PÁN PRSTEŇOV: DVE VEŽE
naša 1. recenzia na film

Autor: Matej "Ganjalf" Tejbus, Pridané: 00. 01. 2003, 00:00

Dlho očakávaná chvíľa nadišla. Mesiac trvajúce šialenstvo menom Dve Veže (Two Towers), konečne dorazilo aj do našich lúk a hájov, aby tu potešilo šeckých Tolkienachtivých divákov, ale aj tých čo nikdy o Tolkienovi nepočuli, ale film sa im proste páčil. Šialenstvo sprevádzané nejasnými informáciami o dátumoch premietania, rôznymi súťažami o lístky a vopred vypredanými sálami len utvrdzovalo pocit, že sa chystá niečo veľkolepé. Ja, Frey, Depres a pár ďalších šťastlivcov, ktorým sa podarilo včas zohnať lístky sme sa o jeho veľkoleposti mohli presvedčiť na predpremiére konajúcej sa v Auparku a to už z 15.1. na 16.1. presne o pol noci. V rámci akcie „Prsteňový maratón“ sme však absolvovali ešte aj prvý diel Spoločenstvo prsteňa, ktorý premietali pred pol nocou, len tak aby sme si osviežili pamäť a naplno sa vžili do príbehu. Mečom, vizitkami a pivkom vyzbrojení sme dorazili do kina, kde už postávala celkom veľká kopa ľudí a vzduchom už bol cítiť prach víriaci sa z pod konských kopýt Rohanských jazdcov a smrad spáleného škretieho mäsa. (Alebo sa mi to iba zdalo???). Keďže sme prvý diel poznali odpredu aj odzadu sústredili sme sa viac-menej počas jeho premietania na vernú reprodukciu textu, odhaľovanie kixov ako aj na prezrádzanie deju vopred ostatným (čuduj sa svete, boli tam aj taký, ktorí Spoločenstvo Prsteňa nevideli). Asi v polovici filmu sa premietači rozhodli, že dajú pauzu. Mali sme teda čas posilniť sa ďalším pivkom a poslať tie predošlé do Mordoru (teda do záchodu). Už vtedy si pár ľudí všimlo meč v mojej ruke a vizitky na našich hrudiach. To ale ešte netušili, čo mám(e) v pláne. He-He-He! Frey s Depresom si ešte v rámci schopnosti nezaspať šupli American Bull s Bororo a ani sme sa nenazdali a Spoločenstvo sa rozpadlo (teda končil prvý diel). Vtedy prišla moja chvíľa. S mečom v ruke som sa dopotácal pred plátno a za doprovodu Enyi a jej May it Be som spustil svoj vopred nenacvičený prejav k celej sále. Obsah bol nepodstatný, ale končil sa odkazom na našu stránku (trošku reklamy). Obecenstvo ma ocenilo potleskom, ktorý podľa dohody rozpútal Frey (Depres kameroval) a sála sa opäť vyprázdnila. To bolo asi 11.55. a eufória z blížiacej sa slasti dosahovala vrchol pomyslenej stupnice. Pauza, trocha koření, opäť Mordor a The Battle of the Middleearth continue.

Na film som sa osobne veľmi tešil. Bol som plný očakávaní a mal množstvo predstáv o tom, ako sa čo udeje, ako čo bude vyzerať a aké prekvapenia či dejové zmeny si pre nás Peter „Hobbit“ Jackson tentokrát pripravil. Prvý diel v jeho podaní bol fascinujúci a presne podľa mojich predstáv. Zanechal vo mne pocit squelo odvedenej práce a preto som u Dvoch Veží bral niektoré veci (gigantická výprava, nádherné kostýmy, reálne bojové scény, dokonale zvládnuté trikové efekty) ako samozrejmosť. Viac som mal strach z ohlasovaných dejových zmien a to bol aj jeden z dôvodov prečo sa počiatočná eufória pomaly vytrácala s každou ďalšou hodinou. Kým pri zhliadnutí Spoločenstva Prsteňa vo mne zostal pocit určitej depresie a tušiac blížiacu sa vojnu v druhom dieli som bol pripravený na pochmúrnu atmosféru, Dve Veže (aj keď podľa knihy by sme mali v depresii pokračovať) sú toho presným opakom. Zrejme to tak pociťovali viacerí lebo človek, ktorý sedel vedľa mňa na Spoločenstve prsteňa ronil slzy a na Dvoch Vežiach sa smial. Hlavnú zásluhu na tom majú jednoznačne dva faktory, presnejšie dve postavy. Tou prvou je trpaslík Gimli. Jeho neustále šomranie a perfektne načasované hlášky rozosmiali nejedenkrát celé kino. Tou druhou spomínanou postavou je osoba, na ktorú som sa obzvlášť tešil nakoľko žiadna jej doterajšia podoba, ktorú som zhliadol neuspokojila a nespĺňala moje predstavy o nej. Asi vám je už jasné, že sa jedná o Gluma alias Smeágola. Jeho vyjadrovanie, reč, pohyb, samotný výzor aj správanie podľa mňa na 100% vystihovali Tolkienovu víziu o tejto bytosti. Jeho samotné spracovanie vo filme bohato vyvažuje všetky zlé vlastnosti filmu. Najlepšie je však spracované jeho postupné premieňanie sa zo zlého Gluma na Smeágola a naopak. Ak by sa jednalo o herecký výkon a nie o počítačovú animáciu – je to minimálne na Oskara. Glum je skrátka My Pressureesss. Nebudem tu teraz zbytočne preskakovať a keď už som načal tie počítačové animácie tak ešte spomeniem Entov, Olifantov, Sauronovo oko, Vrrkov a neuveriteľné zástupy Skurut-hai. Z bojových scén vyberiem podľa mňa tie najzaujímavejšie a to sú dobitie železného pásu Entmi a vrchol filmu bitka o Helmov žľab. Obe sú spravené výborne a je poznať určité taktické a strategické zmýšľanie zo strany réžie. Toto všetko sú tie svetlé stránky z filmu. Celkovo sa mu vlastne nedá nič vytknúť len vsunutie zbytočných scén a dejových línii, ktoré po prvé v knihe neboli a po druhé zbytočne predlžujú film. No a ďalší čierny bod dostane P.J. za kixy, z ktorých vrcholný je asi Legolasové surfovanie na štíte a strielanie z luku zároveň pri obrane Helmovho žľabu. Keby sa jednalo o Matrix – prosím, ale takto to dostáva akúsi sci-fi podobu a tá skutočne takejto hard fantasy nesvedčí.

Šmitec. Film sa skončil (samozrejme inak ako v knihe) a nám neostávalo nič iné len povzdychnúť si pri predstave koľko nás ešte delí od posledného dielu triológie Návrat Kráľa. Dve Veže nám v poslednom Glumovom monológu jasne naznačili ako sa asi bude dej ďalej odvíjať. Tí čo to čítali už určite tušia a tí čo to netušia nech si to ešte raz prečítajú. Pobrali sme sa teda domov. Každý iným smerom pričom si Depres s Freyom (tí, ktorým ostali lówe) zavolali Taxi a ja som musel ísť pešo. Ešte ma preventívne zastavila policajná hliadka s otázkou prečo chodím o štvrtej ráno po vonku s mečom. Už si presne nepamätám, čo som im odpovedal, ale zrejme niečo súvislé nakoľko som už o 20 min. opäť lietal v Stredozemi a zabíjal škretov. Avšak tentokrát iba v mojich snoch.

Maťo „Ganjalf“ Tejbus

Späť