Jazyky v Stredozemi
ako sa kde hovorilo?

Autor: Tomáš "Frey" Mašek, Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Tolkien sa už od detstva veľmi pozorne zaujímal o jazyky. Neskôr tento záujem definoval jako „lásku k slovám“, k ich zvukom a tvarom. Spočiatku to bola latinština a gréčtina, potom objavil velštinu, staroangličtinu a severské jazyky. Hlavne velština a severské jazyky (konkrétne islandština a nórština) ho nesmierne zaujali svojou melodičnosťou a tajuplnosťou. Pretože si jeho matka začala uvedomovať, že má na jazyky zvláštne nadanie, odzačiatku ho v týchto veciach podporovala – najprv malého Ronalda učila sama a neskôr ho poslala do jednej z najuznávanejších škôl v Birminghame. Na tejto škole svoje znalosti ešte viac rozšíril a obohatil a po ukončení pokračoval v štúdiu na Oxfordskej univerzite, kde sa stal profesorom anglického jazyka a literatúry.
Tolkien však mal ešte jednu záľubu, ktorá súvisela s jaykmi. Už od detstva si totiž vytváral svoje vlastné, umelé jazyky. V skutočnosti si väčšina detí vytvára vlastné slova a niektoré dospejú k zárodkom tajných jazykov. K týmo deťom patrili aj Tolkienove mladšie sesternice, ktoré mali takýto jazyk a nazývali ho „zvieračtina“. Tolkien sa zvieračtinu rýchlo naučil a bavil sa ňou. Majoria (staršia sesternica) o ňu onedlho stratila záujem a tak spoločne s Ronaldom vynašli iný, dômyselnejší jazyk. Nazvali ho „noblbina“, resp. „nový nezmysel“ a čoskoro ho natoľko vyvinuli, že si v ňom obaja mohli pospevovať.
Niekedy od tej doby začal usilovne pracovať na svojich „súkr. jaz.“, ako si to zapisoval do denníku. Z týchto súkromných jazykov sa po rokoch vylepšovania a prerábania nakoniec vyvinuli dva jazyky, použíte v jeho neskoršom diele – QUENIJŠTINA a SINDARŠTINA. Problém nastal, keď boli tieto jazyky takmer hotové (tzn. Mali podrobne prepracovanú gramatickú a syntaktickú štruktúru a slušnú slovnú zásobu zhruba niekoľko sto slov). Naraz si Tolkien uvedomil, že jazyky nemá kde použiť, ale v tej době už študoval severskú mytológiu, napadlo ho, pre neskoršiu dobu, zásadná myšlienka. Musí stvoriť pre svoje jazyky „dejiny“, v ktorých by sa mohli vyvíjať.
Tolkien svojou nesmierne tvorivou mysľou nevymyslel iba quenijštinu a sindarštinu, ktoré sa nakoniec stali jazykmi elfov – Vznešenou elfštinou a Šedou elfštinou, a ktoré boli vo svojom jazykovom zmysle najúplnejšie. Útržkovito sa v Tolkienovom diele objavili aj iné jazyky, ktoré však neboli v tak pokročilom štádiu vývoja – lesná elfština, entština, khazâdština, rozmanité ľudské jazyky a Čierna reč. Všetky elfské jazyky boli spriaznené, rovnako jako jazyky Edain a ich príbuzných Severanov. Úplne cudzie voči elfštine i sebe navzájom boli ostatné spomínané jazyky. Rozdiely a podobnosti vyplynuli zo spôsobov sťahovania obyvateľstva. Ku koncu Prvého slnečného veku už existovali všetky pôvodné jazyky a nárečia. Druhý a Tretí vek boli obdobiami zmenšujúcej sa izolácie a miešania jazykov, čoho výsledkom nakoniec bola OBECNÁ REČ Tretieho veku.
Elfovia zahájili svoj veľký presun na západ, avšak niektorí nikdy neprekročili Modré hory, niektorí zostali v Beleriande a ďalší pokračovali v ceste do Valinoru a neskôr sa vrátili. Elfské jazyky odrážali všetky tieto veľké delenia. Temní elfovia hovorili rôznymi nárečiami lesnej elfštiny. Šedí elfovia hovorili sindarsky. Nolodr hovorili quenijštinou, Vznešenou rečou Západu, avšak po návrate do Beleriandu zostala obmedzená na zpevy a povesti, snáď s výnimkou Gondolinu
Ľudia zrejme nemali jednotný pôvodný jazyk, pretože niektoré jazyky boli úplne nespriaznené. Vytvorili sa najmenej štyri odlišné skupiny: rod Edain, rod Vrchovcov, Drúadani a Južani a Východňania. Ľudia z juhu sa dostali do Bielych hôr a ďalej až do Hůrky. Severania sa usídlili východne a západne od Temného hvozdu a odlúčili sa od tých, ktorí pokračovali na západ do Beleriandu a stali sa Edain. Keď boli Edain v Beleriande, hovorili sindarsky. Keď však v Druhom veku osídlili Númenor, postupne elfštinu opustili a používali miesto nej adûnajštinu – jazyk Tretieho domu (mužov z Dor – lóminu), obohatenú elfskými pojmami, aj keď v Eldalondë a Andúnië sa ďalej používala sindarština, pokým návštevy elfov neustali.
V númenorských kolóniach okolo Belfalaskej zátoky sa ich adûnajština stále viac miesila s južnými ľudskými jazykmi obyvateľov hôr. Keď teda boli zriadené ríše vo vyhnanstve a ich moc rástla, tento konglomerát sindarštiny a severnej a južnej ľudskej reči sa stal západštinou, Obecnou rečou. Nakoniec sa ňou hovorilo všade vovnútri starobylých hraníc Arnoru a Gondoru a používali ju aj nepriatelia, napriek tomu, že niektoré národy si zachovali aj svoj vlastný jazyk. Okrem Obecnej reči sa na konci Tretieho veku hovorilo takisto sindarštinou, lesnou elfštinou, entštinou, rohirštinou, jazykmi Vrchovcov, Druádanov, Východňanov a Južanov, množstvom skřetích nárečí (pokrivením jazykov iných národov) a Čiernou rečou, ktorú vytvoril Sauron.

Tomáš "Frey" Mašek Späť