Oslava vzniku Spoločenstva Tolkiena

Autor: Matej "Ganjalf" Tejbus, Pridané: 19. 05. 2004, 21:22

Keď sa vlani skončila prvá Oslava, ktorá sa pôvodne volala Májové výročné stretko (no uznajte, že sme to museli zmeniť), málokto by si bol trúfal povedať, že sa naše Spoločenstvo dočká jej pokračovania. Avšak priazeň Valar a odhodlanie v našich dušiach boli tými správnymi ingredienciami, potrebnými pre vzkriesenie tejto akcie a tak sa stalo, že dňa 1.mája 2004 sa uskutočnila druhá Oslava vzniku Spoločenstva Tolkiena. Odozva bola tiež o čosi väčšia než na jej prvotine, pretože sa jej zúčastnilo dokopy 22 členov ST plus dvaja novici.
Rozpoviem vám teraz príbeh o tom, ako sa to celé vlastne zomlelo a ako nakoniec táto naša slávna udalosť skončila.
Celý kolotoč sa pre nás organizátorov začal už niekoľko týždňov pred samotnou Oslavou. Naša ctená Hlava rady nás stále poháňala, ako tlupu Uruk-hai, čím chcel Ganjalf zjavne vybrúsiť akciu do posledného detailu, čo sa mu aj nakoniec úspešne podarilo. Na nič podstatné sme totižto nezabudli. Zo skúseností z takýchto akcii bolo odhlasované, že bude dobré ísť pre istotu obsadiť náš vybraný „plac“ dopredu a tak sa deň pred oslavou vybrali traja mocní bojovníci a jeden mocný čarodej (Randir, Boromir, Depres a Ganjalf) zabezpečiť a slávne obsadiť lúku, v oblasti Malého Slavína, na ktorej sa mala Oslava konať. Družina sa dostala v poriadku a v povznesenej nálade po víťazstve hokejistov Slovenska nad Ruskom na určené miesto konventu. Po taktickom obsadení priestoru a založení ohňa sa k štvorici pridali ďalší traja členovia (Silwen, Erkenbrand a Shadow). Zvítali sme sa ako sa patrí, posedeli pri rozpálenom ohni, nad ktorým sa v kotlíku varila chutnučká polievočka a po pár hodinách debát sme sa uchýlili do našich dočasných obydlí, aby sme sa ako sa na organizáciu patrí dôkladne posilnili pred nadchádzajúcim dňom Oslavy. Ráno sme však na naše nemilé prekvapenie boli vyhnaní z nášho miesta bandou rozzúrených indiánov (zjavne na bojovej výprave) mávajúcich pred našimi unavenými očami mocným zvitkom, ktorí oni sami nazvali „Povolenie“.
Zvitok sme dôkladne preskúmali a na náš veľký žiaľ sme museli ono skvelé miesto prenechať stretnutiu štyroch indiánskych kmeňov. Predpokladám že išli rokovať o zakopaní vojnových sekier a iných, nám neznámych, záležitostiach. Tak sme so smútkom opustili naše dočasné táborisko nachádzajúce sa na neutrálnej pôde. Náš žiaľ bol o to väčší, že sme tým stratili ľahký prístup ku studni lahodnej a životodárnej vody. Skupina štyroch prieskumníkov bola vyslaná zaistiť nové miesto konventu. Zvyšok medzitým zbalil tábor a po hodnej chvíli zazerania a temných mordorských slov na adresu okolo pobiehajúcich príslušníkov kmeňa opustil táborisko.
Osud tak rozhodol, že sme sa opäť všetci stretli na mieste zvanom Pánova lúka, ktorá bola pôvodne vybratým miestom Oslavy. K našej veľkej radosti tu od poslednej návštevy pribudol poľovnícky posed, ktorý sme hneď príhodne nazvali veža Orthanc, a taktiež „skřetí doupě“ (zvalená besiedka), ktorá sa stala hlavným organizačným stanom. Neďaleko sa našim prieskumníkom tiež podarilo objaviť zrakom ukrytý prameň, Lórien a iné miesta nám dôverne známe z našej domoviny. Opäť sme teda našli našu Stredozem.
Slniečko začalo príjemne hriať tak sme znovu postavili svoje príbytky na lúke a zapálili poriadny oheň. Zvyšok výpravy na seba nenechal dlho čakať. Najprv dorazila dvojica Melian a Saruman na nejakom pekelnom mordorskom stroji a priviezli zásoby na pripravovanú veľkú hostinu (žranicu). No a o chvíľu na to prišla pätnásť členná prevažne elfská výprava (Dandy, Nenwen, Christie, Numen, Slonik alias Olifant, Loki, Tíralo Alca, Eruantalon, Metalady, Shade, Ramgad, Elfinka a hostia Andrej a Raitl). A to už sme boli všetci. Organizátori zavelili nájazd na lesy Fangornu, kde elfovia vyprosili dostatočnú zásobu dreva od Entov, aby sme tak mohli nerušene prežiť prípadnú chladnú noc.
Oheň veselo plápolal, zúčastnení sa bavili a tak sa hlavný organizačný výbor (Randir, Ganjalf a ja) odobral do veže Orthanc prerokovať posledné záležitosti týkajúce sa nadchádzajúcej hry. Naše zahmlené mysle vyčistil očistný dym hobitieho „koření“ a po chvíli sme zišli medzi ostatných oznámiť im naše rozhodnutie, (trvalo nám to síce jak na zraze entov, ale o to viac sme sa utvrdili o správnosti veci) že je práve najvyšší čas, aby začala naša dobrodružná hra o Poklad trpaslíka Fjorniho. Na základe poctivého, ničím neovplyvneného rozhodnutia (systém, ktorý si Randir zvolil je zvyšnej organizačnej dvojici dodnes nejasný – poznámka G.) rozličné dvojice, prípadne „viacice“ dostali úlohy za splnenie ktorých obdržali skupinky indíciu, nevyhnutnú pre ďalší postup. Napríklad jedna skupinka dostala za úlohu zahrať divadlo. To sa po jeho predstavení stretlo s búrlivým smiechom a uznaním. Pre zaujímavosť uvediem že divadlo nám predviedli Shadow, Boromir a Shade. Jednalo sa o krátku vtipnú paródiu na známe prenasledovanie tlupy Uruk-hai trojicou Legolasom, Aragornom a Gimlim. Jednou z ďalších úloh bolo napísanie a zaspievanie piesne. Túto úlohu dostala (známa to bardka) Elfinka s Nenwen, ktorej sa bravúrne chopili a stretli sa taktiež s uznaním a hlasným potleskom. Táto pieseň sa hádam raz stane oficiálnou hymnou Spoločenstva, ktorú budeme všetci s nadšením a s hrdosťou spievať pri otváracích ceremóniách našich budúcich akcií. Ďalší priebeh dňa sa niesol v podobnom duchu rozličných hier, či šermiarskych súbojov a získavania indícii. Na záver, po vyčerpaní všetkých úloh sme pristúpili k predposlednej časti hľadania Pokladu trpaslíka Fjorniho. (Treba dodať, že v tomto čase už celou lúkou rozvoniaval Shadowov guláš, na ktorého príprave sa zúčastnili viacerí úbohí ochotníci. Zvyšok ochotníkov medzitým natieral chleby a pripravoval šaláty na hostinu. A chudák ja Ganjalf som sa do toho všetkého snažil ovlažovať mysle a hrdlá zúčastnených svojimi čajíkmi z Čarodejovej putovnej čajovne. poznámka G.) Druhou časťou hry bolo putovanie družiny vo svete DrD. Najmocnejší nazgúl Spoločenstva (to ako ja – vo všetkej neskromnosti) sa ujal panovania nad tajuplnou jaskyňou. V tej sa nachádzali rôzne prekážky, (aby si snáď niekto nemyslel že Fjorni bol slaboduchý, respektíve blbý), ktoré nakoniec prežilo to len zopár osudom vybraných členov výpravy. Tí, sa nakoniec dostali k východu, kde im bola vyjavená posledná časť úlohy v ich neľahkom putovaní. Všetci duchovia jaskyne sa opäť dostali do svojich tiel a hra sa presunula do reálneho bytia. V lese sa odrazu rozhoreli fakle, ktoré označovali priestor kde trpaslík Fjorni rozhádzal v poslednom záchvate šialenstva svoj milovaný mithrilový poklad.
Zlatá, respektíve mithrilová horúčka zachvátila všetkých členov Spoločenstva a tí sa na pokyn s revom vrhli do nočného lesa hľadať spomínané kusy mithrilu. Bolo naozaj nádherné sledovať, ako po lese behajú toľké svetielka. (Ako tanec víl – poznámka G.) Po skončení časového limitu sa zrátali poklady jednotlivých členov a víťazom bola odovzdaná odmena, ktorú vypísalo Slovenské národné múzeum. Bolo ňou veľmi kvalitné a veľmi dobré víno z viníc Dorwinionu, určené výhradne len pre kráľovské stoly, či kráľovské slávnosti, čo myslím táto udalosť splnila do bodky.
Víťazi sa však bratsky, bez rozdielu kto je kto, o vínko podelili a zábava mohla pokračovať. Netrvala však dlho a práve rozbehnutý volejbalový zápas (žeby EEK vs. PTP? – poznámka G.) prekazil opäť studený lejak. Uchýlili sme sa teda do našich príbytkov, z ktorých už niektorí z nás nevyliezli do rána, pretože ich zmohla únava. To sa stalo napríklad aj mne a Randirovi, kdežto náš najmocnejší čarodej po skončení dažďa povstal, aby sa jednak vysmial Sarumanovi za jeho „trápny dáždik“ a jednak, aby svojou prítomnosťou oblažil prebudivších sa spolučlenov. Zábava tak údajne pokračovala dlho, dlho do noci ... ( až do svitania – poznámka G.)
Ráno sa z hlavného stanu „škřetího doupěte“ ozvala prvá hláška dňa a o chvíľu sa už odtiaľ vysúkal celý organizačný výbor. To už, ale vonku horel znovu ohník a spoločnosť sa začínala znovu zabávať. Zvyšok dňa sa niesol vo voľnej zábave, ktorej kraľovalo lámanie mečov a postupným odchodom všetkých členov. Samozrejme okrem Organizátorov, veď načo by tam inak boli. A tak posledný preživší poupratovali celé táborisko, pozbierali odpadky a zabudnuté veci, zvyšné jedlo zanechali náhodným okoloidúcim a nakoniec sa v neskoršej poobednej hodinke odobrali do sveta, ktorý aj v týchto dňoch nahradzuje našu milovanú Stredozem.

Takže na záver ešte raz dodám, akcia to bola úžasná, myslím že všetci sa zabavili a tešíme sa na ďalšiu...

Z knihy „Pamäti najmocnejšieho nazgúla Depresa“ vybral a upravil Ganjalf v roku dvetisícom štvrtom pozemského veku. Späť