Krvou písané príbehy IV.

Autor: Mormegil, Pridané: 13. 02. 2005, 15:46

Gar’ean

Veža Caer Tearthu sa vo svojej hrozivej výške týčila uprostred Mŕtvych plání. Na železnej bráne sa vynímali dva chrliče, z ktorých doširoka otvorených papúľ vytekala krv. Ľudská krv. Na bodcoch z opačnej strany dverí bolo napichnutých niekoľko dedinčanov. Ich tváre plné hrôzy prezrádzali, že boli pred smrťou boli neľudsky mučení. Krv im tiekla po telách, stekala po bodcoch až do papúľ chrličov. Za bránou na vysokej veži neviala zástava ako bývalo zvykom, lež plápolal tam zelený oheň. Odkiaľsi sa ozývali bubny. Ich buchot sa ozýval pláňou, odrážal sa od stien a múrov.
Z veže vychádzala akási postava, odetá v čiernom plášti. V ruke držala meč ohromných rozmerov s množstvom hákov. Tvor si sňal z hlavy kapucňu a odhalil pritom tvár. Nemal na nej kožu ani svaly, v očných dierach chýbali oči. Nahá lebka bola pomaľovaná krvou, lesknúcou sa v svetle ohňa na veži. Muž pozdvihol svoju zbraň do úrovne očí a zakričal akési nezrozumiteľné slová. Von vyšla obrovská armáda nemŕtvych bytostí v tmavých kapucniach. Ich bojové pokriky netvorili slová, skôr akési hrdelné vytie.
Temná brána sa otvorila. Voj bojovníkov ňou prešiel, pričom tí po stranách vrážali svoje zbrane do mŕtvych dedinčanov na znak opovrhovania ľudskou rasou. Rasou, ku ktorej aj oni kedysi patrili...
Most sa otriasal rytmickým dupotom stoviek okovaných čižiem, vzduch bol rozrážaný pokrikmi nemŕtvych...
Ťažké kroky doliehali do malej dediny opodiaľ. Bola tichá, malebná, domov prostých ľudí. Z ktoréhosi domu sa ozval plač dieťaťa, avšak bol rýchlo umlčaný...

Strach

Strach, šíriaci sa dedinou, bol hmatateľný. Bol cítiť všade. Temné vojská ho cítili tiež, vlieval im síl, keď schádzali z kopca oddeľujúceho dedinu od Temného mesta. Muži z dediny sa v zúfalej nádeji chopili sekier, vidiel a loveckých lukov, ženy a deti utekali opačným smerom. Plač, ktorý sa šíril okolím, sa vrýval pod kožu, pálil ani letné slnko. Plakali ženy, odlúčené od mužov, plakali deti z číreho zúfalstva. Neraz sa slza zaleskla aj v oku muža zoceleného celodennou prácou. Voj dedinčanov sa pohol vpred...
Zrážka bola prudká. Obrancov pri strete rozmetalo. Nemŕtva sila, moc démonov, ich jedného po druhom zrážala do kolien. Temné vojská bez strát postupovali, drvili domobranu medzi prstami...
Dedina ľahla popolom. Vo vzduchu bolo zaraz cítiť koniec. Nad zlom nemožno vyhrať. Zlo neexistuje. Existuje len moc. A slabosť.

