Spoločenstvo Prsteňa (SK)

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

********************

Letí cesta, letí v diaľku,
Letí priam od mojich dverí,
Doďaleka, kde sa šerí,
Svižným krokom dám sa po nej,
Potom sťažka a zas bežkom,
Do kopca i dolu briežkom,
Až na cesty krížne – a tam –
Kam sa ďalej dám?

********************

V kozube nám plápolá,
Posteľ už-už zavolá.
Nohy máme ešte svieže,
Všeličo tu, domov kdeže!
Strom či cesta kamenná
Mnoho pre nás znamená.
Strom, kvet, list a tráva,
Všetko nám to cestou máva!
Riečka, rybník, cez kopec,
Kráčať tade, krásna vec!

Čo tu všetko nemá pána,
Možno je tam tajná brána.
Hoc ju aj dnes vypátrame,
Zajtra sa ňou zase dáme,
Bránou skrytou prejdeme,
K slnku, hviezdam dôjdeme.
Jabloň, orech, tŕň a trnka,
Po nohách nám tráva brnká!
Piesok, kameň, cesta k mestu,
Ideme si, šťastnú cestu!

Domov vzadu, svet je vpredu,
Koľké ním len cesty vedú.
Do súmraku, na kraj noci,
Hviezdy chránia od zlej moci.
Vtom svet vzadu a dom vpredu
Posteľ, jedlo, hrniec medu.
Hmla a šero, mračná, tiene,
Všetko preč a my do siene!
Kozub, lampa, napapať,
A potom už len spať a spať!

********************

Ó, Snežná pani! Snehobiela!
Ó, kráľovná za morom západu!
Svieť nám, pútnikom, na naše čelá,
Sem do šera, kde sa tiene kladú!

Gilthoniel! Ó, Elbereth!
Jasný zrak máš a v dychu med!
Snežná! Snehobiela! Tebe sláviť chceme
V diali za morom, kam putujeme.

Ó, vy hviezdy v bezslnečnom roku,
Svietivou rukou vek rozsievala
Na pláňach vetra trbliecu sa v oku.
Nebu si krásu striebra dala!

Ó, Elbereth! Ó, Gilthoniel!
V pamäti nesieme, my, čo máme cieľ,
Tu, v zemi ďalekej, pod stromami,
Tvoj svit jemný, čo nad vodami mámi.

********************

Nech žije kúpeľ večerný,
Zmyje prach a pot nesmierny!
Nespieva len trkvas hlúpy,
Keď do teplej vody vstúpi!

Krása, keď dážď šumí, prší,
Keď z potoka spŕška srší.
Lepšia však než dážď a riava,
Para, ktorú kúpeľ dáva.

V čase núdze dobrá voda,
Smäd zaženie, silu dodá.
Lepšie však pivo hrdlom liať
A v kadi teplú vodu mať.

Voda – hej! – dovysoka skoč!
Fontánou samé nebo zmoč!
Najväčšia to polahoda,
Keď je v kadi vrelá voda!

********************

Zbohom, zbohom, kozub náš a sieň!
Preč musíme, kým svitne deň.
Keby hromy-blesky padali,
Zbohom, my musíme do diali.

Za lesy, kde elfi dodnes žijú,
Za močiare, kde zas vlci vyjú,
Cez slatiny v pustatiny,
Do neznáma, hoc nám sily hynú.

Hrôza vpredu, za chrbtom je strach,
Za lôžko nám bude slúžiť mach.
Raz však príde koniec všetkých ciest,
Dosť nám bude všetkých cudzích miest.

Preč však teraz, už nás volá hlas!
Pred úsvitom, kým je ešte čas!

********************

Pútnik, ty tam v šerej zemi
nezúfaj! Les, hoc temný, nemý,
raz z neho vyjdeš za svetlom,
ostane len kde-tu strom.
Uzrieš slnko, jeho východ
koniec dňa i jeho zrod.
Každý les raz stratí dych...

********************

Cingy-cengy, skok a hopsa milo!
Cilingy-ceng! Cengy, šilo-vilo!
Tom-bom, tralala, Tom Bombadilo!

********************

Cingy-cengy, skok a hopsa! Moja milá!
Leť si svetlo, privíta ťa víla.
Pod kopcom tam stojí, žiari v slnku,
Zavej vánok, postrapať ju, sprav jej vlnku.
Dcéra Riečnej ženy, moja krásna pani,
Ako prútik z vŕby, ako voda v dlani.
Tom Bombadil nesie ti kvet lekna,
Už sa ženie, počuješ ho, moja pekná?
Cingy-cengy, skok a hopsa, cesta vetristá,
Zlatoočka, Zlatoočka zlatistá!
Vrbica ty stará, stiahni korene,
Tom sa náhli, zatne ti až do drene.
Tom sa zasa vracia, nesie kvety lekna.
Cengy-cengy! Počuješ ma, moja pekná?

********************

Hopsa, priateľkovia, hopsa, pozdĺž Vrbnice,
Tom už letí oheň poslať na sviece.
Slnko nám už sadá, v lese cítiť temný van,
A keď tiene zhustnú, dvere budú dokorán.
Okná budú svietiť, žlto žmurkať do noci,
Vŕba nech si stojí, odčarená od moci.
Žiadne strachy, Tom uháňa pred vami,
Cengy-cengy, poďte chlapáci vy neznámi!

********************

Hej! Skok a hopsa! Sem sa, srdiečka!
Hobiti aj poníci! Oslava sa chystá maličká!
Už sa teraz zabávajme! Úsmev na líčka!

********************

Nech sa pieseň začne! Zaspievajme všetci!
Ospievajme slnko, hviezdy, všetky veci,
Rosu, púčky, vtáčí spev a perie,
Vietor, a keď sa na slatinu kladú šerá,
Tom Bombadil a Rieky dcéra!

********************

Štíhla ako prútik vŕbový! Jasná ako studnička!
Krásnej Rieky dcére úsmev sadá na líčka!
Jarný čas, letný čas, a potom zase príde jar.
Vetrík z rieky, z vodopádu, aký krásny dar!

********************

Tom Bombadil, veselý to chlap, smiech má rád,
Čižmy nodí žlté a vždy má modré na kabát.

********************

Lenže práve tam bol Tom, zbieral lekno,
biele kvety svojej peknej panej pre radosť,
posledné pred zimou, zachrániť pred mrazom,
nech jej kvitnú pri nôžkach, kým snehy zlezú.
Koncom leta vždy ich chodím pre ňu hľadať
do jazierka čistého, za ohybom Vrbnice.
Tam sa otvárajú prvé, tam sa držia najdlhšie.
A tam pri jazierku, dávno, dávno, našiel som
ja Rieky dcéru v tŕstí, krásnu, mladú, štíhlu,
Zlatoočku, za milého spevu srdiečko jej bilo!

A to bolo pre vás dobre – lebo viac už
nepôjdem do lesnej vody hľadať, kým sa
nenarodí nový rok. Do jari už nevydám sa
vôkol domca Vrbice, veru nie. Až keď jar
veselá skvitne a Rieky dcéra po vŕbovom
chodníčku k vode stancuje.

********************

Tom Bombadilo! Hej, Tom, náš Tom!
Pri lese a vode, kde stojí strom,
Pri ohni a slnku, vyslyš nás!
Poď, strach a des dávajú si zraz!

********************

Chladni ruka, srdce, krv a kosť,
Zmerav v spánku, nevítaný hosť.
Lež a nevstaň z lôžka z kameňa,
Kým sa slnce, mesiac na prach nezmenia!
V čiernom vetre hviezdy zhyňte,
Do kôp zlata dolu splyňte.
Potom pán tmy zdvihni ruku
Nad zem mŕtvu, bez rozpuku.

********************

Tom Bombadil, veselý to chlap,
Ak môžeš, za čižmu, za žltú ho lap!
Dosiaľ nikto nelapil, Tom je pán!
Kráča, letí rýchlejšie než vetra van!

********************

Ber sa, čierna Príšera! V slnku sa strať za šera!
Ako hmla sa rozplyň, odleť ako víchor kvílivý,
Do pustatín nehostinných, doďaleka za hory!
Sem sa nikdy nevracaj, mohylu tu zanechaj prázdnu!
Strať sa, zabudnutá buď v tme čierneho podzemia,
Za mohutnou bránou, kým sa zvyky sveta nezmenia.

********************

Prebuďte sa, chlapci milí, rovno v tejto chvíli!
Pookrejte v srdci, na údoch, chladný kameň padol.
Temný vchod je dokorán, zlomená je mŕtva ruka.
Noc za nocou odletela, veľká brána puká!

********************

Hej-hoj! Ku mne! Kamže ste sa zatúlali?
Hore, dolu, tam či onam, moji malí?
Uhorčičko, Chvostík, Nozdrička a Ostrouško,
Pančuška ty biela, a môj tučný Bruško!

********************

Stojí krčma, stojí veselá,
Vyplatí sa do nej púť.
Varia tam pivo husté, hnedé
že i Chlapča mesačné a bledé
raz dostalo naň chuť.

Koniar tam má čiernu mačku,
Zavše pekne pripitú.
Na škripkách tam ona hráva,
do taktu si chvostom máva,
od mrku až do svitu.

Krčmár má zas psa malého,
ktorému sa páčia žarty.
Keď je v krčme dakto bujarý,
Že by skočil hoc aj na máry,
Zahrá si s ním v karty.

Majú tam aj kravu rohatú,
pyšnú ani kráľovná.
Keď jej hlavu zmúti pivo,
krepčí, vidí všetko krivo,
čo sa tomu vyrovná.

A riadov čo tam krásnych,
všetky zo striebra.
Deň čo deň a v každom roku,
nechýba v nich jedla, moku,
ligot len tak hrá.

Chlapča bledé zhlboka si dalo,
mačka z toho celá paf!
Riady do tanca sa dali,
krava skáče, už jej hrali,
psíča do chvosta si raf!

Chlapča druhý korbeľ pije
a vtom po stôl bác!
Leží si tam, sní o pive,
na nebi už fľaky sivé,
nepohne sa viac.

Koniar vraví mačke pripitej:
„Biele kone z Mesiaca
erdžia, chcú už rýchlo do neba,
ich pán tu hľa celý bez seba,
to zas bude štvanica.“

Schytí mačka slák a fidli-fidli,
spustí dupák, kostitras,
fidlí-mydlí po strunách,
chlapča zo sna vzdychne ách!
slabý naňho každý hlas.

Chlapča vzali, na kopec ho vygúľali,
šup s ním na mesačný voz!
Kone skok a do cvalu sa dali,
krava hop a do záhrady vpáli,
je to hrôza hrôz!

A slák čoraz prudšie mydlí-fidlí.
psisko začne zavýjať.
Krava na rohy si stala,
krčma z lôžok vyskákala,
v tanec chce sa dať.

Puk a prask! Struny letia zo škripiek,
a krava skokom na Mesiac!
Psisko pri tom do rehotu,
krčma na bujarú hučí nôtu,
vresku nemôže byť viac!

Za kopec už Mesiac spadol,
žltá Slnko na deň velí,
pleští oči ohnivé,
deň je, dúpnie v údive,
oni ešte na posteli!

********************

Nejagá sa všetka zlata krása,
Kto poblúdi, ešte nie je stratený,
Staré, keď je mocné, nepoddá sa,
Mráz nespáli koreň v zem vrastený.
Vzbĺkne zasa oheň zo sivého popola,
Pustá pláň sa zaskvie bralom,
Puknutý, no skutý meč nič nezdolá,
Kto je bez koruny, bude zasa kráľom.

********************

Gil-galad bol elfskej ríše kráľ,
Harfeník o ňom smutne hral.
Slobodné v nej boli zore,
Od hôr až po veľké more.

Meč mal tvrdý ako skala,
Prilba sa mu blyskotala,
Hviezdy hore v nebo vryté,
Jagali sa v jeho štíte.

Dávno sa už v diaľku pobral,
Ktovie, kam ho víchor odvial.
Do tmy klesla jeho hviezda,
V Mordor, kde sa šero vlády nevzdá.

********************

List sa k listu mäkko vinie,
Temne strú sa tiene lesov,
Svit sa nesie po čistine,
Od hviezd mihotavý,
Tancuje tam Tinúviel,
Hudba píšťal ticho plynie,
Striebro hviezd jej žiari z vlasov,
Háv ma celý ligotavý.

Potom prišiel Beren z dialí,
Dlho blúdil pod listami,
Kde sa elfská rieka valí,
Chodil tade sám a v smútku,
A hľa, tu ho oko mámi,
Deve zlatom šaty hrali,
Na drieku sú trblet samý
Vlasy plynú v riavu prudkú.

Čaro z neho trýzne zmýva,
Hnal ho osud cez hory,
Preč je chmúra, temná, sivá,
Vystrie ruku, chytí iba lúč.
Jej jas v diaľke zahorí,
Uniká mu hmlistí, snivá,
Samota ho umorí,
K nádhere už nemá zlatý kľúč.

Počul kroky z mnohých miest,
Ako lístky ticho krúžili,
Hudba znela z krížnych ciest,
V roklinách sa mäkko chvela.
Potom kvety hlavy sklonili,
Toľko žiaľu nevládali niesť,
Smutné brezy slzy ronili,
Od zimy zem stŕpla celá.

Hľadá, iné nič ho nevábi,
Putoval tak lístím rokov,
Pred ním mesiac letí po nebi,
Dlho sa tam v mraze skvel.
Lúč jej padol vôkol bokov,
Na výšinu pohľad privábi,
A v tanci jej ľahkých krokov,
Svet sa striebrom rozochvel.

Po zime sa opäť vrátila,
Piesňou prebudila jar,
Pršal dáždik, zem zas ožila,
Zeleň zlietla na konár.
A on uzrel elfských kvietkov dar,
Duša sa mu v mihu vzmužila,
Tancovať s ňou tvárou v tvár
Chce v tráve, kde kvitla jar.

Na útek sa dala stráňou
Tinúviel! Tinúviel!
Elfským menom volal za ňou,
Znehybnela zvedavá.
Hlas ju spútal, sladko zaznel,
Beren volá – buď mi paňou,
Osud stihol Tinúviel,
Do rúk mu ho oddáva.

Pohľad vnoril do jej očí,
V clone dlhých jemných vlasov,
Hviezdne svetlo zo stáročí
Uzrel sa tam mihotať.
Tinúviel – tisíc jasov,
Aké človek sotva zočí,
Zmámila ho čarokrásnou,
A zostal bez dychu stáť.

Ďaleko ich osud vanie,
Cez rokliny, kde sa rieky penia,
Osamelých k temnej bráne,
Do lesov, tam búrku hnalo,
Odlúčených Morom rozdelenia.
Našli sa zas v jasnom ráne,
Kráčali bez rozlúčenia,
Lesmi, kde niet v speve žiaľov.

********************

Trol si sedí na kameni,
obhrýza si starú, holú kosť.
A stále, stále nemá dosť,
Lebo k mäsu ťažko prísť.
Ísť! Hrýzť!
Jaskyňu on za nič nezamení,
Lebo k mäsu ťažko prísť.

Príde k nemu očižmený Tom.
„Čo to držíš?“ zrúkne ako hrom.
„Je to holeň strýka Tima,
čo už leží dlho v hrobe.
Robe! Obe!
„Pusť to z laby!“ zrúkne Tom.
„Nech má strýko pokoj v hrobe!“

„Túto holeň som si vzal,
keď mi hudec v bruchu hral.
Strýko ležal v zemi roky
a ja hľadel na tú holeň!
Boleň! Moleň!
Ja tam, biedny trolo, stál,
hlad ma pálil ako oheň!“

„Bezočivec!“ skríkne zrazu Tom.
„Jesť by jedol všetko zaradom,
Na strýkovi by sa hostil!
Už aj, davaj mi tu kosť!
Hosť! Dosť!
Pusť, a žer si hoc strom,
Rýchlo, davaj sem tú kosť!“

„Stav sa so mnou!“ trol sa zlostí.
„Zjem ťa, ožeriem ti kosti.
Kúsok mäsa ulahodí,
Nabrúsim si trocha zuby!
Ubi! Nubi!
Mladé kosti bez ľútosti
Napchám si do veľkej huby!“

Už-už chcel mať jedlo v hrsti,
lap – a Tom ho smiechom krstí!
Skočil zaňho, kým sa zbadal,
kop ho čižmou pod chrbát!
Chmat! Hmat!
To ti bude proti srsti,
teraz obžieraj si hnát!

Tvrdé je však telo trola,
to je pravda celkom holá.
Rovno možno kopnúť do kameňa,
zadok trola nezabolí.
Bolí! Olí!
Trol sa rehlí, keď Tom zvolá,
Au! – tá noha strašne bolí.

Tom nám kríva, už je doma,
jeho noha navždy chromá.
Trol si sedí, len sa rehlí,
s kosťou v ruke, s hnátom holým.
Molím! Drolím!
Zadok celý, len si chrúma,
s kosťou v ruke, s hnátom holým!

********************

Eärendil bol námorníkom,
Čo v Arvenien dlho žil.
Stromy vyťal v Nimbrethile,
loď postavil, pre ňu plachty
zo striebra tkal, krásne, veľké.
Striebro stepal na lampáše,
prova ani labuť ladná,
svetlo do koruhvy vyvesil.

Do zbroja kráľov pradávnych,
do brnenia zaodel sa.
Na jagavom štíte runy
pred ranami chrániť mali,
a luk jeho z rohu draka,
štíty ebenové ostré,
zo striebra sa pancier blýska,
pošvu na meč z chalcedónu,
meč z ocele kalený,
z adamantu prilbicu má,
hore na nej orlí chochol,
na hrudi mu smaragd žiari vôkol.

Pod mesiacom, pod hviezdami
zo severu sa on plaviť dal,
cestou hmlistou, počarenou
poza smrteľných dní val.
Od hryzúcich ostrých ľadov,
kde sa kladú tiene mrazov,
od púští na juhu blčivých po bezhviezdnych vodách bludne,
až do nocí, kde Nič vládne,
pláva, neuzrúc čo len raz
jagavý breh, ktorý hľadá.
Schytili ho víchry hnevné,
on slepo v penu unikal,
od západu preč ho hnalo,
k domovu, kde nik nečakal.

V ústrety mu letí Elwing,
a noc vzbĺkne jasným plamom,
jasnejšie než diamantmi
osvetlí tmu drahokamom.
Silmarilom skrášli čelo,
živým svetlom korunuje,
jas mu žiari krásne bielo,
bez strachu už skrúca provu.
V noci Inosveta za Morom
búrka zbučí nespútaná
víchrom mocným v Tarmanele.
Vlny bijú divo, s odporom,
jeho loď sa ostro derie,
mocná sťa smrť pláňou
vodnou, sirou, zabudnutou,
od východu na západ ho berie.

Večnou nocou späť ho nesie
po hukote čiernych vĺn,
ponad zeme potopené,
dávno pred počiatkom dní.
Na pobreží periel, kde sa
končí svet, začul hudbu vĺn,
a v ich večnej pene bielej
bledne zlato i mesačný spln.

Horu tam uzrel mĺkvo čnieť,
kde súmrak leží v lone
Valinoru, a Eldamar mu
z diaľky vanie vône.
Pútnik vyviaznuvší moru
pri bielom móle zakotvil,
v kraji elfov prenádhernom,
kde svieže vetry vanú,
a veže vznosné Tirionu
zrkadlia sa ani zo skla
čisté pod horou Ilmarinu
v Jazere súmračnom.

Tam zastal po dlhej púti,
učili ho piesne krásne,
učenostiam múdrym načúval,
k harfe spievali mu básne.
V elfskú belosť obliekli ho,
sedem svetiel pred ním šlo,
keď do zeme tajnej, skrytej
cez Calacirian sa uberal.
Do siení mimo času prišiel,
kde roky plynú trblietavo,
a nekonečne vládne kráľ
v Ilmarine na Hore strmej.
Slová počul neslýchané
o ľuďoch i elskom rode,
vidiny uzrel zakázané
tým, čo obývajú svet.

Z mithrilu za zo skla elfov,
loď mu novú postavili,
bez vesiel je, a bez plachty
hrdo pne sa sťažen štíhly.
Na striebro jeho silmaril
a koruhvu ohňom rozblčanú
sama Elbereth vložila,
krídla nesmrteľné dostal
od nej, a žitia večného štít,
osud plaviť sa nebom bezbrehým
až za slnce a mesačný svit.

Z podvečera vznosných štítov,
kde striebro fontán šepce chór,
krídla niesli ho, bludné svetlo,
za hradbu strmých hôr.
Na kraji sveta obrátil sa,
opäť túžil uzrieť domov,
tieňmi, prítmím dal sa,
planúc ako hviezdny ostrov,
vysoko nad hmlami letel
sťa plameň pred slnkom vzdialený,
zázrak pred úsvitom, kde
prúd vôd severných pramení.

Ponad Stredozemie letel,
a plač počul úpenlivý
žien i elfských diev,
dávnovek bol čierny divý.
No mocná sudba na ňom leží,
kým Mesiac nezhasne, ako
hviezda letieť, planúť,
nespočinúť, kde človek sídli,
večným poslom len sa stať,
tej púti sa odovzdávať!
Niesť svoj lampáš bez ponôs,
Ríše Západu Svetlonos.

********************

A Elbereth Gilthoniel,
silivren pennna míriel
o menel aglar elenath!
Na-chaered palan-díriel
o galadhremmin ennorath,
Fanuilos, le linnathon
Nef aear, sí nef aearon!

********************

Zlomený meč hľadaj v dyme,
V Imladrise, tam on leží,
Tam sa mocná rada prijme,
Tuhšia od morgulských veží.
Tam znamenie veľké príde,
Že sa osu blíži k bráne,
Isildura skaza vzíde,
Polovičný naraz vstane.

********************

Keď príde chladnej zimy ruka,
Až v noci kameň mrazom puká,
Keď je rieka čierna, holý strom,
Putovanie ťažké ako hrom.

********************

Pri ohníku sedím, dumám,
čo som videl zo sveta,
o kvetoch lúk, o motýľoch,
o kráse, čo odlieta.

O lístí a babích letách,
za jesení, mnohé boli,
keď sa v hmlách a slnku sivom
utápali v mäkkom bôli.

Pri ohníku sedím, dumám,
akýže to bude svet,
keď raz dlhá zima príde,
a neuzriem vtáčí let.

Toľko toho ešte jesto,
čo som nikdy nevidel,
každý strom, keď každej jari
v inej zeleni sa skvel.

Pri ohníku sedím, dumám,
o tých, čo tu boli dávno,
a aj o tých, čo raz prídu,
keď mne nesvitne už ráno.

Sedím si tak, dumám, dumám
o časoch, čo sú už v snách,
počúvam, či krok sa vracia,
či hlas zaznie pri dverách.

********************

Svet bol mladý, hory svieže,
skaly ani biele veže,
úšust, potok bez mena tam žil,
keď vtom Durin vstal a vykročil.
Pomenoval hory, štíty,
skúsil prameň čerstvý, čistý.
A už v Zrkadlovom plese
mihot hviezd sa ticho nesie,
a v ňom obraz jeho hlavy
v šume hebkej nočnej trávy.

Svet bol krásny, štíty stáli,
dávnoveku smelí králi
v Nargothronde hrdo vládli,
až kým v Gondoline padli.
Temný žiaľ sa prudko vzpína.
Svet bol krásny za Durina.

Kráľom bol na mocnom tróne,
stĺpy siene čnejú vzdorne,
stropy zlaté, trblet dlážky,
znaky vryté v kameň ťažký.
Svetlo slnca, hviezd a luny,
strieboriac trón i krásne runy,
neskalené šerom noci,
žiari večne na znak moci.

Do nákovy mlaty bijú,
dláta tešú, rydlá ryjú,
cvendživo znel jasný chorál,
baník kutal, murár staval.
Beryl, opál, z periel šerpu,
brnenia tam skvostné tepú,
meč, štít, sekera sa blýska,
zo všetkého hojnosť tryská.

Durinov ľud bez únavy,
podzemím znie halas vravy.
harfy hrajú, trúby znejú,
brány rachotom sa chvejú.

Svet je sivý, na horách je ľad.
z mŕtvych vyhní vanie chlad.
Ticho vládne, mlaty mlčia,
v čiernej tme sa siene krčia.

Moria a Khazad-dûm,
šepoce v nich temný šum.
Durin mŕtvy pod náhrobkom,
tak je, ako pred počiatkom.
Iba jedna hviezda svieti
V hlbine vôd ako v sieti,
jeho koruna tam leží,
kým nevstane zasa svieži.

********************

Elfská deva, jej zjav jemný,
za dňa ako hviezda hrá,
plásť má zlatom obrúbený,
topánočky zo striebra.

Nad očami hviezdu nosí,
vlas jej dýcha hebkým snom,
má ho ako z vlahej rosy,
v Lóriene prekrásnom.

Údy biele, dlhé vlasy,
voľná ako v letku šíp,
vo vetre sa ľahko nosí
ani lístie vonných líp.

Vodopády Nimrodel,
jej hlas padal z výšin nadol,
tam sa trblietavo chvel,
kým do čistej tône spadol.

Dnes kde znie jej krokov reč,
na slnci či v hmlistom tieni,
Nimrodel je dávno preč,
kde a v ktorej veľkej sieni?

Koráb elfov v šedom prístave,
čaká pod závetrím hory,
noc je temná, rána belavé,
pri divokom čiernom mori.

Na severe nočný víchor,
schytil sa a chmúrne vyl,
loď hnal ako mocný obor,
do jej bokov kruto bil.

Svitlo ráno, vôkol voda,
vrchy miznú dosiva,
koráb provou more bodá
a triešť fŕka, slepivá.

Brehy ešte zazrel Amroth,
loď do temnej kliatby dal,
letel šedou pláňou vôd
od Nimrodelu v strašnú diaľ.

Dávny bol on elfský kráľ,
on, pán hôr a strmých stien,
keď les zjari zlatý stál,
stál v krajine Lothlórien.

Skočiť videli ho z lode,
letel sťa šíp z tetivy,
zmizol v prehlbokej vode
ako kameň šedivý.

Vo vetre mu vlasy viali,
vynoril sa z hrobu vĺn,
tak plávajú iba králi,
letel ako biely čln.

Západ o ňom dodnes mlčí,
niet o Amrothovi správ,
smútok hľadí elfom z očí,
padli v bezútešný stav.

********************

Keď bol v Kraji večer sivý,
z Kopca jeho kroky čuť,
prišiel úsvit zimomrivý,
mlčky začal dlhú púť.

Z divočiny k brehom mora,
cez púšť suchú, cez priepasť,
hoc aj pred ním strmá hora –
čo zlé mu môže osud klásť?

S trpaslíkom, s hobitom,
s elfom, s mužom plným síl,
zverom v jame ukrytom
tajnou rečou hovoril.

Meč smrti, ruka hojivá,
chrbát klesá bremenom,
hlas hromový, fakľou zakýva,
sťažka v kraji bezmennom.

Bol na tróne múdrosti,
rýchly v hneve, rýchly v smiechu,
Smútok sveta cítil do kostí,
neraz v dotrhanom rúchu.

Na lávke nad ohňom sám
v tme Morie, Khazad-dûmu,
čelil žiare čiernych jám,
tam zhynul jas jeho umu.

(Najkrajšia raketa sveta,
žltá a belasá lieta,
po búrke zasa zlatý dážď,
znáša sa ako z kvetov plášť.)

********************

O listoch spievam, o zlatých, čo zlatom sa chveli,
O vetre spievam, prišiel a rozšumel les celý.
Za slnkom, za mesiacom, pena svieti na mori,
Na brehu Ilmarinu stojí strom, zlatý zahorí.
Pod hviezdou večného súmraku, v Eldamare stál,
V Eldamare, kde čnel elfského Tirionu val.
Dlhé zlaté listy rastú tam, košaté rokmi,
Tu za Morom rozdelenia elfské oči hľadia do tmy.
Ó, Lórien! Zima prichádza, deň bezlistý a sirý,
Lístie padá do rieky, krútia ho, strhávajú víry.
Ó, Lórien! Dlho už na tomto brehu prebývam,
Do vädnúcej koruny zlatý elanor zaplietam.
Keď o lodiach zaspievam, ktorá si po mňa príde?
Tá, čo ma odvezie na more, tej stále nikde.

********************

Ai! lauri’ lantar lassi súrinen,
yéni únótim’ ve rámar aldaron!
Yéni ve lint’ yuldar avánier
mi oromardi lisse-miruvóreva
Andún’ pella, Vardo tellumar
na luini yassen tintilar i eleni
ómaryo airetári-lírinen.

Sí man i yulma nin enquantuva?

Am si Tintall’ Varda Oioloss’o
ve fanyar máryat Elentári ortan’,
ar ily’ tier unduláv’ lumbul’,
ar sindanóriello caita morni’
i falmalinnar imb’ met, ar hísi’
untúpa Calaciryo míri oial’.
Sí vanwa ná, Rómello vanwa, Valimar!

Namári’! Nai hiruvaly’ Valimar.
Nai ely’ hiruva. Namári’

********************
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: