Krvou písané príbehy I.

Autor: Mormegil, Pridané: 26. 10. 2004, 16:06

GAUR

Noc sa pomaly blížila k polnoci, keď sa hustým lesom ozval praskot. Prechádzala ním skupina dedinčanov ozbrojených vidlami, sekerami a krompáčmi. Prvý medzi nimi kráčal starý muž s fakľou v ruke. Dedinou, kde títo ľudia bývali, sa šírili povesti o hrôzostrašnom zvierati a bezmennom strachu. Povesť bola stará ako smrť sama a skoro nikto si ju už nepamätal. Iba jedna stará žena v dedine, ale jej nikto neveril. V dedine bola všeobecne považovaná za šialenú, odvtedy ako niečo v lese roztrhalo jej syna, dcéru a manžela.Mesiac pred tým, ako sa výprava vydala do lesa, ľudia našli päťročného chlapca roztrhaného na rázcestí. Podobné strašné udalosti sa opakovali a keď počet obetí dosiahol počet štyridsiatich, ľudia uverili povestiam stareny. Vybrali pätnásť najsilnejších mužov spomedzi seba a vydali sa na beznádejnú výpravu do lesa. V diaľke bol počuť zvon z dediny, posledné tóny polnoci utíchli a v lese opäť zavládlo ticho. Muži z výpravy, inak duchom nezlomní sa do jedného zachveli a nejeden sa obzrel smerom k dedine s úmyslom utiecť. Vo chvíli, keď najmladší z nich otváral ústa - chcel ostatným povedať, že končí a že to, na čo sa chystajú je bláznovstvo - ozvalo sa príšerné zavytie. Nasledovali zvuky, ktoré v sebe ukrývali všetku bolesť, utrpenie a ničotu. Ten zvuk nemohlo vylúdiť hrdlo živý tvor. Alebo áno? Päť mužov sa v momente otočilo a zabudnúc na vlastnú hrdosť ušli smerom k dedine. Po minúte všetkých striaslo. Za chrbtami sa im smerom kade ušli najmenej odvážni z nich ozvali výkriky. Po chvíli v ktorej by sa zvyšným krvi nedorezal sa ozval starec: “S tými je už koniec“. Vtom sa náhle otočil a všetci stíchli. Hora šumela a zdvihol sa vietor. Vietor, ktorý nebol ako iné. Ľudia si to nevedeli vysvetliť, ale až priveľmi pripomínal zvuk podobný vlčiemu zavytiu. Bolo v ňom cítiť skazu... a koniec. Ich koniec. Začalo pršať. A vtom všetkých dedinčanov prepadol pocit, že nie sú sami. Skutočne neboli. Bolo tu niečo viac. Znova začuli vlčie zavytie. Toto bolo počuť až priveľmi blízko... Starý muž zapichol fakľu do zeme a muži ju dookola obstúpili. Chvíľa, pre ktorú prišli do lesa sa blížila. Spomedzi stromov po starcovej pravici vyletel hrôzostrašný tieň. Zvuky plné nenávisti sa stále opakovali. Tiene sa množili. Fakľa spadla na zem a zhasla. Vtom čosi skočilo do kruhu vystrašených mužov presne na miesto, kde predtým stála zabodnutá fakľa. Starec sa pozrel príšere do očí. V tom momente sa prestal hýbať. Zmocnil sa ho neopísateľný chlad. Všetko, v čo títo ľudia dúfali, zlyhávalo. Jeden po druhom padali pod mocou toho netvora. Vrhali sa na nich temné tiene, ktorým muži nemohli odolávať. Starec videl všetko to utrpenie ale pod vplyvom temného prekliatia nemohol čo i len zasiahnuť do boja. Keď boli všetci mŕtvi, netvor zdrapil starca pod krkom a mocnou labou ho prirazil k stromu. Na starcovej tvári sa však nič nezmenilo. Oči príšery ho priviedli do šialenstva. Jeho život mu pripadal bezvýznamný.
Vtom prestal cítiť čokoľvek. Mocné laby ho pustili a on padol na kolená. Netvor ho nechal žiť, aby až do konca života hľadal svoju smrť.

Fľaška dračej krvi

V malej krčme bolo toho dňa plno. Debaty ľudí, ktorí sa pri poháriku zhovárali sa miešali s vyspevovaním notoricky známych opilcov. Celá táto vrava však zmĺkla, keď sa dvere rozleteli a vstúpil dnu muž s dlhou jazvou vedúcou krížom cez tvár. Samotný jeho zjav zaujatie nevyvolával, osadenstvo krčmy bolo zaujaté skôr jeho odevom, ktorému dodával majestátny vzhľad dlhý meč, visiaci na mužovom opasku. Muž sa usadil za stôl a objednal si pivo. Pomaly sa krčma opäť vracala k svojmu pôvodnému hluku, keď sa zrazu dvere opäť otvorili. Vošiel niekto, ktorý vonkoncom nebol zaujímavý - bol to akýsi muž z dediny - rozrušenie spôsobilo až to, že si prisadol ku zjazvenému cudzincovi. „Som rád, že ste prišli, pane." začal dedinčan a dodal: ,,máme problém, ktorý nieje schopný vyriešiť nikto okrem vás. Už príliš dlho sa bojíme vyjsť von po zotmení... dokonca už niesme v bezpečí ani v našich domovoch." ,,A čo s tým mám ja?" spýtal sa cudzinec. ,,Ste zaklínač alebo nie? Ste jediný, kto nám v našej nezávideniahodnej situácii môže pomôcť. V týchto lesoch, milý pane, nežije len lesná zver. To, z čoho máme strach, je Gaur. Tak to volajú Elfovia. Vlkolak. A Bezmenný strach. Tiene, ktoré sa objavujú vždy, keď je Gaur na blízku. Zabíjajú našich ľudí. Dávnejšie zabíjali len dobytok, ale časy sa menia. Menia, pane. Nechcem od vás nič zadarmo, len nás toho, pre boha, zbavte!" ,,Máte pravdu, som zaklínač. Nechcem však vaše peniaze." ,,A čo si za vaše služby ráčite želať?" ozval sa iný hlas. Zaklínač zdvihol hlavu a uvidel malého zavalitého trpaslíka. ,,Chcem, aby ste mi doniesli to, čo už dlho márne hľadám. Je to malá fľaška s dračou krvou. Za túto vec spravím všetko čo je v mojich silách." A potom muž porozprával zaklínačovi o beznádejnej výprave dedinských mužov a jej konci. Keď v ten večer zaklínač opúšťal krčmu a zamieril do stajní, čakal ho tam muž v kapucni. ,,Vitaj, Nienning, už dávno som ťa nevidel." oslovil zaklínača muž. ,,Máš to, o čo som ťa žiadal?" ,,Budem mať, to ti prisahám." odpovedal zaklínač ,,Tá fľaška je pre mňa nesmierne cenná, za ňu dostaneš, čo si budeš želať." ,,Chcem slobodu, to ty iste vieš." precedil pomedzi zuby
Nienning. ,,Áno, slobodu." posmešne povedal muž, zhlboka sa nadýchol a pokračoval: ,,Slobodu, slobodu. Dám ti ju, Nienning, ak mi ty dáš, čo chcem ja."

Prekliate lesy

Ráno sa zaklínač vydal na cestu. Bez toho, aby to komukoľvek povedal, naložil na koňa svoje veci a v tichosti vstúpil do lesa. Niekto však o tom predsa len vedel. ,,Slobodu... Túži po nej ako každý iný. A pritom slobodný na tomto svete nie je nik." mrmlal si popod nos muž v kapucni, ktorý stál za rohom. Nienning putoval dlho, až napokon prešiel za hranice Prekliateho lesa. Čoskoro pocítil silný pach síry, ktorý ho štípal v nose. Čím sa hlbšie vnáral do lesa, tým viac sa uisťoval, že muž v krčme ho neklamal. Všade po zemi boli kosti a to nielen ľudské. Boli tam aj menšie, a zaklínač usúdil, že sú to kosti dieťaťa, alebo hobita. Taktiež nachádzal znetvorené telá lesnej zvery. Po hodinách blúdenia lesom prišiel na miesto, ktoré mu opisovali dedinčania. Hrôzu tohto lesa dopĺňala aj všadeprítomná hmla. Zaklínač si po poldennom blúdení lesom ľahol pod strom a oddychoval. Zobudil sa, keď slnko začínalo zapadať. Videl to len cez medzierky v korunách stromov, na les padla temnota. Vtom sa začalo to, čo mu tak oduševnene rozprávali dedinčania. Znova začínalo pršať, ale pršalo akoby zo stromov. Na miestach, kde obloha nebola zakrytá stromami bolo jasno. Ozvalo sa zavytie a Nienning vykročil za zvukom. Čím išiel hlbšie do lesa, tým viac pršalo a vietor bol silnejší. Keď tu zrazu netvor dopadol pár krokov pred neho. Gaur. Konečne ho po hodinách našiel. Vytasil meč a zo všetkých síl sa snažil vyhýbať sa jeho pohľadu. Vtom sa ozval vreskot a všade dookola začali poletovať tiene. Nienning v nich spoznal Ghúlov, duchov mŕtvych bojovníkov. Urobil pohyb rukou a jeho meč sa rozhorel obrovským plameňom. Netvor sa zháčil, no skočil po ňom. Nienning sa svižne uhol a sekol po Gaurovi. Ten sa zatackal a otočil, z papule mu tiekla krvavá pena. Nienning vedel, že je ranený, no takisto dobre vedel, že nič ešte neskončilo. Pokúsil sa urobiť výpad, no tentoraz sa uhol netvor. Jeho mocná laba sa zahnala po zaklínačovej hlave. Nienning reflexívne zdvihol ruku a tá bola v momente dolámaná. Zaklínačova jediná šanca, mocný meč, zostal zabodnutý pár krokov poniže. Gaur vylúdil na ohyzdnej tvári protivný úsmev. Prirazil zaklínača labou strom a Nienning cítil, ako sa jeho energia vytráca. Z posledných síl sa nohami od stromu odrazil a ani netušil, ako dobre spravil. Gaur padol tak nešťastne, že sa napichol na pristavený horiaci meč. Nienning mu ho vytrhol z chrbta a zaťal mocne do širokého krku. Netvor spadol na zem a plazil sa hlbšie do lesa. Nienning padol do kolien. Takto ležal asi hodinu. Potom sa ozvalo silné zaryčanie a z lesa vyšlo modré svetlo. Ghúlovia okamžite zmizli. Vietor ustal a dážď tiež. No toto už Nienning nevidel. Upadol do bezvedomia.

”Sloboda, sloboda..."

Zaklínač sa zobudil okolo poludnia. Ale už nebol v lese. Ruku mal v obväzoch a okolo neho bolo mnoho ľudí. Bol v nejakom hostinci. Ľudia mu ďakovali, no on neodpovedal. Vtom do dverí vstúpil muž, ktorého Nienning poznal z krčmy. V ruke mal akúsi malú škatuľku. ,,Bolo to moje dedičstvo, no ja ti ho ochotne dávam." Zo škatuľky vybral fľašku, na ktorej boli štyri malé sošky drakov. Červený, čierny, zelený a zlatý. Nienning si od muža vzal fľašku a vstal z postele. Odišiel do stajní, kde ho opäť čakala postava v kapucni. Nienning mu podal fľašku a muž si ju vzal. ,,Sloboda bude tvoja." zašomral. Nienning odišiel zo stajne a nasadol na koňa. Chlap v kapucni obrátil fľašku proti svetlu. Pozrel na Nienninga, ktorý sa vzďaľoval. ,,Ale ja ti ju dať nemôžem." dodal a chrapľavo sa zasmial.


Mormegil
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: