Stredozemská ľudová tvorba II.

Autor: Michal "Fealiath" Gendiar, Pridané: 05. 10. 2010, 13:12

No a keďže tu už máme utorok, čo je presne jeden deň po pondelku, ľudový básnik Fealiath nám predstaví ďalšie svoje dielo. Naša diskusia je Vám stále k dispozícii.

Hoj, bi ho!
(Samo Chalupka - Mor ho!)

Hriema pyšný Maia, hriema zo stolca temného,
Lež syn Západu sa nejde ľakať zloby jeho.
Hoj, rozovrela tá krv Západná divoko,
Synovia Západu pozreli na Oko.
A z očí im mocná zablysla sa strela,
Ruka sa napružila, mečmi o štíty udrela.
A jedným veľký citom srdcia im zahrali,
A jeden strašný pokrik ústa ich vydali.
Bi ho! Kríkla družina Západu odrazu
A meč zasvietil v ruke každému víťazu.
Bi ho! Kríkla a razom proti bráne sa metá,
To ti na pýchu temnú buď Západná odveta.

No dokáž teraz či máš toľko v palcáte sily,
Do koľkej temnoty sa slová tvoje odeli.
Ale ten nie! Zbroje sa bojí temná duša
A tu ti o slobodu ľud Západu pokúša.
Nezostúpil z Temnej veže Sauron zo strachu,
By nebol porazený do zeme, zrazený do prachu.
A cestu ku bráne si muž Západu preráža
A ork za orkom padá tá Mordoru stráža.

Zaduneli bubny, volajú do zbroje,
Povstal Mordor do šíkov zvíjajú sa voje.
A pluk za plukom divým útokom ta letí,
Kde boj na bránu bijú tie Západu deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
Zem dupotom a nebo rykom sa otriasa.
A tá naša skupina tá Západná čata,
Už je vám zôkol-vôkol od orkov obstatá.
Sto šablí sa každému nado hlavou blyští,
Lež dieťa Západu nečíta orkov na bojišti
Ale bije- Hoj, bi ho! Muž Západného rodu,
kto temnou rukou siahne na tvoju slobodu.
A čo i tam život dáš v tom boji divokom,
radšej mimo Ardu ísť, ako byť otrokom.

Zúri boj, družina Západu dokola si stala,
To vie že mečom orkov hordy nepredolá.
Lež brať moja, ak už mi máš padnúť v boji,
Tak padni ako sa na syna Západu pristojí.

A môj Gondorčan ešte raz hodil bystré zraky,
Ponad tie šíre rovne na svoj kraj ďaleký.
Tam pri tej hore biele vidno veže,
Čo stráži Stredozemských národov čertiaže.
Nádvorie kamenné, so stromom bielym,
V bielej ulici s domom kamenným.
V dome bielom jeho rod milený,
V tichej ulici otcov hroby v kameni.
Otcov, ktorí kedysi ľuďom radievali,
Mečmi proti nájazdníkom divým bojovali.
Ich kosti už dávno chladný kameň kryje,
no ich meno ešte stále v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov syna Gondoru oviala,
A duša jeho hnevom spravodlivým zaplála.
A meč v jeho ruke strašnejšie sa zvíja,
Bleskom blýska na orka, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené hnáty, bité zbroje zvonia,
Hnusné hlavy orkov do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú Západnú krv po Dagorlardskom poli:
oj, veď padnúť za Stredozem - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne, strašná búry sila,
Divým svojím zúrením vojsko orkov zničila.
A kde naši, čo bili ten Mordor svetovládny,
lebo koval úmysel na Stredozem zradný:-
Hojže Biela veža, ty Gondorčanov mati,
Tvoja detva už onedlho sa ti vráti.
Páč! Pred Morannonom krvavô pobrežia,
Tam hordy orkov povraždené ležia.
Letia už orly čo nesú zvesti bratom,
Prsteň bol zničený po boji svätom.
Frodo hodil ho do Hory plameňa,
Čo by roztavil aj kusy kameňa.
Boj pred bránou pozornosť odviedol,
Čím k tomuto víťazstvu nás konečne doviedol.