AINULINDALË
Hudba Ainur

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Bol Eru, ktorý sa v Arde nazýva Ilúvatar; a najskôr urobil Ainur, Svätých, ktorí boli potomstvom jeho myšlienky, a boli s ním skôr, než bolo vytvorené čokoľvek iné. A hovoril k nim: predkladal im hudobné témy a oni pred ním spievali a on bol rád. Dlho však spievali každý sám alebo len niekoľko spolu, zatiaľ čo ostatní počúvali; každý totiž chápal len tú časť Ilúvatarovej mysle, z ktorej vzišiel, a v porozumení bratom rástli len pomaly. Avšak tým, ako počúvali, dochádzali k stále hlbšiemu porozumeniu a pribúdalo jednohlasnosti a súzvuku. A stalo sa, že Ilúvatar zvolal všetkých Ainur a vyjavil im mocnú tému, rozvinul pred nimi veci väčšie a podivuhodnejšie, než doposiaľ zjavil; a sláva počiatku tejto témy a nádhera jeho konca Ainur ohromila, takže sa sklonili pred Ilúvatarom a mlčali.
Potom im Ilúvatar povedal: "Chcem, aby ste teraz na tému, ktorú som vám vyjavil, v súzvuku spolu hrali Veľkú Hudbu. A pretože som vás zažal Nehynúcim plameňom, ukážete svoje sily v tom, ako tú tému skrášlite: každý svojimi vlastnými myšlienkami a nápady, ak budete chcieť. Ja však budem sedieť a počúvať a budem rád, že skrze vás precitla v piesni veľká krása."
Potom začali hlasy Ainur, podobné harfám a lutnám, píšťalám a trúbkam, violám a varhanám a podobné nespočetným zborom spievajúcimi slovami, stvárňovať Ilúvatarovu tému a veľkú hudbu; a vzlietol zvuk nekonečných premenlivých melódií utkaných v súzvuk, ktorý v hĺbkach i výškach prekračoval hranice počuteľnosti, a Ilúvatarove príbytky sa naplnili, až pretekali, a hudba a ozvena hudby vychádzali do Prázdna a ono nebolo prázdne. Už nikdy nehrali Ainur hudbu podobnú tejto hudbe, aj keď sa hovorí, že ešte väčšiu budú hrať pred Ilúvatarom zbory Ainur a Ilúvatarových detí, až skončia dni. Potom budú Ilúvatarove témy hrané správne, a akonáhle budú prenesené, stanú sa Bytím, pretože vtedy všetci úplne porozumejú jeho zámeru vo svojom parte a každý spozná porozumenie každého a Ilúvatar dá ich myšlienkam tajný oheň, pretože sa mu to bude páčiť.

Tak Ilúvatar sedel a počúval. Ako sa ale téma rozvíjala a Hudba pokračovala, začal najmocnejší z Ainur, Melkor, vplietať do Hudby svoje vlastné prvky a invencie. Snažil sa v nich zväčšiť moc a slávu časti, ktorú mal hrať, a tým sa dostal do nesúladu s Ilúvatarovou témou.

Melkorovi boli medzi Ainur dané najväčšie dary moci a poznania, a mal podiel na všetkých daroch svojich bratov. Často chodieval sám do prázdnych priestorov hľadať Nehynúci plameň; zahorel totiž túhou uviesť v Bytí vlastné veci; zdalo sa mu, že Ilúvatar o Prázdne vôbec neuvažuje, a nemal trpezlivosť s jeho prázdnotou. Aj napriek tomu Oheň nenašiel, pretože ten je u Ilúvatara. O samote však začal pestovať vlastné myšlienky, nepodobné myšlienkam jeho bratov.

Ako už bolo povedané, Melkor začal stále viac vkladať svoje myšlienky do svojej hudby, a tým ďalej prehlbovať narastajúci nesúlad s pôvodným i s okolitými motívmi. Mnohí ostatní, ktorí hrali Veľkú Hudbu sa týchto Melkorových činov zľakli a prepadli skľúčenosti, iní naopak začali prízvukovať Melkorovi a ladiť svoje tóny s jeho. Tak sa pred Ilúvatarovým stolcom rozľahla hudba plná búrlivých zvukov až sa zdalo, akoby okolo trónu zúrila neutíchajúca búrka.

Tu Ilúvatar vstal a Ainur si všimli, že sa usmieva; zdvihol ľavú ruku a uprostred búrky začala nová téma, podobná, a predsa nepodobná predchádzajúcej téme, a naberalo silu a malo novú krásu. Ale Melkorov nesúlad sa s rykotom zdvihol a zápolil s ním, a opäť tu bola vojna zvukov, divokejšia než pred tým, až boli mnohí Ainur zarazení, prestali spievať a Melkor získal nadvládu. Potom Ilúvatar opäť vstal a Ainur si všimli, že jeho tvár je prísna; zdvihol pravú ruku, a hľa: uprostred zmätku vyrástla tretia téma, a nepodobala sa ostatným. Najprv sa totiž zdala tichá a sladká, len čerenie jemných zvukov v krehkých melódiách; nedala sa však potlačiť a naberala silu a hĺbku. A nakoniec sa zdalo, že pred Ilúvatarovou stolicou súčasne postupujú dve hudby a sú v naprostom rozpore. Jedna bola hlboká, široká a krásna, ale pomalá a prestúpená nesmiernym žiaľom, z ktorého hlavne pochádzala jej krása. Druhá teraz dosiahla vlastnú jednotu, bola však hlučná a márna a nekonečne sa opakovala; bolo v nej málo súzvuku, ale skôr vtieravý jednohlas, ako keď mnoho trúb ryčí pár tónov. A pokúšala sa utopiť tú prvú divokosťou svojho hlasu, ale zdalo sa, že tá prijíma jej najvíťazoslávnejšie tóny a vplieta ich do svojho slávnostného vzorca.
Uprostred tejto zvady, ktorou sa otriasali Ilúvatarove siene a chvenie sa rozbiehalo do doposiaľ nepohnutých, vstal Ilúvatar po tretíkrát a na jeho tvár bolo strašné pohliadnuť. Tu zdvihol obidve ruky a jediným akordom, hlbším než Priepasť, vyšším než Obloha, prenikavým ako svetlo Ilúvatarovho oka, Hudba skončila.

Potom preniesol Ilúvatar k Ainur a hlavne k Melkorovi slová o Hudbe a o videní, ktoré z tejto hudby vzišlo. Po týchto slovách Ilúvatar vstal a odviedol užasnutých Ainur do Prázdna a ukázal im vidinu Sveta. Melkor bol Ilúvatarovými slovami zahanbený a z toho v ňom vzplanul tajný hnev.

Ale keď prišli do Prázdna, Ilúvatar im povedal: "Hľa, vaša Hudba!" a ukázal im vidinu - dal im zrak tam, kde bol predtým len sluch; a uvideli pred sebou zviditeľnený nový Svet, a ten bol zaokrúhlený v Prázdne a tkvel v ňom, ale nebol z neho. A ako sa dívali a žasli, tento Svet začal odvíjať svoju históriu a zdalo sa im, že žije a rastie. A keď Ainur nejakú chvíľu hľadeli a mlčali, Ilúvatar opäť povedal: "Hľa, vaša Hudba! To je váš spev a každý z vás tu v útvare, ktorý vám predkladám, nájde obsiahnuté všetko, čo akoby vymyslel alebo doplnil sám. A ty, Melkor, objavíš všetky svoje tajné myšlienky a postrehneš, že sú len častí celku a prispievajú k jeho sláve."

Pred Ainur sa teraz odohrávalo videnie Sveta s celou svojou históriu a vecami, ktoré ani oni nepredpokladali a boli pre nich nové, pretože pochádzali od samotného Ilúvatara a žiadny z Ainur na nich nemal podiel. Videli príchod Ilúvatarových detí do tohto nového obydlia a pochopili pravý účel svojej práce a zamilovali si týchto nových prichádzajúcich ako bytosti cudzie a slobodné, v ktorých sa odráža myseľ Ilúvatara.

Ale keď Ainur uvideli toto sídlo vo videní a uvideli v ňom vznikať Ilúvatarove deti, mnohí z najmocnejších medzi nimi sa upäli celou svojou mysľou a túhou k onému miestu. A z nich bol najprednejší Melkor, rovnako ako bol na počiatku najväčší z Ainur, ktorí sa podieľali na Hudbe. A predstieral najprv i sám sebe, že tam túži ísť a usporiadať všetko pre dobro Ilúvatarových detí, ovládnuť búrlivý žiar a chlad, ktorý vznikol jeho pričinením. Skôr však túžil podmaniť elfov a ľudí svojej vôli a závidel im dary, ktorými ich sľúbil obdariť Ilúvatar, a prial si mať poddaných, byť nazývaný Pánom a vládnuť nad vôľou iných. Ostatní Ainur však pozerali na toto sídlo zasadené do obrovských priestorov Sveta, ktorému elfovia hovoria Arda, Zem, a ich srdce sa radovalo zo svetla a ich oči vidiace mnoho farieb sa plnili potešením; cítili však veľký nepokoj pre burácanie mora. Pozorovali vietor a vzduch a látky, z ktorých bola vytvorená Arda - železo, kameň, striebro, zlato a mnohé hmoty, ale zo všetkých najviac chválili vodu. Eldar hovoria, že vo vode doposiaľ žije ozvena Hudby Ainur viac než v akejkoľvek inej látke, ktorá je na tejto zemi, a mnoho Ilúvatarových detí stále nenásytne počúva hlasy Mora, bez toho, aby vedeli, čo vlastne chcú počuť.

K trom hlavným živlom v tomto novom svete obrátili pozornosť troch z najmocnejších Ainur. K vode obrátil myšlienky ten, ktorý sa v reči elfov nazýva Ulmo, o vzduchu a vetre najviac rozmýšľal Manwë a o zemi Aulē. Len Melkor neustále rozmýšľal, ako diela týchto troch neustále ničiť a prispôsobovať ich svojim potrebám. Vo videní sa odohrával vytrvalý boj medzi jeho myšlienkami a myšlienkami ostatných. Ich zlúčením však vznikali, k Melkorovmu hnevu, veci ešte premyslenejšie a krásnejšie, než Ainur predpokladali, tak sa naplňovala Ilúvatarove slova k Melkorovi. Takto sa Ainur zamilovali do krásy videnia a mali ho plnú myseľ, keď bolo odňaté.

Potom nastal medzi Ainur nepokoj, ale Ilúvatar ich zavolal a povedal: "Poznám túžbu vašich myslí, aby to, čo ste videli, naozaj bolo nielen vo vašich myšlienkach, ale tak, ako ste vy, a predsa inak. Preto hovorím: Eä! Nech tie veci sú! A vyšlem do Prázdna Nehynúci plameň a ten bude v srdci Sveta a Svet bude; a kto z vás chce, môže do neho zostúpiť." A náhle videli Ainur v dialke svetlo ako oblak so živým srdcom plameňa, a vedeli, že to už nie je len videnie, ale že Ilúvatar urobil niečo nové: Eä, Svet, ktorý je.
Tak sa stalo, že niektorí z Ainur ďalej prebývali s Ilúvatarom za hranicami Sveta, ale iní, medzi nimi mnohí z najväčších a najkrásnejších, sa s Ilúvatarom rozlúčili a zostúpili do neho. Ale Ilúvatar stanovil túto podmienku - alebo je to nutnosť ich lásky - že ich moc bude naďalej uzavretá a viazaná vo Svete, budú v ňom navždy, dokým nebude úplný, takže oni sú jeho životom a on ich. Preto sa volajú Valar, Mocnosti Sveta.

Akonáhle prišli Valar do Eä, čakala ich dlhá a namáhavá práca, pretože všetko bolo zatiaľ ešte neurobené. Videnie v Bezčasých sieňach bolo len akýmsi predobrazom toho, čo sa malo ešte len odohrať a Valar mali byť toho hlavní strojcovia. Po ich príchode nastala teda veľká výstavba a príprava sídla pre príchod Ilúvatarových detí. Hlavný podiel na tejto práci mali Manwë, Aulë a Ulmo. Melkor však zostúpil do Sveta tiež a so svojimi vlastnými predstavami - od začiatku robil všetko preto, aby pokazil a zvrátil to, čo budovali ostatní. Jeho nástroje boli predovšetkým oheň a chlad, a keď bola zeme ešte mladá, Melkor po nej zatúžil a prehlásil ju za svoje kráľovstvo. Manwë však vytušil jeho zámery, pretože bol v Ilúvatarovej mysli jeho bratom, a povolal si preto na pomoc mnoho väčších i menších duchov, aby čelil Melkorovi a jeho zámerom.

A Manwë povedal Melkorovi: "Toto kráľovstvo si pre seba nezaberieš. Nemáš na to právo, pretože tu mnohí pracovali nemenej než ty." A vznikol boj medzi Melkorom a ostatnými Valar a Melkor sa na tú dobu vzdialil do iných končín a robil si tam, čo chcel; ale túhu po Kráľovstve Ardy si zo srdce nevykorenil.
Teraz na sebe Valar vzali podobu a farbu, a pretože boli do Sveta pritiahnutí láskou, akú videli v Ilúvatarovom videní, až na majestát a nádheru. Ich podoba naviac vyplýva z ich znalosti viditeľného Sveta, a nie zo Světa samotného; nepotrebujú ju inak, než my používame oblečenie, pričom môžeme byť nahí a naše bytie tým nič nestratí. Preto môžu Valar chodiť neodetí, ak si to prajú, a ani Eldar ich nemôžu zreteľne vnímať, aj keď sú prítomní. Ale keď sa chcú obliecť, niektorí Valar na seba berú mužskú podobu a iní ženskú; toto rozdielne zameranie totiž mali od počiatku a voľba ho len stelesňuje, ale nevytvára, tak ako sa muž od ženy spozná podľa šiat, ale nestáva sa ním tak. Ale podoby, do ktorých sa Veľkí obliekajú, nie sú vždy podobami kráľov a kráľovien Ilúvatarových detí; niekedy sa totiž môžu odieť vlastnou myšlienkou, zviditeľnenou v podobe hrozného majestátu.
A Valar k sebe pritiahli mnoho duchov, niektorých menších, niektorých takmer tak veľkých, ako sú sami, a spoločne pracovali na usporiadaní Zeme, a na skrotení ich búrok. Potom videl Melkor, čo bolo vykonané, a že Valar chodia po Zemi ako viditeľné mocnosti, odeté rúchom Sveta, krásni a slávni na pohľad a blažení, a že sa Zeme stáva záhradou pre ich potešenie, lebo jej búrky boli potlačené. Jeho závisť tým len vzrástla; prijal tiež viditeľnú podobu, ale jeho rozpoloženie a hnev, ktorý v ňom horel, spôsobili, že tá podoba bola temná a strašná. A zostúpil na Ardu s mocou a majestátom väčším než ktokoľvek iný z Valar, ako hora, ktorá sa brodí morom a hlavu má nad oblakmi, je odetá ľadom a korunovaná dymom a ohňom, a svetlo Melkorových očí bolo ako plameň, ktorý spaľuje žiarou a prebodáva smrtiacim chladom.
Tak začala prvá bitka Valar s Melkorom o panovanie nad Ardou; o tých búrkach vedia elfovia málo. Veď to, čo je tu oznamované, pochádza od samotných Valar, s ktorými sa Eldalië rozprávali v zemi Valinor, a u ktorých sa poučovali; ale o vojnách pred príchodom elfov toho Valar nikdy moc nerozprávali. Aj tak sa medzi Eldar rozpráva, že Valar sa vždy navzdory Melkorovi snažili vládnuť zemi a pripravovať ju na príchod Prvorodených; budovali pevniny a Melkor ich ničil, hĺbili údolia a Melkor ich zdvihal, tesali hory a Melkor ich boril, hĺbili more a Melkor ho vylieval; nič nemohlo mať pokoj ani trvale rásť, pretože sotva začali Valar nejakú prácu, Melkor ju iste rušil alebo kazil. No napriek tomu nebola ich lopota úplne márna, a aj keď sa nikde a v žiadnom diele ich vôle a zámer plne neuskutočnili a všetko bolo farbou i tvarom iné, než Valar najprv zamýšľali, zem bola predsa pomaly stvárnená a upevnená. A tak bolo nakoniec v Hlbinách času a medzi nespočetnými hviezdami vybudované sídlo Ilúvatarových detí.
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: