Hobiti - Dejiny hobitov
Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00
Zmapovaná a zaznamenaná história hobitov sa začína až rokom 1601 Tretieho slnečného veku, lebo v dobe, kedy povstali ľudia (a hobiti), bolo mnoho vojen a veľkých činov, v ktorých bojovali o prvenstvo mocné sily a plemená. V zápase o nadvládu sa nevenovala pozornosť tomuto drobnému národu, ktorý sa sám radšej stránil záležitostí Veľkých ľudí. I samotní hobiti nepovažovali za dôležité zaznamenávať svoju minulosť - láska k učenosti (s výnimkou rodokmeňov) nebola medzi nimi vôbec bežná, ale v starých rodinách sa našli i takí, ktorí doteraz študovali vlastné knihy, a dokonca zbierali správy o starých časoch a ďalekých krajoch od elfov, trpaslíkov a ľudí. Hobitie vlastné záznamy začínali až po osídlení Kraja a ich najstaršie povesti takmer nezasahovali za časy ich Putovania. O svojom pôvodnom domove nevedeli hobiti za Bilbových čias už vôbec nič...Hobiti boli od prírody mierumilovní a mali veľké šťastie, že našli zem, ktorá bola rovnako pokojná ako úrodná.
A tak ich postihol len Veľký mor v roku 1636, ktorý pohubil všetky eriadorské národy, a potom až v roku 2747 došlo v Kraji k prvému ozbrojenému stretnutiu. Bol to malý škretí nájazd, ktorý hobiti veľkolepo pomenovali Bitka na Zelenom poli. Mnohom vážnejšia bola Dlhá zima v roku 2578 a dva roky hladu, ktoré nasledovali. Aj napriek tomu v porovnaní s inými národmi Stredozeme dlho žili v mieri. Keď ich iné národy videli, považovali ich za bezvýznamných. Hobiti zase neusilovali o veľké bohatstvo ani moc iných. Ich obmedzenosť sa preukázala ako ich sila, pretože zatiaľ čo väčšie a mocnejšie národy okolo nich padali, hobiti ďalej ticho žili v Kraji a obrábali pôdu. Mestečká a osady boli rozprestreté po celom Kraji: Hobitov, Bralov Mestec, Veľká Kopanina, Žabovresky a tucet iných; hobitom sa po ich spôsobe darilo celkom dobre.
Až do tridsiateho storočia Tretieho slnečného veku sa nedá hovoriť o slávnych hobitoch. Do tej doby bolo totiž celé plemeno vo veľkom svete skoro úplne neznáme. Hobiti, samozrejme, mali svoje vlastné slávne osobnosti. V príbehoch z Kraja boli prvými hobitmi známymi menom plavínski bratia Marko a Blanko, ktorí previedli hobitov z Hôrky cez Most kamenných oblúkov do Kraja. Túto zem im udelili eriadorskí Dúnadania, ktorých kráľa hobiti oplácali formálnou poslušnosťou. V roku 1979 zmizol zo Severu poslední arnorský kráľ a bol zriadený úrad Vladyku Kraja. Prvým vladykom bol Radda z Blát, z ktorého pochádzali všetci vladykovia.
Obrom medzi hobitmi bol Bandobras Bral, ktorý meral štyri stopy päť palcov a na svojom koni statočne viedol svoj ľud proti škretom do Bitky na Zelenom poli. Tvrdí sa, že v boji klátom zabil ich náčelníka Golfimbula. Pre jeho vzrast a činy sa mu hovorilo Ručivec Bral. Iný hobit známy svojimi činmi v zemičke Kraj bol Hromželezo Bral, nazývaný Hromželezo II., dvadsiaty druhý vladyka Kraja, budovateľ Veľkých Pelúchov vo Veľké Kopanine a dedo Bandobrasa Brala.
Typické pre hobitov samozrejme je, že snáď najctenejším hrdinom pred Vojnou o Prsteň bol skromný sedliak Tobold Trúbil z Dolian, ktorý vo dvadsiatom siedmom storočí ako prvý pestoval rastlinu galenas, nazývanú tiež fajkové korenie. Za tento čin bol slávený a nadšení hobití fajčiari na jeho počesť nazvali jeden výborný druh tabaku "Starý Toby".
V tridsiatom storočí Tretieho veku sa však hobitiemu národu dostalo slávy vo veľmi reálnom zmysle. Do hobitích rúk totiž náhodou padla veľká a zlá moc, s ktorou sa zaplietol osud všetkých hobitov.
Prvým hobitom, ktorý získal slávu vo svete, bol Bilbo Pytlík z Hobitína, ktorého čarodej Gandalf a trpasličí kráľ Thorin Pavéza zlákali k vodcovskej roli vo výprave k Ereboru. Toto dobrodružstvo sa opisuje v prvej časti "Červenej knihy Západnej marky". Sú to spomienky, ktoré Bilbo sám nazval "Cesta tam a zase späť", kde sú pobíjaní trolovia, škreti, vlci, pavúky a drak. Behom tohto dobrodružstva vykonal Bilbo Pytlík mnoho činov, ktoré nedokázali príslušníci silnejších a vzdelanejších plemien, a v hobitej povahe sa odhalila netušená sila a statočnosť.
V tom dobrodružstve sa rozpráva, ako Bilbo Pytlík získal kúzelný prsteň, a aj keď sa to vtedy javilo málo dôležité, tento čin uviedol do nebezpečia všetkých obyvateľov Stredozeme. Bilbo Pytlík, majetný hobit z Kraja, sa totiž nevedomky zmocnil dávno strateného Jedného prsteňa.
Časom bola totožnosť Jedného prsteňa odhalená a prsteň prešiel k Bilbovmu dedičovi Frodovi Pytlíkovi. Bilbo potom odišiel do elfského útočiska Roklinky a tam sa venoval svojim literárnym záľubám. Okrem svojich spomienok "Tam a zase späť" totiž zložil radu pôvodných básní a zostavil veľké učené dielo, trojzväzkové "Preklady z elfčiny".
Frodo Pytlík sa stal Tým, kto nesie Prsteň, v dobe, kedy sa Pán prsteňov Sauron chystal k vojne s celým svetom. V roku 3018 prišiel k Frodovi čarodej Gandalf a vyslal ho na výpravu s Prsteňom do Roklinky. Ak by sa celé poslanie zdarilo, Jeden prsteň by bol zničený a svet zachránený pred Sauronovou nadvládou.
V Roklinke sa teda vytvorilo Spoločenstvo Prsteňa a Frodovi Pytlíkovi, ktorý niesol Prsteň, bolo pridelených osem spoločníkov. Traja zo Spoločenstva boli tiež hobiti, ktorým bola súdená skoro rovnaká sláva ako Tomu, kto niesol Prsteň. Jedným z nich bol Frodov osobný sluha Samved Krepelka. Samved, prostá a verná duša, neraz zachránil svojho pána i celé poslanie a chvíľu niesol Prsteň sám.
Peregrin Bral, dedič vladyku Kraja, a Smelmír Brandylen, dedič Rádovského pána, boli ďalšími hobitmi zo Spoločenstva. Behom výpravy sa Pipin a Smíšek (ako sa im častejšie hovorilo) stali hosťami a "hybateľmi" entov v lese Fangorn. Smíšek sa rovnako stal panošom rohanského kráľa Théodena a k ohromení všetkých, spolu so štítonoskou Éowyn, zabil v Bitke na Pelennorských poliach Černokňažného kráľa Morgulu. Pipin ako člen gondorskej stráže bojoval v poslednej bitke pred Čiernou bránou a zabil veľkého trola.
Smíšek a Pipin boli najurastenejšími hobitmi v dejinách svojho plemena, pretože na svojich cestách pili entie lektvary, pokrm obrovitých Pastierov stromov. Týčili sa teda nad svojím ľudom a podľa ľudskej miery mali štyri a pol stopy. Smíšek bol rovnako pozoruhodne učený hobit a zostavil "Rastlinopis Kraja", "Počítanie rokov" a pojednanie "Staré slová a mená v Kraji".
Frodo Pytlík, hrdina výpravy s Prsteňom, bol tiež hlavným historikom vojny, pretože spísal väčšiu časť "Červenej knihy Západnej marky". Histórii nazval "Pád Pána prsteňov a návrat kráľa". A predsa, síce bol tento skromný a statočný hobit známy ako najušľachtilejší zo svojho národa, Jeden prsteň nakoniec nezničil on, ale iný hobit, a to spôsobom ako nečakaným, tak neúmyselným.
Bol to Sméagol Glum, jediný hobit, ktorý kedy skutočne prepadol zlu. Príbeh Sméagola Gluma je najpodivnejší z osudov jeho ľudu. História Jedného prsteňa totiž rozpráva, že býval hobitom statovského pôvodu, ktorý žil v dvadsiatom piatom storočí Tretieho veku blízko Kosatcových polí. Tam so svojím bratrancom Déagolom objavili stratený Prsteň, Sméagol Déagola zavraždil a Prsteňa sa zmocnil sám. Moc Prsteňa mu predĺžila život, ale tiež ho k nepoznaniu zmenila. Stal sa ľudožrútom, živil sa zákernými vraždami, nečistým mäsom, a temný vplyv Prsteňa ho nútil vyhýbať sa svetlu. Žil pri tmavých tôňach a v hlbokých jaskyniach. Koža mu ovísala a bola vlhká, telo mal vyziabnuté. Hlavu mal vychudnutú ako lebku, ale oči sa mu zväčšili ako oči rýb žijúcich hlboko v mori; vypuklé, bledé a zle videli. Zuby sa mu predĺžili ako škretie tesáky a hobitie nohy sa sploštili a vytvorili sa na nich blany. Paže sa mu predĺžili, ruky zväčšili a naplnili zlou zvieravou silou.
"Červená kniha Západnej marky" zaznamenáva, že Glum (tak sa mu totiž v tejto podobe hovorilo pre škaredý hrdelný zvuk, ktorý vydával) takmer päť storočí, až do roku 2941, sídlil ukrytý v doloch pod Hmlistými horami. Vtedy prišiel do Glumovej jaskyne hobit Bilbo Pytlík, nepochybne vedený sudbou presahujúcou jeho chápanie, a Jeden prsteň vzal. Od Bilba prešiel Prsteň k Frodovi Pytlíkovi. Glum ho po celých osemdesiat rokov od chvíle, kedy unikol z jeho šmatravých rúk, neprestával hľadať. Nakoniec narazil na samotného Froda. Frodo Pytlík Gluma skoro skrotil, ale Glumova duša bola úplne prepadnutá zlu a stále bol živý zradou. Tak sa stalo, že v rozhodujúcom okamihu, kedy na Hore Osudu moc Prsteňa dobrého Froda Pytlíka premohla, prišiel k nemu Glum a bojoval s ním na hrane Puklín osudu. Svojou zlou silou Prsteň vydobyl, ale zrútil sa so svojou drahocennosťou pospiatky do ohnivých útrob zeme.
Spojením najušľachtilejšieho a najskazenejšieho z najmenšieho a najnepravdepodobnejšieho plemena v Stredozemi bol teda Jeden prsteň zničený. Tak bol svet zachránený pred hrôzou večnej tmy, a aj keď je hobitov dnes málo, mnoho storočí Štvrtého veku žili v cti a mieri vďaka zásluhám svojich krajanov v onom veľkom stretnutí.