Zdravotný výlet STčka

Autor: Ján "Eruantalon" Bakoš, Pridané: 02. 03. 2005, 21:15

Cieľ bol dosiahnutý!

Je devätnásty február, tesne pred deviatou hodinou ráno. Do autobusu som nastúpil s batohom a mečom na chrbte a s obavami v srdci: Dôjde vôbec niekto? Veď väčšina ST-čka išla na chatu. Jediná osoba, ktorá mi zatiaľ dala niečo o sebe vedieť, bola Erummelde – že jej to nevychádza a nepríde. Nuž čo... ak nikto nepríde, aspoň sa povozím po meste. Takéto úvahy ma sprevádzali celou cestou na starú známu Patrónku. Tam ma však čakalo prekvapenie, aké by som od členov ST nikdy nečakal.

Už päť minút pred desiatou (oficiálny čas stretnutia), keď som vystúpil z autobusu, na zastávke stála trojica známych postáv: Morgoth, Erumoico a Nimrodel. Po mojom privítaní nastala krátka porada necitlivo prerušovaná hlukom okoloidúcich motorových vozidiel. Jej výsledkom bolo rozhodnutie, že už aj tak nikto nepríde a teda nemusíme čakať ani tú obvyklú štvrťhodinku. Vzápätí sme sa teda vydali na pochod na Železnú studienku.

Hneď teraz môžem priznať, že podobných porád sa v ten deň odohralo ešte niekoľko. Nasledujúca sa uskutočnila hneď za železničným mostom. Pôjdeme po ceste, ktorú nám cestári a bratislavskí motoristi už stihli krásne vyčistiť, alebo to riskneme a overíme si či sú turistické chodníky už prešľapané? Rozhodli sme sa pre dobrodružnejšiu variantu a vykročili sme v ústrety snehom zaviatym svahom. Na moje prekvapenie bol turistický chodník krásne vychodený a "vybežkovaný" – skrátka, oproti tomu čo som očakával, hotová diaľnica.

Takýto stav však nevydržal dlho. Po chvíli sa chodník zmenil na vyjazdené koľaje auta a trochu sa odchýlil od turistickej značky. Keďže snehu bolo všade naokolo dobrých dvadsať-tridsať centimetrov nechcelo sa nám chodníček opustiť. Akonáhle sa však z chodníku odpojili stopy smerom, ktorým sa uberala aj značka, odbočili sme aj my. Ako sa zanedlho ukázalo, nebol to práve najlepší nápad. Stopy totiž očividne zanechal nejaký turista alebo lesník (ehm.. hraničiar?), ktorý sa v týchto lesoch vyznal a nepotreboval sa držať značky. Jednoducho povedané, šli sme síce zhruba správnym smerom, ale stále takého pol kilometra vedľa značky.

Ako som už spomínal, snehu naokolo bolo stále dosť a nikto z nás nemal odvahu navrhnúť aby sme opustili túto ako-tak schodnú stopu a vydali sa hľadať značku. O necelú polhodinu som sa začal obávať, že stopa náhle skončí lebo jej autor sa rozhodol, že má výletu dosť a vrátil sa tou istou cestou nazad. Nestalo sa a my sme narazili po stope lyží. Na Morgothov návrh sme si tam chvíľu oddýchli a preskúmali obsah našich termosiek.

Vzápätí sme sa vydali stopou lyží smerom, kde som predpokladal turistickú značku. Za chvíľu sme narazili na povedomé miesta. (Kedysi vlani sa tam odohrala prvá časť Lokiho stávky s Númen, že kto koho unesie.) Tam mi nálada jednoznačne stúpla a začal som si popiskovať Imperiálny pochod. Vedel som že značka je blízko. A naozaj! Hneď za najbližšou zákrutou sme narazili najprv na snehuliaka a vzápätí na cestu do Lamača (aj s autom) a na tabuľku s turistickými značkami. Polhodinovú cestu sme obišli za hodinu ... čo mi to pripomína...? "Shortcut to mushrooms!" Potešení týmto zistením a Nimrodeliným ubezpečením, že určite sme vozidlá mestských lesov (ostatné mali vjazd zakázaný...), sme sa konečne vydali po červenej značke smerom do Mariánky. Až po Kačín bol náš pochod pohodlný a bezproblémový – po ceste už očividne prešlo niekoľko áut a stihlo ujazdiť sneh.

Zastavili sme sa len dvakrát. Prvýkrát sme obdivovali niekoľko osamelých stromov, ktoré sme vzápätí premenovali na Orthank, Minas Tirith a Minas Morgul (Barad-dur nebolo vidieť, asi bola schovaná za pásom iných stromov... teda za horami). Druhý raz sme zastavili, aby sme si pripomenuli, že sa nachádzame na najvzdialenejšom mieste, na ktoré sme sa zatiaľ pri predošlých pokusoch dosiahnuť Mariánku dostali. Povzdychli sme (presne ako Sam) a pravou nohou vykročili na ďalej na cestu. Tesne pred Kačínom sme ešte museli zapadnúť po kolená do snehu pri ceste aby sme sa vyhli červenému terénnemu autu s Manhattanskou poznávacou značkou. Asi sme sa šoférovi páčili, lebo v priebehu nasledujúcej hodiny sme mu spod kolies uskakovali ešte dvakrát.

Hneď za Kačínom sme museli opustiť pohodlnú asfaltovú cestu a vydať sa za značkou po chodníku vytvorenom neznámymi bežkármi. Česť ich pamiatke! Aj tak sme síce boli už za chvíľu mokrí až po kolená, ale keby sme si mali cestu raziť sami... neviem, neviem ako by to bolo dopadlo. Na najbližšom rázcestí sme opäť vyberali termosky a tentokrát došlo aj na zásoby jedla ukryté v hlbinách batohov. (Morgothove Snehulky sa už dávnejšie minuli.)

Oddych nám padol vhod, a tak sme sa do boja so snehom pustili s novou silou. Nádej nám vlievala aj skutočnosť, že odkedy sme našli turistickú značku, dodržiavali sme aj oficiálne časy uvádzané na každom rázcestí. To posledné hovorilo, že už sme za polovicou trasy. Cesta ubiehala pomaly, ale isto. Všetci sme obdivovali zasneženú okolitú prírodu a svorne nadávali na našu zábudlivosť, čo sa fotoaparátov týkalo. Ostatné rozhovory viazli, vďaka dvadsiatim centimetrom snehu, ktorými sme sa museli neustále brodiť, nikto nemal sily ešte aj na vedenie zmysluplnej konverzácie. Cesta neustále ubiehala a zrazu sme stáli na poslednom lesnom rázcestí. Nastala predposledná porada. Otázka bola jediná: Ideme do Mariánky po tej ceste, kde okrem stopy lyží je len kopa snehu, alebo radšej rovno do Záhorskej Bystrice po tej aspoň trochu vyšľapanej cestičke?

Očividne sme už všetci boli natoľko mokrí, že nám už žiaden ďalší sneh nevadil – zvíťazil pôvodný plán, Mariánka. Počas nasledujúcej polhodiny sme všetci dokonale pochopili, prečo to cez Caradhras nešlo. Brodenie sa snehom bolo celkom príjemné len prvých päťsto metrov. Potom jednoznačne prevládli nedostatky tohoto spôsobu pohybu – pod snehom nevidno konáre a iné hrbole, takže chôdza celej výpravy miestami pripomínala chôdzu cestujúcich po palube ich lode uprostred búrky. Dobré sily nás však neopustili ani tu, a tak sa nikomu nepošťastilo vyváľať v závejoch číhajúcich okolo chodníka. A to ani na takom nádherne strmom kopci tesne pred koncom nášho putovania. Teda okrem Nimrodel. Ale ju neuniesli nohy až medzi záhradkami na začiatku Mariánky a tak dosadla len na chodník, v tých miestach pokrytý vrstvou "ujazdeného a zľadovateného snehu". A to sa už nerátalo.

Zanedlho sme si už boli istí, že sme v civilizácii – na obzore sa zjavil cintorín. Venovali sme teda tichú spomienku nášmu neprítomnému nekromantovi a pokračovali sme v ceste. Hneď za cintorínom sa odohrala posledná z porád toho dňa. Vzhľadom na mokro v našich topánkach síce bolo asi rozumnejšie bežať rovno na autobus, ale poháru kofoly v tunajšej krčme sme jednoducho nedokázali odolať. S určitou ľútosťou som si musel povzdychnúť, že kapitalizmus predsa len postupuje – ani tu už nestojí deci kofoly dve koruny.

Po polhodine, strávenej stále čiastočne zmrznutým rozhovorom, sme sa konečne odhodlali vyjsť von a vydať sa na posledný úsek cesty. Museli sme sa totiž ešte dostať do oblastí, kam jazdí aj MHD. Cesta bola nádherne odhrnutá, očividne tade chodieva pravidelne značná časť obyvateľstva Mariánky. O polhodinu neskôr sme už sedeli v autobuse kdesi pod mostom Lafranconi a užívali si posledný div výletu – nákladné autá odvážajúce sneh z centra mesta kamsi do neznáma. (Ktohovie prečo... že?).

Jednoznačne sme sa teda opäť dostali do "civilizovaného“ sveta pozbaveného všetkej fantastiky. Aká škoda...

Ján "Eruantalon" Bakoš
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: