Istari - Vyslanci Západu

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Poznámka na úvod: Istari samozrejme neboli sami o sebe žiadnou zvláštnou rasou ani národom, boli to Maiar vyslaní v Treťom slnečnom veku Pánmi Západu na pomoc slobodným národom Stredozeme pred Sauronovou hrozbou. Ako samostatnú skupinu ich tu uvádzam preto, že v očiach obyvateľov Stredozeme, ktorí s nimi mali čo dočinenia, boli svojím spôsobom bytosťami iného radu - iné odlišné rasy.

Existuje mnoho verzií o Istari, čarodejoch, ktorí prišli do Stredozeme v čase núdze ako vyslanci Západu s úlohou vzdorovať narastajúcej moci Saurona a podnietiť obyvateľov, ktorí doposiaľ nepodľahli Tieňu, aby vytrvali v odpore a nepodľahli Zlu.

Tu je výber toho najdôležitejšieho:
Čarodej je prekladom quenijského istar (sindarsky ithron): jeden z členov "radu" (ako to nazývali), ktorý si robil nárok na to, že vlastní a prejavuje vynikajúce vedomosti z histórie a povahy Sveta. Preklad možno nie je šťastný, pretože Heren Istarion neboli "Rad čarodejov", boli niečo úplne odlišného od "čarodejov" a "kúzelníkov" z neskorších povestí; patrili výlučne Tretiemu veku a potom odišli, a nikto - s výnimkou Elronda, Círdana a Galadriel - neodhalil, kto boli a odkiaľ prišli.

Stalo sa, že keď sa tiene nad Stredozemou predlžovali a začali nadobúdať podoby Saurona, ktorý sa pripravoval na svoje opätovné povstanie, v Amane Manwë zvolal radu ("a možno prosil o radu Erua?"), pri ktorej bolo rozhodnuté vyslať do Stredozeme troch vyslancov. "Kto pôjde?" Musia byť totiž mocní, rovní Sauronovi, musia sa však moci vzdať a odieť sa telom, aby jednali s elfmi a ľuďmi ako rovní s rovnými a získali si ich dôveru. To ich však ohrozí, zakalí ich múdrosť a poznanie a zmätie ich obavami, starosťami a únavou, ktoré pochádzajú z tela." Predstúpili však len dvaja: Curumo, ktorého vybral Aulë, a Alatar, ktorého poslal Oromë. Potom sa Manwë spýtal, kde je Olórin. A šedo odetý Olórin, ktorý práve prišiel z cesty a sadol si na samý okraj rady, sa spýtal, čo od neho Manwë žiada. Manwë odvetil, že by si prial, aby šiel ako tretí posol do Stredozeme. Olórin však prehlásil, že je na takú úlohu príliš slabý a že sa Saurona bojí. Nato Manwë povedal, že tým viac má dôvod ísť a že Olórinovi prikazuje ísť ako tretí posol. Nato však vzhliadla Varda a povedala: "Nie ako tretí.", a Curumo na to nezabudol.
Curumo (Saruman) so sebou vzal Aiwendila (Radagasta), pretože ho Yavanna prosila, a Alatar si vzal ako priateľa Pallanda.

Po prvýkrát sa objavili v Stredozemi okolo roku 1000 Tretieho veku, dlho však chodili v chudobnom prestrojení ako muži už starí, ale telesne zdatní, cestovatelia a pútnici, získavali poznatky o Stredozemi a o všetkých, ktorí tam sídlili, ale nikomu nezjavovali svoju moc ani zámery.
Najprv sa o nich ľudia príliš nestarali, či o nich vôbec nevedeli. Viac si ich začali všímať až s opätovným vzrastom tvaru a moci Saurona, kedy sa títo "pútnici" stali činorodejšími v pokusoch odporovať tomuto navracajúcemu sa zlu a v snahách pohnúť elfmi i ľuďmi v ostražitosti pred týmto nebezpečím. Časom si tak ľudia uvedomili, že títo záhadní "starci" neumierajú a zostávajú rovnakí, zatiaľ čo všetko okolo nich sa mení, starne a umiera. To u ľudí vzbudilo strach a často ich považovali za odrodu elfov, ktorí v tej dobe ešte neboli ľuďom tak odcudzení.
Nebolo to tak. Priplávali totiž cez More z Najďalekejšieho západu; dlho to samozrejme vedel len Círdan, Strážca Tretieho prsteňa, pán Šedých prístavov, ktorý ich ako jediný videl pristávať na západnom pobreží. Boli to vyslanci Pánov Západu Valar, ktorí sa stále starali o správu Stredozeme, a akonáhle sa opäť pohol Sauronov tieň, použili tento prostriedok, aby mu bránili. Vyslali totiž so zvolením Erua členov svojho vlastného vznešeného radu, avšak odetých ľudskými telami, skutočnými a nepredstieranými, ale podrobenými strachu, bolestiam, únave zeme, ktoré mohla hladovať, byť smädné a byť zabité; vďaka svojmu ušľachtilému duchovi však neumierali a starli len starosťami a namáhavou prácou mnohých dlhých rokov. Títo vyslanci mali zakázané zjaviť sa v majestátnej podobe alebo sa pokúšať ovládať vôľu ľudí či elfov otvoreným prejavom moci, ale prichádzali v podobe slabých a pokorných a dostali príkaz radiť ľuďom a elfom, presvedčovať ich k dobrému a snažiť sa zjednotiť v láske a porozumení všetkých, ktorí by sa Sauron pokúsil ovládnuť a skaziť, keby opäť prišiel.
Počet členov tohto Radu nie je známy, ale z tých, ktorí prišli na sever Stredozeme, kde bola nádej najväčšia (pretože tam sídlil zbytok Dúnadanov a Eldar), bolo hlavných päť. Prvý, ktorý prišiel, mal ušľachtilý výzor a chovanie, havranie vlasy a krásny hlas a bol oblečený v bielom; mal nesmierne obratné ruky a takmer všetci, i Eldar, na neho pozerali ako na hlavu Radu. Boli i ďalší: dvaja oblečení v rúchu modrom ako more a jeden v zemitej hnedej; posledný prišiel ten, ktorý sa zdal najmenší, menej urastený než ostatní a vzhľadom starší, sivovlasý, oblečený v šedom a opieral sa o palicu. Avšak Círdan v ňom hneď od prvého stretnutia v Šedých prístavoch vytušil najväčšieho a najmúdrejšieho ducha; uvítal ho s hlbokou úctou a zveril mu na starosť Tretí prsteň, červenú Naryu. A Šedý posol ten prsteň vzal a vždy ho držal v tajnosti; avšak Biely posol si po čase uvedomil, že dostal tento dar, a závidel mu ho, a to bol počiatok utajené zlovôle, ktorú choval voči Šedému a ktorá sa neskôr stala zjavnou.
Biely posol sa v neskorších dňoch preslávil medzi elfmi ako Curunír, Šikovný muž, v jazykoch Severanov Saruman; to sa však stalo, až keď sa vrátil zo svojich mnohých ciest, prišiel do Gondoru a tam sa usadil. O Modrých sa na Západe mnoho nevedelo a nemali mena, len Ithryn Luin, "Modrí čarodejovia"; odišli totiž s Curunírem na Východ, ale nikdy sa nevrátili, a doteraz sa nevie, či zostali na Východe a sledovali tam ciele, za ktorými boli vyslaní, alebo zahynuli, alebo, ako sa niektorí domnievajú, padli do pasce Sauronovi a stali sa jeho služobníkmi. Žiadna týchto vecí nebola nemožná; zdá sa to asi zvláštne, ale Istari, odetí v telách Stredozeme, mohli rovnako ako ľudia a elfovia odpadnúť od svojich cieľov a konať zlo a zabudnúť na dobro pri hľadaní moci k jeho uskutočneniu. Hovorí sa totiž, že Istari, pretože boli odetí telom, sa museli mnohé veci znovu učiť pomalou skúsenosťou, a aj keď vedeli, odkiaľ prišli, spomienka na Blaženú ríši pre nich bola ďalekou vidinou, po ktorej (dokiaľ zostali verní svojmu poslaniu) nesmierne prahli. A tak tým, že dobrovoľne vytrvávali napriek bolesti vyhnanstva a Sauronovým klamstvám, mohli napravovať zlo tej doby.
Zo všetkých Istari zostal naozaj verný len jeden, a to bol posledný, ktorý prišiel. Radagast, štvrtý, si totiž zamiloval mnohé zvieratá a vtáky, ktorí sídlili v Stredozemi, opustil elfov i ľudí a trávil svoje dni medzi divokými tvormi. Tak dostal svoje meno (ktoré v dávnom númenorském jazyku znamená "opatrovateľ zvierat"). A Curunír ´Lân, Saruman Biely, odpadol od svojho vznešeného poslania, stal sa pyšným a netrpezlivým, zamiloval si moc a snažil sa presadiť svoju vôľu násilím a odstaviť Saurona; padol však do pasce tohto temného ducha, mocnejšieho než on.
Avšak posledný, ktorý prišiel bol medzi elfmi nazývaný Mithrandir, Sivý pútnik, pretože nemal žiadne sídlo, nezhromažďoval ani bohatstvo, ani prívržencov, ale stále prechádzal Západnými zemami od Gondoru po Angmar a od Lindonu po Lórien a ujímal sa všetkých plemien v čase núdze. Jeho duch bol vrelý a dychtivý (a prsteň Narya ho posiloval); bol totiž nepriateľom Saurona, proti ohňu, ktorý zožiera a pustoší, staval oheň, ktorý podnecuje a podporuje, keď slabne nádej a príde tieseň; avšak jeho radosť a jeho rýchly hnev sa halili do rúcha sivého ako popol, takže jen tí, ktorí ho dobre poznali, postrehli plameň, ktorý bol vo vnútri. Vedel byť veselý a vľúdny k mladým a prostoduchým, a aj napriek tomu býval rýchly k ostrým slovám a ku káraniu hlúposti; nebol však pyšný a nehľadal ani moc, ani chválu, a tak bol všeobecne milovaný tými, ktorí tiež neboli pyšní. Väčšinou neúnavne putoval pešky, opierajúc sa o palicu, a tak ho ľudia na Severe volali Gandalf, "Elf s palicou". Považovali ho (síce mylne) za osobu elfského pôvodu, pretože medzi nimi niekedy robil divy - hlavne z lásky ku kráse ohňa; robil však tiež divy väčšinou pre pobavenie a potešenie a neprial si, aby sa ho niekto bál alebo prijímal jeho rady zo strachu.
Inde sa rozpráva, ako po tom, čo Sauron opäť vstal, povstal i on a sčasti zjavil svoju moc, stal sa hlavným hybateľom odporu proti Sauronovi a nakoniec zvíťazil a triezvosťou a namáhavou prácou priviedol všetko k tomu konci, ktorý bol zámerom Valar pod správou Jedného, ktorý je nad nimi. Hovorí sa však, že pri dokončovaní úlohy, kvôli ktorej prišiel, veľmi trpel, bol zabitý, a keď bol nakrátko poslaný naspäť zo smrti, bol odetý do bieleho a stal sa žiarivým plameňom (no stále bol zahalený mimo krajnej núdze). Keď bolo po všetkom a Sauronov tieň odstránený, navždy odišiel cez More. Naproti tomu Curunír bol zvrhnutý a úplne pokorený a nakoniec zahynul rukou utlačovaného otroka; jeho duch išiel tam, kam mu bolo súdené, a do Stredozeme sa nahý ani v tele nikdy nevrátil.

Späť