Nienning sedel v rohu malej krčmy a užíval si čerstvo zarobené peniaze. Vedľa neho sedel akýsi trpaslík s červeným briadkou, spletenou do vrkoča. Na stoličke vedľa neho sa povaľoval ťažký obuch a železná, napol zhrdzavená sekera.
„Hovor Garan, starý priateľu. Čo je nové?“ spýtal sa Nienning vykladajúc si nohy v kožených, okovaných čižmách na stôl. Trpaslík obratne schytil pohár s pivom zo stola a odpil si. “Veľa sa mení, kým ty zabíjaš nevinné tvory.“ povedal Garan utierajúc si z fúzov zvyšky peny z piva. “Caer Tearth porušil mier, potupil tisícročné prímerie, keď bez varovania zničil Tor-woed. Vieš predsa, čo sú jeho obyvatelia zač. Farmári, poľnohospodári. A počul som, že si vyvolal prevrat v Romiâthe. Vybral si si naozaj najlepší čas, majster zaklínač, len čo je pravda.“ Nienning vyvrátil oči a zasyčal: “Ja som ho nevyvolal. Kto si koleduje, ten má. A zaklínači nevyvolávajú prevraty. Na to sú poddaní.“ so smiechom dodal a zavolal na krčmára: “Ešte jeden krčah piva, hostinský!“
Garan, ktorému alkohol stúpol príliš do hlavy, zaspal na stoličke hlavou opretý a stôl. hostinskému to očividne neprekážalo, toho večera tam totiž trpaslík, nesúc i Nienningov účet, nechal celý majetok a bol i častým návštevníkom krčmy. Zaklínač, ktorý očividne nebol na tom až tak zle, vstal a vyšiel na balkón. Mesiac v splne mu pripomínal dávne roky strávené v Draegbade, no myšlienky na minulosť rýchlo zažehnal. Chcel zabudnúť. No nemohol...
Z vyľudnenej krčmy sa ozvalo vzdychanie a nadávky. Garan očividne vstal. Po chvíli začul kroky, približujúce sa k nemu. “Nemôžeš odísť!“ zachrapčal trpaslík a uprel na Nienninga uhrančivé oči. “Musím...“ “Nie! Nemusíš. Ty... ty nevieš, čo sa deje. Draegbad a Gorgon, veční spojenci, uzavreli spojenectvo s temnými elfami Seidhewoedu a korzármi Ichaernisu. Tichá dohoda je aj medzi nimi a orkskou pevnosťou Sagar. Romiâth s nimi nechce uzavrieť spojenectvo, nechce uzavrieť žiadnu zmluvu, jeho ľudu sa hnusí bojovať po boku zaklínačov, elfov, korzárov, či nebodaj urukov. Vojská Romiâthu vytiahli proti Caer Tearthu na východ, no určite budú rozprášené. Zo západu prichádzajú Tearthčanom posily, teraz je čas udrieť silno, kým sa bojuje na viacerých frontoch. Boj na jednom by sme neprežili. Nesmieš odísť!“ Garan pristúpil k zaklínačovi a oprel sa o zábradlie. “Ja...“ začal Nienning, no trpaslík ho prerušil. “Ja musím...“ zatiahol posmešne. “Viem, že vždy odchádzam v nepravý čas, no povedz mi jedno: keby som ostal, čo zmôže jeden bojovník? Nie som ani kúzelník, aby som vyrobil samozápalný oheň, nie som ani kráľ, aby som vlieval armáde morálku.“ Trpaslík naňho pobavene pozrel. “Bojíš sa o život, majster zaklínač? Bojíš sa o svoju hlavu?“ “Nie. Len povedzme, že nie som samovrah.“ Garan sa zhlboka nadýchol a znovu začal. “Čo zmôže jeden vojak? Tak potom prečo nejdú všetci domov? Každý je sám o sebe slabý. No spolu...“ “Spolu skropíme túto zem vlastnou krvou. Za česť a slávu, čo? Pod vlajkou všetkých tých okrídlených fráz, čo vojvodcovia znova a znova hlásajú. Rád by som padol po tvojom boku, no... Garan, nechajme to. Ráno múdrejšie večera. Zajtra.“ “Zajtra.“ potvrdil trpaslík.

