Elfovia - O úteku Noldor a Beleriandských vojnách

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Fëanor bol mocný medzi Noldor, bol urastený a mal vznešenú tvár, panovačný, oči mal prenikavo jasné a vlasy havranie; o každý cieľ usiloval dychtivo a vytrvalo. Málokto dokázal zmeniť jeho dráhu radou, nikto silou. Zo všetkých Noldor, ktorí kedy boli, mal najbystrejšiu myseľ a najobratnejšie ruky. V mladosti vylepšil Rúmilovo dielo a vynašiel písmena, ktoré nesú jeho meno a ktoré od tej doby Eldar stále používali; bol to on, kto prvý z Noldor prišiel na to, že sa dajú umelo vyrobiť drahokamy väčšie a žiarivejšie než kamene zo zeme. Prvé drahokamy, ktoré Fëanor vyrobil, boli biele a bezfarebné, ale v hviezdnom svite planuli modrým a strieborným ohňom jasnejšie než Helluin; a urobil ďalšie kryštály, v ktorých bolo možné vidieť vzdialené veci, malé, ale zreteľné, ako očami Manwëho orlov. Fëanorova myseľ a ruky málokedy odpočívali.
V tom čase boli vyrobené veci, ktoré sa neskôr stali najslávnejšími zo všetkých elfských diel. Keď totiž Fëanor nadobudol plnú silu, dostal nový nápad, alebo snáď k nemu prišiel nejaký tieň predtuchy osudného dňa, ktorý sa blížil, a dumal, ako by bolo možné uchovať nezničiteľné svetlo Stromov, jas Blaženej ríše. Potom zahájil dlhé a tajné dielo a vynaložil všetku svoju múdrosť, silu a zručnosť, a na konci všetkého urobil silmarily. Tvarom boli ako tri veľké klenoty. Ale až do Konca nebude známe z akej látky boli vyrobené. Vyzerali ako diamantový kryštál, a predsa boli silnejšie než diamant, takže ich nemohla poškodiť ani rozbiť žiadna sila v Kráľovstve Ardy. Vnútorný oheň silmarilov urobil Fëanor zo zmiešaného svetla valinorských Stromov, a to v nich doposiaľ žije, aj napriek tomu, že Stromy dávno uschli a už nesvietia.

Všetci, ktorí bývali v Amane, nad Fëanorovým dielom žasli a tešili sa z neho. A Varda silmarily posvätila, takže sa ich od tej doby nemohlo dotknúť žiadne smrteľné telo, nečisté ruky ani nič zlé, bez toho aby to bolo spálené, a Mandos predpovedal, že sú v nich uzamknuté osudy Ardy, zeme, mora i vzduchu. Fëanorovo srdce bolo pevne pripútané k veciam, ktoré sám urobil.
Tu Melkor dychtivo zatúžil po silmariloch a sama spomienka na nich bola v jeho srdci ako zžieravý oheň. Od tej chvíle rozpálený touto žiadostivosťou stále dychtivejšie usiloval o Fëanorovo zničenie a o rozbitie priateľstva medzi Valar a elfmi. Pretože to robil tajne a chytro, dlho si nikto nič nevšimol. Tak po dlhú dobu vkladal klamstvá do mysle elfov a najväčší úspech mal u Fëanora. Keď videl, že sa klamstvá medzi Noldor rozhorievajú, začal s nimi hovoriť o zbraniach - v tom čase začali Noldor kovať meče, sekery a kópie. Urobili také štíty so znakmi mnohých domov a rodín, ktoré spolu súperili.
Nezaháľal ani Fëanor a ako prvý začal poburovať proti Valar a hovoriť o nevoľníctve Noldor v Amane. Bol prvý, ktorý tasil zbraň na svojho vlastného brata a pomýšľal na preliatie krvi. Po tomto incidentu bol Valar vypočúvaný v Súdnom kruhu a podarilo sa odhaliť Melkorove klamstvá. Sám Fëanor bol ale súdený za to, že vytiahol zbraň a porušil mier vo Valinore. Na dvanásť rokov mal podľa rozsudku opustiť Tirion. Do vyhnanstva s ním šlo jeho sedem synov a postavili na severe Valinora v kopcoch hradisko a pokladnicu a tam vo Formenose bolo uskladnene veľké množstvo šperkov i zbraní a silmarily boli uzavreté do železnej komory. Z lásky k Fëanorovi tam prišiel i kráľ Finwë a v Tirione panoval Fingolfin.

Na Manwëho príkaz bol Fëanor na Taniquetile, keď Melkor a Ungoliant uhasili svetlo Stromov a prehnali sa cez Formenos, ukradli silmarily a zabili Fëanorovho otca Finwëho. Fëanor sa nahneval, nedbal na svoje vyhnanstvo a vrátil sa do Tirionu. Aj napriek dohodám nevlastných bratov ovládol svojou vôľou všetkých okrom desatiny Noldor, a nakoniec tu bola vyrieknutá strašná prísaha pri samotnom Ilúvatarovi vyhradzujúca právo na silmarily Fëanorovi a jeho synom. Potom sa Noldor len s nepatrnými prípravami dali na pochod; nakoniec z Fëanorom šiel i Fingolfin, ktorý predtým prisahal svojmu bratovi, že ho bude doprevádzať kamkoľvek sa vydá.
Fëanorov zástup bol v čele pochodu, nasledovaný väčším vojom Fingolfinovým, vzadu šiel Finarfin. Cesta na sever bola dlhá a zlá a za ňou čakalo Veľké more. Preto sa Fëanor pokúsil prehovoriť Teleri, aby sa k nim pripojili, alebo aby im aspoň požičali svoje lode. Keď sa mu to nepodarilo, počkal, dokým neprišla väčšina jeho nasledovníkov, potom ich odviedol do prístavu a začal lode obsadzovať. Teleri ich odrážali, dokým neprišiel Fingon s predvojom Fingolfinovho vojska. Do boja sa zapojila jeho sila a Noldor nakoniec lode vydobyli a odplávali skôr, než dorazila väčšina Fingolfinovho vojska. To muselo pomaly a krvopotne putovať po skalnatom pobreží, zatiaľ čo Noldor veslovali na búrlivom mori tesne pri brehu.

Putovali dlho a more i súš boli zlými nepriateľmi. Potom, ďaleko na severe, keď zdolávali Araman, ich zastavil mocný hlas, prenášajúci Veštbu Noldor. Nato sa Finarfin a jeho nasledovníci, od počiatku najmenej ochotní, vrátili do Tirionu. Väčšina ľudu však išla ďalej. Zástupy sa blížili k Helcaraxë, a zatiaľ čo sa dohadovali, kade prejsť, Fëanorov ľud sa tajne nalodil a Fingolfina opustil. Plavili sa na východ a na juh, pristáli v Losgare a biele lode spálili. Keď sa vyšplhali na východ do Hithlumu, k severnému brehu jazera Mithrim, boli prepadnutí vojskom Angbandu a Fëanor bol zabitý. Fingolfinov zástup, rozhnevaný zradou, sa odvážil prejsť cez kryhy Ľadovej zátoky. Snáď týždne trvalo, než sa dostali na pevnú pôdu Stredozemne v okamihu, keď vychádzal Mesiac. Sedem dní nato vstalo Slnko, práve keď Fingolfin vpochodoval do Mithrimu. Pochodoval ďalej až k samotným bránam Angbandu, avšak jeho výzva sa nedočkala odpovede. Vrátil sa do Mithrimu, kde sa tí, ktorí zostali z Fëanorovcov, stiahli na južný breh jazera, aby sa vyhli ďalšej zrážke.

Späť