Gondolin - prísne tajné 2/3

Autor: Milan “Boromir“ Bahleda, Pridané: 23. 02. 2005, 20:49

Hadruk veliteľ 2. výzvednej čaty 3. bataliónu sa mlčky pozeral na chrbty nočných prieskumníkov opúšťajúcich tábor. Po chvíli sa obrátil na svojho zástupcu krčiaceho sa za ním: „Nechápem to Barg, sme tu už štyri dni a po Elfoch ani stopy.“
Barg zdvihol zrak od svojich čižiem a nesmelo poznamenal: „Možno sme dostali nepravdivé informácie. Možno nám ich dodali oni samotní. Však dobre viete, že ich duše sú plné lží, podlostí... ovláda ich zbabelosť“ Hadrukovi sotva badateľne myklo kútikmi úst: „Tak o tom pochybujem, Barg, veľmi pochybujem. Teda aspoň čo sa tej zbabelosti týka. Ver mi, skrížil som svoj meč s mnohými ich rodu a mnohým som sa pozeral do oči, keď umierali. Strach som v nich však videl málokedy.“ Barg znova zabodol pohľad na čižmy. Hadruk sa tentokrát úsmevu neubránil: „ Dobre viem, že našim veliteľom sa moje reči nepáčia, takisto ako to, že viac dbám o životy svojich podriadených, ako o víťazstvá na bojovom poli. Viem aj to, že práve kvôli tomu sa zastavil môj služobný postup a až do smrti zostanem len veliteľom čaty. Ak mám pravdu povedať, keď mi ťa pridelili ako zástupcu, najprv som si myslel, že si špeh a máš informovať o každom mojom kroku a rozhodnutí.“ Bargovi zovrelo žalúdok. „No čím viac som ťa spoznával, tým viac som ti začal veriť.“ „Ďakujem pane,“ povedal Barg dúfajúc, že nepočuť splašený tlkot jeho srdca. Hadruk sa zahľadel do lesa a pokračoval v rozprávaní: „Elfovia sú nám podobní. Nie nadarmo, veď naša rasa vznikla práve z nich. Každý Elf má v sebe niečo z orka a naopak, každý ork má v sebe niečo elfské. Zapamätaj si Barg, len vtedy budeš dobrým veliteľom, ak sa naučíš myslieť ako nepriateľ. A mne sa to tu nepáči, sme tu už dlho. Keď nastane noc vyrazíme.“ „Vraciame sa?“ opýtal sa Barg horlivo zakrývajúc emócie. Hadruk prikývol: „Áno vraciame na základňu. Ďalšia neúspešná misia mi už tak nepriťaží.“
Barg zdvihol zrak a pozrel sa veliteľovi do očí:“ Pane v tom prípade mi dovoľ spraviť ešte jeden prieskum okolia. Spravím to sám.“ Do Hadrukovej tváre sa vkradol údiv: „Chceš ísť na prieskum cez deň? Naozaj som ťa zle odhadol. Choď, ale nezabúdaj, že akonáhle sa zvečerí, opúšťame tábor.“

Barg sa obrátil a odbehol do tábora po svoje veci. Miesto na tábor bolo precízne vybrané. Zo severu ho chránil skalnatý kopec, malá plošinka na úpätí bola husto zarastená krovím. Všade naokolo sa týčili obrovské stromy starého lesa. Orkovia, ktorí práve nemali stráž, do jedného spali skrytí v kríkoch. Po prstoch sa priblížil k svojmu ležovisku a vzal si vak. Rozhodol sa, že do lesa vojde smerom na západ. Po dvesto krokoch narazil na prvého strážcu tábora. Ležal a hlavu mal opretú o vyčnievajúci koreň mohutného duba. Spal hlbokým spánkom. Barg sa usmial. Potichu okolo neho prešiel a zamieril na sever. Zastavil sa až pri západnom upätí kopca, ktorý kryl tábor zo severu. Dal si do úst dýku a nehlučne sa začal po všetkých štyroch šplhať na vrchol. Strážca na vrchole nespal, ale horlivo sledoval horizont na severe. Až príliš horlivo. Barg sa presunul tak , aby sa k nemu dostal od chrbta. Keď sa k nemu priblížil na dva kroky zobral nôž do pravej ruky. Ľavou chytil svojho podriadeného za ústa. Váhou svojho teľa ho zhodil na zem a dopadol na neho. Pár okamihov vychutnával jeho bezmocnosť, potom mu vyvrátil hlavu dozadu a jediným švihom pravej ruky zručne podrezal hrdlo. Počkal kým sa strážca prestane mykať a odvliekol jeho telo do malej jaskyne kúsok pod nimi. Objavil ju ešte prvý deň a hneď ju zahrnul do svojho plánu.
Akonáhle sa zbavil tela, rýchlo zbehol dole. Tábor od neho delil kopec a vietor fúkal priaznivým smerom. „Občas treba mať aj trocha šťastia,“ pomyslel si a rýchlo začal zbierať kusy dreva. O okamih už bola hranica dreva pred ním vyššia ako on sám. Úmyselne do nej pridal zopár surových kúskov, kvôli hustejšiemu dymu. Hodiť iskru kresadlom sa mu podarilo okamžite, stačilo pár krát zadúchať a zjavil sa malý hladný plamienok. Pre istotu ešte raz skontroloval vietor. Spokojne vykročil k diere v skale na kopci. Pokiaľ sa nič nezmení dym by nemali z tábora vidieť ani cítiť. Vliezol do diery, mŕtve telo odpratal až na jej koniec a nervózne si sadol. Vedel, že má čas do najbližšej výmeny stráži čo znamenalo necelého pol dňa. Teraz bolo všetko na elfoch. Pol dňa by im malo stačiť.
Čoskoro začal myslieť na príjemnejšie veci. Videl seba samého ako sa hrdinsky vracia na základňu. V priebehu mesiaca by to bola už jeho druhá splnená úloha. Je jasné, že dostane pochvalu a možno... Áno, bolo mu naznačené, že má veľmi blízko k povýšeniu. Barg, veliteľ svojej vlastnej čaty...
Zo spánku ho prebral smrteľný výkrik. Rýchlo si pretrel oči a zaostril sluch. V tábore sa strhol poplach a bolo počuť strážny roh. Ku kriku zmätených orkov sa pridalo rinčanie mečov. Hluk trval len pár okamihov. Nastalo ticho. To však prerušil nahnevaný výkrik: “Anno i erchuin enni, úanath Morgoth!“ Barg cítil ako mu prešiel po chrbte mráz. Ďalej bolo počuť už len šumenie stromov a spev vtákov.
Premohol zvedavosť a rozhodol sa držať svojho plánu a vyjsť z úkrytu až v noci.

Hviezdy zamatovo žiarili na čiernej oblohe, keď sa potichu vyškriabal na vrchol kopca. Pozrel sa pod seba. Chvíľku pozoroval okolie mŕtveho tábora, a keď nezbadal nič podozrivé, zišiel dole. Všetkých dvadsaťpäť členov čaty bolo mŕtvych. Neďaleko našiel aj mŕtvoly troch strážcov. Hadruk ležal uprostred tábora, z hrude mu trčali dva operene elfské šípy. Na tele mal aj niekoľko rán zasadených mečom. Svoju šabľu ešte stále zvieral v pravej ruke. Krv, ktorou bola pokrytá jej čepeľ, svedčila o tom, že svoj život nedal ľahko. Pri pohľade na jeho mŕtvolu v sebe pocítil Barg akési pohnutie. Počas tých dvoch týždňov si Hadruka celkom obľúbil.
Chytil rukoväť svojej šable. Ešte zostáva posledná časť rozkazu - najlepším dôkazom smrti je vždy hlava mŕtveho. Barg sa zhlboka nadýchol, jeho dych sa však zrazu zasekol v pľúcach. Pustil rukoväť šable a zdvihol prázdne ruky pred seba. Chladivé pálenie elfského meča na jeho krku však nepominulo.

13/6 Späť