Dve veže (SK)

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

********************

Cez Rohan, mokraďou a pláňou, i tam, kde je lúka,
Letí vietor zo západu, popri mocných hradbách fúka.
„Akú zvesť nesieš, vietor bludný, západný, takto podvečer?
Videl si Boromira Vysokého pri hre hviezdnych sfér?“
„Videl som ho na siedmich riekach, na vodách širokých,
Po pustej zemi kráčal a potom ho prijal do sbea dych
Šera plání severných. Odvtedy nevidel ho už žiaden tvor.
Severák možno počul roh toho, čo otcom mu bol
Denethor.“
„Ó, Boromir! Z hradieb vysokých hľadím ďaleko na západ,
A ty nechodíš, v zemi bez ľudí neuzrú ťa putovať.“

Od úst mora južný vietor letí, od piesčin a kameňov,
nepokojne, v jedinej chvíli,
Nárek čajok nesie a pri mocných bránach kvílil.
„Akú zvesť nesieš za súmraku, vietor, južný, stonavý?
Kde je Boromir Krásny? Nárek letí do diaľavy.“
„Mňa nepýtaj sa, kde dnes je – toľko tam kostí leží
Pod búrlivým nebom, kde sa breh biely i čierny ježí.
Koľko ich plávalo po Anduine v ústrety morským hlbinám,
Pýtaj sa severáka na zvesti o nich, ktoré nesie nám!“
„Ó, Boromir! Od brán k moru na juh beží cesta,
Teba však neprináša nárek čajok od úst mora, pre teba
niet v ňom miesta.“

Od brány kráľov severák duje, popri burácaní vodopádu
sa preženie,
Zručne a chladne ako vojnový roh pri veži znie.
„Akú zvesť zo severu, mocný vietor, prinášaš mi dnes?
Akú zvesť o Boromirovi Chrabrom? Kedy sa vráti z ciest?“
„Pod Amon Henom počul som jeho hlas. Nepriateľa bil.
Jeho puknutý štít, meč zlomený niesli, prúd ich odplavil.
Nad jeho hrdou hlavou, krásnou tvárou oko nestihlo
zvlhnúť,
A Rauros, zlatý Rauros mocný, vinie si ho na hruď.“
„Ó, Boromir! Strážna veža bude pohľad k severu
nakláňať,
K Mocnému zlatému Raurosu, kým bude svet svetom stáť.“

********************

Gondor! Gondor mocný medzi morom a pohoriami!
Vietor západný! Strieborný strom zrak mámi,
Keď šumivo prší v kráľovských záhradách.
Hrdé hradby! Biele veže! Mocné stĺpy pri bránach!
Ó, Gondor! Bude ešte Strieborný strom s nami,
Zaduje ešte vietor medzi morom a pohoriami?

********************

Uč sa teraz vedu živých tvorov!
Najprv čeľade zo slobodných dvorov:
Najstarší zo všetkých elfi sú,
Trpaslík kutá, potme sa on borí,
Ent zemou zrodený, starý ako hory,
Človek smrteľný, pán koní.

Bobor staviteľ, lane svieže,
Kanec bojovník, medveď med si líže,
Pes je hladný, zajac ustráchaný...

Orol ostrooký, vôl na pastvine,
Jeleň parohatý, had sa trávou vinie,
Labuť najbelšia je, jastrab rýchly...

(Poloveľkí hobiti, obývajú nory.)

********************

Po vŕbových lúčinách Tasarinanu som chodil zjari.
Och, ten pohľad a vôňa jari v Nan-tasarione!
A povedal som, že je to dobré.
Putoval som v lete brestovými lesmi Ossiriadu.
Och, to svetlo a hudba v lete pri Siedmich riekach
Ossiru!
A pomyslel som si, že to bolo najlepšie.
Na jeseň som prišiel k bukom Neldorethu.
Och, to zlato a červeň a vzdychy lístia v jesennom
Taur-na-neldore!
To bolo viac než moja túžba.
K boroviciam na vysočine Dorthonionu som
vystúpil v zime.
Och, ten vietor a belosť a čierne konáre zimy
na Orod-na.Thône!
Môj hlas vyletel dohora a spieval.
A teraz všetky tie kraje ležia pod vlnami,
A ja chodím po Ambrónii, po Tauremorne,
po Aldalómë,
Po vlastnom kraji, po krajine Fangorna,
Kde korene rastú dlhé,
A roky hustejšie ležia než lístie
V Tauremornalónë.

********************

ENT:
Keď jar roztvorí lístie bukov a ožije v nich miazga,
Keď vetrík chladí čelo a slnko v bystrine sa jagá,
Keď krok je dlhý, dych hlboký a obloha jasná,
Vráť sa! Vráť sa ku mne a povedz, že moja zem
je krásna!

ENTKA:
Keď jar príde do záhrad a polí a vyráža obilie,
Keď sad ako padnutým snehom celý žiarivo obelie,
Keď spŕška a slnko zem osviežia a vôňa vyvstane
ako zo sna,
Ja zostanem a nikam nejdem, lebo moja zem
je krásna.

ENT:
Keď sa leto na svet kladie a zlaté poludnie plynie,
Pod strechou spiacich listov sa sen stromov vinie,
Keď sú lesné siene zelenkasto chladivé a vietor
zo západu veje,
Vráť sa ku mne! Povedz, že taká zem nikde nie je!

ENTKA:
Keď leto hreje plody na stromoch a bobule hnednú,
Keď slama zlatne, klas sa nalieva a vlasy
v slnku blednú,
Keď kvapká med a jablko červenie, hoci vietor
zo západu veje,
Zostanem tu pod slnkom, lebo taká zem nikde nie je!

ENT:
Keď zima príde a chlad dýchne na vrchy a peň,
Keď padne strom a bezhviezdna noc zhltne
podmračený deň,
Keď smrtonosne fúka od východu a zavládne mráz,
Budem ťa hľadať, volať a k tebe vrátim sa zas!

ENTKA:
Keď zima príde a spev ustane, keď všetko
je radšej dnu,
Keď suchý konár pukne a svetlo i práca ustanú,
Budem ťa hľadať, volať a k tebe sa vrátim zas,
Spolu sa vydáme na cestu, hoci bude treskúci mráz!

OBAJA:
Spolu sa vydáme cestou, ktorá vedie na západ,
A ďaleko nájdeme kraj, ktorý bude mať každý rád.

********************

Ó, Orofarnë, Lassemista, Carnimírië!
Ó, jarabina, na vlasoch skvel sa ti biely kvet!
Jarabina moja, žiarila si, keď letom voňal svet,
Tvoj kmeň žiarivý, lístie ľahučké, ševel mäkký,
Niesla si korunu zlatú a červenú celé veky!
Jarabina moja mŕtva, vlas máš suchý, sivý,
Stratila si korunu, tvoj hlas už nie je živý.
Ó, Orofarnë, Lassemista, Carnimírië!

********************

Do pochodu, do pochodu, bubny, duňte,
duňte – dum, dum-ba dum-ba, dum!
Na Isengard! Hoc ťa chráni železo a prstenec mocný
z kameňa,
Nech si tvrdý, chladný, neprístupný, hradby hoc máš
z kremeňa,
Do pochodu, do pochodu, do boja, sekať kameň.
lámať bránu,
Horia pne a vetvy, pece hučia – do boja, Isengardu
dáme mocnú ranu!
Do temného kraja dupoceme, bubny, duňte, ideme,
ideme!
Isengardu ortieľ nesieme!
Ortieľ nesieme, ortieľ nesieme!

********************

Kde sú tvoji Dúnadančania, Ellesar?
Prečo tak ďaleko, že nevidieť ich tvár?
Blízka je hodina, keď Stratený nájde smer,
A Sivá družina príde zo severných šier.
Tebe však je temná cesta súdená,
Vedie k moru, Mŕtvymi je strážená.

********************

Legolas Zelenolist, dlho si pod stromami
v radosti žil. Pozor, nech ťa more neomámi!
Keď začuješ, ako sa krik čajky nesie,
Tvoje srdce nikdy nespočinie v lese.

********************

Kde dnes je kôň a jazdec? Kde mocného rohu hlas?
Kde je prilba, brnenie a striebrom žiariaci pás?
Kde je ruka na harfe a červený plameň blčivý?
Kde je jar a čas žatvy, kde ovos šuštivý?
Všetko zmizlo ani dážď na horách, ufrnglo až nad vietor,
Dni uleteli na západ, v tme stíchol krásny chór.
Kto polapí dym, keď mŕtve drevo plameňmi zahorí,
Kto uzrie roky, čo odišli, v čas taký neskorý?

********************

V Dwimordene, v Lóriene,
Kde sa strecha stromov klenie,
Málo očí smrteľníkov
Videlo svit – na slnci kov.
Galadriel! Galadriel!
Ktože k tvojej čistej studni prišiel?
Biela hviezda tvojich bielych rúk,
Vonná a čistá tráva tvojich lúk.
V Dwimordene, v Lóriene,
Inde taká čistá myseľ nie je.

********************

Hore, muži! Vstaňte, jazdci Théodena!
Hrozné skutky ožívajú, tma je na východe!
Berte kone, sedlajte ich, trúbte, rohy!
Vpred, Eorlingovia!

********************

Kým železo našli a stromy sa rúbali,
Kým ešte mladé hory pod mesiacom spávali,
Kým prsteň ukuli a útrap ešte nebolo,
V tých časoch to po lesoch chodilo.

********************

Enti zemou zrodení, starí ako hory,
ďaleko kráčajú, vodu pijú.
A hobiti, deti, hladní ako lovci,
usmievavý národík,
jedli by vo dne v noci.

********************

Hrdé, veľké lode, urastení králi,
trikrát tri dvory,
čo priviezli zo zatopenej zeme
po zvlnenom mori?
Sedem hviezd, sedem kameňov
a biely strom z vysokej hory.

********************

Tvrdá zem, ach, muky,
hryzie nám to ruky,
do nožišiek zarýva sa.
Kamene a skaly
ako kosti stáli
bez kúsočka mäsa.
Vodiška však, kalužka,
tam sa veru pekne bežká,
ako po tráviške z lesa.
A teraz by sme radi...

Bez dýchania žije,
srdce jej však bije,
vešne pije, nemá smäd,
v brnení sa mihá vpred.
Na súši sa razom topí,
ostrov je pre toho tvora
šosi ako veľká hora.
Fontána, šo padá zhora,
je preň závan vzduchu.
Miluško ho šetklí v uchu!
Aké šťastie, aká radosť!
Teraz by sme chceli,
trasieme sa celí,
aké šťastie, aká radosť!
Obrať rybišku až na kosť!

********************

Sivý ako myš a ozrutný som,
Neskryje ma žiadny dom,
Nos mám dlhý ako had,
Keď kráčam, trasie sa hrad,
Dupocem trávou tam a sem,
Strom sa chveje, puká zem.
Z papule mi trčia rohy,
Po zemi ma nosia hrubé nohy.
Pleskocem si ušami,
Žijem celé veky, zdá sa mi,
Stále kráčam, to ja viem,
Nikdy na zem neľahnem,
Ani keby som umrieť mal.
Olifant má každý zve a zval.
Najväčší som zo všetkých,
Ako víchor je môj dych,
Ak čo len raz ma zazrieš,
Nikdy na mňa nezabudneš.
A keď ma nikdy neuvidíš,
Nikdy vo mňa neuveríš.
Som však tu, ja Olifant,
Najväčší som, sťa gigant!
Ja, ja, ozrutný Olifant!

********************

A Elbereth Gilthoniel
o menel palan-diriel
le nallon sí dínguruthos!
A tiro nin, Fanuilos!

******************** Späť