Prsteň Duše a Zlatá Ruža

Autor: Erumoico, Pridané: 25. 01. 2005, 22:30

Vo veku temnoty a zloby sa v okolí Nimesu rozprávala jedna legenda. Legenda bola plná zla, zrady, ale aj lásky a krásy. Začal ju rozprávať starý muž menom Gurath a po jeho smrti sa ďalej rozšírila.

V lese stál jeden mohutný strom. Meral asi 15 metrov a bol najvyšší v okolí. Bol prekrásny a na jeho vrchole bol klenot. Bol to prsteň, v ktorom bolo uložené zrniečko piesku zo Slnka a druhé zrniečko z Mesiaca. V noci tento prsteň svietil naokolo a cez deň vnášal krasu do lesa. Strom cítil všetko, čo sa dialo naokolo a smútil, keď sa stalo niečo zlé, no naopak, radoval sa, keď sa stalo udialo niečo dobré. Tento strom sa volal Ter-anyen. O jeho sláve sa spievalo v mnohých elfských piesňach. Do týchto krajov sa báli vojsť škreti, pretože sa báli Stromu. Videli jeho krásu, jeho žiaru a báli sa. Bol tam pokoj aj keď sa v iných krajinách bojovalo.
Stromu dával silu prsteň, ktorý sa nazýva Anyen. Strom mal vďaka Anyenu aj dušu. Blízko stromu býval muž, ktorý ho strážil, aby sa Stromu nič nestalo. Muž sa volal Elianerd. Bol to krásny elf a jeho sila bola veľká. Rozumel reči zvierat, hôr, riek a vzduchu. Jeho múdrosť bola veliká a on bol šťastný. Radoval sa z každej minúty, ktorú strávil pri strome. Rozprával sa s ním. Strom mu povedal veľa príbehov, pretože bol starý, a keď bol svet ešte mladý, udialo sa veľa vecí. Elianerd veľakrát odišiel do Nimesu a zostal tam nejaký čas. Ale potom sa vrátil a znova sa rozprával so stromom. Jeho priatelia boli aj srnky a jelene, ktorých miloval najviac zo zvierat. Strom hovoril veľa o elfoch a ľuďoch bez hriechu, ktorí tu pred tým žili.
Vedel hovoriť veľmi pekné príbehy. Ale rozumel mu iba Elianerd. Mali sa veľmi radi a bolestivé boli ich lúčenia. Ale o to šťastnejšie boli ďalšie stretnutia.
Strom hovoril veľa o sláve Národov, o hrdinoch a Drakoch. Vravel však aj o stratených láskach, o elfoch, ktorí zahynuli v bitkách a o ich ženách, ktoré smútili. Vravel o neporušených časoch, ktoré by mali prísť. Vravel o príchode Terceyna. Vravel o všetkom. Aj o tom, čo sa ešte len stane. Elianerd mal rád jeho príbehy. Mal rád hlavne príbehy o stratených a znovu nájdených dušiach. Elianerd sa mal veľmi dobre a nechcelo sa mu odchádzať. Chcel byť stále pri Ter-anyer. Niekedy musel ísť preč, ale vždy sa pokúšal čo možno najskôr vrátiť. O ich láske sa ešte dlho potom spievalo v piesňach.

Elianerd sa pozrel na Strom. Bol krásny.
,,Prišiel si ma navštíviť?"
,,Áno. Chcel som, aby si mi porozprával nejaký príbeh."
,,Dobre. Ale aký?"
,,Povedz mi príbeh o láske."
,,Prečo chceš počuť príbeh o láske, keď máš oveľa radšej príbehy o hrdinoch a podobných veciach?"
,,Chcem, pretože som spoznal lásku."
,,Á, zaľúbil si sa?"
,,Áno."
,,Tak v tom prípade ti poviem nejaký príbeh. Dávno, keď žilo menej ľudí, bolo jedno prekrásne dievča.
Volalo sa Lilieth a bola veľmi láskavá k druhým ľuďom. Milovala deti a o starších, ktorí už nevládali, sa starala. Všade naokolo ju mali radi. Nemala muža, pretože sa ešte nechcela vydať.
Chcela žiť krásny život a pomáhať druhým. Do toho mesta však prišiel jeden krásny muž a vlastnosťami sa jej podobal. Hneď si padli do očí. Lilieth vtedy začala viac chodiť na lúky a bola tam s ním. Spoznala, že sa zamilovala.

Muž bol múdry a prekrásny. Volal sa Firieth. Aj on ju miloval. Dlho spolu chodili na lúky a pozerali sa na hviezdy. Ale nevyznali si lásku. Lilieth bola pokorná a myslela si toto: ako by ma on mohol milovať, takú škaredú a zlú? A on opačne. Ale boli dlhé časy spolu. Firieth musel veľakrát odísť do iných miest. Ona ho vždy však čakala s kyticou kvetov pred mestom. Keď sa vrátil, tešili sa obidvaja.

Prešlo veľa ich spoločného času a oni si stále nevyznali lásku.
Lilieth mu to už-už chcela povedať, ale vždy, keď ho uvidela, dostala strach z toho, že by sa ona jemu nepáčila.

Raz však musel Firieth odísť a Lilieth ostala sama. Odišiel do ďalekého mesta a mal sa vrátiť
o mesiac. Lilieth mu ako vždy pripravila večeru a kyticu. Čakala ho pred mestom.
Nadišiel čas, keď sa mal vrátiť, ale nikto neprichádzal. Čakala tam hodinu, pol dňa.
Čakala tam aj deň, ale nikto neprichádzal .Čakala tam týždeň, ale nikto neprišiel.
Blížila sa oslava Mesačného Dňa, keď sa elfovia celého kraja zídu a hrajú prekrásnu hudbu, spievajú piesne a tancujú v mesačnom svite. Tá hudba nebola veľmi veselá, ale skôr smutná a krásna. Takú hudbu milovali elfovia. Lilieth vtedy vyšla na lúku, kde sa spolu stretávali a smútila. Plakala a v pozadí bolo počuť krásnu hudbu. Bol večer a hviezdy jasne svietili. Kľakla si. Vystrela ruky do hora a silno zakričala:
,,Chcela som ti povedať, že ťa milujem, Firieth, kvôli tebe žijem. Ale ty si odišiel. Láska, vráť sa. Prosím. Kde si? Kde ťa mám hľadať? Zomrel si?" vtedy pocítila, že Firieth naozaj zomrel.
Cítila, že ho navždy stratila.
,,Vráť sa. Chcem sa s tebou znova prechádzať po lúkach. Chcem sa ťa znovu dotýkať. Chcem vidieť tvoje prekrásne modré oči. Tvoje čisté srdce. Chcela som ti to povedať. Chcela som s tebou žiť. Niesom ti dosť hodná? Nechceš ma?"
Vtedy bolo počuť hlas z vetra:
,,Láska, moja jediná láska. Niesom dosť dobrý, aby som s tebou žil. Ale ja aj tak chcem. Chcel som ti to povedať, Lilieth. Miloval som ťa viac než hocikoho na svete. Ale som preč a nevrátim sa."
,,Prečo? Chcem byť s tebou," kričala v plači.
,,Je mi to ľúto, ale nemôžem sa vrátiť. Zlyhal som."
,,Kde? Ja to napravím."
,,Už nie je cesty späť. Chcem byť s tebou."
,,Aj ja. Kde si?"
,,Neviem, či vôbec ešte som. Neviem, kde som."
,,Budem ťa hľadať navždy. Tennoio!“
,,Nie. Nenájdeš ma. Nikto ma nemôže nájsť."
,,Ale....Chcem byt s tebou!" kričala už v beznádeji, keď počula, že vietor pominul.
,,Láska." dodala potom už len potichu.
Padla na zem a plakala. Z očí jej padali na zem slzy, z ktorých neskôr vyrástli dva prekrásne kvety.
Zem okolo nej zelenela, hviezdy v tú noc svietili jasnejšie.
Plakala ešte dlho. Celú noc tam ležala na tráve a smútila.
,,Nie! Nie! Prečo?" pýtala sa.
Pomaly utíchala hudba v meste. Bolo ticho a ona ešte viacej plakala, lebo si viac spomenula na Firietha. Ráno vstala a zobrala kyticu a čakala ho znova pred bránou. Pochopila, že zomrel, ale nechcela na neho zabudnúť. Ľudia jej chceli pomôcť. Nevedeli však ako. Asi po mesiaci si zobrala svoj meč a odišla z mesta.
Ľudia za ňou smútili. Išla, aj keď nevedela kam. Jej láska ju poháňala. Prešla cez hory a vošla do ďalšieho mesta. Tam sa pýtala, či ho nevideli.Videli ho. Ukázali jej, kade šiel naposledy, ale vraveli nech si dá pozor.
Nebála sa smrti. Šla. Ale keď sa blížila k ďalšiemu mestu, zaútočili na ňu škreti. Bojovala dlho, ale padla.
Nechali ju tam, lebo videli ako zomiera a báli sa jej. Príroda okolo nej skrásnela.
Dlho tam ležala.

Firieth však nezomrel. Chytili ho škreti a chceli ho odniesť do Darklu.
Dlho putovali a jemu sa podarilo nakoniec utiecť.
Vracal sa čo najrýchlejšie. Prešiel veľké hory a v diaľke uvidel malý tábor škretov. Bolo ich tam málo, a preto sa chopil príležistosti, zaútočil a škretov pobil. Poprezeral si ich. U jedného uvidel zvláštnu vec.
Bol to malý klenot. Vyzeral ako spona. A bola na ňom Zlatá Ruža.
Vtedy si na niečo spomenul. Veď Lilieth nosila takú sponu na svojom krásnom plášti. Hneď si ju zobral a strážil ju, akoby strážil Lilieth. Ale vedel, že Lilieth je blízko. Vydala sa za ním. Začal ju hľadať, avšak nenachádzal.

Až raz v jedno poobedie niečo uvidel. Uvidel veľa zvierat, ktoré akoby niečo našli. Boli to srnky a jelene.
Bol tam aj zajac a iné zvieratá, ale srniek a jeleňov tam bolo najviac. Hneď sa tam išiel pozrieť. Pozerali sa na niečo. Prišiel k nim a pozrel sa s nimi. Ležalo tam dievča obsiate mnohými ranami. Firieth ju otočil. Vtedy spoznal tú tvár. Bola to jeho Láska. Bola to mŕtva Lilieth. Keď ju videl, začal plakať. Zobral ju na ruky, lebo si myslel, že ju ešte zachráni.
Ale keď sa už blížili do mesta uzrel, že jej duša už spočíva v sieňach, kde čas nehrá žiadnu úlohu. Preto sa obrátil a šiel do mesta v ktorom sa stretli. Za ním ju pochoval. Pochoval ju pri Dvoch Kvetoch. Pri tých kvetoch, ktoré vyrástli z jej sĺz. Zlatú Ružu si však nechal, aby mal nejakú pamiatku na svoju nenaplnenú lásku. Zistil, že Zlatá Ruža sa dá spojiť s prsteňom, ktorý nosil. Odišiel na lúku, v ktorej bola pochovaná a on na ňu spomínal dlhé časy, a pri tom sa pozeral aj na les, ktorý bol oproti lúke, pretože stromy miloval.

Veľakrát do neho chodil až sa raz stala zvláštna vec. Prosil Erua nech ho zmení na strom a nech tu bude stáť dlhé časy. Nech vidí dušu Lilieth. Eru tak spravil. Firieth sa zmenil na vysoký strom, ktorý existuje ešte stále. Tento príbeh sa stal pri Nimese a prsteň, ktorý nosil Firieth mám ja na svojom vrchole," povedal Strom.
,,Takže...."
,,Áno, ja som ten strom. Ja som Firieth. Ja som miloval Lilieth."
,,Áno, ale kde je potom Zlatá Ruža?"
,,Neviem. Pri tom ako ma Eru zmenil som ju asi stratil. Veľmi ma to trápi."
,,A vidíš Lilieth?"
,,Vidím. Chodí tu v noci ako duch a rozpráva sa so mnou."
,,Ďakujem za prekrásny príbeh. Musím ísť."
,,Len choď, nech sa ti darí."
Elianerd odišiel. Vtedy si Strom spomenul lepšie na časy, keď bol ešte človek a chodili spolu s Lilieth na lúku. Chcel by tie roky vrátiť. Ale to sa nedalo .Tento príbeh sa stal už veľmi dávno. V diaľke videl dve kvetiny, kde Lilieth pochoval. Kvitli do krásy a boli stále väčšie. Prišiel večer. Po ňom noc. Strom miloval noc, pretože vtedy videl Lilieth. Chcel s ňou byť skoro stále. Aj teraz prišla. Bola prekrásna. Žiarila v temnej noci. Svetlo stromu a svetlo dievčiny sa spojilo.
,,Ako sa máš, Láska?" spýtala sa ho.
,,Mám sa výborne, pretože ťa vidím. Rozprával som Elianerdovi náš príbeh."
,,Počula som. Si stále krajší. Som rada, že ťa vidím. Vieš, keď som ťa stratila, myslela som, že ťa už neuvidím, a ja ťa teraz vidím každú noc. Vidím ťa. Teším sa. Som veľmi rada."
,,Ale mohli sme žiť spolu aj ako elfovia."
,,Hlavne, že sme spolu. Ďakujem Eruovi za každú minútu, ktorú som strávila s tebou."
,,Aj ja. Ale je mi ľúto, že som stratil Zlatú Ružu. Viem, že ti to vravím, až teraz, ale..."
,,Ty si ju nestratil. Vymenil si ju za to, že si sa mohol stať stromom. Povedal mi to On."
,,Áno, ale stratil som ju. Eru si je nezobral."
,,Áno, ale dal ju niekomu inému."
Tak sa rozprávali celú noc. Ráno Lilieth odišla a prišiel opäť Elianerd.

Nezdržal sa dlho, pretože musel ísť do mesta. Mal tam výborného priateľa a chcel ho navštíviť. Volal sa Urthein. Povedal mu veľa o Strome a vravel mu aj príbehy, ktoré mu povedal Ter-anyen. Mali sa tiež veľmi radi. Šiel teda do mesta. Cesta netrvala dlho. Urthein ho už čakal, lebo Elianerd chodil skoro vždy v tento deň do Nimesu. Povedal mu aj tento príbeh. Veľmi sa mu páčil. Urthein si mal brať jedno dievča. Volalo sa Ilien a bolo tiež veľmi dobré. Lilieth mu ho pripomínala. Potom sa Elianerd vrátil domov.
Prešlo veľa času a blížila sa svadba Urtheina a Ilien. Ale Urthein vyzval Ilien aby si niečo priala. Dlho rozmýšľala a napokon si to rozmyslela. Chcela kúsok z neba. Urthein si vtedy spomenul na Anyen, prsteň, v ktorom bolo zrnko zo Slnka a zrnko z Mesiaca. Nechcel ísť a vyliezť na Strom, ale chcel splniť to, čo si priala. Ilien nevedela, čo má v úmysle, a keby vedela, zakázala by mu to. Preto sa Urthein nakoniec rozhodol, že pôjde cez deň, keď tam nikto nebude. Deň prišiel. Pripravil sa a išiel.
Strom bol sám. Urthein sa na neho pozrel. Bol prekrásny. Nechcel zničiť jeho krasu, ale viacej miloval Ilien. Začal liezť ale nedarilo sa mu, pretože Strom mal konáre až na vrchole. Preto však vyhodil lano na konár a začal liezť. Strom to bolelo, ale Urthein nerozumel jeho reči, a preto liezol ďalej. Už bol hore a videl prekrásny prsteň vrazený do dreva. Pokúšal sa ho vybrať. Nedarilo sa mu. Preto zobral nôž a vybral ho ním. Strom vtedy ucítil veľkú bolesť a zhodil Urtheina na zem.

Urthein bol tak očarený krásou prsteňa, že sa na neho dlho pozeral. Pomaly sa zvečerievalo a on sa musel vrátiť. Šiel preto čo najrýchlejšie. Nezastavoval, lebo sa bál, že by sa Elianerd vrátil. Mal z neho veľký strach. Rýchlo sa vrátil domov.

Lilieth sa pozrela po lese. Nebolo tam svetlo ako normálnu noc. Pomaly sa blížila k Stromu. Bolo tam iba to svetlo, ktoré vyžarovalo z nej. Uvidela Strom. Bol smutný. Na korune nemal Anyen. Začal starnúť. Jeho listy začali opadávať, ako na jeseň. Objala ho a utešovala. Spýtala sa ho:
,,Čo sa stalo? Kde je Anyen? Láska, odpovedz."
Ale Ter-anyen nevládal odpovedať. Nemal žiadnu silu. Lilieth ho začala utierať svojimi slzami. Cez ne nabral trochu sily, ale iba na to, aby vládal odpovedať:
,,Bol tu Urthein. Zobral Prsteň."
Viac nepovedal. Ticho tam odpočíval a ona ho stále utierala. Čakali, že sa vráti Elianerd. Vrátil sa až nad ranom.
,,Tu si? Konečne."
Ale Elianerd ju nepočul, ani nevidel. Videl ju iba Ter-anyen. Elianerd videl, že Strom nesvietil ako normálne, a preto za začal pýtať. Ter-anyen nevládal odpovedať. Vtedy tam však prišli srnky a rozpovedali Elianerdovi, čo sa stalo. Elianerda pochytila veľká zlosť, pretože miloval viac strom než Urtheina. Zobral svoj meč a šiel von z lesa. Lilieth sa ho pokúšala zadržať, ale necítil ju. Hnevom šiel a v Urtheinovom dome nebol nikto okrem Ilien.
,,Kde máš svojho muža?"
,,Šiel preč," povedala, lebo ani sama nevedela, kam šiel.
,,Povedz kam!" vykríkol v hneve Elianerd.
,,Nepovedal. Proste odišiel."
,,Neklam!"
Elianerdova zlosť bola veliká a nevedel, že Ilien naozaj nevie. Pozdvihol svoj meč a zabil ju v Urtheinovom dome. Padla na zem a z rúk jej vypadla Zlatá Ruža. Elianerd si ju zobral a povedal toto:
,,Toto je cena za Anyen a za Ter-anyen. Urthein buď prekliaty."
A keď to povedal odišiel naspäť k Ter-anyenovi. Na konároch zostalo málo lístia a z kmeňa tiekla červená krv. Vietor zrýchlil. Noc trvala. Ráno neprichádzalo. Elianerd povedal Stromu o Zlatej Ruži. Potom Strom povedal :
,,Stratil som dušu."
To boli posledne slová, ktoré povedal v tú noc.
,,Ja ju nájdem. Budem hľadať dovtedy, kým ju nenájdem."
A ešte vykríkol po celom lese toto:
,,Starajte sa o Strom, kým budem preč."
Zvieratá to počuli a všetky prišli k Stromu.
,,Chcem sa s vami rozlúčiť, pretože z vás môžem iba ja doniesť jeho dušu. Starajte sa o neho."
Hneď sa rozbehol a vyšiel z lesa. Šiel po lúke až vošiel do Nimesu. Urtheina nájsť nemohol.
,,Nevadí, ja ho nájdem."
Bežal ďalej. Vyšiel z mesta a bol poháňaný láskou k Stromu.
Bežal cez hory, ako predtým Lilieth. Bežal dlho. Hory boli studené, ale on bežal aj tak. V mysli mal zlosť.
Nevšímal si škretov, ktorí boli naokolo. Nevšímal si ani krásnu prírodu. Nevšímal si nič. Bežal. Bežal cez deň, ale aj cez noc. Blížil sa k Rhariru. Nechcel sa tam však zastaviť. Nechcel sa ani stretnúť so svojimi priateľmi, elfami. Chcel iba späť Dušu Ter-anyenu. Nevedel však, kam beží a nevedel ani, kde je Urthein. Ale bežal. Veril, že ho niečo povedie. Šiel a prvý raz sa zastavil až v Rharire. Tam sa spýtal, či nevideli Urtheina v posledných dňoch. A skutočne ho videli. Hneď ako dostal odpoveď bežal ďalej. Nezastavoval sa. Míňal Sopečné Hory, až sa pomaly dostal do Nirathi. Tam sa znova zastavil. Nevládal, ale chcel bežať ďalej. Ľudia z mesta mu to nechceli dovoliť, vraveli, že ak hneď pôjde ďalej, tak zomrie od únavy. Oddychoval asi týždeň, a potom bežal ďalej. Blížil sa k Lost-hill, keď na neho zaútočili škreti. Nebolo ich veľa, ale nebol pripravený. Zasiahli ho šípom, ale bojoval ďalej. Zabil ďalšieho škreta. Ale bol unavený z cesty a zranili ho. Padol do bezvedomia. Videl Strom. Videl Strom ako umiera. Pokúšal sa zobudiť, ale nešlo to.

