Zrada je vždy zrada

Autor: Laivindie Isilóte, Pridané: 20. 07. 2004, 16:59

Farnechovi sa vždy veľmi páčilo mesto Vorn-deg, sídlo Gorhena, Ettenwanathského kráľa. Malo zvláštne čaro- kamenné domy s husto natlačenými vežičkami vyzerali ako bludisko, uprostred ktorého sedelo ako ohromný pavúk Žulové námestie obkolesené menšími domami s romantickými arkádami a na balkónoch stáli veľké črepníky pretekajúce omamne voňajúcimi kvetinami.
V rohu bol už od nepamäti nevestinec a tešil sa výnimočnej povesti, dievčatá tam boli milé a tiež voňali po kvetoch a voňavkami. Hovorilo sa, že tam občas zavítal aj kráľ Gorhen, kým sa neoženil- od tej doby chodili ženy za ním do hradu.
Farnech sa len ľútostivo obzrel na vykričaný dom a išiel ďalej hore ulicou k druhému opevneniu. Na lavici pri bráne sedel ďalší z mágov- jeho priateľ (ak sa toto slovo dá medzi čarodejníkmi použiť) a usmieval sa popod ryšavé fúzy.
"Čítať myšlienky inému členovi Cechu mágov je zakázané, nehovoriac o tom, že je to bezočivé," upozornil ho Farnech prísne, ale potom zosadol z hnedáka a srdečne (ak sa aj toto slovo dá medzi čarodejníkmi použiť) mu podal ruku.
"Ja viem," odvetil Lišiak, "ale aj tak by som hneď uhádol, že by si bol radšej s peknou ženskou v posteli než na výprave za zradcami. Nemusíš sa obťažovať ísť ku kráľovi, všetko už viem- včera mu zabili manželku a dediča, to preto tu dnes nie je trh a krčmy sú zavreté, dokonca aj to nemenované miesto, na ktoré si pred chvíľou myslel," vyceril naňho malé zuby a ešte viac pri tom pripomínal líšku, zelené oči mu však náhle stemneli.
"Tak a teraz už vážne. Gorhen vedel, že im niekto usiluje o život, aj keď vieš, ako sa s ňou neznášal, na synovi mu záležalo, tak nechal vytvoriť štvorčlenné skupiny na ich ochranu. Tých skupín bolo osem, ale pred troma dňami jedna z nich zmizla. Mali preskúmať terén kráľovninej cesty z Perfere do Vorn-deg po určenej trase a vylúčiť tým ich ohrozenie.
A o dva dni, keď kráľovná s princom cestovala, prepadli ich, zabili, ukradli, čo mohli, a bez stopy zmizli- samozrejme pre nás by to nebol veľký problém. Je jasné, že to nebola náhoda, takže tá skupina, čo zmizla, musela mať v tom prsty. Nech už sa stalo čokoľvek, zradili, aj keď nevieme, či sa na prepade zúčastnili osobne. Takže našou úlohou je nájsť ich a zabiť. Stručne povedané."
"A čo tí, čo to skutočne urobili?"
"Nič si nevidel? Pred hradbami mesta visia štyri telá a už ich klovú vrany. Niektorých našli, iných hľadajú, ale to nie je naša vec."
"My máme na starosti len zradcov."
"Bystré očko! Ja to vezmem severne od cesty a ty južne. A keď ich dostaneme, stretneme sa v Perfere, majú tam neskutočné pivo. Ozaj! Tu sú ich popisy- traja bastardi a jedna suka," podal mu zvitok pergamenu.
"Príliš sa s nimi nebav- Gorhen ich chce živých alebo mŕtvych, čo pre mňa, samozrejme, znamená - mŕtvych. Komu by sa chcelo ťahať ich míle na šibenicu, keď ich môže odpraviť hneď?" zaškeril sa Lišiak.
"Tak teda v Perfere!" zdvihol sa z lavice, vyskočil na koňa, ale vzápätí zmizli v diere teleportu a ulicou sa niesla len ozvena rachotu kopýt.
O dva dni Farnech dostal od Lišiaka správu, že už je treba hľadať len tých druhých dvoch. Aj na diaľku telepatického spojenia počul, ako sa ryšavec smeje, bol jedným z tých, ktorí vedeli vychutnať víťazstvo v boji. Aj Farnech mal šťastie a na tretí deň už s istotou vedel, kde sa zradcovia ukrývajú.
Večer jeho unavený hnedák konečne prekročil plytký potok a neomylne zamieril k trsom bujnej trávy za drevenou ohradou okolo údajne opustenej usadlosti. Opustenej- až na to, že v okne bolo svetlo. V dedine pár míľ odtiaľ mu povedali, že tých dvoch v hostinci našli vojaci, ale podcenili ich a hrobár mal čo robiť. Potom vraj utiekli týmto smerom a oni sa ich neodvážili prenasledovať.
Tým lepšie, aspoň sa mu nikto nemohol pliesť pod nohy. Nechal koňa pásť sa a pristúpil k dverám. Obnažil meč a silno zabúchal do preschnutého dreva:
"V mene kráľa, vzdajte sa!"
Odpovedalo mu len mŕtve ticho, preto odstúpil o dva kroky a ramenom prudko rozrazil dvere. V tej chvíli svetlo zhaslo. V šere proti nemu vystúpil tieň. Sprava zadrnčala tetiva, ale šíp ľahko zachytil čepeľou. Bez zaváhania odrazil dva výpady tieňa a cítil, ako jeho meč poranil protivníka na stehne. Strelec sa už ani neozval. Farnech uhol aj poslednému útoku tieňa a hlavicou zbrane ho udrel do spánku.
Opäť zavládlo hrobové ticho. Ale teraz už vedel prečo. Na stole stála lampa, zapálil ju, pozrel sa smerom k lukostrelcovi a potvrdila sa mu jeho teória. Muž bol ťažko ranený a už nevládal po druhýkrát napnúť tetivu. Spod obväzu na hrudníku mu vytekala krv a hnis a oči mal sklené od horúčky.
"My... sme... ich nezradili," zachrčal a upadol do bezvedomia. Jeho rany boli zjavne smrteľné, ale Farnech sa nechceš zdržovať a pre istotu mu podrezal hrdlo. Sledoval, ako krv pomaly vyteká z t rany a čľapká po zemi pod pričňou, na ktorej mŕtvy ležal. Pocítil sladko- železitý pach. Odvrátil sa.
Na zemi sa ozval ston a k jeho tvári sa otočili oči plné bolesti. Aj ona- štvrtá zo skupiny bola zranená, ale nie vážne. Ľavý spánok jej naberal fialové odtiene. Odtiahla sa kúsok dozadu, ale bola už slabá a nevládala vstať. Farnech sa k nej otočil chystal sa na poslednú ranu, ale jeho meč sa zastavil na piaď od jej krku:
"Ešte mi povedz, ako sa to stalo. Ale neskúšaj klamať, som čarodejník."
"My... nezradili sme ich! My nie! Keď sme odchádzali, bola určená iná cesta, nemohli sme to vedieť!"
"Upokoj sa a hovor od začiatku," zasyčal netrpezlivo a sadol si na vyrezávanú stoličku, ale stále sa pohrával s rukoväťou meča. Bojovníčka vytiahla šatku a obviazala si ranu na stehne.
"Blízko Perfere nás prepadli. Nevedeli sme, kto boli, ale bolo nám jasné, že nás chcú živých. Mali laná a siete. Nakoniec nás dostali, ale tiež ich to niečo stálo, veď my sa nikdy nevzdávame len tak, ó nie... Zviazali nás a odviedli do lesa. Vypočúvali nás, chceli vedieť, kadiaľ pôjde kráľovná s princom. Nikdy by sme im to neboli povedali, ale... už po hodine som ľutovala, že nás nezabili. Mučili nás. Museli sme niečo povedať, ale klamali sme! Zmenili sme ich cestu skoro o pätnásť míľ na juh! Chceli sme ich zachrániť."
Farnech to náhle pochopil a na tvári sa mu usadil trpký úsmev:
"Osud je sviňa."
"Najprv nám neverili. Až po tomto..." otočila sa a rukou si vyhrnula skrvavenú košeľu. Na chrbte mala stopy po rozpálenom železe. Nebolo ich málo a vyzerali strašne.
"Nevedeli sme, že sprievod na poslednú chvíľu zmenil smer a vošiel priamo na tú cestu. Nemali tam vôbec byť!"
"A čo ďalej? Pustili vás?"
"Ušli sme, kým bola väčšina preč. Dozvedeli sme sa, čo sa stalo, potom sme sa museli skryť, lebo naši vlastní ľudia nás považovali za zradcov. Nedokážeš si ani predstaviť... ten pocit, že sme ich neuchránili. Že sme ich vlastne zabili my sami... Rozdelili sme sa. Dole v dedine nás chytili vojaci, ale našťastie... napadlo ich... keďže som žena... chápeš... Ja som zabila troch, on dvoch ďalších a podarilo sa nám opäť utiecť. Ale nemohli sme ísť ďaleko kvôli ranám. Bolo nám jasné, že je to koniec, ale predsa sme nechceli predať kožu tak lacno. Tak teraz vieš všetko."
Farnech v tejto chvíli skutočne nevedel, čo urobiť. Žena videla, že váha a povedala:
"Ak ma necháš ísť, zmiznem a nikto ma už nechytí, prisahám..."
Pozrel na ňu spôsobom, ktorý sa jej nepáčil a pocítila strach.
"Teraz, keď už vieš, predsa nemôžeš..."
Mohol. Nikto by mu to nevyčítal, ani on sám, ale učili ho nedať ranu bez príčiny.
"Musím ťa odviesť do Vorn-deg."
"To je istá smrť," povedala bezvýrazne a to v ňom vzbudilo podozrenie, že sa o niečo pokúsi. Nechcel riskovať, rýchlo proti nej vrhol zaklínadlo a ona sa v bezvedomí zviezla na zem. Teleportovať seba, ju aj koňa sa neodvážil, lebo sám túto formulu používal len zriedka, preto nechal hnedáka na mieste a o chvíľu stál s ženou v náručí na Žulovom námestí.
Tým sa to preňho skončilo, ale neskôr sa dozvedel, že Gorhen si všetko vypočul a vzhľadom na to, že svoju ženu príliš nemiloval, udelil bojovníčke milosť. Krátko po tom ju opäť povolal do služby pri malom povstaní na východe, postavil ju do prvej línie a nechal zabiť. Panovník ako on nikdy nezabúda potrestať tých, čo ho sklamú, ale o tom sa Farnech presvedčil aj na vlastnej koži.
Pri pinte piva v Perfere mu to ale bolo jedno, Lišiak sa veľavýznamne obzeral po krčmárovej dcére, ktorá mohla mať sotva osemnásť, a živo mu líčil, ako tých dvoch svojich prekvapil v chráme akéhosi kultu havrana. Vraj nemali čas ani pípnuť, jeden z nich možno vôbec nevedel, že umiera. Farnech na to nič nepovedal, bolo by to zbytočné, nechcel svojmu druhovi (ak sa toto slovo dá použiť medzi čarodejníkmi použiť) bezdôvodne kaziť večer. Veď dvaja- traja ľudia neznamenajú v ich profesii vôbec nič.

Laivindie Isilóte Späť