Severoslovenské stretnutie Spoločenstva Tolkiena

Autor: Veronika "Silwen Lindariel" Bugalová, Pridané: 12. 10. 2004, 18:03

O jeleňom guláši
(alebo severoslovenské stretnutie tolkienistov netradične)

Zobudilo ma rytmické klepotanie dažďa na okenné tabule. Bola chladná daždivá sobota deviateho, 2004. S rastúcim nepokojom som vzala do rúk palantír a zavolala do „Rohanu“ mojej drahej Farwyn, ktorá mala svoju rodnú obec Strečno pripraviť na príchod zmesi všetkých bytostí pozliezaných zo severných končín Stredozeme. Chladným pokojom zabila všetky moje pochybnosti, a tak som statočne naložená približne 4 kg jeleniny vyrazila z môjho teplého pokojného elfského obydlia do studeného jesenného rána.
Do Žiliny som dorazila niečo pred pol jedenástou a to ma už privítala skupinka zhromaždených čakajúcich v staničnej hale. Mojim príchodom sa teda ich osemčlenná formácia "sud" zmenila na formáciu "skorokruh". Menovite to boli moje drahé elfky Isilóte, Lorain a Silmeore, už spomínaná rohirka Farwyn, ktorá nám prišla do Žiliny naproti, statočná gondorčanka Aglar, ďalej gondorčan Boromir prichodiaci až zo vzdialenej Banskej Bystrice, bard Dihi, ktorý sa ujal mojej (požičanej) gitary a opršaný odvážlivec - nekromant Ondro (odvážlivec preto, lebo sa vybral na bicykli, ale v Bytči ho chytil lejak, tak asi 20 km šlapal v hustom daždi), ktorý v stave kocky ľadu zvieral svojho dvojkolesového priateľa s familiárnym menom „cajgel“ a iritoval staničnú upratovaciu čatu mláčkami, ktoré sa pod ním vytvárali s nečakanou rýchlosťou a v nečakanom množstve. Bolo jasné, že ho ani teplé súcitné pohľady prítomných neuchránia pred predvídaným zápalom pľúc, a tak sme chtiac-nechtiac zaparkovali cajgel v najbližšej úschovni batožín.
Bolo pár minút do odchodu nášho vlaku do Strečna a považsko-bystrická časť ešte nedorazila. S rastúcou nervozitou sme sa uhniezdili vo vlaku a čakali… Napokon som s Isilóte vystúpila von s odhodlaním ľahnúť si na koľaje pred vlak a zdržať ho za každú cenu, keď sa zrazu z podchodu vynorilo 5 postáv v kostýmoch, ovešaní lukmi a mečmi- nebolo pochýb: dorazil zbytok! Tak sa k nám pripojila elfská sestra Mírime s nebezpečne dobre voňajúcou krabicou koláčov so svojím súrodeneckým hraničiarskym duom Janom a Mirecom, v čiernom plášti zahalený Vala Ulmo, ktorý sa aj napriek svojmu mokrému pôvodu mračil na dážď za oknom a upírsky člen Regis, so svojím novým skvelým lukom privezeným až z ďalekých Čiech.
Ani sme sa nestihli zohriať, keď sa zrazu priblížila prikrčená stanička Strečna, čím sme započali našu asi polhodinovú púť v studenom mrholení. Avšak, ani to nemohlo zdolať spoločného ducha a dobrú náladu. A veruže sa triasli mosty, triasli sa domy, triasli sa aj samotné základy Strečianskeho hradu, keď sme išli okolo za vidinou teplučkého voňavučkého gulášiku. Napokon sa v hustom lese objavila drevená chalúpka a pri nej veľká lúka - naša konečná.
Bolo to radosti, bolo veselosti. Začal sa všeobecný rozruch, chaos a vybaľovanie. Podľa vzoru našich predkov sme si účelne rozdelili úlohy a začali gulášové prípravy. Niekto rozložil vonku oheň a pripravil kotlík. Iní rozkúrili v chatke - v piecke, aj v krbe. Krájala sa cibuľa, papriky a paradajky, urobil sa čaj, zemiaky už boli (chvála Valar!!!) očistené aj nakrájané. Čakalo sa už len na toho jeleňa, kedy sa ráči rozmraziť. Rozbehli sa najrôznejšie debaty od Tolkiena cez Sapkowského až po Pratchetta, od zážitkov a veselých historiek až po tie najbežnejšie novinky a klebietky. A to všetko nám spríjemňoval Dihi na gitare, ktorý si s Ondrom zanôtil nejednu metalovú baladu. Jeleň sa konečne rozmrazil a pár dobrých duší ho pokrájalo. Tak som sa Ulmom chopila varenia gulášu, ktorého čas mi skrátili Mirec s Regisom svojim rýchlokurzom lukostreľby (vďaka za trpezlivý prístup!). Hodiny sa míňali, mäsko sa dusilo (až trošku prihorelo), guláš začínal naberať štandardnú formu. Hlad sa čoraz zväčšoval, čo viedlo k všeobecnej agresivite niektorých prítomných… tetivy svišťali, meče zvonili(?), duneli?… (???), rozbehli sa šermiarske súboje, podaktoré končiac tragicky (ach… úbohý Isilótin meč!). Napokon sme sa všetci svorne zišli pri kotlíku a lačne vdychovali omamnú vôňu (nepomohli ani moje vonné tyčinky). Po pár spoločných záberoch a ochutnávkach sme sa zhodli, že guláš je pripravený na konzumáciu. Doniesli sme misky, nachystali lyžice, nakrájali chlebík. Farwyn sa ujala záslužnej dobročinnej úlohy - naberania gulášu s nefalšovane presným odhadom, a tak sa ušlo každému. Spokojne sme sa odobrali do krbom vyhriatej chatky, každý zvierajúc svoju pariacu misku s gulášom zaujať miesto pri stole. Práve som sa dostala k bodu rozprávania, na ktorý sa bude ešte dlho spomínať… Aspoň ja naň tak skoro nezabudnem. Na moju humánnu elfskú osobu bol spáchaný čin hodný činov PTP…
Spokojne sme si vychutnávali chutný guláš zabávajúc sa hádaním majiteľov vlasov, ktoré sa podarilo z niektorých misiek vyloviť. Bolo to vo chvíli, keď mi práve niekto ponúkal prihorený kúsok mäsa, keď sa zrazu od vedľajšieho stola neurčito ozval Ulmo s poznámkou: "Silwen, Ondrovi niečo je…" Vtedy som si všimla Ondra, ktorý sa držal za brucho, sediac na lavici v čudnom predklone, s hlavou medzi kolenami. V momente som vyskočila a utekala k nemu. Na moju otázku ohľadom jeho stavu odpovedal tichým nezrozumiteľným mrmlaním… Takticky som si čupla k nemu bokom, keby chcel náhodou špecificky vyprázdniť žalúdok, aby sa mi neušlo (hoci nemal dôvod). Odrazu odpadol! V mdlobách sa poskladal na zem. "Ondrík, preboha!," to ma už začala chytať panika… S Dihim sme ho položili na lavicu. Pozrela som sa na ostatných. Mlčali a sledovali, čo sa bude diať. S hrôzou som si začala premietať v hlave kurz záchrany človeka. Skúsila som otestovať funkčnosť jeho základných ľudských funkcií. Srdce bilo, zreničky v normále, Regis mi oznámil, že dýcha… Kým som mu rukou podopierala hlavu, Regis sa mu pokúsil naliať do úst trochu vlažného čaju. Všetko mu vytieklo kútikom úst von… "Žiši, Ondro, preber sa!" "Čo ak má nejakú vážnu chorobu a potrebuje nejaké tabletky?" "Ako ho dostaneme dole?" To ma už poriadne roztriaslo od strachu a začalo ma chytať zúfalstvo spojené s miernou histériou… Rozhodla som sa konať rýchlo - urobiť, čo budeme môcť v rámci našich obmedzených možností a zavolať prvú pomoc. Práve som ostro zavelila do davu, aby niekto doniesol mokrý uterák ako obklad na zátylie, keď odrazu Ondro urobil "buhuhuhu" a všetci vybuchli do smiechu. Kým sa všetci šťavnato zabávali, pokúsila som sa ovládnuť a netriasť sa. Zľakla som sa. Autenticky. Pochytili ma dva paralelné pocity… pocit A: "Vďaka všetkým dobrým duchom, že to bol len žart" pocit B: "Zabijem ho!!!"
A tak ma dostali. Ulmo a Ondro. Po prvýkrát v živote som pocítila , aké to je byť veľmi blízko infarktového stavu. Chcela som ich pokrájať a oboch nahádzať do toho gulášového kotlíka, ale keďže som od prírody humanistka, ostala som len pri mrzačení pohľadom.
Pomaly sa blížil čas odchodu. Boromir si zapálil poslednú cigaretku a opustil naše kruhy ponáhľajúc sa na vlak do Bystrice. Kým ja som sa spamätávala so psychického šoku, pár dobrých duší umylo riad. Odrazu sme zistili, že nám o chvíľu odchádza vlak. Všetko vraj začína aj končí chaosom. Potvrdilo sa. Nastal zhon, ruch, chaos, posledné zábery a opäť sa celé Strečno otriasalo. Vlak sme, samozrejme, nestihli. Na najbližšiu hodinu sme zakotvili v staničnej krčmičke.
Rozlúčili sme sa v Žiline na stanici. Rozpŕchli sme sa domov. Bolo mi smutno…
"Čo vám dal Tolkien?," znela moja otázka, keď sme sedeli v hrkotajúcom vlaku domov.. "Tolkien mi daj môj najväčší vzor.", "Tolkien mi dal lásku." "Tolkien mi ukázal iný svet; niečo, čo bude mojou súčasťou do konca života.", "Tolkien mi dal priateľov…". To všetko nám Tolkien dal a som na to hrdá.
Skončil sa zas jeden krásny deň. A príde opäť ďalší. Už teraz sa na všetkých teším a dúfam, že sa objavia aj nejaké nové tváre. Kým sa opäť stretneme, budem počítať dni. Tak za dva týždne v piatok v Považskej Bystrici!

Veronika "Silwen Lindariel" Bugalová Späť