“Vstávaj!“ ozvalo sa izbou. Nienning nereagoval, no spozornel. Chrapľavý dych prezrádzal trpaslíka. Dvere sa zabuchli. Garan vstúpil dnu ťahajúc z veľkej fajky a s hrmotom pristúpil k Nienningovi. Ten vstal a zašomral obliekajúc si košeľu: “Zobudil by si i mŕtveho.“ “Nefrfli a obliekaj sa.“ precedil pomedzi zuby trpaslík a dodal: “Niekoho ti chcem predstaviť.“
Schádzajúc dolu schodmi ucítil Nienning neznámu vôňu. Nemohol sa mýliť v úsudku, takou vôňou bolo vždy cítiť čarodejnice. Po tom, ako romiâthsky vládca vyhlásil hon na čarodejnice a bosorákov sa veľa predstaviteľov tohto cechu neprechádzalo len tak po putikách. V tomto bolo čosi viac. Čosi viac, než si predstavoval.
“Zaklínač Nienning, Ignis, čarodejnica.“ predstavil Garan jedného druhému, zatiaľ čo čarodejnica vyčítavo pozrela na hosťa uprostred krčmy, ktorý jej už hodnú chvíľu pozeral upriamene na zadok. Ten v tom pohľade zacítil hrozbu a pohľad odvrátil, načo Ignis zašomrala: “Garan, bola by som radšej, keby si nespomínal, kým som. V tejto prašivej dobe je to nebezpečné.“ Trpaslík prikývol a odpľul si pod nohy trojnožky mieriac na krčmárovu sivú mačku, ktorá sa však svižne uhla. Potichu zanadával. Čarodejnica strhla zdrap papiera zo steny a hodila ho do ohňa. Nienning v ňom spoznal vyhlášku o odmene vypísanej na hlavu čarodejnice či čarodejníka. Naozaj prašivá doba...
Všetci traja si sadli za stôl. Garan rukávom zhrnul z dosky zvyšky po minulých hosťoch a vyložil si na ňu ruky. Čarodejnica zatiaľ nezaujato pozorovala akéhosi hosťa, ktorý sa špáral v zuboch nožom. Ruka mu skĺzla a zarezal si do jazyka, načo sa Ignis opäť otočila k svojim spoločníkom. “Iste viete, čo sa deje. Nemôžem sa dlho zdržovať na jednom mieste, Ranavan, kráľ Romiâthu, má špehov všade a môj rád je prenasledovaný. Musíme to teda ukončiť rýchlo.“ Garan prikývol a ukradomky pohliadol na zaklínača. Ten sa tváril zmätene, zjavne netušil o čo ide. “Garan ti nič nepovedal, však? Myslím o včerajších udalostiach.“ Nienning pokýval hlavou, načo čarodejnica zo záhybu plášťa vytiahla mapu. “Romiâth vytiahol proti Caer Tearthu sám, ako iste dobre vieš.“ uprela zrak na trpaslíka, ktorý prikývol. “Fajn. Včera však došlo k úplnému obratu situácie. Stret na otvorenom poli bol pre Romiâthčanov úplným koncom. S nimi už vôbec nemožno rátať. Vojská sa stretli pri Samarii, meste na rieke, no Tearthčania im nedali žiadnu šancu. Zvedovia hovoria, že nepriateľ zaútočil zo zálohy, hoci nijakú nemal. Odrazu... odrazu sa objavilo vojsko za chrbtami Romiâtských vojsk. Nik ich predtým nevidel, prišli ako mor.“ povedala, pričom nožom ukazovala na miesto na mape. Odrazu pohla rukou, čepeľ noža sa kĺzala po papieri a zastala ukazujúc na juhovýchodnú časť Romiâthskych močiarov. Veľavýznamne uprela zrak na zaklínača, ktorý však hneď dodal: “Viem, čo chcete. Mňa sa to však týka menej než okrajovo. Ináč povedané: čo zato?“ Ignis sa pousmiala. “Máš rád svoj život? Tak teda to zato. Prežiješ. Azda.“ Zaklínačovi sa to páčilo čoraz menej. Nijaký zárobok, rozosievať smrť zadarmo a ešte môže pritom aj umrieť. “Prečo potrebujete mňa? Nebudem sa naivne domnievať, že je to kvôli mojim bojovým kvalitám.“ “Aj preto. Ale len sčasti. Každý bojovník sa zíde, no keby šlo len o to, dostal by si povolávací rozkaz, na ktorý by si, samozrejme, vôbec nereagoval. Vieš azda, čo je vlastne pevnosť Draegbad zač.“ dodal po dlhšej odmlke Garan. “Kedysi to bola pevnosť čarodejníkov.“ prikývol Nienning, no tváril sa stále zmätene. “Práve.“ pokračovala Ignis. “Nie je to však len pevnosť pred obyčajnými zbraňami. Dnu drieme niečo omnoho väčšie.“ Zaklínač si spomenul na starenu, ktorá k nim v čase výcviku po večeroch chodila a rozprávala im strašidelné príbehy. “Máš azda na mysli tú báchorku o duchovi draka?“ spýtal sa Nienning. Čarodejnica prikývla. “Presne tú. Iba s jedným rozdielom: nejde o báchorku, ako si to ty nazval. Medailón, čo máš na krku a ktorý si veľmajster vášho rádu, nech mu je zem ľahká, vybral ako znak vašej pevnosti, nie je len bezduchým príveskom. Existuje len dvadsať podobných. Majú ich zaklínači, ktorý prešli výcvikom zarovno s tebou. Všetci práve teraz pravdepodobne putujú do Draegbadu. Len spolu, za mojej asistencie, môžu medailóny oživiť dávno mŕtve.“

Cesta ušla rýchlo. Hradby Draegbadu boli opäť živé, takto ich Nienning ešte nikdy nevidel. Veže boli obývané, na vrcholci tej najvyššej sa trepotala vlajka so znakom červeného draka. Keď pristúpili bližšie k bráne, tá sa doširoka otvorila a oni mohli vstúpiť dnu. Zo zaklínačskej pevnosti sa pravdepodobne z večera do rána stalo mesto. Za jeho hradbami boli ženy, deti, vojaci. Vždy tu bývali len zaklínači a adepti...
Hlavná hradná veža bola uzamknutá. Garan vytiahol z útrob svojej kazajky kľúč, zašramotil ním v zámke a brána sa so škripotom otvorila. Odhalila pritom slnečnému svetlu chladnú, prastarú krásu. Schody boli strmé, iba v tejto veži bolo všetko tak, ako si Nienning pamätal.
V ústrety im vyšiel akýsi muž, v ktorom Nienning spoznal Ebonarta, starého priateľa. Zvítali sa však len strohým podaním ruky. “Aká je situácia? Ako na tom sme?“ položil Garan otázku mierenú na mladého zaklínača Ebonarta. “Včera za úsvitu prišli posily. Akýsi kmeň potulných bojovníkov sa k nám pridal. Sú mlčanliví, no ich vodca mi objasnil príčinu ich príchodu. Je strohá, taká, ako príčina prítomnosti nás všetkých. Chcú prežiť.“ “Okrem toho?“ “Azda viete, že včera sa stalo i čosi iné. Mám na mysli...“ “Viem. Ďalej.“ súril ho Garan. “Domovina tvojho ľudu je ohrozená. Feainne Deith čelí nájazdom spojencov Caer Tearthu, ten sa spolieha na ne, sústredí sa však pritom na nás. Vojská o sile desať tisíc mužov pochodujú na Gorgon. Jeho hradby sú však slabé, no armáda vychýrená. Plánujeme vyľudniť mesto a stiahnuť sa sem.“ “Korzári už dorazili?“ spýtal sa Nienning. “Ešte nie. Temní elfovia zo Seidhewoedu však áno. Korzárov očakávame zajtra okolo poludnia.“ “To by ešte nemalo byť neskoro...“ zašomrala Ignis, ktorá prehovorila po prvýkrát od ich rozhovoru v krčme. “To je ona?“ spýtal sa Ebonart, trpaslík prikývol. “Vyhláška o zákaze vášho rádu už neplatí. Ranavan padol.“ Ani na jednej tvári sa nezjavila ľútosť.
Nienning vyšiel na vrchol veže, kde stála pozorovateľňa. Pri pohľade na nádvorie uvidel tábor potulných bojovníkov. Ebonart stál vedľa neho a potichu povedal: “Pamätáš na útok na túto pevnosť? Keď ju uruci zo vzdialeného severu vyplienili?“ Nienning mlčky hľadel dole. “Pridali sa k nám.“ Ebonart vyčítal z tváre svojho priateľa pochybnosti. “Netvár sa tak. Sú skvelí bojovníci, to im nemožno uprieť. So sekerou v ruke sú rovnako silní ako trpaslíci. Okrem toho ten dávny nájazd bol vyvolaný agresiou zo strany ľudí. Draegbad sa stal len náhodným cieľom.“ “Kedy dorazia?“ neprítomne sa spýtal Nienning. “Zarovno s korzármi. Zajtra.“

Boli iní, než Nienning čakal. Už to neboli tí slabí vojačikovia, ktorých kosil pri nájazde na Draegbad. Z očí im sršali plamene, vyžarovala z nich surová sila svalov. Korzári však ostali tým, čím boli. Vlastne, tak to malo byť, vždy boli skvelými bojovníkmi. Vojsko zmiešané z morom nasiaknutých pirátov a uruckých bojovníkov v zvieracích kožiach sa blížilo k pevnosti. Stráž zložená z potulných bojovníkov zadula na rohy a brána sa otvorila. Šíky severanov vpochodovali do pevnosti. Nádvorie sa hemžilo vojskom.

Mormegil
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: