Víťazná poviedka literárnej súťaže Sieň ohňa: V mene lásky

Autor: Andrej Jáchim, Pridané: 20. 04. 2012, 10:41

SlavCon 2012 sa niesol v znamení témy Brány do iných svetov, a na rovnakú tému sme vyhlásili pod hlavičkou Siene ohňa literárnu súťaž. Autor víťaznej poviedky Andrej Jáchim ju poňal pomerne originálne - a veľmi pútavo.

V mene lásky

Autor: Andrej Jáchim

Himaláje, úpätie vrchu Abi Gamin, 15. január 1881

 

Pichali dlhé tyče do snehu a krok za krokom pokračovali v pátraní. Niekde vpredu zaštekal pes. Počas búrky sa stratil jeden z členov expedície a bol by zázrak, keby ho našli ešte živého. Psi pobehovali naokolo, vťahovali do nozdier ľadový vzduch a vetrili pach nezvestného nešťastníka.

„Niečo som našiel!“ zakričal kapitán Ilya a ukázal na zem. Lord Ioakim vytiahol koniec tyče zo snehu a vykročil za hlasom.

Niekoľko siah dolu svahom narúšala jednotvárny biely povrch len čierna diera vedúca do hlbín ľadovca. Nezavial a nezakryl ju ani sneh búrky - ako keby chcela, aby o nej vedeli.

„Všetko naokolo sme prehľadali. Buď sa Irinei šmykol dole do strže, alebo už skutočne neviem.“

Lord pristúpil bližšie k otvoru a kriticky si ho premeral.

„Irenei zmizol ešte pred búrkou,“ skonštatoval. „Ak je dole, musel mať dôvod, prečo sa v okolí diery zdržoval.“

„Snáď si nemyslíte...“

„Prineste mi výstroj, pozriem sa tam.“

 

* * *

 

Rusko, Moskva, 16. január 1881

 

V rodinnom sídle Ioakimovcov sa zišla pestrá skupina ľudí. Živo debatovali, hodovali a pili, čo im hrdlo ráčilo. Cieľom Nikolaia Ioakima bolo získať niekoľko štedrých mecenášov a tak robil, čo mohol, aby nevyšlo celé divadlo nazmar. Smial sa, diskutoval a flirtoval.

„Počula som, že Anatoly vyrazil do Himalájí prakticky hneď po smrti Agnesse,“ zašvitorila podsaditá dáma a koketne položila mladému mužovi ruku na koleno.

„Anatoly berie manželkynu smrť veľmi vážne,“ usmial sa trpko Nikolai. „Odchod do divočiny je akýmsi vykúpením. Ešte jeden deň v Moskve a opustil by ho zdravý rozum.“

„Ale no, no!“ pohrozila tučným prstom grófka. „Naše mesto predsa poskytuje mocným mužom veľa nerestí, ktoré zaženú žiaľ!“

Nikolai pozrel von oknom, kde za zdvojenými tabuľkami fúkal ľadový vietor. Zima za oknom musela byť strašná, ale predsa by radšej mrzol tam, ako toleroval hladenie stehna od tej protivnej ženskej.

„Môj brat Agnesse miloval. Určite ste počuli o nejednom súboji, ktorý v záujme ochrany jej cti podstúpil.“

„Hovorí sa, že Anatoly je veľmi vášnivý muž,“ prikývla dáma a nenápadne posunula ruku vyššie k lordovým slabinám.

Nikolai rezko vstal a venoval jej široký falošný úsmev.

„Nebudem vás zdržovať, lady. Musíme sa predsa venovať ešte toľkým hosťom!“

Skôr než otvorila ústa, nebolo ho. Kľučkoval pomedzi povýšenecké tváre svojich hostí a zakotvil až pri bare. Na jeden dúšok obaril hrdlo pohárikom vodky a potom hľadal ďalšiu obeť, ktorej by sa zalíškal.

Sledoval hostí, ako sa presúšajú hore-dolu a opovrhoval nimi. Ich slabošské tváre a mysle plné povrchných túžob... Rodina Ioakimovcov boli odjakživa dobrodruhovia a hneď ako sa mu podarí nahromadiť dostatok prostriedkov, vyrazí s expedíciou na juh.

 

Cez dav hostí sa k nemu predral jeden zo sluhov.

„Pane,“ oslovil ho nervózne.

„Deje sa niečo, chlapče?“

„Prišiel posol...“

„Povedz mu, nech počká, teraz mám spoločenské povinnosti.“

„Spomenul mladého lorda, pane.“

Nikolai stuhol a pozrel na chlapca.

„Čo je s Anatolym?“ spýtal sa opatrne.

„Váš brat... zmizol.“

 

* * *

 

Nikolai nervózne pobehoval po izbách a horúčkovito balil veci, ktoré považoval za nevyhnutné.

„Pane, čo povieme hosťom?“ spýtal sa majordómus.

„Povedzte im pravdu,“ odsekol lord a hádzal teplé oblečenie na posteľ. „Stratil sa mi brat a ja okamžite vyrážam za ním. Nech sa veselia, kým ich to neprestane baviť. Zatiaľ prikážte, nech mi pripravia koč. Do hodiny vyrážame k aeroportom!“

„A ehm... pane. Je tu ešte jeden vážený muž. Chce sa s vami stretnúť ohľadne pripravovanej expedície.“

Nikolai zaváhal a stuhol na pol ceste k šatníku. Nakoniec vzdychol a hodil čižmy ku kope ostatných vecí.

„Povedzte mu, že nemám čas, ale nech vám dá svoju adresu adresu. Keď sa vrátim, určite ho navštívim.“

„Áno, pane.“

 

Majordómus vyšiel do chodby a zatvoril za sebou dvere. Nikolai začal kopy oblečenia hádzať do kufrov. Proviant a ostatné zásoby budú v Anatolyho tábore. Ak chce byť ešte niečo platný, bude musieť zaplatiť najrýchlejšiu vzducholoď v Moskve. Už teraz jeho peňaženka zívala prázdnotou...

Dvere do spálne sa otvorili a vstúpil vysoký štíhly gentelman v stredných rokoch. Majordóm bol ako jeho tieň. Začal sa svojmu pánovi horúčkovito ospravedlňovať a pokúsil sa votrelca vyhnať nedefinovateľným šermovaním rúk.

„Kto ste?“ zamračil sa Nikolai.

„Wiliam Charter, generálny riaditeľ Agrisovkaz Transport Co,“ uklonil sa Brit na znak pozdravu.

Najrýchlejšia vzducholoď v Moskve sa volala Severka a spolu s tuctom ďalších najvýkonnejších lodí vzduchoplavby patrila do dokov Agrisovkazovho impéria.

„Ako vám môžem pomôcť?“

„Mám pre vás ponuku, pán Ioakim.“

„Aj ja pre vás, pán Charter.“

 

* * *

 

Svetlá veľkomesta za oknami vzducholode žiarili ako svätojánske mušky. Jeden zo svetlometov vzdušnej obrany zacielil na vznášajúci sa kolos a osvietil veľké litery na pravoboku balonetu. Octopus - jedna z najrýchlejších a najluxusnejších vzducholodí na svete.

Drevom obložený interiér lemovali okrúhle okná s bronzovým rámom a vo výške pása sa pozdĺž celého obvodu gondoly tiahlo madlo z rovnakého materiálu. Lord s britským hostiteľom sedeli hlboko v kožených kreslách oproti sebe a diskutovali.

„Teraz si ma vypočujete?“ spýtal sa William a položil na vyrezávanú dosku stola zvláštne tvarovanú zbraň.

Nikolai dvihol pištoľ do rúk a so záujmom si ju prezrel.

„Na čo sa pozerám?“ spýtal sa.

„Prvé sériovo vyrábané kolty. Šesť rán bez potreby nabíjania. Chcem, aby ste naše zbrane prezentovali na svojej nadchádzajúcej expedícii.“

„Prečo ja a čo ma to bude stáť?“

„Zbrane aj potrebné množstvo streliva dodáme zadarmo,“ usmial sa Charter. „Ale na oplátku chcem, aby ste nimi mávali pred očami každému dobrodruhovi, vojakovi, alebo hrdlorezovi, ktorý sa vám pripletie do cesty. Keď sa vrátite, o našich zbraniach musí vedieť aspoň polovica Ázie a Európy.

Rodina Ioakimovcov má v tejto oblasti zvučné meno. Ak nám pomôžete spropagovať nový produkt, budeme podporovať vaše ďalšie expedície.“

„Máte nejaký arzenál aj na palube?“

„Dosť, aby sme sa dokázali ochrániť pred neprajníkmi,“ usmial sa William.

„Ale ba?“

„Určite ste počuli o zmiznutí inžiniera Agrisovkaza, svojho času jedného z najgeniálnejších technikov a majiteľa impéria, ktoré som prevzal.“

Nikolai prikývol.

„Keby ste vedeli veci, ktoré viem ja...“

„Koľko koltov mi môžete dať hneď teraz?“ prerušil ho lord.

„Ako prosím?“

„Potrebujem zbrane,“ zopakoval svoju požiadavku Nikolai.

„Letíme na záchrannú misiu...“

„Ale nevieme, čo nás tam môže čakať.“

„Máte na mysli niečo konkrétne?“

„Môj brat... Anatoly, zmizol za veľmi nevšedných okolností. S druhmi pátrali po nezvestnom členovi expedície, ktorý bez zjavného dôvodu opustil tábor a v nasledujúcich hodinách zmizol v snehovej búrke.“

„A nevšedné je to lebo?“

„Nezvestný musel mať veľmi dobrý dôvod, keď opustil tábor tesne pred búrkou.“

„Nikto ho nezastavil?“

„Ostatní chlapi sa akurát vracali z obhliadky terénu. Minuli sa. V tábore zostal len jeden zranený muž a ten Irineia, Anatolyho kuchára, nedokázal zastaviť. Určil však smer, ktorým sa nešťastník vydal.“

„A váš brat?“

„Anatoly zmizol v ľadovom komíne, keď po ňom pátral. Odviazal sa od lana, ktoré istili hore a nebolo ho.“

„Nehody sa stávajú. Mohla povoliť skoba a on spadol.“

„Anatoly sa nikdy nedopustil pri lezení akejkoľvek nepozornosti. Zlyhanie výstroje, alebo jeho osoby neprichádzajú do úvahy.“

„Dali by ste za to ruku do ohňa?“

„Pán Charter, počuli ste už niekedy o snežnom mužovi?“

William Charter stíchol a vystrel sa. Dlhými prstami poklopkal rukoväť čalúneného kresla a zahľadel sa mladému mužovi do očí.

„Robíte si zo mňa žarty?“

„Môj brat strávil v Himalájach časť detstva. Brával ho tam otec, učil ho liezť... Jedného dňa sa môj brat stratil a prisahal, že videl obrovského tvora nie odlišného od opice, s hustou bielou srsťou. Odvtedy je posadnutý predstavou, že ho nájde. Doteraz nemal čas a prostriedky, ale po nešťastnej smrti Agnesse... Pátranie mu ženu nevráti, ale neveľká časť majetku, ktorú po nej zdedil mu aspoň pomôže zabudnúť na to, ako veľmi ju miloval.“

„Snáď si nemyslíte, že to má niečo spoločné so zmiznutím...“

„Dvaja vynikajúci horolezci zmizli v priebehu niekoľkých hodín v prostredí, kde boli takmer ako doma.“

„Stále neviem, na čo vám budú zbrane. Prízraky nie sú nebezpečné.“

„Jednu vec som sa naučil, pán Charter,“ naklonil sa ku svojmu hostiteľovi dobrodruh. „Môj mladší brat nikdy neklamal a ak povedal, že toho tvora videl, tak možno skutočne existuje. A ak existuje, môže byť nebezpečný.“

William Charter poskladal z prstov striešku a hodnú chvíľu hypnotizoval končeky prstov, kým odpovedal.

„Dostanete zbrane aj muníciu,“ povedal napokon. „Ale pod podmienkou, že vás budem môcť sprevádzať.“

 

* * *

 

Himaláje, úpätie vrchu Abi Gamin, 17. január 1881

 

Psi pred táborom spomalili a odpor snehu nakoniec sane úplne zastavil. Pred stanmi stálo niekoľko mužov z Anatolyho výpravy a znepokojene prešľapovali.

„Pane,“ sklonil kapitán na znak pozdravu hlavu.

„Chcem vidieť to miesto, Iľja, hneď.“

 

Dvaja muži zostali v tábore, aby vyložili batožinu a ostatní vyrazili k zrázu. Okrem Williama Chartera sprevádzal Nikolaia ešte Charterov spoločník, nebezpečne vyzerajúci dvojmetrový chlap. Predstaviteľ priemyselného impéria bol mocný človek a pravdepodobne mal neodbytných nepriateľov, keď so sebou ťahal zabijáka aj do pustatín Himalájí.

Dorazili k zrázu. Od silnej snehovej búrky, ktorá vzala prvého člena výpravy, nesnežilo a vládlo takmer ideálne slnečné počasie. Nikolai podišiel k okraju diery a zahľadel sa do temnoty medzi ľadovými stenami.

„Presne toto urobil váš brat, pred tým, než sa rozhodol zostúpiť,“ povedal stiesnene kapitán Ilja. „Dúfam, že nemáte podobné...“

„Pripravte výstroj, pôjdem dole,“ prerušil ho Nikolai.

 

* * *

 

Nikolai zostupoval systematicky dole, zhlboka dýchal a kvapky rosy mu na rúšku pred ústami zamŕzali do ľadových kryštálikov. Poznal svojho brata a vedel, že by nikdy nepadol len tak. Bol príliš pedantný na to, aby zanedbal prípravu a dovolil náhode, aby ho strhla do priepasti.

Iľja síce hovoril, že počuli výkrik, ale keď vytiahli lano, nebola na ňom ani známka pretrhnutia, alebo rezu.

Do úvahy prichádzal len fakt, že sa Anatoly odviazal. A ak sa odviazal, musel na to mať dobrý dôvod.

 

Po chvíli začalo Nikolaila páliť celé telo. Na chvíľu zastavil, aby si oddýchol. V ľadovej stene míňal bratove stopy.

Pokračoval, hruď sa mu dvíhala prekonanou námahou kým zostúpil na miesto, kde pravidelné stopy po Anatolym mizli. Vystriedali ich ryhy v ľade a niekoľko odštiepených úlomkov.

Mladý lord pozorne skúmal stopu, ktorú mu brat zanechal. Viac odhadoval, ako vyčítal, že tu Anatoly zotrval dlhšie. Práve na stojisku musel odviazať istenie. Pod jednou z mačiek sa mu po odistení odštiepil úlomok ľadu. Možno ho prepadol srdcový záchvat, ako po smrti Agnesse...

Snažil sa získať rovnováhu, ale lano už ďalej neistilo jeho stabilitu. Kam oko dovidelo, tam siahali škrabance po cepínoch a mačkách, ako sa ich v horúčkovitej snahe snažil zabodnúť do ľadu.

Pred Nikolaiovými očami sa odvíjal dramatický príbeh, ktorý nemal šancu podľa niekoľkých rýh v ľade vyčítať. Čím dlhšie však stál, tým viac veril vlastným dohadom.

Pozrel sa dole a videl, ako sa posúva kryha, na ktorej stál. Anatolyho nečakal pád rovno dole, šmýkal sa.

Otec im hovoril o tuneloch v ľadovcoch, ktoré sú dlhé celé míle. Pohltia nepozorných dobrodruhov a nezostane po nich ani stopa...

Ale Anatoly sa odviazal a určite mal dôvod. Čo skrýval záhyb, kde mizla ľadová kĺzačka. Počul hlas nezvestného druha? Prečo sa rozhodol ľahkovážne riskovať, keď mohol bez väčšej námahy zavolať pomoc zhora?

 

Nikolaia z úvah vytrhlo šklbnutie lanom. Dal dohodnutý signál, že je všetko v poriadku a vykročil hore.

 

* * *

 

Prípravy na hĺbkový zostup trvali niekoľko hodín. Členovia Anatolyho výpravy naliehali, aby počkali do svitania, ale lord odmietol. Už teraz sa považoval za blázna, keď veril, že jeho brat žije. Bol to ale inštinkt, ktorý ho hnal dopredu. Bol si istý, že by vycítil, keby brat nežil. Mali mimoriadne puto a ak bolo zle jednému, škodoval aj druhý a naopak.

Napriek varovaniam sa nenechal odhovoriť ani William Charter. Trval na tom, že sa zúčastní zostupu. Za mladi vraj občas liezol a nie je žiaden slaboch.

Lordovi Ioakimovi sa správanie bohatého mecenáša prestávalo pozdávať, ale kým plnil svoju časť dohody, držal jazyk za zubami.

 

Prekročili hranu štrbiny vo štvorici. Nikolai, kapitán Iľja, William Charter a jeho hrdlorez Sasha. Zostupovali dole, nabíjali do ľadového masívu skoby a čoskoro minuli miesto, kde sa Anatoly odviazal. Čím nižšie boli, tým viac mrzli.

Svetlo im zabezpečil William. Na Neptúnovi prevážal niekoľko zaujímavých prototypov vynálezov s ktorými pracovali jeho vedci. Medzi jeden z nich patrila aj prenosná baterka.

Všetci členovia výpravy mali na prilbách pripnuté zdroje svetla a ich väčších bratov na opasku. Už pred niekoľkými minútami im z dohľadu zmizlo denné svetlo a teraz liezli v absolútnej tme, ktorú pretínali len lúče umelého svetla.

 

* * *

 

Nikolai systematicky zostupoval a hore sa obzrel len keď preväzovali lano.

„Skutočne ho budeme nasledovať?“ spýtal sa nervózne Sasha a civel do temných hlbín.

Príkry zráz sa začal síce výraznejšie zvažovať, ale aj tak nedával tušiť nič dobré.

„Pane, ste si tým istý?“ zakričal dole kapitán.

Nikolai dvihol tvár do svetla jeho baterky a prižmúril oči.

„Nie,“ povedal a zostupoval nižšie.

„Pre Kristove rany,“ zahromžil Charter a vytiahol zo Sashovho batoha baterku veľkú ako predlaktie. Bola pogumovaná proti tvrdým pádom a údajne aj vode odolná.

Stlačil žltý gombík a čierny komín preťal silný stĺp svetla.

„Nikolai, pozor!“ zakričal Brit a položil baterku na šikmú stenu, ktorú zdolávali.

Vzácny prototyp sa začal šmýkať dole a divoko rotovať. Všetkým im vmietol do očí oslepujúci kužeľ svetla. Keď sa spamätali, zistili, že sa lúč ustálil. V šikmom uhle rezal tmu a osvetľoval bočnú stranu komína.

„Čo vidíte, Nikolai?“ zakričal Charter.

Dobrodruh odhadoval vzdialenosť a potom odpovedal: „Asi pätnásť siah pod nami, na niečom sa zachytila.“

 

* * *

 

„Predpokladám, že toto je váš stratený kuchár,“ osvietil bledú tvár Nikolai. Nebohého pleť pokryla perleť ľadu. Pri páde cez okraj komína sa zošmykol dole a pri dopade si zlomil nohu. Z otvorenej rany mu trčala rozštiepená kosť a okolo nebožtíka zamrzla tmavočervená kaluž. Ak ho nezabila zima, zabila ho strata krvi.

Sasha vytiahol z náprsného vrecka kolt a natiahol kohútik. Ľadový komín sa v týchto miestach rozšíril a vytvoril rozľahlý priestor s plošinou, za ktorej hranou pokračovala nižšie zjavne umelo vybudovaná šmýkačka a po jej pravej strane schodisko.

Mŕtvy kuchár sa opieral o ľadovú stenu obydlia, ktoré stálo na samom kraji vedľa schodiska, zahryznuté do steny masívu.

Bielu steny križovali žlté koláče svetla, kým nenašli vstup do objektu.

Sasha nakukol do otvoru s koltom v ruke.

„Nič tu nie je,“ oznámil a vložil zbraň späť do puzdra.

Miestnosť bola až na hlbokú niku v stene úplne prázdna. William si interiér podrobne prezrel, ale nebolo tam nič konkrétne. Vyzerala neobývaná, možno slúžila len ako prechodná stanica pri výstupe na povrch.

Vyšiel von a s pomocou baterky hľadal stopy po nezvestnom bratovi. Ryhy po mačkách a cepínoch pokračovali v koryte šmýkačky dole. Irinei pri páde vrazil do ľadového baraku, ale Anatoly preletel cez úzku plošinu a pokračoval nekontrolovanom páde.

Nikolai sa snažil nemyslieť na zvláštne miesto, kde sa ocitli. Bez slova prešiel na schody a začal zostupovať popri šmýkačke. Schody boli strmé a kľukatili sa až k jej dolnej hrane. Tam končili plochou veľkou niekoľko štvorcových siah, uprostred ktorej stála nevysoká mohyla. Šmýkačka končila odrazu, za jej hranou a hranou plochy s mohylou sa nachádzala hlboká priepasť s takmer kolmými stenami.

Svetlo márne pátralo po dne, ktoré nebolo v dohľade.

Nikolai zasvietil na mohylu. Vyzerala, že je vytesaná z kameňa, ktorý niekto vsadil do ľadu.

„Čo je toto za miesto?“ spýtal sa neveriacky kapitán, keď zostúpil k nemu.

„Určite ste vedeli, do čoho s pánom Anatolym idete,“ povedal odmerane William a zložil na zem svoj batoh.

„Myslíte tie rozprávky o snežnom mužovi?“

Charter mu ďalej nevenoval pozornosť.

„Je aj na druhej strane?“ spýtal sa boháč asistenta.

Sasha zasvietil silnou baterkou na protiľahlú stranu šmýkačky. Z nerovného podložia ľadu trčala ako ľadový stalagmit ďalšia mohyla.

Nebyť rún, ktoré pokrývali perforovaný povrch kamenných útvarov, vyzerali by ako netradičné prírodné útvary.

Brit vytiahol z ruksaku naolejovaný obal a opatrne z neho vybalil tenký kožený zošit. Nikolai pristúpil bližšie, aby mu videl ponad rameno.

Majiteľ impéria zošit otvoril a listoval v ňom, kým nenašiel stranu, ktorú hľadal.

Bol tam obrazec s rovnakou mohylou popísanou runami.

Nikolai vytasil pištoľ a odistil kohútik. Kapitán Iľja nasledoval jeho príklad a namieril zbraň na Sashovu hlavu.

 

* * *

 

„Myslím, že nám dlžíte vysvetlenie,“ oznámil lord, nespúšťajúc zrak z chudej postavy Chartera. „Zdalo sa mi podozrivé, že ste sa s nami škrabali až sem dole, ale keď vidím váš kožený zošit...“

„Asi bude lepšie, keď pôjdeme hore k ľadovému baraku,“ odvetil William.

 

* * *

 

Stáli nad vrcholom šmýkačky a hľadeli do hlbín, kde tušili mohyly.

„Kde to sme?“ spýtal sa Nikolai.

„Slovám by ste neuverili. Dovoľte, aby som vám predviedol drobnú demonštráciu,“ usmial sa Charter.

„Sasha, ak ťa môžem poprosiť,“ ukázal na nebohého Irineia.

Boháčov asistent pristúpil ku kuchárovi a pätou mačky do neho z celej sily kopol. Nebožtík sa so zapraskaním oddelil od kaluže krvi a prepadol na bok.

„To je barbarstvo,“ precedil pomedzi zuby Ilja.

„Je mŕtvy, berte to ako fakt,“ zhodnotil Chater a ustúpil od nástupu na sklznicu.

Sasha chytil mŕtveho za kapucňu a dotiahol ho až ku okraju šmýkačky. Potom sa postavil za neho a opatrne ho sotil dole.

Ilja neveriacky sklonil zbraň a oči mu zablýskali hnevom.

„Vy bastardi!“ zakričal a dvihol kolt, že strelí valibuka do hlavy.

„Nie!“ zakričal Charter a namieril baterku do hlbín. „Sledujte!“

Zvedavosť bola silnejšia ako hnev a dobrodruhovia obrátili zrak na kĺžuce sa telo. Na hladkej šmýkačke naberalo vysokú rýchlosť a po niekoľkých desiatkach metrov letelo ako blesk.

Keď dosiahlo dolný koniec šmýkačky, čakali, že sa zrúti do hlbín zeme.

Namiesto toho podzemnú sieň na okamih osvetlil záblesk modrého svetla. Elektrizujúce prstence obalili telo nebohého a to v zlomku sekundy zmizlo.

Nastala zase tma.

 

* * *

 

Charter obrátil lúč baterky na lorda.

„Je to brána do iného sveta,“ povedal potichu a kývol bradou na mohyly.

„Nerozumiem,“ zažmurkal Nikolai a poťažkal zbraň v ruke.

„Inžinier Ivan Agrisovkaz nezmizol pred dvomi rokmi bez stopy,“ začal William. „Vedeli sme, kam išiel a keď sa nevracal, išli sme ho hľadať. Mal sa zdržiavať v sídle svojej milenky vo Francúzsku.

Keď sme pristáli, po jeho vzducholodi nebolo ani stopy a majiteľ sídla hovoril, že Ivan odletel pred niekoľkými dňami.

Samozrejme, nemali sme dôvod neveriť mu, ale celá situácia sa nám nepozdávala. Podrobne sme prehľadali dom a okolie. Na ceste boli stopy po nedávnom výbuchu, spálené stromy... Ale zaujímavý objav bol až na cintoríne za domom, kde sme našli v čerstvo vykopanom hrobe nebohého inžiniera Ivana.

Viete si predstaviť, že sa starý Francúz pokúsil ujsť. Sasha ho ale chytil a po niekoľkých hodinách spracúvania sme z neho dostali ťažko uveriteľný príbeh.

Stela, Ivanova milenka, vraj pochádzala z iného sveta. U nás známa, ako Nympha, žena, na pohľad krásna a neodolateľná, ktorá pohlavným stykom zo svojich obetí vycuciava životnú energiu.“

„To je absurdné,“ skočil mu do reči Iľja.

„Pokračujte!“ vyzval ho Nikolai a prebodol kapitána varovným pohľadom.

„Stela zviedla Ivana, aby jej pomohol opraviť stroj, ktorý ju dostane domov. Celý mechanizmus funguje tak, že medzi vrcholmi mohýl vzniká silové pole. Na to, aby ste aktivovali jeho vlastnosti potrebujete dosiahnuť určitú minimálnu rýchlosť.

Aby som to skrátil... Vo Francúzsku starec ukrýval v šope stroje, vzdialene podobné našim automobilom, ktoré tú rýchlosť vyvinúť dokázali, ale potrebovali opravu. A kto iný, ako vyhlásený vynálezca a technik – génius, by to dokázal?

Lenže Ivan bol tvrdohlavý. Jedno vozidlo síce opravil, ale ešte pred prechodom cez portál vyhodil Stelu do vzduchu a zabil ju. To starého pána nahnevalo a inžinierovi rozbil hlavu.

Sprvoti sme nechceli príbehu uveriť, kým nám nedal denník pána Agrisovkaza. Jeho rukopis všetko potvrdil.“

William stíchol a na umocnenie svojich slov zamával koženým zápisníkom lordovi pred očami.

„Keď ste spomenuli snežného muža, ktorého váš brat videl, napadlo ma, že to môže mať niečo do činenia s ďalšou bránou. Bol to výstrel do slepa, ale prvý, aký sa za posledné dva roky vyskytol.“

„Chcete povedať, že sa môj brat pravdepodobne dostal na druhú stranu?“ spýtal sa Nikolai.

„Buď to, alebo padol do hlbín a zahynul,“ pritakal Charter.

„Kto pôjde prvý?“ spýtal sa lord.

„Snáď im nebudete veriť, pane!“ snažil sa ho zastaviť zaskočený kapitán. „Veď je to smiešne!“

„Máš iné vysvetlenie pre tento podzemný úkryt, mohyly a svetlo ktoré zhltlo Irineia, kapitán?“

„Sasha,“ oslovil William svojho asistenta.

„Ste si tým istý, pane?“

„Áno.“

Hrdlorez sa posadil na okraj šmýkačky a chvíľu váhal, kým sa konečne odrazil od okraja a vystrelil dole. Nohy s mačkami držal vo vzduchu a za okamih už letel ako guľka z pušky. Pred pádom do temnoty ho pohltil záblesk modrých prstencov.

„Vidíme sa na druhej strane, Ilja,“ oznámil lord a skočil do koryta skôr, než stihol kapitán niečo namietnuť.

 

* * *

 

Cisárstvo Aniketos, provincia Yuri-Ghoki, druhá strana brány, 17. január 1881

 

„Si v poriadku?“

Na Nikolaiovu tvár dopadla mozoľnatá dlaň, až to plesklo.

Lord otupene zažmurkal a prišiel k sebe. V tesnej blízkosti nad ním sa skláňal Anatoly. Medzi okrúhlymi ružovými lícami mu žiaril úsmev.

„Ani vo sne ma nenapadlo, že sa za mnou budeš vláčiť až sem,“ povedal zvučným hlasom a pomohol bratovi vstať.

„Kde, kde to sme?“ spýtal sa zmätene Nikolai a rozhliadol sa vôkol seba.

Keby ho brat nepodopieral, asi by padol späť na zadok. Nachádzali sa v priestrannej sieni zariadenej pohodlným koženým nábytkom. Na stenách viseli kožušiny neznámych zvierat a celú jednu stenu tvorilo obrovské okno. Od podlahy až po strop držal sklennú tabuľu pozlátený rám a výhľad, ktorý sa zo siene núkal... bol ohromný.

Nachádzali sa uprostred zasneženej krajiny málo odlišnej od tej, skadiaľ prišli. Na rozdiel od pustatiny Himalájí tu vládol život. Vysoko vo vzduchu lietali desiatky záhadných kolosov. Mnoho míľ pod nimi, na úpätí horského masívu sa rozliehali mestá s vysokými budovami a komínmi, z ktorých k oblohe stúpali kúdele dymu a vyšľahávali explózie ohňa.

„Oh bože,“ zašepkal Nikolai a podišiel k oknu.

„Kde sú ostatní?“

„Už prichádzajú k sebe,“ odpovedal ženský hlas.

Lord sa otočil a zbadal nádhernú bytosť, ktorá ďaleko presahovala krásu, akú mal doteraz možnosť vidieť. A že krásnych žien videl dosť... Padla mu sánka a každý kúsok jej tela hltal lačnými očami.

„Opatrne braček,“ zahriakol ho Anatoly a podišiel k cudzinke, aby ju objal a pobozkal.

 

Dvere do salónu sa otvorili a vošiel mierne dezorientovaný Iľja s ostatnými členmi záchrannej výpravy v pätách.

Charter fascinovane obišiel koženú pohovku a zastavil tesne pred oknom, aby sa pokochal výhľadom von.

„Toto je...“ otočil sa k hostiteľke, ale slová sa mu zadrhli v ústach.

„Stela?“ spýtal sa neveriacky.

Skôr ako stihol ktokoľvek zareagovať, Sasha tasil kolt a strelil ženu priamo do pŕs.

 

* * *

 

Doznel výstrel a Nikolai si uvedomil, že mu píska v ušiach. Nepočul nič iné, len videl, ako Anatolymu do rúk padá bezvládne telo krásky.

Mladý lord šokovane hľadel, ako mu po rukách steká Stelina krv. Popadol ho neovládateľný hnev. „Nemôžem predsa stratiť ďalšiu milovanú ženu! Nemôžem!“

Vymrštil sa ako pružina a vytrhol zbraň zo Sashových rúk. Valibuk sa ohnal, že ho udrie, ale len čo mladíka naštval. Lord mu ranou do žalúdka vyrazil dych a  než sa stihol Williamov asistent nadýchnuť, lord vyprázdnil zbytok zásobníka do jeho žalúdka.

 

* * *

 

Sasha klesol na kolená a pomedzi prsty mu z početných rán na bruchu vytekali pramienky krvi. Trvalo niekoľko dlhých sekúnd, kým stratil vedomie a padol na tvár.

Medzitým tasili svoje kolty aj Nikolai, Charter a Ilja. Rusi mierili na Brita a ten z jedného na druhého.

Pískanie ustalo a zvuky okolo zase ožili.

„To by snáď aj stačilo,“ povedala Stela a chrapľavo zakašľala.

Pozviechala sa zo zeme a spod sukne vytiahla elegantnú zbraň a namierila ňou na Chartera.

„Dosť!“ vykríkol Nikolai a postavil sa jej do cesty.

Anatoly nevedel, čo urobiť, tak pristúpil k svojej modle a donútil ju sklopiť zbraň.

„Ako.... ako to...“ bľabotal.

„Budem v poriadku,“ odsekla Stela. Rana na bruchu sa jej zacelila a vybrala si daň v podobe sotva badateľného prehĺbenia vrások. Vyzerala razom o pár rokov staršie.

„Prežila si,“ precedil pomedzi zuby William.

„Áno,“ prikývla. „Jediné, čo som od Ivana chcela, bolo aby mi pomohol dostať sa domov. A on sa ma namiesto toho pokúsil zabiť!“

„Zneužila si ho!“

„Nesťažoval sa!“

„Ten Francúz tvrdil, že si mŕtva!“

„Explózia ma prehodila na druhú stranu. Bol zo mňa prízrak, musela som vysávať energiu zo všetkého živého, bez rozdielu. Rastliny, zvieratá, inteligentné bytosti. Vieš aký je to pocit, keď musíš zabíjať veci, ktoré miluješ a obdivuješ, aby si prežil?“ zaškrípala zubami. „V našom svete sú bytosti ako ja považované za stelesnenie krásy a nevinnosti. Berieme si vždy trošku, aby sme prežili. Ale ja som musela...“ hlas sa jej zlomil

„Čo od nás chceš?“ spýtal sa Nikolai. „Prečo si nás nezabila? Prečo si ušetrila Anatolyho?“

„Hriechy, ktorých som sa dopustila v našej krajine mi nikto nikdy neprepáči. Som zavrhnutá,“ oznámila znechutene. „Odpad, ktorý treba odstrániť a nájdu sa ľudia, ktorý sa ochotne zhostia tejto úlohy.. Chcem sa vrátiť a aby som to mohla uskutočniť potrebujem aspoň jednu bytosť zo Zeme.“

„Na obetovanie?“ spýtal sa Iľja podozrievavo.

Stela sa zasmiala a pekné biele zuby sa jej nebezpečne zaleskli.

„Samozrejme, že nie! Portály na našej strane sú už sofistikovanejšie. Cez jednu bránu sa vieme dostať do viacerých svetov. V posledných rokoch sa rozmohlo cestovanie, hlavne migrácia do krajín na druhej strane brány. Preto ich jednostranne uzamkli a dovolia našim cestovať len v sprievode s cezpoľným.“

„My sme cezpoľní?“

„Správne.“

„Počuješ, čo hovorí, Anatoly?“ spýtal sa Nikolai a neveriacky pozrel na brata, ktorý ešte stále stál po boku Stely.

„Všetko mi povedala,“ pritakal.

„Nechcem urobiť tú istú chybu, ako s Ivanom, William,“ trpko sa usmiala Stela.

„Ivan mohol žiť...“

„Keby ma Ivan nezabil, nechali by ho chlapci ísť!“

 

* * *

 

Horský bunker bol pomerne rozsiahly dvojpodlažný komplex zarezaný do úbočia horského masívu. Ostatní traja členovia výpravy dostali vlastné izby, aby sa dali do večere do poriadku.

Bratila Ioakimovci stáli na balkóne a hľadeli do priepasti, ktorá sa pod nimi rozprestierala. Z horúcich hrnčekov divoko stúpala para a obnažené tváre štípal chlad.

„Vieš, že časť tvojich citov k Stele je len pobláznenie spôsobené jej schopnosťami?“ spýtal sa Nikolai.

„Varovala ma, ale odmietam tomu veriť. Po strate Agnesse som mal v srdci dieru. Možno práve Stela je náplasť, ktorá ju má zaplniť.“

„Každým bozkom a zblížením z teba vysáva životnú silu.“

„Aj keby to malo znamenať, že budeme spolu len pár rokov, stojí to za to, braček.“

Nikolai sťažka vzdychol.

„Hovoríš ako zaľúbený blázon.“

„Som zaľúbený blázon,“ zasmial sa Anatoly a pobúchal brata po chrbte.

„Máš slabé srdce, dávaj si pozor,“ zahriakol ho starší brat.

„Slabé srdce v silnom tele.“

„Otcove slová...“

„Veru tak. Povedal som ti už, že som našiel snežného muža?“

Nikolai dvihol zrak z horského úbočia a pozrel bratovi do očí.

„Naozaj?“

„Je to strážca brány. Ako jediný v Aniketose dokáže prechádzať portálom bez sprievodu. Stela ho využila, aby k bráne nalákal niekoho z nášho sveta.“

„Prečo nezachránil Ireneia?“

„Potreboval niekoho zdravého.“

„Prečo si sa vlastne odviazal?“

„Počul som Ireneiove stony a nevedel som, ako na tom je. Niekedy rozhodujú minúty... Keď som sa ale odviazal, vrhol sa na mňa strážca brány a strhol ma so sebou. Bránil som sa, snažil zachytiť, ale zbytočne.“

„Zabila Ireneia...“

„Ireneia zabil pád,“ odsekol Anatoli.

Nikolai sledoval bratovu tvár a odhadoval, kam až je schopný zájsť, kde sú hranice Stelinho vplyvu a kde hranice vlastného pobláznenia.

 

* * *

 

Kým sa išiel Anatoly pripraviť na odchod, Nikolai vyhľadal Stelu. Sedela so svojej izbe a balila malý ruksak. Akurát kontrolovala zásobník zbrane, keď vošiel do izby.

„Ale ba,“ usmiala sa na neho. „Prišiel si sa mi vyhrážať?“ odtušila.

„Nechaj Anatolyho na pokoji,“ varoval ju Nikolai. „Nie je taký silný, ako vyzerá. Tvoje vampírske eskapády nemusí prežiť.“

„Vie, aká je cena za moju spoločnosť.“

„Po smrti manželky mal záchvat. Preceňuje vlastné schopnosti.“

„Keby sa ma tvoji priatelia nepokúšali zabiť, nemusela by som od Anatolyho brať tak veľa.“

Lord k nej pristúpil a zdrapil ju za ruku, aby ju k sebe otočil.

„Varujem ťa, ak zabiješ môjho brata, zabijem ja teba,“ precedil pomedzi zuby.

„Ja dosť ťažké zabiť ma,“ zazubila sa.

„Ja už nájdem nejaký spôsob.“

„Ak ti tak veľmi vadí, že čerpám, z tvojho brata, čo takto sa trochu obetovať?“

Nikolai ustúpil dozadu a zamračil sa.

„Nikdy by som Anatolyho nezradil!“

„Nezradíš ho, pomôžeš mu,“ lákala ho s pootvorenými ústami. Jazykom si oblizla plné pery a pristúpila bližšie.

„Tých päť rokov života, čo vystrelil William z mojej hrude si budem musieť niekde zobrať,“ zašepkala.

Nikolai ani nevedel ako a už rozopla opasok. Snažil sa od nej odtrhnúť zrak, ale bola úchvatná. Keby raz, len jediný raz...

Pomôže tým predsa Anatolymu! Obetuje bratovi päť rokov vlastného života a umožní mu, aby bol so Stelou dlhšie! Len jediný raz!

Strhol z nej blúzku a odhalil plný dekolt. Vulgárne sa usmiala a studenou dlaňou stisla jeho prekrvený úd. Mala ho úplne v moci. Hrala sa s ním, vysávala z neho divokú mladosť a cítila, ako mladne.

 

* * *

 

Anatoly si v prvom okamihu nebol istý, či vidí dobre. Milenci sa preľaknutí zosypali z postele na zem.

Lord Ioakim za sebou zabuchol dvere a s trasúcimi sa kolenami zastal pred previnilcami.

„Niko... Nikolai?“ spýtal sa neveriacky brata.

Nikolai cítil, ako sa rozmotáva pavučina očarovania, ktoré mu zamotalo hlavu. Do tváre mu stúpla červeň a neisto vstal.

„Snažil som sa pomôcť,“ bľabotal. „Päť rokov života, dať ti ich... Aby si bol dlhšie so Stelou.“

„Nikolai... ticho. Prosím ťa... ticho.“ Hlas mladšieho brata sa zlomil.

Stál tam a civel na nich ako morový stĺp.

„Zober si prosím ťa Stelinu zbraň,“ oznámil bratovi a sám vytiahol z puzdra pištoľ.

„Anatoly, to nemôžeš myslieť vážne,“ nesúhlasil.

„Sme predsa bratia...“

„Na to si mohol myslieť skôr, než si ma zradil!“ zareval Anatoly, až mu z úst vyletovali sliny.

„Okamžite si zober tú prekliatu zbraň, inak ťa popravím hneď!“

„Anatoly!“ zakričal Nikolai a bezradne pozrel na Stelu.

Sedela obnažená na zemi a zvedavo hľadel raz na jedného, raz na druhého brata.

Nikolai trasúcimi sa prstami vzal do rúk Stelinu pištoľ. Fungovala podobne ako zbrane, ktoré poznal. Mechanicky skontroloval zásobník a hlaveň. Ani si neuvedomoval, že pri tom nezmyselne bľaboce, snaží sa obmäkčiť svojho brata.

Hmlisto si uvedomoval, aký je Anatoli vynikajúci duelant. Pre Agnesse zranil, alebo zabil minimálne pol tucta mužov, ktorý ju nejakým spôsobom urazili.

„Anatoly, Anatoly, Anatoly... prosím ťa...“

Anatoly hypnotizoval Stelu a stískal v ruke pažbu koltu.

„Nemusíš to robiť,“ zašepkala. „Nie kvôli mne. Nestojím za to.“

„Pripravený?“ prerušil ju Anatoly a postavil sa do protiľahlého kúta izby.

„Nie,“ zaprosil Nikolai.

„Na tri. Jeden, dva,“ hlas mu poskočil a v kútiku oka sa zaleskla slza. „Tri!“

Obaja bratia bleskovo vystreli ruky, ale mladší bol rýchlejší. Prižmúril oči a vypálil.

 

* * *

 

„Počul som streľbu, kde je Nikolai?“ spýtal sa kapitán a zložil svoj vak k mohylám portálu.

„Stala sa nehoda, on... nepôjde s nami,“ povedal otupene Anatoly.

„Aká nehoda, pane?“

„Nehoda, jednoducho nehoda, Iľja.“

„Pri všetkej úcte...“

„Pri všetkej úcte ťa platím ja a budeš poslúchať, čo ti poviem,“ odsekol lord.

Kapitán pozrel spýtavo na Stelu a Williama. Dievča jeho pohľad ignorovalo, ale boháč zakrútil sotva badateľne hlavou.

„Vadí vám niečo?“ spýtal sa útočne Anatoly Chartera.

„Je čas, aby sme vyrazili,“ prerušila rodiacu sa hádku Stela a nastavila runy na mohylách do požadovanej polohy.

Bez ďalších rečí vykročila do portálu a v záblesku svetla zmizla.

 

* * *

 

Prišli k sebe v ľadovom objatí podzemnej siene. Stáli na plošine dole pri menhiroch. Technológia z opačnej strany musela byť značne pokročilejšia, lebo precitli prakticky okamžite a bez akýchkoľvek vedľajších následkov.

Stela vykročila na schody prvá, nasledoval ju Iľja, Chater a skupinu uzatváral Anatoly. Nepáčilo sa mu, ako na neho a Stelu hľadia. Videl nervózne pohľady, ktoré si vymieňali tí dvaja aj hlad v ich očiach, keď sledovali jeho snúbenicu.

Horúčkovito rozmýšľal – keď vyjdú na povrch, medzi ľudí, je otázkou, či sa starý William tak jednoducho zmieri so smrťou svojho asistenta. Navyše poznal aj Ivana, ku ktorého smrti sa Stela pričinila.

Na druhej strane Iľja bol priateľ, poznali sa odmalička. Hrával sa s ním aj s bratom ako chlapec zo susedstva a mal silný vzťah k Nikolaiovi. Ak by niekomu doma nedopatrením povedal, že je bratovrah...

Vyšli hore k strážnemu stanovisku a zastali, aby načerpali síl.

„Výstup hore je náročný?“ spýtala sa Stela a hľadela vo svetle baterky na ryhy v ľade, ktoré za sebou zanechali mačky a cepíny.

„Dá sa zvládnuť,“ pritakal Iľja.

Charter pozrel na kapitána a potom na Stelu.

Anatolymu nebolo treba viac. Vytasil Stelinu zbraň a spustil dávku výstrelov.

 

* * *

 

Stela rytmicky vlnila bokmi a zdieľala rozkoš so svojim mladým partnerom. Anatoly stískal jej pevné prsia a na širokej hrudi mu vyrazili kropaje potu.

Sídlo Ioakimovcov bolo mĺkve a vonku nad vstupným portálom plápolala čierna vlajka smútku. Dom spal a jeho pokoj rušilo len vytrvalé vŕzganie postele mladého pána.

„Milujem ťa,“ šepkal ako v tranze a hladil nymfine krivky.

Sebavedome sa usmiala. Bola to dôležitá noc, výnimočná najmä pre mladíka. Počula jeho bijúce srdce, ako mu išlo takmer z hrude vyskočiť, ako krochká spokojnosťou...

Vlnila sa sťa bohyňa, zapchala mu ústa, keď sa pokúsil vykríknuť a tlmila jeho výkriky aj keď ho opúšťal život.

Skončila, až keď pod ňou zostal nehybne ležať, oči doširoka otvorené v posvätnej bázni. Sklonila sa, aby ho pobozkala. Ostarol len o pár rokov, pekná tvár mu zostala.

„Občas treba milovať s mierou, drahý,“ zašepkala mu do ucha a svižne zoskočila z postele na zem, aby sa pripravila na odchod.

 

 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: