Enti - Fangorn

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Pánom entov bol Fangorn, ktorý sa v obecnej reči nazýval Stromobrad. Bol obrovský a prastarý, lebo patril k najvyššiemu a najsilnejšiemu plemenu, aké sa do sveta narodilo. Stromobradov trup obrastený drsnou kôrou sa podobal dubu alebo buku, pričom jeho paže podobné vetvám boli hladké, so sedemprstými rukami. Stromobradova zvláštna hlava, takmer bez krku, bola vysoká a silná ako jeho trup. Hnedé oči mal veľké a múdre a ako by iskrili zeleným svetlom. Jeho bujná šedá brada bola ako húština vetvičiek a machu. Bol z tkaniva stromov, no aj tak sa rýchle pohyboval na neohybných nohách s chodidlami ako živé korene a kolísal sa a vykračoval ako nohatý brodivý vták.
V dobe Vojny o Prsteň patril Stromobrad medzi troch najstarších entov, ktorí sa zrodili pod hviezdami v Čase precitnutia. Vedľa Stromobrada tu bol Finglas, čo znamená "Listovlas", a Fladrif, totiž "Kôrokož", ale tí dvaja sa už odtiahli od záležitostí iných entov. Finglas sa po entím spôsobe stiahol do svojej prirodzenosti a "zostromovatel". Pohyboval sa len málo a málokto ho rozoznal od stromu. Fladrif osamelo bojoval proti škretom, ktorí zabrali jeho brezové lesy, pobili mnoho jeho entiat a poranili ho sekerami. Nakoniec utiekol do samoty na vysokých horských svahoch.
Aj napriek tomu, že z najstarších zostal pohyblivý a činný len Stromobrad, existovalo mnoho mladších entov. Po celom entskom lese vládla nespokojnosť, pretože enti boli obťažovaní Sarumanovými sluhami, ktorí obývali neďaleký Železný pás. Vstúpili teda do Vojny o Prsteň, a to bol Veľký pochod entov. Enti pochodovali k pevnosti Železného pásu rad za radom a s nimi šli huorni, stromoví duchovia, ktorým enti velili, a ktorých sila bola skoro rovnako veľká ako ich. Entí hnev rozbil a zničil celé hradby Železného pásu a rozdrvil Sarumanovu moc. Ich hnev najlepšie popísal Pipin pri rozhovore so svojimi priateľmi na zborených hradbách Železného pásu: "Točila sa z toho hlava. Kričali a burácali a trúbili, až kamene začali pukať a padať len samotným hlukom. Ľahli sme si so Smíškom na zem a zapchávali si uši plášťom. Okolo skaly Orthancu pochodovali enti a búrili sa ako víchrica, lámali piliere, metali do šácht lavíny balvanov a vyhadzovali do vzduchu kamenné dosky ako lístočky. Okolo veže vírila smršť. Videl som železné stĺpy a kusy stien, ako lietajú sto metrov do výšky a trieštia okná Orthancu."

Po Vojne o Prsteň enti opäť ďalej pokojne žili v Entskom lese. Aj tak ich naďalej ubúdalo a verí sa, že Štvrtý vek bol ich posledným.

Späť