Dávid Zvolenčan (Be Dark II. Intro)

Autor: Milan “Boromir“ Bahleda, Pridané: 05. 10. 2005, 15:16

Pomaly som sa plazil úzkym tunelom von z jaskynky. Mal som toto miesto celkom rád. Občas som tu strávil deň, pokiaľ som sa v lesoch zdržal príliš dlho nato, aby som sa vrátil do mesta pred svitaním. Chvíľu som zostal ležať tesne pred vchodom a počúval zvuky lesa. Keď som usúdil, že mi nič nehrozí, vyliezol som von. Smutne som si prihladil roztrhané šaty a plášť. Včerajší súboj mi bol skoro osudný. Rýchlim krokom som zamieril smerom k Zvolenu. Ten lupin rozhodne nebol tunajší. Tých som poznal všetkých. Občas som niektorého z nich trocha potrápil. Bral som to ako šport a navyše, aspoň potom nevymýšľajú hlúposti. Zvolen je celkom pokojné mestečko a myslím, že aj ja mám na tom malý podiel. Žiaľbohu, druhou stranou mince je strašná nuda. Občas mám pocit, že som najznudenejšia bytosť na svete. To všetko by sa mohlo zmeniť. Cudzí lupini v lesoch – to znamená, že sa niečo chystá, a to znamená, že by som sa konečne mohol celkom slušne pobaviť.
V lese trocha na pravo odo mňa sa niečo pohlo. Zastal som a usmial sa: „Vyjdi von Jozef, viem o tebe!“ Z lesa sa ozvalo tlmené zahromženie a za malú chvíľu spoza stromov vyšla zhrbená postava opierajúca sa o hrčavú palicu. Vždy keď som zazrel Jozefovu škaredú tvár niečo sa vo mne pohlo. Niečo ako obrovská chuť udrieť ho. Potlačil som tento „pocit“ a zahľadel sa smerom k mestu. Ono je možné, že som vypadal nostalgicky, ale jediným dôvodom tohto môjho postoja bola škaredá Jozefova tvár. „Stalo sa niečo v meste?“ opýtal som sa skôr zo zdvorilosti. Však čo by sa už len mohlo stať vo Zvolene. V meste, kde už niekoľko storočí vládne pevnou rukou môj sire Radúz Ostrosek. Ozvalo sa nechutné zarehlenie. Ďalší dôvod prečo mu raz odtrhnem tú jeho odpornú hlavu. „Veľa noviniek, veľa vecí sa prihodilo minulú noc. Kde bol Dávid Zvolenčan, keď Camarilla vyhodila do vzduchu Radúzove autíčko? Kde bol nami milovaný Dávid, keď lovci takmer porazili kata Jeho pobočníkov?“ Chrapľavý hlas opäť prešiel do odporného chichotu. Telom mi prebehol kŕč radostného vzrušenia: „čo to vravíš? Camarilla bola vyhnaná z mesta pred niekoľkými týždňami a lovci sa vo Zvolene neukázali dvadsať rokov. Od čias ako sa Radúz vysporiadal so skupinou okolo Jóba Alffora.“ Odpoveďou mi bolo opäť zarehlenie: „Kde si bol?“ Začal som strácať trpezlivosť. Zvesil som z ľavého pleca vak a vysypal jeho obsah na zem. Lupinova hlava sa dokotúľala k Jozefovým nohám. Pozrel som sa mu do očí: „Chcem vedieť odkiaľ prišiel, k akej svorke patril a čo tu robil.“
Jozef zostal na môj vkus až príliš pokojný: „veľmi rýchlo si sa naučil rozkazovať Dávid.“
Usmial som sa: „To je údel prvého pobočníka Zvolenského kniežaťa. Si schopný splniť to čím som ťa poveril?“ Jozef prikývol. „A ešte niečo,“ rád som zneužíval svoju autoritu: „Neposielaj do mesta odkaz po Luciánovi. Naposledy sme mali problémy, keď omočil policajné auto.“ Nečakajúc na odpoveď som vykročil po cestičke vedúcej do Zvolena.


Jozefove informácie sa ukázali ako pravdivé. Do mesta prišla v utajení skupina z Camarilly. Na míle som z toho cítil toho brujahskeho hajzla Kristiána. Nedokázal sa zmieriť s tým, že bol vyhnaný z mesta. Vypadalo to tak, že celá činnosť tejto skupinky vedie k jedinému cieľu – prevziať moc v meste. Včera nad ránom sa im podarilo zničiť jedinú Radúzovu únikovú cestu z mesta. Bratia Maratanovci strážiaci auto boli mŕtvi. Hlúpe slovo ako názov pre ukončenie „neživota“. Tak či onak, bola to pre nás veľká strata. Patrili medzi našich najlepších bojovníkov. Bol som rozzúrený. Ako som sa dozvedel, mestský kat aj so svojimi pobočníkmi strávil takmer celu noc naháňaním troch lovcov. Obyčajných ľudských červov. Radúz ma poveril elimináciou camarillskej hrozby. Dohodol som si stretnutie s našimi služobníkmi. Uvažoval som, že do toho zapojím aj Teodoricha. Nakoniec som sa však radšej rozhodol inak. Teodorich Žarnov – druhý pobočník Radúza Ostroseka je zvláštna postava. Slovo druhý mám v jeho prípade veľmi rád, znamená to, že je až kdesi za mnou Alebo si to aspoň snažím nahovoriť. Pravda je taká, že Radúz dá zväčša na jeho rady... V podstate je to nateraz môj jediný konkurent v meste. Asi by sa mu už dávno stala nejaká malá nehoda. Radúz mi však dôrazne zakázal vztiahnuť na neho ruky. Nikdy som presne nechápal čo má môj otec spoločné s tým starým diableritom sídliacim v kostole sv. Mateja. Hovorí sa, že Žarnov je starší než samotné knieža. A takisto sa šepká, že ho knieža raz pred niečím zachránil a odvtedy mu je tento Tzimisce verný. Nech je to akokoľvek, som s ním ochotný spolupracovať len v najhoršej situácií, a tá zatiaľ nenastala. Vlastne by som mal voči nemu pociťovať vďaku. Prinajmenšom sa postaral minimálne o dvoch mojich súrodencov v časoch mojej cesty za mocou. Toto sa mi na Radúzovi páčilo. Nikdy nič nenamietal proti môjmu systematickému vyvražďovaniu všetkých jeho ostatných potomkov. Myslím si, že keby som to neurobil ja, spravil by to niektorý z nich. Prirodzený výber – najsilnejší zostáva. Inak som ho nechápal, hlásil sa k Sabathu a pritom pravidlá, platiace na jeho území boli až príliš podobné tým camarillským. Častokrát som sa ho snažil presvedčiť o zbytočnosti akýchkoľvek zákonov. Vždy neúspešne. Raz však nadíde moja chvíľa, chvíľa, keď nebudem musieť brzdiť svoj temperament a Radúz Ostrosek ma bude potrebovať takého, aký v skutočnosti som.
Katovi a jeho pobočníkom som vyčistil žalúdky. Obrazne povedané, samozrejme. Habkali niečo o prekvapení a plnení vlastných úloh. Jasne som im povedal, že eliminácia camarillskej skupiny má najvyššiu prioritu. Počkal som si na nich vo vedľajšej uličke. Bolo ich šesť a v ich čele kráčal vysoký Brujah. Predpokladal som, že je ich vodcom a tak som hovoril k nemu. Dal som im polhodinu na opustenie mesta, v opačnom prípade budú musieť znášať dôsledky. Ten zdegenerovaný šupák sa robil, že nevie o čom hovorím. Veď dobre... Vydal som posledné príkazy katovi a utiahol sa do úzadia. Tá camarillska skupinka rozhodne nie je hodna toho, aby som si s nimi špinil ruky osobne. Dlho sa nič nedialo a tak som sa chvíľu bavil handrkovaním s jednou Toreadorkou. Išlo o cédečko, ktoré som vlastnil. Mala oň očividne obrovský záujem. Nakoniec som jej povedal, že ju budem pozorne sledovať a ak sa jej činy ukážu hodné byť odmeny, cédečko jej dám.
Asi uprostred noci sa zrazu začali diať veľké veci. Najprv ma potešil telefonát od kata. Dozvedel som sa, že sa mu spolu s jeho pobočníkmi podarilo eliminovať jadro camarillskej skupiny. Zdá sa, že keď je pod tlakom, dokáže sa celkom slušne rozhýbať. Ďalšou, tentokrát nepríjemnou novinou, bol odkaz od Jozefa. Zistil v podstate to čo som očakával. Lesy okolo Zvolena sa len tak hemžili lupinmi. Jozefovi sa dokonca podarilo zistiť miesto a čas konania schôdzky ich vodcov. Poveril som teda jedného šikovného člena klanu Nosferatu aby sa schôdzky tajne zúčastnil a zistil čo zamýšľajú. Jeho zistenia mi vyrazili dych.


Nebudem robiť tajnosti. Vždy keď sa osobne stretnem s Radúzom musím obdivne pozerať na jeho gorgolie krídla. Knieža si zamyslene vypočul moje zistenia. Keď som skončil, Nahnevane zovrel pravú päsť: „To nie je možné! Musím sa priznať, že som s tým rátal, ale nečakal som to tak skoro.“
Caitiff bol legendou. Za posledné dva roky vyčistil od vampírov tri európske veľkomestá. Príčina toho, že teraz miery do Zvolena, mesta, ktoré sa poriadne nedá nájsť ani na mape, mi bola jasná. Bol ňou Radúz Ostrosek. Súboj z mocným Zvolenským kniežaťom bol obrovskou motiváciou pre každého, kto svoj život zasvätil boju proti vampírom. Caitiff býval v predchádzajúcom živote mágom. Istý Rodný si ho vyhliadol ako možnú mocnú zbraň v svojich rukách. Myslel si, že ako jeho sire ho dokáže ovládať. Veľmi rýchlo prišiel na svoj omyl a opustil ho. Zanechal Caitiffa v absolútnej nevedomosti. Ten znenávidel všetkých vampírov... Postupne sa stal mocnejším, než akýkoľvek rodný. Chodil z mesta do mesta a všade kynožil náš rod. V jeho stopách chodili početné svorky lupinov a zvyčajne dokončili jeho prácu.
Odvážne som sa pozrel na Radúza: „Budem stáť po tvojom boku!“
„Nie!“ jeho odpoveď ma zarazila a keby som bol človek určite by som sa cítil dotknutý. Stál som tam a neveriacky na neho pozeral. Radúz sa usmial a mäkkým hlasom prehovoril: „S Caitiffom sa vysporiadam za pomoci ostatných služobníkov. Od teba potrebujem aby si najbližšiu noc strávil v lesoch a udržal lupinov na uzde.“ Inokedy by som bol s takouto úlohou nadmieru spokojný, ale inokedy by som kvôli nej nezmeškal súboj môjho života. Radúz je však jediná bytosť, ktorej sa otvorene neodvážim oponovať. Mlčky som prikývol a opustil miestnosť.


Pomaly som sa plazil úzkym tunelom z jaskynky von. Nezdržoval som sa zisťovaním, či mi vonku niečo nehrozí. Čo najrýchlejšie som sa potreboval dostať na miesta, kde môj mobilný telefón zachytí signál. Nebral som zo sebou ani štyri lupinie hlavy. Trofeje z minulonočných súbojov. Prebehol som asi päť kilometrov a vytiahol telefón. Rozhodol som sa, že zavolám mestskému katovi. Priložil som telefón k uchu a čakal. „...lajte neskôr prosím...“ Rad – radom som volal všetkým jeho pobočníkom, no vždy s rovnakým výsledkom. Nakoniec mi zostalo už len jedno číslo. Číslo na zaheslovanú odkazovú schránku samotného Radúza Ostroseka. Namiesto príjemného ženského hlasu sa mi ozval len tón neexistujúceho čísla. To mohlo znamenať len dve veci – Radúz Ostrosek stratil svoju moc, alebo je dokonca mŕtvy. Odhodil som svoj mobilný telefón a neubránil sa pri tom úsmevu. Konečne nastal čas aby Dávid Zvolenčan ukázal čo v ňom naozaj je. Pre začiatok som však potreboval spojenca a ja som vedel kde ho nájdem. Ležérnym krokom som vykročil ku kostolu sv. Mateja.

13/8
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: