Mereth Aderthad

Autor: Matej "Fin" Lupták, Pridané: 03. 09. 2004, 00:04

V čase písania tohoto reportu je už Mereth Aderthad minulosťou. Príjemnou spomienkou na uplynulé dni strávené v bezpochyby peknom a osobitom prostredí a v spoločnosti vynikajúcich ľudí. Napriek všetkým maličkostiam a predchádzajúcej nepriazni osudu je za nami úspešne – dokonca si dovoľujem povedať veľmi úspešne. Čo to znamená pre širší okruh ľudí združených v ST? Jednak, pre našu drahú organizátorku Silwen konečne koniec stresov a nervov či tiež hrejivý pocit dobre vykonanej práce, ďalej pre účastníkov len veľmi pomaly vyprchávajúce nadšenie z úžasne prežitého víkendu, ale aj taktiež oprávnený smútok tých menej šťastných, čo sa z rôznych dôvodov a príčin nemohli zúčastniť.
Po dlhých týždňoch príprav, večných diskusií a podobných sprievodných udalostí organizovania väčších akcií konečne nadišiel posledný týždeň pred dátumom konania akcie. Miesto bolo vybraté, hostia prihlásení, čo je najdôležitejšie pre hobitskú dušu – koláče sa piekli (aj keď, samozrejme, nie len tak sami od seba). Jediné čo robilo vrásky bolo počasie – po parafrázovaní známeho porekadla – toť vzácny spojenec, i krutý nepriateľ. Ešte deň pred akciou sa Zvolenom preháňali dažďové kvapky a nebo nám ukazovalo svoju zachmúrenú tvár. Nevyzeralo to najlepšie, no aj tak sme neklesali na duchu... ehm... teda väčšina z nás – tá druhá časť musela byť dopovaná jedine optimizmom väčšiny. Nastala noc a dážď vytrvalo tichým šumením spríjemňoval spánok Zvolenčanov.
Ako to už býva, ráno je múdrejšie večera. Aj keď v značnom napätí, no jednako som očakával svitanie. Mobil neomylne vyhrával maniakálnu melódiu, kým som ho nezaklapol presne miereným tlakom na červené tlačidlo. S istými obavami som vykukol z okna, no mrzké prekvapenie sa neprihodilo – dážď skončil a cesty už boli pomerne suché. Po pár chaotických desiatkach minút som sa skutočne vydal na cestu, aby som už o ôsmej hodine mohol privítať prvých prichádzajúcich – budúcich účastníkov elfskej oslavy. S miernym meškaním, no predsa som dorazil na stanicu na čas a vyčkával žilinskú kompániu pod vedením hlavného bossa týchto dní, samozrejme, pod vedením Silwen Lindariel. Obložený vianočný stromček bol nič v porovnaní s ňou, ale to je už teraz vedľajšie :). Sprievod dopĺňali ďalšie dve roztomilé duše (skoro som napísal elfské.. sila zvyku – to viete - čo Žilinčan, to elf :), menovite Farwyn a Isilóte. Rýchlym a svižným krokom som kompániu viedol na zástavku tunajšej MHD, aby som zistil, že nám autobus pôjde za okrúhlych 30 minút. Tak išli veci k zemi a naše ukecané duše mali dosť priestoru na sebarealizáciu.
Ako bolo, či nebolo, no jednako raz ten autobus prišiel a konečne sme dorazili na priehradu. To bola ešte len tá ľahšia časť – čakal nás pochod po chodníku na opačnom brehu, ktorý sme pokladali za výbornú alternatívu a skratku... Ako charakterizovať náš pochod priamo na miesto činu? No, tak v skratke by stačilo povedať hnusná, špinavá drina, ale nedá mi nespomenúť aj detaily ako všade prítomné, husté a mokré blato, hlboké výmole, mokriny a celkom zaujímavé mláky. Všetko okorenené z časti neschodným terénom a zaujímavo rozvetveným chodníkom. Priznám sa, že na niektorých miestach som si nebol celkom istý kade že to presne ísť, ale na šťastie – alebo lepšie povedané na MOJE veľké šťastie :-) – sa vždy ponúkla správna alternatíva a vytrvalo sme postupovali. Nikto si nebol istý, kedy naše utrpenie... ehm... kedy naša cesta skončí, takže o to milšie bolo prekvapenie, keď sme sa po „úžasnom“ podliezaní krovia vynorili rovno na lúčke, ktorá sa mala už o pár hodín stať naším stanoviskom pre nadchádzajúce dni. Bolo to veru radosti :-). Po krátkom výbuchu nadšenia z rôznych príčin počínajúc prostredím a koncom toho mocného chodníka končiac, sme sa vydali na prieskum a tak už o 9:48 bol vztýčený základný kameň tábora. Teraz bola na rade tá namáhavejšia časť, dočkať sa príchodu zvyšných družín. Samozrejme sme nezaháľali. Vyhrnuli sa rukávy a hurá po drevo, či ďalej tvoriť ohnisko balvanmi z čoraz viac vzdialených miest. Ani by som to tu nebol vypichoval, ale keďže pár osôb nebolo v neskorších časoch až po dôrazné „nakopnutie“ schopné takejto akcie, rozhodol som sa to tu zvečniť, nech si naveky spytujú svedomie ;-). Čo nasledovalo ďalej bolo takmer ťažké, ako kamene, ktoré neskôr tvorili ochrannú bariéru ohniska – čakanie. Nehorázna otrava, ktorú sme si spríjemňovali jedine sadistickými myšlienkami na triumfálny príchod druhej skupinky po tom úžasnom chodníku. Je zaujímavé, ako nás jediná perspektíva dokázala udržať pri vedomí. Za ten čas sa samozrejme udialo kadečo, od príchodu neuveriteľne prítulných motýľov, až po rozbor myslenia kliešťov, či skúmanie jablkového octu, viacnásobne sa opakujúce prosby a vyhrážky smerom k nebu alebo aj môj „prieskum“ rieky - bol som sa oprať a močiť si nohy :-). Čas, aj keď veľmi pomaly, ale aj tak plynul, a tak sme po mučivých hodinách čakania konečne uzreli príchod ďalšej skupinky. Nie veľmi nadšene sa vliekli naším smerom a podľa ich výzoru sme spoznali, že tiež použili chodník. Síce ho kvôli nepriazni autobusovej dopravy neabsolvovali celý, no jednako si to vynahradili na pochodom cez veľkú, obrovskú lúku. Shadow doviedol pomerne početnú skupinku. Počínajúc Erkenbrandom a Boromirom vo vedení, pokračujúc Sachmet a samotným Shadowom, či končiac „bojovkovým“ osadenstvom tzv. Sagusovcami – organizátori Žezla moci - Darksweeper, už spomínaný Sagus a samozrejme ďalší početní mocní mágovia, či hrdinskí bojovníci. Tu je však nutné podotknúť, že sa jedná o report z Elfskej Oslavy, takže sa budem bojovke venovať len poskromne, aj keď je samozrejme hodná väčšej pozornosti, už tak je to tu dosť obšírne :-). Takže túto poctu prenechám niekomu inému.
Konečne sme sa ako tak pozviechali z letargie a začali mierne koordinovať výstavbu tábora :-). Keďže dreva bolo málo, opäť sme sa raz so Silwen poň prešli, pokiaľ sa v tábore ozývali úchylné hlášky tipu „sem to strč, do tejto diery“ čo mohlo znamenať len jediné – započala výstavba stanov. Keďže ja osobne som sa prapôvodne ráno neplánoval dlho zdržať, čakala ma cesta domov po veci, tak som súril zvyšné Zvolenské osadenstvo k pohybu. Nebolo nás až tak veľa, no aj tak sa kemp čoskoro vyprázdnil, keďže perspektíva studenej kofoly či piva bola veľmi lákavá a krčma nebola vzdialená viac ako pol hodiny pochodu relatívne príjemnej cesty. Pri krčme sa cesty samozrejme rozišli, keďže mocná štvorica v podaní Sachmet, Silwen, Shadow (hmm, zaujímavé – tri osoby na S) a moja maličkosť mierili smer Zvolen, ako sa cesta do centra mesta hrdo nazvala :-). Ako náhle pristál autobus číslo 9, začal sa náš celou cestou po krčmu bohovsky zložito koncipovaný plán napĺňať. Sám som po dobrej polhodinke cesty dorazil domov a podľa bočných informácii vytušil, že sa niečo podobné udialo aj z ostatnými členmi mocnej štvorky. Keď tak o tom rozmýšľam, názov mocná štvorka asi zamením za niečo priliehavejšie, lebo toto znie prinajmenšom zvláštne. Chvíle strávené v srdci civilizácie (sprcha.. atp.) sú vždy vzácne a rýchlo ubiehajú, preto sme už po pár desiatkach minút prešľapovali pred Kauflandom, kde sa Silwen rozhodla, že vyrabuje svoj účet, čo sa jej koniec koncov aj podarilo. Človek by si myslel, že je nič nerobí väčšiu radosť ako minúť celý kopec „zlata“ za bandu hladných krkov ;-). To sa už neodvratne blížil večer, takže sme všetci, viac či menej, no jednako ovešaní taškami vyrazili na stanicu vyzdvihnúť početnú kompániu Západniarov. Priamo na stanici sme stretli prvého mocného brata Eruantalona, aby čoskoro sa k nám pripojila ďalšie hŕba veselých ľudkov. Ešte pred príchodom vlaku dorazila moja rodná krv Loth, no a po pár minútach sa začali z priechodu trúsiť prví účastníci Oslavy. Zjavili sa (ako pre koho) známe tváre Cranky a Qo‘To s démonickým artefaktom v ruke, ďalej preučený nazgul, tajomný TeNeEl alias Depres (muheheheheeeee). Taktiež spanilé elfky Ramgad a Erineth, temnejšej (správnejšej) krvi Nenwen, samozrejme Randir a mocný bojovník Steelerth. Konečne sme boli kompletní a vydali sa v ústrety zástavke, kde ako inak, išiel autobus až o dobrých 50 minút. Čo sa dialo následne je síce hodnejšie hlbšieho rozboru, ale v hlave sa mi ozýva iba zvláštne bzučanie, takže tak. Po pár uvítacích rozhovoroch prišli na rad zbrane, je nutné poznamenať, že to tak občas v „eSTéčku“ býva. Napokon predsa len autobus prišiel, aj keď miesta nebolo práve dvakrát dosť, predsa len sme sa nejako pomestili – koniec koncov – dobrých ľudí (dobre no, aj elfov a pod.) sa veľa zmestí všade. Cesta bola nadmieru zábavná, najmä sa mi veľmi páčili pohľady zvyšných cestujúcich, keď zbadali 10 ľudí s veľkými vakmi, z ktorých trčali meče a iné bohumilé nástroje skazy.
Vystúpiť sa nám podarilo všetkým pomerne bez prekážok, takže sme smelo vykročili v ústrety táboru. Cesta ubiehala pomerne rýchlo až do momentu toho osudného, keď sme zastavili pred krčmou. Váha vakov bola fakticky mocná, takže kofolka či pivko padlo vhod, podľa gusta ich majiteľov. Pár nedočkavcov sa vydalo vpred, čo sa im neskôr mohlo celkom humorne stať osudným :-). Nebudem zabiehať do podrobností, len spomeniem, že sa mierne stratila skupinka v zložení Eru, Steelerth a Silwen q:-D. Všetko sa však skončilo dobre, potrafili do tábora, prežili, a čo je hlavné, pripravili oheň na náš príchod. Po krátkom čase oddychu nastal čas ďalšieho pochodu, takže pomerne veľká zostávajúca skupinka so mnou vo vedení a Shadowom strážiacim zadný voj neohrozene postupovala tmou toť čoraz väčšou. Ako sme sa blížili k mostu označujúcemu prechod na druhú stranu potoka i priehrady, hmla hustla, až bola ako mlieko. Zima tuhá, že kosti prašťali a vlhkosť skutočne zaliezala pod kožu – jednoducho ideálne počasie na nočné spočívanie v prírode. Rýchlym krokom sme napredovali do miest s najväčším výskytom hmly, až sa konečne začali črtať v tme takmer nezreteľné stany, veselý ohník a široký okruh doterajších obyvateľov tábora utvárajúcich čosi nápadne pripomínajúce formáciu sud. Skrehnuté prsty, tma a mokrá tráva nijak nezľahčovala snahu o výstavbu čo najútulnejšieho „hniezda“ na spanie, no aj tak sa nakoniec každému podarilo vztýčiť pomerne použiteľný stan. Hladné duše začali hľadať po vakoch nejaké jedlo, smädné duše pitie a všetky duše dokopy oheň. Ako hodiny postupovali, jednotlivé osadenstvo postupne odpadávalo, až bolo okolo ohňa miesta viac než dosť. Pomaly (ale iste) dohorievalo, preto sa na rad dostali hlášky tipu „hmm, dohorieva“ a tiež „niekto by mal priložiť“. Keďže sa nikto nemal k činu, urobil som tých 5 krokov k drevu ja a Cranky s Qo’Tom spasili náš oheň :-). Hodín pribúdalo, ľudí ubúdalo, no aj táto akčnosť po určitom čase skončila, takže aj keď hodiny pribúdali, pri ohni stále zostávalo šesť postáv. Neviem ako mojich spoločníkov, no mňa osobne od pobytu v stane (a spánku) odrádzal predovšetkým fakt, že zo stanu tieklo a dnu bola zima ako v našej chladničke. Perspektíva ohňa sa mi zdala oveľa bližšie. Spolu s Loth, Adamom a Nenwen s Ramgad a taktiež Randirom sme sa aj na neskorú nočnú hodinu pomerne dobre zabávali. Okolo tretej nám došlo, že oheň už nemá prijateľnú výhrevnú hodnotu a zhodli sme sa, že to bude asi hladom. Takže o 3:12 už kotlík stál na trojnožke a aj napriek počiatočnému nedorozumeniu sa varila stará dobrá písmenková polievka. Po pár chaotických minútach polievka budila zdanie, že je hotová a hladné tváre sa vrhli na ňu :-). Skončila asi tak rýchlo, ako započala svoju životnú púť v kotlíku. Hneď bolo veselšie a štvrtej sme sa dali (čisto z bezpečnostných dôvodov, bez postranných úmyslov samozrejme) vypaľovať trávu. Bola to skutočné mocná zelina, keďže od tej chvíle uzrelo svetlo sveta pár brilantných hlášok. Určite každý, kto sa ráno vyťahoval zaznamenal dotieravú otázku, či nemá výčitky. Aby som definitívne a neodvratne odhalil jej pôvod, vznikla hlúpou náladou. Okolo 1:00 sa vo mne začal bujnieť pocit, že by sme asi nemali byť až taký hluční a nahlas som sa mienil spýtať, či ani ostatní náhodou nemajú výčitky, že sme nejakí hluční. Po pravde som sa to skutočne spýtal, no môj jazyk mal na to iný názor, takže som vypustil vetu v zmysle: „My sa tu zabávame, a oni majú výčitky“. Následne sa celý večer niesol v znamení výčitiek, takže sa už nemusíte čudovať, čo že sme to mysleli onou záhadnou vetou „máš výčitky?!“. Za zmienku určite stojí aj chemický rozbor hmly, kde zas vznikol mocný výrok hmla je para a dym je dym, ktorá svojho času tiež búrala všetky známe teórie o aerosole. No a naposledy oblažím srdcia čitateľov ďalším svojím výrokom a bohužiaľ aj posledným úlovkom piatkovo/sobotňajšej noci (resp. posledným. ktorý si pamätám) a to mocným výrokom, ktorý sa nedá iné, než reprodukovať: „Zem obieha okolo našej planéty“. Aj keď sa Ramgad zdalo, že svitá už o jednej, s konečnou platnosťou začalo nebo blednúť až o piatej hodine rannej. Pri prvých slnečných lúčoch sa ukázalo v plnej kráse naše rozpoloženie, ktoré som si vzhľadom na špinavý riad, prevrátený kotlík plný písmen a ďalších malých detailov dovolil nazvať pobytom a la „homeless style“. Pohľad to bol veľmi, veľmi zaujímavý. A dalo sa v ňom skutočne čo-to prečítať o charaktere nášho nočného pobytu :-). Všetkému dala ešte v noci korunu Cranky výrokom „Šialenci, choďte spať!“.
Sobota už bola v plnom prúde, keď sa okolo siedmej hodiny začalo preberať aj ostatné osadenstvo. Zipsy o dušu vŕzgali a na slnko nevraživo žmurkali stále nové a nové osoby. Je nutné poznamenať, že k ohňu sa stavali oveľa priateľskejšie. Keď až na tri výnimky bol celý tábor hore, Silwen zavelila celej žilinskej kompánií odchod do mesta, keďže to vyzeralo, že by bolo dobré umyť riad a možno aj seba(?) :-). Ehm, každopádne odišli teda. V tábore prepuklo magicové šialenstvo každý verzus valná väčšina. Brat nepoznal brata, o dušu sa drvilo. Pravé hráčske doupě. Z rána sa na výpravu do tajomných zákutí nášho bezprostredného okolia vydali aj organizátori bojovky, aby rozmiestnili herné predmety a tak nejako všetko čo s tým súvisí. Po pár hodinách sa väčšia skupinka vrhla na Shadowrun. Ja som bral všetko nejako prehnane flegmaticky, a obchádzala ma mierna letargia, takže som ráno našiel pekné miestečko v tráve a tam trávil hranie magicu :-). Okolo desiatej tuším dorazil na bicykli Dihi, čo bolo milé spestrenie. Odhliadnuc od toho, že som rozhovor s ním absolvoval lenivo a poležiačky, aspoň dúfam, že z neho niečo mal q:-D. Čas sa neodvratne blížil k pravému poludniu a do tábora sa blížilo duo bojovníkov v zložení elfského lukostrelca Anarona a hrdinského bojovníka Lindagora. V tomto momente bohužiaľ musela opustiť tábor Loth, ktorú doma čakalo pilné štúdium na skúšku, ktorú mala mať v pondelok. Ja som sa obetavo (a tak trochu aj zo zištných dôvodov) vydal odprevadiť ju s plavkami v ruke. Samozrejme so zreteľným úmyslom opáčiť vodu na priehrade. Skutočne som tak učinil a cestou naspäť stretol Silwen a spol., ktoré sa ovešané vracali smer tábor. Ich sprievodca Akyn zakvasil v krčme po boku ostatných mocných bratov, ktorý ta šli za osviežením. Teplo bolo skutočne nechutne.. ehm.. bolo horúco. Napriek všetkému sa Silwen pustila do prípravy gulášu a ostatní, po návrate väčšej časti z krčmy, sa začali prezliekať do kostýmov a pripravovať na Žezlo moci. Ako som už spomínal, nebudem tu žezlu venovať veľký priestor, pretože som to už tak desne preklepol, ale aj tak. Nedá mi nespomenúť, že to akcia bola vydarená a mne osobne sa veľmi páčila. Zabávali sa určite všetci, aj keď tá teplota a tráva po pás neboli práve najlepšie kulisy ;-). Čas vyhradený pre bojovku, aj tak ťažko poznačený posunom spôsobeným oneskoreným príchodom niektorých hráčov, či celkovými teplotnými podmienkami zapríčinil, že sa nedohralo a koniec bol preložený na nedeľu. Všetky jednotky sa sťahovali do tábora, kde sa zas vrátil život do normálnych koľají (teda normálnych vzhľadom na povahu Spoločenstva :-). Všetci sme boli pomerne doškriabaní, mierne potlčení, samozrejme unavení, no jednako spokojní. Na večer sa však chystala ďalšia akcia, ktorá sa zlatými písmenami zapíše do análov Spoločenstva – korunovácia „skroteného“ nazghúla Depresa alias Teneela. Je na mieste poznamenať, že nie všetci brali korunováciu s rovnakým nadšením ako elfská časť osadenstva. Keď sme chudáka Depresa uvideli zmaľovaného jak sociálnu pracovníčku z E55, väčšina mala stavy tipu „držte si kýble“, ale aj tak ten pohľad stál za to. Po zložení slávnostnej prísahy nasledovalo prekvapenie v podaní odkrytia elfskej vlajky a dielo skazy sa nám všetkým zdalo dokonané. Ako sme si smutne povzdychli nad stratou tak význačnej osobnosti akou bezpochyby bol Prvý nazgul spoločenstva. Večer pokračoval svojou najkrajšou časťou a po korunovácii nasledovalo slávnostné konzumovanie gulášu a iných dobrôt. Tu sa prejavila pravá elfská nátura, no ani tvorovia temnejšieho zamerania nezaostávali. Po svornom ukončení, ako by som to nazval, po ukončení napĺňania žalúdkov sa opäť nabral smer krčma, keďže nič nepadne lepšie jak dobrý mok na záver dňa a zhodnotenie bojovky. Nanešťastie sobota bola aj záverečným dňom pobytu pre pár jedincov, keďže Anaron a Lindagor bohužiaľ museli opustiť naše rady a kráčali s nami v ústrety. Cestou na zástavku sme samozrejme neodolali vábeniu viechy a skočili na jednu zdravotnú kofolu do žíl, aby sme ešte živšie vykročili v ústrety zástavke odprevadiť hostí. Cestou tam, no dajme tomu, ale naspäť som už fakticky nezvládal, vliekli sme sa so Silwen ako hŕbky nešťastia, no ale krčma mala furt otvorené vráta, takže sme aj cestou nazad zastihli osadníkov v dobrej nálade :-). Konečne sme sa vyteperili na nohy a keďže cesta nazad prebiehala v relatívne družnej nálade, prebehla pomerne rýchlo a hladko. Ani sme sa nestratili. Mesiac sa už neodvratne blížil k splnu, takže bola cesta pekne osvetlená. Po príchode do tábora som sa v tom mesačnom svite (a poriadku čo tam urobili v dobe našej neprítomnosti) ani neorientoval. Doslova som čumel ako puk, neveriacky sedel pri ohni a počúval zanietení rozhovor v podaní Sagus, Steelerth a Akym, ktorému okrem mňa zanietene načúvalo pomerne dosť veľa prísediacich. Síce doteraz neviem, o čo presnejšie sa jedná, rovnako ako som sa nechytal vtedy, ale aj tak to bolo, dajme tomu, poučné. Okolie ohniska sa zase raz vyprázdňovalo a po tom čo som začal trepať ešte väčšie hlúposti než obvykle, usúdil som, že je na čase ísť spať.
To až na pár jedincov urobil takmer celý tábor, ktorý ešte minimálne z 2/3 netušil čo sa má diať! Nočným prekvapeniam nebolo konca, keď sa pri mojom stane vynorila z tmy zahalená postava, niečo zahulákala a ukradla elfskú vlajku, ktorú tam bol svojho času zarazil Teneel. Toto všetko bolo len predohrou fascinujúceho predstavenia, ktoré sa odohrávalo dobrú pol hodinu. Priznám sa, že ma z driemot vytrhli až korenisté hlášky ex-členov PTP. Bol som nehorázne zvedavý, lenže pud sebazáchovy (no viete aká tam bola zima?!) zvíťazil. Musel som sa uspokojiť tým, že som sa v spacáku zvíjal smiechom a v momente návratu Prvého nazgula Depresa a jeho mocného výkriku vybuchol v mučivé, odporné chechtanie :-D. Konečne som sa rozhodol k drastickému činu a vyrazil von zo stanu. Okolo ohňa sa, ako inak, diskutovalo o akcii a návrate Práporu, takže mi nedalo než sa nezapojiť do plodnej debaty. Do tmy vyrazila prieskumná skupina, ktorá sa vrátila o pár desiatok minút neskôr. Pri ohni sedela aj vrcholne znechutená Silwen, ktorá Depresovu zrada brala osobne už len ako elfka :-)). Po pár chvíľach vyhlásila bojkot ohňovému posedeniu a odišla spať. Ešte predtým však stihla uzavrieť úžasnú stávku, ktorá bola ďalším zdrojom pobavenia a veruže nie len pre moju drowsku dušu. Ono zabudol som, no – zabudol – s miernym úmyslom som opomenul spomenúť, že oným záhadným únoscom „zástavy“ bol náš drahý mocný čarodej Ganjalf. Po predchádzajúcich udalostiach a zavádzaniach zo strany informovanejších členov Silwen jednoducho nechcela pripustiť možnosť Ganjovho príchodu, takže sa so Sagusom a spol. ochotne stavila, že ak to bol on, zajtra sa okúpe v tej špinavej vode mŕtveho ramena. Dobráci jej samozrejme zabudli povedať, že s ním sedeli v krčme ;-). Oheň síce horel pekne, ale keďže sa nik nevracal, začala sa medzi nás vkrádať nuda a hlavne ospalosť, takže ja osobne a pár jedincov so mnou sme sa odobrali s5 do stanov. Deň sa síce už skončil, ale ST bolo spasené – Jediný a Prvý nazgul sa vrátil (a spolu s ním aj zákon.. ehm) a vrátilo sa aj PTP. Nie, že by sme bez nich nejako trpeli, ale uznajte – rovnováha musí byť!
Nedeľné ráno sa nieslo najmä v znamení debát o nočnom „prepade“, ale inak sa ničím nelíšilo od toho sobotného. Všetky sprievodné znaky ostali zachované – vlhkosť, zima, malý oheň a skupina nepomerne väčšia k jeho výhrevnej ploche. Osadenstvo sa pomaly prebúdzalo do ďalšieho dňa elfskej oslavy. Dopoludnie plynulo ako voda a teplota sa postupne vyšplhala až na neuveriteľných 30 stupňov. Väčšina sa rozhodla – ovplyvnená fenomenálnym úspechom toho včerajšieho – že by rada znovu guláš, takže sa tvorivé žilinské elfky dali opäť do roboty. Aby som bol presný, elfky a jedna deva ľudského rodu :-). No, no? – ktože to má deravú pamäť?! :-). Teplo presahovalo rozumnú mieru, takže mi ako jediné vhodné riešenie prišla voda. Áno, skutočne som po druhýkrát vyrazil smer krčma, avšak tentoraz v šarmantnej spoločnosti Silweninej – slávnostne prehlasujem, a môžem dosvedčiť dodržanie stávky :-). Skutočne sme pri krčme odbočili dole a vliezli do tej skutočne osviežujúcej vody. Podarilo sa mi tiež okúpať aj 50 korunovú bankovku, ktorá si nevinne a v sladkej nevedomosti spočívala v mojom vrecku. Našťastie sa ju za cenu mnohých obetí podarilo vysušiť na slnku, takže výmenou za pohár studenej kofoly padla na úžitok. Bojovka, pôvodne odložená na 13tu hodinu sa nakoniec predsa len nedohrala, čo je určite škoda, ale aj tak sme sa dobre zabavili v sobotu. Teplo bolo skutočne nemiestne, takže sa nečudujte. Sám som naň doplatil mocnými spáleninami tváre, aby som bol úprimný. Nevyzeral som však ako drow, lež ako nejaký indián – rudokožec. Prosto extrém, ešte dnes sa mi fajne šúpe nos. Ale nezabiehajme do detailov :-). Bohužiaľ, práca síce nie je zajac – neutečie, ale aj tak nás musela početná bratislavská kompánia opustiť. Bola to samozrejme veľká škoda, pretože náš čakala ešte jedna noc, ale čo sa dá robiť. Spolu s nimi odchádzali aj účastníci bojovky, ktorých už asi elfská oslava veľmi neinteresovala – čože to, ani nevedia, o čo prišli :-). Čoskoro po odchode gulášu do útrob našich žalúdkov, nastal pre nás čas lúčenia, keďže sme sa chystali zbabelo navštíviť mesto a sprchy :-). Po čase sa nám skutočne podarilo rozlúčiť s každým, u koho hrozilo, že by sme sa už nemuseli stretnúť na pôde elfskej oslavy a tak sme konečne vyrazili do mesta. Čo sa dialo v tomto čase na mieste oslavy z pochopiteľných príčin netuším, no ešte na opačnej strane cesty sme mali možnosť počúvať rinčanie zbraní, rev bojovníkov a hluk potápajúcich sa lodí námornej bitky, ktorá sa rozprúdila na lúčke pod táborom. Dobre čítate, ale pre istotu ešte raz, na lúčke pod táborom. Čo sa dialo v meste nemusím rozoberať, beztak to nikoho netrápi. Spomeniem len, že náš autobus zastavili policajti, všade bolo plno balónov DS (ako ste, koniec koncov, mohli aj neskôr vidieť v tábore) a taktiež bolo teplo. Po osviežujúcej sprche (:-) a krátkej návšteve mesta sme opäť vyrazili na autobusové stanicu, kde si nás mal o pár minút vyzdvihnúť autobus. Času ešte bolo pomerne dosť, keď sme uvideli že sa autobusom vezúcim sa opačným smerom prepravujú na stanicu aj „blaváci“. Takže sa nám dostalo príležitosti všetko lúčenie zopakovať ešte raz a definitívne. Hojne sa toho využilo, takže sme po chvíli boli rozlúčení až rozlúčení :-). Čas neúprosne napredoval, takže sme túto veľké kompániu ponechali ich osudu a vydali sa naproti tomu nášmu. Autobus prekvapivo nemeškal, takže sme sa na priehradu v srdci malebného predmestia Môťová dostali bez neplánovaného sklzu. Tri zástavky pred cieľom som si odskočil na lov balóna, ktorý som nakoniec získal a ktorý sa s nami ako víťazná trofej a doplnok trikolóry vliekol až do tábora. Cestou sme plánovali osvieženie v krčme, lenže nik z nášho osadenstva tam už nebol, tak sme ostali na sucho. Kým sme sa dostali k mostu, začala sadať naša stará známa hmla (a zima a vlhkosť.. áno, áno, počuli sme). Po návrate do tábora nás čakalo mierne prekvapenie, keďže sme narazili na dosť vyľudnené pole a okolo ohníka ostalo ledva dokopy 12 ľudí.
Napísal som „ledva“, ale pre úžasný večer, ktorý sme mali pred sebou, to bohato stačilo. Čoskoro sa na rad dostala brilantná, miestami výstižná, síce trošku humorne pojatá, no predsa len skvostná prednáša z dielne nášho drahého Erkena. Aj keď sa priebehom prednášky na tvárach zhromaždených elfiek odzrkadľovali zmiešané pocity, predsa len na konci uznali kvality prednášky. Na konci sme sa síce nechali zatiahnuť do až priveľmi učenej debaty (že potom viac hláv – viac rozumu), no aj tak to nemalo chybu. Nuž a čo s načatým večerom? No čo asi, AD&D :-). Ohník bol, partia role-playerov tiež, čo viac si môže sadistický (ehm) PJ priať. Však Shadowe :-). Po krátkom (no, krátkom, ako sa to vezme) „nahadzovaní“ postáv nášho nekockového dobrodružstva sme po hlave vpadli do sveta, ako inak, do krčmy, samozrejme utvorení do roztomilých skupiniek. Čo sa dialo neskôr, je nevhodné pre slušné uši, len podotknem, že každý kto tam nebol, prišiel skutočne o veľa. O veľa, no najmenej o to najfekálnejšie fekálne dobrodružstvo, aké kedy uzrelo svetlo sveta. A pri tom všetko začalo tak nevinne! Ako to už obvykle býva... v skratke spomeniem len útržky, aby ste si mohli utvoriť obraz. Okrem iného sme spoznali aj mocné kúzlo „summon bidet“, zúčastnili sa veľkolepej bitky o latrínu a okrem iného aj navzájom „oflusávali“. Ja osobne som sa predstavil v úlohe zakomplexovaného, precitliveného a celkovo mierne uleteného drówskeho, ako som pri jednom magickom experimente zistil, tanečníka a pri veľkej hmle som v sebe objavil aj spevácky talent. Erken zas v úlohe ľudského bojovníka s nie práve bezpečnými a bežnými myšlienkami ohľadom elfskej lukostrelkyne. Taktiež nie práve inteligentný pol-ork, ktorého úder kladiva spôsoboval tlakovú vlnu, čo dokázala odhodiť mága 2 metre, pripomeniem len, že dotyčný mág potom ešte skúšal kúzliť s rukou rozmliaždenou na kašu od toho istého kladiva. Pri našich vynikajúcich dobrodružstvách, hrdinských bitkách, či inteligentných rozhovoroch čas vytrvalo napredoval, takže keď nás z herného opojenia vytrhla zima a dohorievajúci oheň, bolo niečo po polnoci. Nikomu sa už veľmi nechcelo bdieť, takže sme po krátkom zhodnotení každý zaliezli do svojho stanu.
Ráno nasledujúceho dňa bolo už naozaj ostatným na území zvolenskej priehrady, teda aspoň pre tento rok, pre túto elfskú oslavu a pre túto partiu ľudí. Okolo ôsmej hodiny rannej už sme boli všetci na nohách a začalo sa veľké jarné upratovanie. Vrecia z odpadom rástli jedna radosť, až bolo všade čisto. Jeden by okrem ohniska uprostred lúky, na hony pováľanej a pochodenej trávy a taktiež vypálenej trávy a samozrejme dreva uprostred lúky ani nezistil, že sa tu ešte pred pár desiatkami hodín odohrávala nejaká stanovačka. Po relatívne rýchlom a akčnom balení stanov ešte nasledovalo slávnostné draženie vecí, ktoré zanechali niektorí návštevníci, na rad sa dostali pomerne jaré zásoby potravín, medzi iným „syrkrém“, úbohý chlieb, trištvrte kila navlhnutej soli o ktoré – prekvapujúco – nikto nejavil záujem. Našli sa aj nejaké, divne ofarbené, špekačky od mojej drowskej sestry Nenwen, z ktorých Ganjo – údajne – včera dokonca aj jedol. Čo je na tom pravdy nechám na posúdení čitateľov :-) (a veru že jedol. Pozn. Ganjo) . Našli sa aj iné užitočné veci, ja – lucker, ako poznamenal Erken – som napr. vyfasoval aj úžasný, nepoužitý alobal :-). Neviem ako na tom boli ostatní, no ja som bol neskonale šťastní. Aj napriek trojdňovému pobytu bol vak rovnako ťažký, takže cesta k Orlíkovi bola skutočne zábavná :-). Alebo som to zlenivel? Nič, nechajme to radšej. Ako inak, rozhodli sme sa rozlúčiť aj s našou vernou krčmou, oslávili či oplakali sme odchod dobre vychladenými pollitrami kofoly, ktoré zase tvorili trovu elfskej organizátorke, duši týchto dní, drahej Silwen.
Nejako sa nám podarilo dostať až na zástavku, kde sa naše cesty rozišli definitívne. Shadow a Sachmet putovali spojom ďaleko pred nami, takže nás opustili ako prví, ďalej sa dostavil autobus, ktorý mal odviesť na stanicu zvyšnú cudzokrajnú kompániu. Bolo že to lúčenia, bolo. Aj slza sa natískala do oka. Okej, nenatískala, ale nejako dramatizovať musím, aby som držal čitateľov v napätí. Autobus po takmer 5 minútovom nastupovaní skutočne „zdvihol kotvy“ a odviezol aj posledných účastníkov oslavy naproti ich domovom. Napokon som na zástavke osamel so svojimi nostalgickými myšlienkami a spomienkami z ktorých náručia ma vytrhlo až duo mladistvých adolescentov, ktorí si prišli na zástavku zapáliť jednu zdravotnú a najlepšie nepozorovane – hrdinovia, toľko k dnešnej mládeži.
Myslím, že bude určite namieste, keď záver jednoznačne venujem Silwen. Chcel by som sa jej tu za všetkých poďakovať, poďakovať za usporiadanie veľkolepej akcie, ktorá zase raz prispela výrazným dielom k dobru ST. Samozrejme, sme jej nesmierne vďační za všetky nervy a stresy, ktoré kvôli nám prežívala, aby sme mohli mať pohodlný a príjemný pobyt. Ešte raz, vďaka Sil!

Matej „Fingolfin“ Lupták
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: