi synovia už boli len hŕstkou pôvodnej sily a stali sa túlavými lovcami neschopnými väčšej akcie proti Nepriateľovi. V srdci im však stále ešte horela túžba po silmariloch a ich činy zväzovala Prísaha.

Eärendil sa stal blízkym priateľom Círdana Staviteľa lodí, ktorý sídlil na ostrove Balar s tými zo svojho ľudu, ktorí prežili vyplienenie prístavov Brithombar a Eglarest. S Círdanovou pomocou postavil Eärendil Vingilot, Pňový kvet, najkrásnejšiu loď z piesní; mala zlaté veslá a biele trámy, pochádzajúce z nimbrethilských brezových lesov, a plachty mala ako strieborný mesiac. S tou loďou vyplával na more a plavil sa ďaleko a našiel zeme, kde ešte nestála noha, ale Tuora ani Idril nenašiel a na tej výprave sa k pobrežiu Valinoru nedostal, odrazený tieňmi a kúzlami, odháňaný nepriaznivým vetrom. Elwing sa jeho plavieb, ani tejto, nezúčastnila a zarmútene zostávala so svojím ľudom v ústí Sirionu. Tu sa Eärendil v túžbe po Elwing obrátil späť k domovu, k brehom Beleriandu, a srdce ho poháňalo k chvatu, pretože zo snov na neho náhle padol strach, a vietor, s ktorým predtým zápasil, ho teraz neniesol späť tak rýchlo, ako si prial.

Keď sa Maedhros po prvýkrát dopočul, že Elwing zostala nažive a sídli so silmarilom v ústí Sirionu, ľutoval skutky v Doriathe a nevztiahol na ňu ruku. Ale časom sa jemu i jeho bratom vrátilo mučivé vedomie nesplnenej prísahy. Zišli sa zo svojich túlavých loveckých ciest a poslali do Prístavov posolstvo priateľské, ale s tvrdým požiadavkom. Elwing a ľud od Sirionu však nechceli vydať klenot, ktorý dobyl Beren a ktorý nosila Lúthien a pre ktorý bol zabitý krásny Dior; a už vôbec nie v dobe, kedy bol ich pán Eärendil na mori, pretože sa im zdalo, že v silmarile spočíva uzdravenie a požehnanie, ktoré prišlo na ich domy a ich lode. A tak došlo k poslednému a najkrutejšiemu zabíjaniu elfov elfmi; to bolo tretie z veľkých žiaľov, ktoré spôsobila prekliata prísaha. Pretože Fëanorovi synovia, ktorí ešte žili, náhle vpadli na vyhnancov z Gondolinu a zbytok z Doriathu a vyhubili ich. V tej bitke zostali niektorí z ich ľudu stranou, a hŕstka sa vzbúrila a bola pobitá pri tom, keď pomáhali Elwing proti vlastným pánom; ale Maedhros a Maglor toho dňa zvíťazili, aj keď zostali samojediní z Feänorových synov, pretože Amrod a Amras boli zabití. Príliš neskoro prišli na pomoc elfom od Sirionu lode Círdana a Veľkráľa Gil-galada, a Elwing a jej synovia boli preč. Potom tých pár, ktorí nezahynuli pri útoku, odišli s Círdanom na Balar; a rozprávali, že Elros a Elrond boli zajatí, ale Elwing so silmarilom na prsiach skočila do mora.

Maedhros a Maglor teda opäť klenot nezískali; nestratil sa však. Ulmo vyniesol Elwing z vĺn a dal jej krídla a podobu veľkého bieleho vtáka, a silmaril jej na prsiach svietil ako hviezda, keď letela cez vodu hľadať milovaného Eärendila. Ten stál pri kormidle a bola už noc, keď na obzore uvidel prilietať biely obláčik, ako hviezdu nad morom pohybujúci sa po podivnej dráhze. Spieva sa, že dopadla zo vzduchu na palubu Vingilotu v mdlobách, blízko smrti po svojom usilovnom lete. Eärendil ju privinul k sebe, ale ráno s úžasom vedľa seba zbadal svoju manželku v jej vlastnej podobe.

Tak sa Eärendil dozvedel o osude sirionských prístavov a veľmi nad tým spolu trúchlili, rovnako ako nad zajatím svojich synov, pretože sa domnievali, že budú zabití. To sa ale nestalo, Maglor sa totiž nad Elrosom a Elrondom zľutoval, opatroval ich a vznikla medzi nimi láska, čo nikto neočakával. Maglorovo srdce bolo ale choré a unavené bremenom strašnej prísahy.

Eärendil však už nevidel na pevnine Stredozeme žiadnu nádej, a opäť sa v zúfalstve obrátil, neplával domov, ale znovu sa vydal hľadať Valinor s Elwing po boku. Teraz stál na prove Vingilotu, silmaril mal uviazaný na čele, a jeho svetlo stále svietilo, ako sa blížili k Západu. Múdri vravia, že práve mocou toho posvätného klenotu došli do vôd, ktoré nepoznal nikto okrem Teleri, doplávali k Začarovaným ostrovom, unikli ich čarom a dostali sa do Tieňových morí, preplávali ich tiene a pohliadli na Tol Eressëu, Osamelý ostrov, ale nezdržali sa tam, a nakoniec spustili kotvu v zátoke Eldamaru. Teleri videli priplávať tú loď z Východu a boli ohromení, keď z diaľky hľadeli na svetlo silmarilov, ktoré bolo veľmi veľké.

Tak Eärendil, ako prvý zo smrteľných ľudí, pristál pri nesmrteľných brehoch a vydal sa hľadať Valimar a predať Valar svoje posolstvo. Keď prechádzal Tirioneo, bolo mesto ľudoprázdne, a nikto ho neprišiel uvítať. Až si myslel, že i do Blaženej ríše vstúpilo nejaké zlo, ale bolo to tým, že prišiel v dobe sviatku ako kedysi Melkor s Ungoliant, a všetci elfovia boli v Menwëho sieňach na Taniquetile. Volal mnohými jazykmi elfov i ľudí, ale nikto mu neodpovedal, a tak sa sklamaný otočil, aby sa vydal späť na pobrežie, keď sa na kopec postavil ktosi, kto na neho veľkým hlasom zvolal: "Buď pozdravený, Eärendil, najslávnejší z moreplavcov, očakávaný, ktorý prichádzaš nečakávane, vytúžený, ktorý prichádzaš proti všetkému očakávaniu! Buď pozdravený, Eärendil, ktorý nesieš svetlo staršie než Slnko a Mesiac! Nádhera Detí Zeme, hviezda v tme, klenot v zapadajúcom slnku, žiariaci zrána!"
Bol to hlas Eönwëho, Manwëho herolda; prišiel z Valimaru a povolal Eärendila pred Mocnosťou Ardy. A Eärendil šiel do Valimaru, do valimarských siení, a viackrát neprišiel do zemí ľudí. Potom sa Valar zhromaždili na poradu a povolali z hlbín mora Ulma; Eärendil sa postavil pred ich tváre a predal posolstvo oboch plemien. Prosil o odpustenie pre Noldor a o zľutovanie s ich veľkým žiaľom, o milosrdenstvo pre ľudí a elfov a o pomoc v ich núdzi. A jeho prosba bola vypočutá.

Potom boli Eärendil aj Elwing pripočítaní k plemenu Prvorodených, Vingilot bol vzatý, posvätený a odnesený cez Valinor na najďalekejší okraj sveta; tam prešiel Dverami noci a bol vyzdvihnutý do nebeského oceánu. Teraz bola tej lodi daná podivuhodná krása; bola naplnená mihotavým, čírym a jasným plameňom, Eärendil Moreplavec sedel pri kormidle, trblietal sa prachom elfských klenotov a silmaril mal pripevnený na čele. Ďaleko putoval s tou loďou, až do bezhviezdneho prázdna, ale najčastejšie ho bolo vidieť zrána alebo večer, ako sa mihotá vo vychádzajúcom alebo zapadajúcom slnku, keď sa vracia do Valinoru z púte za hranicami sveta.

Keď Vingilot po prvýkrát vyplával do nebeských morí, vzniesol sa neočakávane, trblietavý a jasný; ľud Stredozeme ho z diaľky pozoroval a žasol. Prijali ho ako znamenie a nazvali ho Gil-Estel, Hviezda veľkej nádeje. A keď bolo túto novú hviezdu vidieť za večera, Maedhros prehovoril k svojmu bratovi Maglorovi a povedal: "To predsa musí byť silmaril, ktorý teraz žiari na Západe!"

A Maglor odvetil: "Ak je to naozaj silmaril, ktorý sme videli padať do mora a ktorý opäť povstáva z moci Valar, buďme radi; veď jeho slávu teraz vidia mnohí, a predsa je v bezpečí pred každým zlom." Potom elfovia vzhliadli a už nezúfali, ale Morgoth zneistel.

A predsa sa hovorí, že Morgoth nečakal útok, ktorý na neho prišiel zo Západu; jeho pýcha bola totiž tak veľká, že sa domnieval, že už proti nemu nikto nepovedie otvorenú vojnu. Naviac si myslel, že Noldor navždy odcudzil Pánom Západu, a že Valar, spokojní vo svojej blaženej ríši, už nebudú dbať o jeho kráľovstvo vo vonkajšom svete; pretože pre neľútostného sú skutky zľutovania vždy podivné a nevypočítateľné...

Tak bola vybojovaná Veľká bitka, o ktorej sa mnoho nerozpráva, pretože sa jej nezúčastnil žiaden z elfov, ktorí žili a trpeli v Stredozemi a skladali príbehy tých dní. Stretnutie však bolo obrovské, pretože v ňom bojovalo vojsko Západu na čele s Eönwëm, a Beleriand zahorel skvelosťou ich zbraní. Proti nim postavil Morgoth všetku svoju moc, ktorá bola nespočetne veľká, takže ju Anfauglith nemohol vziať a celý Sever vzplanul vojnou. Dlho sa bojovalo, ale Morgothove vojská boli nakoniec porazené a zmetené, zlá ríša bola zničená a Morgothove jamy zborené a odkryté a moc Valar zostúpila do hlbín zeme. Tam sa konečne ocitol Morgoth chrbtom k stene, ale neprejavil statočnosť. Utiekol do najhlbšieho zo svojich dolov a prosil o mier a o milosť; podťali mu však nohy a zrazili ho na tvár. Potom bol spútaný reťazou Angainorom, ktorý už kedysi nosil, zo železnej koruny mu ukovali obojok na krk a hlavu mu zohli ku kolenám. A dva silmarily, ktoré ešte Morgothovi zostali, mu z koruny vzali, a tie zažiarili nepoškvrnené pod oblohou; ujal sa ich Eönwë a strážil ich.

Keď bolo po bitke, vyzval Eönwë ako herold Staršieho kráľa beleriandských elfov, aby opustili Stredozem. Ale Maedhros a Maglor nechceli poslúchnuť a pripravovali sa, síce unavene a s odporom, k zúfalému pokusu o splnenie svojej prísahy; mali predsa bojovať o silmarily, pokiaľ by im boli odoprené, i proti víťaznému vojsku Valinoru, aj keď stáli sami proti svetu. Poslali preto Eönwëmu správu, v ktorej ho vyzývali, aby vydal klenoty, ktoré kedysi vyrobil ich otec Fënor a Morgoth mu ich ukradol.

Ale Eönwë im ich odmietol vydať s tým, že ich právo na silmarily zaniklo na základe činov, ktoré spáchali a silmarily odídu do Valinoru, odkiaľ prišli. Tam sa musí vrátiť Maedhros a Maglor a vyčkať tam na rozsudok Valar, na ktorých pokyn jedine vydá Eönwë zverené klenoty.
Tu sa obidvaja bratia zmietali medzi tým, čo im prikazovala prísaha a medzi tým, čo im velil zdravý rozum. Maglor, ktorý mal v srdci žiaľ, sa chcel pokoriť, ale Maedhros bol proti, pretože sa trápil myšlienkou, že by im Valar odopreli nárok na silmarily. Potom by sa museli postaviť samotným Mocnostiam priamo v ich zemi a tým by na seba privolali ešte strašnejší osud. A naviac vtedy vo svojom šialenstve prisahali pri samotnom Ilúvatarovi a privolali na seba Večnú tmu, ak svoju prísahu nedodržia...

Nakoniec sa Maglor podrobil Maedhrosovej vôli a radili sa, ako vztiahnuť ruku na silmarily. Prestrojili sa, prišli v noci do Eönwëho tábora, vkradli sa na miesto, kde boli silmarily strážené, zabili stráže a vztiahli ruky na klenoty. Tu sa proti nim zdvihol celý tábor a oni sa chystali zomrieť, ale chceli sa brániť až do posledného dychu. Eönw Späť