Napokon sa predsa prebral. Prvé, čo uvidel bol oheň.
Myslel si, že je v škretej osade. Ale až potom si všimol postavu zahalenú v plášti pri ohni.
,,Kde to som?"
,,Si v prírode. Zaútočili na teba škreti a zranili ťa."
Vtedy si až všimol, že šíp má vybratý a ranu zaviazanú.
,,Kto si? Čo sa to stalo?"
,,Som Alion." Postava si dala dole kapucňu a bolo vidno, že to je dievča.
,,Čo sa stalo?"
,,Keď si počas boja padol do bezvedomia, videla som to. Musela som ti pomôcť, pretože nechcem, aby takto škreti zabili každého."
,,A čo moja rana?"
,,Pokúšala som sa ju vyliečiť. Ale ako chodec dobrá niesom."
,,Tak a môžem utekať ďalej."
,,Čože?! Myslíš si, že s takouto ranou na nohe sa dá utekať?!"
,,Ja musím. Ponáhľam sa."
,,NIE! Nikam nepôjdeš!"
,,Ale....."
,,Teraz ťa liečim ja, takže nikam nepôjdeš."
,,S tebou sa asi nemá zmysel hádať. Inak, moje meno ja som Elianerd."
,,Elianerd? To meno som už počula. Ale ak tak, tak určite veľmi dávno."
,,Áno?"
,,Áno. Ty si syn Erhansa?"
,,Áno."
,,To je zvláštne. Asi ani nevieš, že si môj bratranec."
,,Čo?"
,,Asi áno. Ale áno. Si môj bratranec. Spoznala som tvoju tvár, keď si tam tak ležal."
,,To je dobre. Ale ja vážne musím ísť."
,,Nie. A ak niekam pôjdeš, pôjdem s tebou."
,,Neviem, či je to práve najlepšie."
,,A vlastne kam musíš ísť?"
,,Musím nájsť Anyen."
,,Anyen? Neviem presne čo to je. Môžeš mi to pripomenúť."
,,To je prsteň Ter-anyena, ktorý ukradol jeden muž. V tom prsteni........"
,,Aha, už viem. To mi raz mama rozprávala o niečom takomto," povedala Alion, ktorá na rozdiel od Elianerda nebola až tak stará.
,,Ale so mnou nikam nepôjdeš. Si ešte mladá."
,,Áno, no a? Ty si o dosť starší a aj tak ti to v boji nepomohlo," povedala Alion, ktorá sa vedela vždy vynájsť.
,,Oh. Tak teda dobre. Ale musíme ísť."
,,Najskôr zajtra."
Elianerd sa už musel uspokojiť. Za ten večer si Alion obľúbil a začali sa mat veľmi radi. Potom zaspali. Spali dlho a hlavne Elianerd, ktorý bol hrozne unavený. Ráno sa zobudila prvá Alion. Pripravila raňajky. Potom už vstal aj Elianerd a spolu sa najedli. Alion sa mu pozrela na ranu, aby vedeli, či môžu ísť ďalej. Rana už bola skoro zahojená, ale stále s ňou nemohol bežať. Nakoniec zbalili tábor a odišli na juh.
Pred nimi bol Lost-hill. Tam sa boli iba spýtať, či tade nešiel Urthein. Aj tu ho videli. Dlho potom šli, ale už nešli na juh. Otočili sa a šli na západ. Chceli ísť cez Anrské Hory a hľadať pri Alte. Obišli Elfis, lebo tam by sa zbytočne zdržiavali a šli rovno do Anrských Hor. Krajina sa pomaly menila. Pribúdalo viac lesov. Elianerd Alion z lásky daroval Zlatú Ružu. Ona si ju pripla na plášť a bola ešte krásnejšia. Mali sa veľmi radi a boli ako súrodenci. Alion Zlatú Ružu nosila hlavne kvôli tomu, že jej ju dal Elianerd. Ich cesta však bola stále ťažšia. Začala byť zima a ťažko sa napredovalo. Elianerdovi sa však kráčalo celkom dobre, pretože myslel na to, ako donesie naspäť prsteň a vedľa seba mal prekrásnu dievčinu. Jej sa kráčalo ťažšie, ale kvôli Elianerdovi to znášala. Ich cesta išla stále strmšie a okolo nich boli samé lesy. Šli aj cez noc, síce niekedy nevládali.
,,Neviem akú cestu máme ešte pred sebou, a preto sa ťa chcem spýtať, či chceš ísť ďalej alebo sa vrátiť."
,,S tebou tu ostanem. Spolu s tebou splním poslanie, ktoré ti bolo dané."
,,Ale možno práve ty to budeš ľutovať. Bojím sa, že ťa stratím ako som stratil Strom ."
,,Neboj sa."
,,Ale..."
,,Nie, idem s tebou ďalej, aj keby som mala zomrieť. Mám ťa veľmi rada."
,,Aj ja teba, a preto nechcem, aby si išla ďalej."
,,Ja chcem."
,,Tak teda dobre," povedal nešťastný.
Išli ďalej a cesta pokračovala nahor. Bol tam les. Chvíľu tam ostali stáť. Oddýchli si. Vtedy Elianerd niečo uvidel. Veľké svetlo. Hneď na to si to všimla aj Alion. Elianerd cítil Anyen.
,,Je to on."
Ale svetlo sa približovalo. Čo bolo veľmi zvláštne. Spoza stromov sa za chvíľu vynorila postava. Bol to Urthein. ,,Elianerd, stretli sme sa. Chcem sa ti ospravedlniť. Chcem, aby mi bolo odpustené. Chcem, aby si ma už nenaháňal so zlosťou," povedal.
,,Nie, na tvoj hriech sa nedá zabudnúť. Je ten najhorší, aký som kedy videl!"
Elianerd vybral meč a rozbehol sa po Urtheinovi. Zastavil sa až pri ňom. Avšak padol na kolená.
,,Ty si to chcel," povedal Urthein.
,,Ty si ho zabil!" vykríkla Alion a vybrala meč.
,,Chceš skončiť ako on?"
,,Ty tak skončíš!" povedala plná zlosti a skočila k nemu.
Čoskoro Urthein padol k zemi, no Elianerd tam stále kľačal.
,,Alion. Moje poslanie sa tu končí. Zober prsteň a bež."
,,NIE. Prečo? Chcem byť ešte s tebou."
,,Môj život sa tu končí. Zober prsteň a nájdi Strom. Rýchlo!"
Elianerd padol na zem a zomrel. Alion začala plakať a plná sĺz ho tam na mieste pochovala. Ale prsteň nevedela nájsť, pretože akonáhle sa Urtheinovi vyvliekol z prstu, prestal svietiť. Hľadala ho dlho a nenachádzala. Prsteň tam proste nebol. Prehľadala všetko okolo Urtheina ale nenašla. Preto sa smutne vydala na cestu späť. Šla do Elfisu, kde by mohla nájsť odpočinok. Aj ho tam našla. Pobudla tam dlho, predlho. Až sa raz rozhodla vrátiť na miesto posledného odpočinku Elianerda. Dlho jej trvalo, kým to znova našla, ale Urtheinova mŕtvola tam už nebola. Niekto ju musel zobrať. Vydala sa teda do Altu, nech nájde niekoho, kto tam bol. Šla cez veľké lesy, keď v diaľke uvidela postavu. Vysokú postavu. Z diaľky videla tú krasu. Pomaly sa priblížila. Vtedy si ju všimol.
,,Ahoj. Čo sa tak potichu zakrádaš?" povedal muž prekrásnym hlasom.
,,Ale, videla som vás, a tak som nevedela, či nieste náhodou nejaký nepriateľ. Človek si už nikdy nie je istý." Alion nechcela povedať toto: a tak som nevedela, či nie ste náhodou škret. Pretože by ho to mohlo uraziť a to by Alion urobila len nerada.
,,Neboj sa, to nie som. Volám sa Rilai."
,,Ja som Alion."
Alion očarila krása muža. Hneď sa do neho zamilovala.
,,A čo robí dievča v týchto horách?"
,,Spolu s bratrancom sme hľadali jedného muža, ktorý nám niečo ukradol. Potom sme ho však našli a jemu sa podarilo mi zabiť bratranca. Potom som ho však ja zabila."
,,Nestalo sa to tu blízko?"
,,Stalo. Ešte tam ostala mŕtvola, teda teraz tam už nie je, ale bola tam."
,,Ja som ju zakopal. Ale kde je potom tvoj mŕtvy bratranec?"
,,Pochovala som ho."
,,A čo ste to hľadali?"
,,Prsteň."
,,Takýto? spýtal sa a ukázal ruku.
Na nej bol Anyen.
,,Myslím, že áno. Ja som ho nevidela, ale bratranec vravel, že v noci svieti, a že je v ňom Zrnko zo Slnka a z Mesiaca."
,,Tak to je on. Tu máš. Zober si ho."
Alion bola udivená tým, s akou láskou ho dáva.
,,Ďakujem."
,,Kam teraz pôjdeš?"
,,Musím sa vrátiť do Nimesu," povedala mu to, čo by hocikomu nepovedala.
,,Môžem ísť s tebou? V Nimese som ešte nebol. Prosím."
,,Dobre," povedala Alion, ktorá bola nadšená jeho otázkou. Spolu teda šli do Nimesu. A Alion ho stále viac milovala. Tešila sa, že ide s ňou. Aj Rilaiovi sa páčila ona. Bol múdry a krásny. Vedel dobre zaobchádzať s mečom. Keď boli asi pri Lost-hill stala sa jedna vec:
,,Alion, musím ti niečo povedať."
,,Dobre."
,,Vieš. Si veľmi pekná a dobrá. Ja ťa milujem. Chcel by som si ťa vziať."
,,Áno? Aj ja teba už dlhú dobu milujem. To je dobre."
Spolu sa potom tešili. Ponáhľali sa do Nimesu, aby tam boli čím skôr. Šli ešte dlho, ale napokon sa tam dostali. V meste sa veľmi nezdržali. Ponáhľali sa hneď ku Stromu. Tento kraj za posledných pár rokov veľmi stemnel. Ku jazeru Rud prišlo veľa škretov. Keď už boli blízko Stromu zaútočili na nich škreti.
Rilai chcel brániť Alion, aby sa jej nič nestalo, lebo ju miloval takou láskou, že by za ňu polozil aj život.
Ale aj ona bojovala. Alion zabila veľa škretov. Presne tak, ako aj Rilai. Vtedy však trafil Alion šíp a padla na zem. Nevládala bojovať, brániť sa. Rilai sa pokúšal od nej odohnať všetkých škretov a chvíľu sa mu darilo, ale potom sa spojili a spolu ho zabili. Ona tam ležala a čakala smrť. V tom bol počuť nejaký roh. Škreti sa zľakli a odišli. Roh bol rohom Nimeských jazdcov, ktorí okolo chodili dosť často. Ale Alion bola ďaleko od cesty a oni ju neuvideli. Pokúšala sa ešte zachrániť Rilaia, ale nepodarilo sa jej. Bola už tak blízko k Stromu. Zlomila si palicu a oprela sa o ňu. Zdvihla sa. Pomaly kráčala k Stromu, ktorý videla. Strom, už úplne bez síl, ju tiež uvidel.
,,Tu som, Ter-anyen. Nesiem ti tvoju dušu."
Strom sa však už ani nevládal radovať.
Alion polozila prsteň pred Strom a vedľa neho položila aj Zlatú Ružu.
,,Tu ti nesiem to, čo kedysi patrilo tvojej dievčine."
,,Ďakujem." povedal Strom, ktorý práve nadobudol svoju silu späť.
,,Dala si za to život, ale neboj sa," povedal, lebo videl, že Alion umiera.
Vtedy uvidela Lilieth a zomrela. Ležala tam tak nehybne. ,,Spoj Zlatú Ružu a Anyen, aby sme mohli byť znova spolu," povedal Lilieth. Ona tak spravila. Prsteň vtedy začal svietiť viac ako hocikedy predtým.
Svietil tak, že to svetlo videli všetci z Nimesu a Rhariru. Videli ho všetci škreti a báli sa. Vtedy sa Strom pomaly zmenil na prekrásneho elfa. Vtedy sa zmenila aj Lilieth na elfku, ktorá drží kvetiny v rukách.
Pustila kvety a objali sa. Plakali. Vtedy vyšiel z Alioninho tela duch a videli ho z ľudí iba oni dvaja.
Videli ho iba Lilieth a Ter-anyen. A Alion bola šťastná, pretože sa stretla aj s Elianerdom, ale aj s Rilaiom
a les v tom čase nabral najväčšiu krásu za svoj život. A odvtedy už nikto z ich dvoch neničil stromy. Ale ich ctil akoby v každom bol niekto. Lilieth a Ter-anyen si postavili dom pri dvoch kvetinách, aby nezabúdali na to, že život a láska nie je samozrejmosť.

Erumoico
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: