Krvou písané príbehy II.

Autor: Mormegil, Pridané: 06. 11. 2004, 09:42

Tieň minulosti
Mladý muž stál spolu s veľmajstrom rádu zaklínačov v rozľahlej sále Draegbadu. Obaja držali v rukách meče a mladík pozoroval majstra, ktorý mu predvádzal pohyby s mečom. „Teraz ty!“ povedal. Učeň jeho pohyby presne napodobnil. „Výborne, Nienning, výborne! Keby si tak dobre aj meditoval...“ Veľmajster sa odrazu zháčil. Nastalo ticho a mladý zaklínač začul vrav bitky pred dverami. Po chvíli sa ozvali tupé údery na dvere Draegbadu. Vráta svätyne boli mocné, odolávali, no Nienning vedel, že čoskoro povolia. „Nienning, ber meč a hore!“ Učeň sa chopil zbrane a bežal za majstrom hore schodmi. Tam sa zabarikádovali do veľkej jedálne, uprostred ktorej bol dlhý stôl a množstvo stoličiek. Sieň ešte pamätala zlaté časy zaklínačov. Nienningov učiteľ prevrhol dva stoly a sňal zo steny lovecký luk a tulec plný šípov. Nienning sa ukryl za jedným stolom a Sivoelf, ako veľmajstra niektorí nazývali, za druhý. Napol luk a čakal. Netrvalo dlho a dvere na prízemí povolili. Ozýval sa dupot ako ťažké čižmy dopadli na mramorové schodište. Čoskoro zaduneli prvé duté údery na dvere jedálne. Keď sa dvere rozleteli, dnu sa vrútilo pár Urukov. Sivoelf pustil šíp a ten so zasvišťaním preťal krk prvému z nich. Potom v šialenom tempe strieľal šíp za šípom. Vtedy spoza druhého stola vyskočil Nienning a meč v jeho ruke sa zablysol rýchlym švihom. Jeden Uruk padol preťatý, no dverami vchádzali ďalší a ďalší. Veľmajstrovi medzitým došli šípy a taktiež vytiahol meč. Vyskočil spoza stola a prerúbaval sa smerom k Nienningovi. Pod jeho mečom padol už tretí Uruk a medzi ním a Nienningom stáli ešte piati. Sivoelf dlhým švihom rozrezal jednému z pätice kožené brnenie a čepeľ meča sa mu zaryla do boku. Mladý učeň sa zatiaľ polobratom uhol výpadu a rana určená jemu zabila Uruka za ním. Keď sa veľmajster konečne prebojoval k svojmu učňovi, za jeho chrbtom sa odrazu vynoril jeden z Urukov. Ten mu náprahom zaťal do boku sekerou. Nienning zo seba vydal výkrik zúfalstva a ako šialený sa vrhol na nepriateľov. Jeden z nich, vysoký Uruk-hai s pomaľovanou tvárou sa po ňom zahnal šabľou. Učňovi na tvári zívala veľká rana a jeden z orkov ho udrel štítom do tyla. Nienning padol vedľa veľmajstra a potom už nevnímal nič.
Po nejakej chvíli sa prebral z bezvedomia. Žiadny z Urukov už v miestnosti nebol, vôkol boli len mŕtve telá. Nienning sa poobzeral dookola a našiel svojho majstra. Ten už dýchal z posledného. „Nienning, tvoj výcvik skončil...“ Veľmajster si odkašľal a jeho žiak zbadal, že vykašľal krv. „ ...si už zaklínačom. Vezmi si moje meče. Rád by som tu ostal s tebou, synu...“ Potom už nepovedal ani slovo. Umrel. Z tieňa vystúpila postava v kapucni. Hlas, ktorým k nemu muž prehovoril bol temný a chladný: „Arandil Sivoelf bol môj brat. Volám sa Amarth. Tvoja sloboda je v mojich rukách a ja ti ju dám, keď nastane čas.“ Nienning zvesil hlavu.


Zlatý drak

Nienning sa strhol zo sna. Po čele mu stekal studený pot. Vstal z postele, obliekol sa a vzal si svoje veci. Dnes opúšťal hostinec, v ktorom strávil posledné dni. Zišiel dolu schodmi do baru. Hostinský, hneď ako ho zočil, načapoval za korbeľ piva. Nienning si sadol za lavicu a odpil speneného moku. Hostinský k nemu podišiel a sadol si oproti nemu. „Pane, dnes tu bol akýsi muž. Hovoril, že má odkaz pre Červeného Draka, známeho aj ako zaklínač Nienning. Myslel som, že ste to vy, pane.“ „Nerob sa hlúpy, Bog. Ty vieš, že ma tak volajú. Ty poznáš každú klebetu.“ „Prepáčte, pane. Ja...“ „K veci, Bog. Čo hovoril ten muž? A nevolaj ma pane.“ „Hovoril, že má pre vás prácu. V lesoch na južnom okraji tohto kraja žije niečo, čoho by sa tamojší obyvatelia radi zbavili. Nejaká hydra a ygem.“ „Yghem, hlupák. Vij. A ten nikdy nieje sám. Toto niekoho bude stáť kopu peňazí.“ „Ten muž hovoril, že peniaze nie sú problém. Vraj bude platiť diamantmi. A toto vám posiela.“ Hostinský vytiahol z vrecka jeden drahokam a zvitok papiera. Medzitým prišli ďalší hostia a krčmár sa presunul k nim. Zaklínač sa bez slova zdvihol a na stole nechal drahokam, ktorý dvojnásobne pokrýval jeho dlžobnú sumu. „Som blázon. Také prepitné!“, potichu si zamrmlal a opusti krčmu.
Jeho kôň v stajni naňho čakal vykefovaný a vykŕmený. Keď ho Nienning naložil batožinou, rozvinul lístok, ktorý dostal spolu s drahokamom. Stálo tam:

Volám se Zaug, sem richtárem túnajšej dediny. Píšú vám zaklínači, bo potrebujem vašu pomoc. V lese kúsek od našej dediny se zabydlela osmuhlavá hydra a yghemi. Tak vás žádam, o pomoc v boji proti této zrúde. Když chcete, poskynú vám vojáky. Štedre zaplatím v diamantech. Tento jeden je na znak mé pravduvravnosti.
Zaug, richtár


Nienning poskladal lístok a vložil ho medzi ostatné veci. Po boji s Gaurom a ghúlami dúfal, že sa do toho lesa už nebude musieť vrátiť. „No čo,“ zamumlal si sám pre seba, „budú diamanty...“ Vysadol na koňa a vydal sa na cestu. Nemienil však ísť rovno k Prekliatym lesom. Počul, že v horách neďaleko odtiaľto, žije zlatý drak. Zlatý. Takého zaklínač ešte nevidel. Videl už zelených, červených ba dokonca i čiernych, ale zlatý drak...
Po dlhých úmorných hodinách začalo slnko zapadávať. Cieľ bol ešte ďaleko, no zaklínač už nemienil ísť ďalej. Zosadol z koňa a zložil z neho veci. Blízko toho miesta pramenila rieka a Nienning spolu s koňom podišli k prameňu. Nienning nechal ako prvého napiť koňa, ten pil plnými dúškami hodnú chvíľu. Keď aj on utíšil svoj smäd, začal zháňať drevo na oheň. Les bol plný suchého raždia a zaklínač ulovil aj zajaca. Po večeri uľahol vedľa koňa, ktorý unavený z celodenného pochodu zaspal. Pomaly už spánok zmáhal i jeho, no práve v tej chvíli sa ozval prenikavý zvuk, ktorý preťal ticho noci. Rovno nad ním preletel drak. A bol zlatý! Konečne ho zbadal! Mesiac a hviezdy osvetľovali jeho zlaté šupiny a dym, ktorý vydychoval, zaklínača štípal v nose. Drak preletel a Nienning o chvíľu nato zaspal.


Zub draka

Nienning sa prebral skoro ráno na spev lesných vtákov. Pahreba vedľa neho ešte tlela. Vstal a podišiel k prameňu, kde jeho kôň chlípal ľadovú vodu. Plnými dúškami sa napil, potom naložil veci na koňa a osedlal ho.
Stúpali krivolakou cestou hore skaliskami. Sem-tam narazili na známky pobytu draka v týchto horách, či už to boli ľudské kosti, meče a štíty, alebo napol zjedená krava. No neklamným znakom bol sírový puch, ktorý sa šíril okolo hory. Asi na polceste narazil na dedinčana so psom, ktorý mu roztraseným hlasom oznamoval: „Pane, nechoďte ta hore! Žije tam drak! Či ste nevideli telá, či skôr zvyšky tiel odvážnych rytierov, čo sa ho pokúšali zabiť?“ „Priveľa hovoríš. A ja nejdem draka zabiť.“ odvrkol zaklínač a pokračoval svojou cestou. Dedinčan za ním s údivom pozeral, no po chvíli len pokrútil hlavou a takisto šiel svojou cestou. Po pár minútach vyšiel zaklínač až na samý vrch. Skala bola hladká ako sklo a v strede zívala veľká diera. Zaklínač uviazal koňa o strom, ktorý akoby zázrakom vyrastal zo skaly. Pomalými krokmi pristúpil k diere. Sírový puch sa stupňoval. Nienning vliezol do diery. Steny jaskyne boli drsné, čo vytváralo veľký kontrast voči hladkému povrchu skaly. Na zemi boli kosti potkanov, ktorí sa stali obeťami dračieho dychu. Zaklínač cítil stupňujúce sa teplo. Drak bol v jaskyni. Na samom konci tejto bezútešnej potkanej kobky bola obrovská jama. A v nej... drak. Vylihoval tam na kope zlata a z nozdier sa mu dral dym. Odrazu vstal a zhlboka si kýchol. Na zaklínača vyleteli dračie sliny a niečo ho udrelo do hlavy. Tej veci zatiaľ nevenoval pozornosť, vedel o jedovatosti dračích slín. Rýchlo si ich rukávom utieral z tváre. Až potom sa pozrel na tú prekliatu vec. Bol to dračí zub. Nienning usúdil, že už videl dosť, schytil zub a odkráčal preč.
Keď konečne zišiel z hory, bolo poludnie. Kôň bol už veľmi znavený a zaklínačovi tiež nebolo do spevu. Z batohu vytiahol zvyšky včerajšieho zajaca. Zložil z koňa sedlo a ohlávku. Ten sa rozbehol po pláni. Bol naň krásny pohľad. Akoby žil celé roky v klietke a až teraz sa prebral k životu. Hriva mu viala vo vetre. Po chvíli sa zastavil, sklonil hlavu a obhrýzal steblá trávy. „Najedz sa, priateľu.“ zašepkal zaklínač siahajúc po zajacovi „Cesta pred nami je ešte dlhá.“ Po obede si zaklínač ľahol do machu opodiaľ. Vnímal šum stromov, spev vtákov a hučanie vetra. Ani nevedel ako zaspal. No zo sna ho veľmi rýchlo prebral dunivý zvuk. Pozrel sa smerom k Prekliatym lesom. Obloha všade okolo bola čistá, bez jediného mráčika, no nad lesom sa vznášal vysoký búrkový oblak. Zvuky šli odtiaľ. Otočil sa. Kôň stál vedľa sedla a batožiny, svojím pohľadom zaklínača priam nabádal, aby ho osedlal. „Keby som nevedel, že si zviera, pomyslel by som si, že mi niečo naznačuješ.“ zašomral Nienning. Kôň zahrabol kopytom a prach pod jeho nohami sa rozvíril. Zaklínač k nemu podišiel a o chvíľu boli späť na ceste.


Hydra a Wydzygha

Na hranici lesa jeho kôň zaerdžal a postavil sa na zadné. Zaklínač cítil, že ďalej s ním nepôjde. Uviazal ho teda o strom a vošiel do lesa. Všade boli pavučiny. Nienning sa cez ne predieral a spoznával miesta, ktoré nedávno navštívil. Obišiel miesto, kde zabil Gaura aj miesto, kde tento naposledy vydýchol. Stále však ani stopy po hydre a yghemoch. Pomaly si začínal myslieť, že ho milý pán richtár oklamal. Neskôr však našiel nejedno dúpä vija a tak túto myšlienku rýchlo zahnal.
Blúdil lesom sem a ta, keď odrazu našiel stopy vija. Nepatrné malé dierky v zemi a prach rozrytý tykadlami. Postupoval po stopách až narazil na smradľavý močiar. Uprostred neho, za trsmi močiarnych rastlín, bolo ďalšie z bezpočtu dúpät. Zaklínač spozoroval množstvo yghemov skrútených okolo neho. Aké však bolo jeho prekvapenie a zdesenie keď sa z dúpäťa ozval ľudský hlas. Bol škrekľavý a nepríjemný. „Viem kto si a prečo si prišiel, Červený Drak. Cítila som tvoju prítomnosť odkedy si vošiel do lesa. To, čo hľadáš, nikdy nenájdeš!“ „Kto si?“ ozval sa zaklínač „Odkiaľ vieš, kto som? Ukáž sa!“ Z chatrče vyšla stará žena. Zhrbená, krívala a mala sivé vlasy. Bola až neprirodzene malá. „Som Wydzygha a ľudia ma nazývajú strigou. Vravím ti, to, čo hľadáš nenájdeš!“ „Odkiaľ ty, ženská, môžeš vedieť, čo hľadám?“ Wydzygha sa narovnala. Mala tvár malého dievčaťa. „Hľadáš hydru, je to tak? No to, čo hľadáš, nenájdeš. Ľudia si vymysleli hydru, aby ťa prilákali sem, aby si zabil mňa!“ Zaklínač pohliadol na strigu. S perami sa jej pohrával nepekný úškľabok. „No čo,“ povedal Nienning, „zabijem teba. Zaplatia mi tak, či tak.“ „Ó, myslíš, ctihodný pane? Myslíš, že ma zabiješ?“ Nienning ucítil šteklenie na nohách. Močiar žil! Pomaly sa zabáral, až po pás. V tom momente zastal. Už neklesal. Striga k nemu podišla bližšie. „Myslíš, ctihodný pane? Myslíš, že ma zabiješ?“ zopakovala. „Vy ľudia ste nepoučiteľní!“ „Ja niesom človek!“ zťažka povedal zaklínač. „Ó nie, to nie si, Nienning z Gorgonu. To nie si.“ Prikročila k nemu ešte bližšie, zaklínač už cítil jej dych. Pošepkala mu takmer až do ucha: „Ale nie si oveľa viac. Polelf. Miešanec. Žijem už tisíce rokov. A ty, ctihodný pane? Ako dlho si na tomto svete ty? Dosť dlho na to, aby si ma zabil?“ „Si... striga.“ „Ó ano, to som. Striga. A ty polelf. Ste nepoučiteľní. Elfovia si myslia, že Uruci sú menej. Myslia si tiež, že Moriquendi sú menej. Ľudia znevažujú Polovičných. Trpaslíci Urukov. Každý nenávidí každého a popritom je vaša existencia tak mizivá. Myslíte, že ste viac než príroda. Než oheň, vzduch, voda či zem. Myslíš, ctihodný pane, že si viac než ja?“ Nienning sa odmlčal. „Vediete spolu vojny, zabíjate jeden druhého, pre veci, ktoré vám nepatria. No príroda trpí tiež. Si jej súčasťou. Celé ľudstvo je jej súčasťou. I Elfovia, Trpaslíci, Uruci či Hobiti. Súčasťou, ktorá môže odpadnúť a nikomu nebude chýbať. Aj ty si v tomto kolotoči bezvýznamný. Nie si o nič viac než červ, ktorého zašľapneš a ani sa naň nepozrieš.“ „Čo... bude teraz?“ spýtal sa zaklínač. „Teraz, ctihodný pane? Chceš ísť domov? Máš vôbec nejaký? Nie, nezabijem ťa. Nemám prečo. Niesom ako vy.“ povedala a odkráčala do chatrče. „Želám ti veľa šťastia, Nienning z Gorgonu. A už sa nevracaj.“ Zaklínač zistil, že močiar ho vytláča hore. Keď vyšiel z bahna, zamieril do lesa a zmizol v ňom.


Život a smrť

Zaklínač prichádzal k dedine pod lesom. Vošiel do krčmy a sadol si za stôl. Muž pri bare objednal pivo pre seba aj preňho. „Tak ako, Nienning?“ spýtal sa sadajúc si za lavicu. Chopil sa ucha korbeľa. „Sem Zaug, richtár této dediny. Písal sem vám lístek s prosbú. Zabili ste hydru?“ „Žiadna hydra nieje. Odíď!“ „Jakže néje? Ponúkal sem vám diamanty!“ „Nikdy tam hydra nebola. Bola to striga.“ povedal Nienning. Richtár sa naňho pozrel prekvapeným pohľadom. „Tak ste mali zabit strigu. Predsalen to je len striga. A škodínám, všem. Čo ste ju nezabili? Hlupáku!“ Nienning vstal a vytasil meč. Priložil ho k richtárovmu krku. „Nijaký chudák ma nebude nazývať hlupákom!“ precedil pomedzi zuby. „Ty si len obyčajný hlupák. Ona striga. Všetci máme spoločný život. Aj smrť. Si na tom rovnako ako ona.“ dodal a vyšiel z krčmy.
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: