Nový vek Stredozeme

Autor: Peter "DeCarabas" Madlenák, Pridané: 10. 12. 2004, 14:28

Najprv sa Frodo len tak túlal a potom zistil, že ho nohy nesú do svahu kopca. Prišiel na čistinu, rozpadajúce sa trosky pradávnej dláždenej cesty. Na príkrych miestach boli vytesané kamenné schody, ale teraz už boli popraskané a rozbité a v rozsadlinách rástli stromy. Chlíľu liezol hore a bolo mu jedno, kam ide, až sa ocitol na trávnatej plošine. Frodo sa zastavil a hľadel cez rieku, ktorá bolo hlboko pod ním, k Tol Brandiru a na obrovské kŕdle vtákov krúžiacich v obrovskej priepasti vzduchu medzi ním a panenským ostrovom. Hlas Raurosu mocne burácal a dunivo šumel v hĺbke.
Sadol na kameň a položil bradu do dlaní. Pozeral na východ, ale vlastne nič nevidel. Mysľou mu prechádzalo všetko, čo sa stalo od chvíle, keď Bilbo odišiel z Kraja, a spomínal vážil každé z Gandalfových slov, ktoré si dokázal vybaviť. Čas plynul a on nebol o nič bližšie k rozhodnutiu.
Náhle precitol z myšlienok: mal zvláštny pocit, že za ním niečo je, že sa naňho upierajú nepriateľské oči. Vyskočil a obrátil sa; na svoje prekvapenie však zbadal iba Boromira, ktorého tvár sa vľúdne usmievala.
„Bál som sa o teba, Frodo,“ povedal a prišiel bližšie. „Ak má Aragorn pravdu a škreti sú blízko, potom by sa nik z nás nemal túlať sám, a ty najmenej zo všetkých: toľko na tebe závisí. A ja mám tak ťažké srdce. Smiem tu zostať a chvíľu sa s tebou rozprávať, keď som ťa našiel? Potešilo by ma to. Kde je veľa ľudí, tam sa z každého hovoru stane nekonečný svár. Ale dvaja možno dokážu spolu nájsť múdrosť.“
„Si láskavý,“ povedal Frodo. „Myslím ale, že žiadny rozhovor nepomôže. Ja totiž viem, čo by som mal urobiť, ale bojím sa toho, Boromir, bojím.“
Boromir stál mlčky. Rauros ďalej nekonečne burácal. Vietor ševelil v konároch stromov. Frodo sa zachvel.
Náhle Boromir podišiel a sadol si k nemu. „Si si istý, že sa netrápiš zbytočne?“ povedal. „Chcel by som ti pomôcť. Potrebuješ radu pri svojej ťažkej voľbe. Neprijmeš ju odo mňa?“
„Myslím, že už poznám tvoju radu, Boromir,“ povedal Frodo. „A zdala by sa múdra, ale moje srdce ma varuje.“
„Varuje? Varuje pred čím?“ povedal Boromir ostro.
„Pred otáľaním. Pred cestou, ktorá sa zdá ľahšia. Pred odmietnutím bremena, ktoré na mňa bolo vložené. Pred – dobre, keď to musím povedať, pred spoliehaním na silu a pravdivosť mužov.“
„A predsa ťa tá sila dlho ochraňovala v tvojej ďalekej zemičke, aj keď si o tom nevedel.“
„Nepochybujem o udatnosti tvojho národa. Lenže svet sa mení. Steny Minas Tirith sú silné, ale možno nie dosť silné. Keď nevydržia, čo bude potom?“
„Statočne padneme v boji. Ale stále je nádej, že vydrží!“
„Žiadna, kým trvá Prsteň!“ povedal Frodo.
„Á, Prsteň!“ zasvitlo Boromirovi v očiach. „Prsteň! Nie je to zvláštny osud, že máme trpieť takým strachom a toľkými pochybami pre takú malú vec? Taká maličká vec! A ja som ju videl iba na chvíľku v Elrondovom dome. Nemohol by som sa naň znovu pozrieť?“
Frodo vzhliadol. V Boromirových očiach horel podivný plameň chtivosti. „Myslím, že bude lepšie, ak ostane schovaný!“ povedal Frodo, ale hlas sa mu triasol. Boromir k nemu vykročil.
„Nechcem Ho predsa pre seba! Chcem si ho len požičať, aby som ochránil svoj ľud! Si taký slepý, že to nevidíš? To Gandalf a Elrond ti zaslepili oči, oni ťa naučili takto hovoriť!“ hovoril Boromir stále hlasnejšie. Frodo sa postavil a začal ustupovať. Boromir sa tiež vztýčil a ruky sa mu triasli. „Nechcem Ho pre seba!“ skríkol na Froda. Hobit sa otočil a začal utekať preč, preč od hlasu za ním. Boromir zlomok sekundy stál a potom sa rozbehol za Frodom.
„Daj mi Ho! Mohol byť môj a mal by byť môj!“ kričal Boromir a strhol Froda na zem.
„Nie, prestaň! Si šialený!“ kričal Frodo a Boromir zaváhal. Potom sa však jeho zrak stočil k prsteňu na Frodovom krku. Oči sa mu zaleskli. Jeho ruka sa kŕčovito natiahla za Prsteňom. Frodo ju odstrčil. A potom sa to už zbehlo rýchlo. Boromir vytiahol dýku a bodol. Frodo zalapal po dychu a zbledol. Boromir bodol znova a znova. Až kým sa Frodovo telo nezmenilo na krvavú hromádku. Syn Gondoru sa postavil a v dlani zvieral Prsteň.
„Ash nazg durbatuluk, ash nazg gimbatul...“ znelo mu v ušiach. Rozochvene sa usmial. A potom mu pohľad klesol k zemi, kde sa v krvi váľal Frodo. Boromir s hrôzou v široko roztvorených očiach cúvol od tela hobita.
„Čo, čo som to vykonal! Moje ruky sa sfarbili krvou priateľa... Zlomil som prísahu, danú v mene Gondoru! Nie, nie!“ zvolal. Ustupoval od Froda, akoby to bol nejaký démon, nejaký prízrak. Potom z ničoho nič zastal a jeho pohľad sa zmenil.
„Muselo to byť! Ó áno, muselo! Inak by temné časy nikdy neskončili, tak je to! Musel som to urobiť. Aby bol môj, len môj! Môj miláčik...“ povedal Boromir a jeho oči hltali zlatú farbu Prsteňa. Potom si ho nasadil. A na čistine zostalo len zakrvavené Frodovo telo...

Niekoľko mesiacov po tom sa armáda Rohanu a Gondoru stretla pred bránami Mordoru. V čele vojsk šiel Aragorn, hrdo sa niesol na koni, v šate kráľa Gondoru. Po jeho boku Gandalf na bielom koni. Aragorn dal príkaz zastaviť.
„Vojaci, hrdinovia Ríše ľudí! Máme poslednú šancu zaistiť mier našej zemi! Nasledujte kráľa a nasledujte hlas srdca! Temný pán za chvíľu prekročí prah svojho brlohu! A my musíme Saurona zastaviť!“ zvolal. Muži nadšene kričali a vzdávali hold kráľovi. Potom Aragorn otočil koňa k bráne. „Nech je naša smrť hrdinská a slávna! Nech sa naše skutky navždy zapíšu do Kroník!“ povedal. Gandalf smutne pokýval hlavou.
„Čo si myslíš, Aragorn, synu Arathornov, kde je Prsteň teraz?“ spýtal sa Biely čarodejník.
„Neviem, moje srdce mi nenapovie... Neviem, kde sa stratil Boromir, kto zahubil Froda, neviem ani, kto premohol a zabil Legolasa a Gimliho pri Amon Hen. Viem len, že oddiely škretov a skurut hai boli rozprášené a chvíľu sa nič nedialo. A potom, potom nepriateľ povstal s novou silou! Preto sme tu a preto tu dnes zahynieme!“ povedal Aragorn a hlas sa mu zatriasol. Gandalf si ho prezrel. Potom smutne pokrútil hlavou.
„Je v tom viac než tušíš, kráľ Gondoru!“ povedal Gandalf. Aragorn sa k nemu prekvapene otočil. Ale už nebol čas na vysvetľovanie. Brána Mordoru sa začala otvárať ako papuľa leviatana. Medzerou v bráne uvideli bojovníci tisíce škretov. Množstvo postáv v zbroji nie nepodobnej gondorskej. „Ach, teraz už viem! Bohovia!“ hlesol Aragorn a oči sa mu zaleskli. „Ako len mohol?“ dodal. A potom zatrúbil roh. Boj začal. Lukostrelci Gondoru vystrelili prvú salvu a škretia armáda im odpovedala. Aragorn sa stočil v sedle a šíp ho minul len o vlas. Potom dal povel k útoku. Jazda sa vrhla vpred. Dunivé burácanie kopýt zaplnilo svet bojujúcich. Rohy a trúby zneli nad bojovým poľom. Škreti vystrelili niekoľko saliev na útočný klin. Ale to malo len malý účinok. Ako nôž prechádza mäsom, tak prerazili jazdci rady nepriateľov. Aragorn cválal v čele a svojím Narsilom rozdával údery pešiakom. Gandalf sa mu stratil v boji, nikde nevidel jeho biele rúcho. Kráľ Gondoru bojoval udatne. Čepeľ akoby prirástla k jeho ruke. Odťal hlavu jednému a kopytá jeho koňa drvili kosti iného. Otáčal sa v zmeti tiel a potom jeho žrebec padol so šípom v krku. Aragorn spadol do prachu, ale hneď bol na nohách. Nabodol škreta, ktorý sa k nemu hnal a odhodil jeho telo na stranu. Potom sa obzeral okolo seba. Bojové pole sa naplnilo krikom a treskotom mečov. Rýchlo sa zohol a čepeľ zasvišťala nad jeho hlavou. Zabodol Narsil do hrude protivníka a sledoval, ako sa jeho ruky farbia čiernou krvou.
„Á!“ zareval a ďalšieho škreta skopol na zem, kde ho neľútostne ubil. Nato sa jeho srdce zastavilo. Nad bitevným poľom začali krúžiť tiene. Krik nazgúlov otriasol jeho odvahou. Prsteňové prízraky kvílili a vrhli sa dole medzi bojujúcich. Pazúry lietajúcich netvorov trhali mäso koní a zbroje mužov. Mnohí boli vynesení do výšky a zhodení dolu. Aragorn sa otáčal a jeho duša bola naplnená strachom. Potom sa náhle zastavil a oči mu zasvietili novou odvahou. Narsil sa zaleskol a znova priniesol smrť. Aragorn sekal a ťal, aby sa dostal k bielemu čarodejovi. Nazgúl preletel nad jeho hlavou a vír vzduchu ho strhol k zemi. Znova sa postavil. A Gandalf ukázal svoju moc. Na koni, s hlavou hrdo vztýčenou čelil nazgúlom. Jeho ruky a palica zahrali jasným svetlom a zahnali tiene. Záblesky hnevu z jeho rúk pálili telá nagúlov, až sa stiahli s hlasným kvílením...
Nad bojovým poľom sa ozval hlas bubnu. Dunel a burácal ako vodopád. Aragorn otočil tvár k Bráne. Ukázal sa mohutný čierny kôň, rovnaký ako kone prsteňových prízrakov. A na tomto koni nik nesedel. Zahrabal kopytami a vrútil sa do boja. Okolo neho padali muži Gondoru a Rohanu s rozbitými hlavami, preťatými údmi. Aragorn sledoval ako sa kôň blíži k nemu. Zúrivo zreval a odskočil stranou. Vedel, čo je to za koňa. A vedel, kto sedí na jeho chrbte. Boromirova tvár sa nad ním čoskoro víťazne usmievala. V ruke zvieral Prsteň, ktorý si len teraz stiahol z prsta.
„Tak teda kráľ Gondoru! Je z teba pán a vládca! Ale vládneš tomu, čo malo byť moje! Vládneš zemi, ktorá bola predurčená mne! Ale nevadí mi to, kráľ Bieleho mesta. Viem, že Minas Tirith bude mojím, tak, ako je mojím aj Mordor! Lebo to, čo ti Gandalf nepovedal, aby nezničil tvoju odvahu a hlúpu pýchu, to, čo ti nepovedal biely kúzelník to znie takto: Ja som pánom Mordoru! Zvrhol som Saurona a sám vládnem čiernej zemi! Ó áno, to ja, ja som zabil Froda, aj Legolasa s Gimlim. Najprv som chcel pomôcť svojej zemi. Zabíjal som škretov a ničil som ich plány, ale potom si sa stal kráľom! Kráľom mojej zeme! A tak už viem, kam patrím! Patrím na trón Mordoru a všetkých zemí, ktoré budú pod mojou vládou vzrastať, budú krajšie a budú väčšie, budú horieť! Ľudia budú chváliť svojho pána, budú sa tešiť a budú umierať a plakať!“ kričal Boromir a jeho pekná tvár bola teraz skrivená neľudským hnevom. Aragorn cúvol pred tou zúrivosťou. „Boromir! Tvoja zem ťa potrebuje! Tvoje oči žiaria šialenstvom, ale viem, že tvoje srdce...“ povedal Aragorn, ale Boromir ho umlčal kopancom do tváre. „Prestaň rečniť! A bojuj! Bojuj za svoje mesto a zem!“ skríkol Boromir a zoskočil z koňa. Mnohými údermi zasypal kráľa Gondoru a prinútil ho ustúpiť. Tu sa do boja zaplietol aj Gandalf. Na bielom koni vpadol Boromirovi do chrbta. Jeho palica dopadla na chrbát pána temnoty. Roztrieštila sa v oblaku triesok a svetlo Gandalfa pohaslo. Biely čarodejník zmätene zastal a v jeho očiach sa usídlil strach. „Prsteň je mocný! Mocnejší než kto kedy vedel!“ zvolal a otočil koňa. Ale Boromir bol rýchlejší. Strhol starca do prachu a tam mu zblízka pozrel do tváre. „Biely čarodejník! Tvoj vek pominul, teraz nadchádza nová hodina!“ zvolal a zabodol meč do hrude Gandalfa. Prameň krvi vytekal z úst kúzelníka, keď sa Boromir znova otočil k Aragornovi. „Kráľ môj! Môj brat! Je čas! Nech sila mečov ukáže, kto má právo vládnuť Bielemu mestu!“ zvolal Boromir a zaútočil. Aragorn odrazil jeho výpad a odskočil. Ale jeho protivník bol rýchlejší. Zaútočil prekvapivo znovu a jeho čepeľ preťala Aragornov krk. Kráľ si zovrel ranu ľavou rukou. Pomedzi prsty mu pretekala krv. Boromir sa usmial. Ten milý a krásny úsmev bol však aj studený a výhražný a bol bezpochyby tým najdesivejším, čo Aragorn kedy videl. A potom sa mu do brucha vnoril Boromirov meč. Ako z Aragorna vyprchával život, videl, že Boromir znova vysadol na koňa...
„Je tu nový vek! Nová šanca pre Stredozem! Vzdajte sa uvidíte, že vás ušetrím a vaše zeme budú znovu vyzdvihnuté zo zabudnutia! Prisahám!“ zvolal Boromir a jeho mocný hlas počuli všetci. Chvíľka váhania. A potom muži Rohanu aj Gondoru zahodili zbrane. Boromir sa usmial. „Zabite ich!“ zavelil svojim škretom a otočil koňa. Pomaly cválal k Mordorskej bráne a s radosťou zvieral v dlani Jeden. Za ním doznieval zvuk boja, výkriky a stony. Nový vek Stredozeme je tu...

Peter "DeCarabas" Madlenák
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: