Artefakty - Palantíre

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

Základné informácie


Tvorca: Fëanor
Neskorší vlastníci: Králi Númenoru, Králi a správcovia Arnoru a Gondoru
Doba vzniku: Vek Stromov
Materiál: neznámy (sklo / krištáľ sýto čiernej farby)
Počet: 7
Rozmiestnenie: Osgiliath, Minas Anor, Minas Ithil, Orthanc, Annúminas, Amon Sul, Elostirion na Emyn Beraide
Vlastnosti: schopnosť vidieť do diaľky, spojenie s ostatnými Kameňmi (možnosť výmeny informácií medzi pozorovateľmi)


História


História palantírov, pokladu Númenorejcov vo Vyhnanstve v Stredozemi, je z veľkej časti zahalená tajomstvom, pretože o ich existencii vedelo len niekoľko povolaných (Kráľ a ním poverené osoby, neskôr vládnuci správca), ktorí svoje tajomstvo strážili. To málo, čo sa o týchto podivuhodných predmetoch dozvedáme, pochádza prevážne zo zvitkov uložených v archívoch Minas Tirithu a z poznatkov, ktoré sa dedili z otca na syna v dlhej línii Kráľov a potom správcov až k Elessarovi - kráľovi Obnoveného kráľovstva Dúnadanov v Stredozemi.


Blažená ríša


Pôvod Vidiacich kameňov je nutné hľadať, ako u väčšiny podivuhodných artefaktov obdarených "kúzelnou" mocou, v dávnych a teraz zabudnutých časoch, kedy múdrosť a zručnosť Eldar dala vzniknúť mnohým podivuhodným veciam, ktoré sú dnes nenávratne stratené či zabudnuté a len elfské spevy sú dokladom ich dávnej existencii.

V tých dňoch žila väčšina Eldar v svitu dvoch Stromov v Blaženej zemi Aman. Najzručnejší z elfov boli Noldor, ktorí sa vďaka priazni Aulëho stali najlepšími remeselníkmi v celej Arde. Medzi nimi zvlášť vynikal jeden - Fëanor, syn Finwëho, Veľkrále všetkých Noldor. Zo všetkých Noldor, ktorí kedy boli, mal najbystrejšiu myseľ a najobratnejšie ruky. Bol to on, kto prvý z Noldor prišiel na to, že sa dajú umelo vyrobiť drahokamy väčšie a žiarivejšie než kamene zo zeme. Prvé drahokamy, ktoré Fëanor vyrobil, boli biele a bezfarebné, ale v hviezdnom svite planuli modrým a strieborným ohňom jasnejšie než Helluin; a urobil ďalšie kryštále, v ktorých bolo možné vidieť vzdialené veci, malé, ale zreteľné, ako očami Manwëho orlov. Fëanorova myseľ a ruky málokedy odpočívali.

Tieto prvotné Fëanorove diela boli neskôr zatienené oveľa väčším a pre osudy Eldar a ľudí viac dôležitejším dielom - silmarilmi. O histórii týchto klenotov, ako i o všetkých strastiach, ktoré na svet priniesli, sa vraví inde a ich osudy nie sú témou tohto príbehu...


Númenor


Po porážke Melkora, ktorou skončil Prvý slnečný vek, dostali ľudia, ktorí sa stali priateľmi a spojencami Eldar v ich vojne proti Nepriateľovi ako dar za ich oddanosť, statočnosť a neoblomnosť, novú zem, ktorá bola vyzdvihnutá uprostred Belegaeru a pripravená samotnými Valar, a pretože bola najzápadnejšia zo zemí smrteľníkov, bol nazývaný "Západná ríša, v jazyku Vznešených elfov Númenorë".

Ľudia sa tu usadili a žili v hojnosti a blahobyte v požehnaní Valar. Eldar často priplávali na svojich loďkách bez vesiel ako bieli vtáci prilietajúci zo západného slnka a privážali na Númenor mnoho darov: spevavé vtáky, voňavé kvety a veľmi účinné byliny. Priviezli i semienko Celebornu, Bieleho stromu, ktorý rástol uprostred Eressëi, a ten bol zas semienkom Galathilionu, Stromu z Túny, obrazu Telperionu, ktorý dala Yavanna Eldar v Blaženej ríši. Okrem živých tvorov či rastlín, dostali Númenorejci darom aj Sedem vidiacich kameňov alebo palantírov, ktoré kedysi v Blaženej ríši vyrobil Fëanor - ako už bolo zmienené - najväčší remeselník všetkých dôb.

O funkcii palantírov ani o ich rozmiestnení na Númenoru nie je známe nič bližšie okrem toho, že sa o nich v Zemi Hviezdy bežne nevedelo a tiež sa bežne nepoužívali.

Potom, čo za dní kráľa Tar-Ancalimona padol na Númenorejcov Tieň a ľud sa rozdelil na Kráľovských (stúpenci Kráľa vystupujúceho proti Eldar a Valar a ich Prísahe, usilujúci sa o získanie nesmrteľnosti) a Verných (tí, ktorí sa neodcudzili Eldar a stále ctili Valar) boli palantíre, ako sa zdá, uchovávané Vernými (rovnako ako ďalšie artefakty) ako spomienka na Eldar a dni, keď si boli obidva rody blízke a panovalo medzi nimi veľké priateľstvo.

Za dní kráľa Ar-Pharazôna už boli Verní otvorene prenasledovaní, obviňovaní zo spiknutia proti kráľovi a aj zabíjaní (predovšetkým na Sauronovom obetnom oltári). Ich centrom sa stal prístav Andúnië, najzápadnejšie sídlisko na ostrove. Domácnosť Pána z Andúnië patrila k najväčším odporcom Kráľa a jeho politiky, a predovšetkým jeho radcu Saurona, v ktorom právom videli najväčšie zlo a príčinu Tieňa v srdciach Númenorejcov. (Najskôr patrili Páni z Andúnië k najváženejším priateľom kráľovej domácnosti, a boli vždy radcami a "pravou rukou" Kráľa Númenoru.) V týchto dňoch bol Pánom Andúnië Amandil - otec Elendila Verného. Keď Amandil videl počínanie kráľa Ar-Pharazóna a mnohé náznaky blížiaceho sa hnevu Pánov Západu, rozhodol sa vedome porušiť Prísahu Valar, odplávať do Valinoru a prosiť tam, rovnako ako jeho predok Eärendil, o zľutovanie nad Edain. Vedomý si však toho, že druhá prosba už asi nebude vypočutá, prehovoril pred odjazdom so svojím synom Elendilom a prikázal mu, aby pripravil lode, zhromaždil zbytok Verných, ktorým sa dá dôverovať, aj s ich rodinami na palubu, vezme všetko, čo je mu drahé a čo sa dá zachrániť a nech čaká, pripravený odraziť od brehov, na východe zeme v prístave Rómenna, na znamenie.

Elendil urobil všetko, čo mu jeho otec prikázal - pripravil spolu so svojimi synmi deväť lodí. Verní dopravili na palubu svoje manželky a deti, dedičné predmety a veľké zásoby. Bolo tam mnoho vecí obdarených krásou a mocou, ktoré vytvorili Númenorejci za dní svojej múdrosti, nádob a klenotov a učených zvitkov písaných našarlátovo a načierno. Mali i Sedem kameňov, dar Eldar, a na Isildurovej lodi bol ochraňovaný mladý strom krásneho Nimlothu. Znamenie však dlho neprichádzalo - ľudia ale nemohli byť po druhý raz zachránení takými vyslancami ako bol Amandil a pre zradu Númenoru nebolo žiadne rozhrešenie. To, čo nasledovalo, je dopodrobna opísané v Akallabeth, speve o Páde Númenoru. Pre nás je dôležité, že Elendil a jeho synovia boli zo skazy zachránení a vôľou Valar hnaní k pobrežiu Stredozeme. Tam založili Kráľovstvo vo Vyhnanstve, ktoré už však bolo len zlomkom toho, čo kedysi býval Númenor a mnohá múdrosť a učenosť tej ríše bola navždy pochovaná v hlbinách a je zabudnutá...


Arnor a Gondor


V Stredozemi boli Vidiace kamene držané v strážených komnatách vysoko v silných vežiach, prístup k nim mali len králi a vládcovia a ich ustanovení strážcovia, a nikdy neboli verejne ukazované ani sa do nich verejne nepozeralo. Až do odchodu kráľov však neboli zlovestným tajomstvom. Ich používanie neznamenalo žiadne nebezpečenstvo a žiadny kráľ ani osoba splnomocnená do nich pozerať by neváhali zjaviť prameň svojho poznania o činoch alebo názoroch vzdialených vládcov, ktorý sa dalo získať pomocou Kameňov.

Boli rozdelené medzi obe kráľovstvá a umiestnené na dôležitých miestach ríše (strategicky i politicky). V každom kráľovstve boli tri kamene, pričom hlavný a najväčší z nich - Vládnuci kameň - bol umiestnený v hlavnom meste oboch kráľovstiev, Osgiliathe, vo Veži s Veľkou sieňou a Hviezdnou klenbou týčiacou sa nad riekou Anduinou. Elendilove Vidiace kamene boli uložené v Západnej veži mesta Annúminas, vo veži na Amon Sule alebo Vetristej, strážiaci Veľkú východnú cestu a v Elostirione, najvyššej a najzápadnejšej z troch veží vo Vežových kopcoch (Emyn Beraid). Gondorské kamene boli uložené vo vežiach vybudovaných v Minas Ithile, sídle Isildurovom, Minas Anor, domove Anárionovom, a v nerozbitnej veži Orthanc, ktorá stála v kruhu Železného pásu a strážila strategický priechod medzi oboma kráľovstvami, Rohanskú bránu.

Používanie Kameňov v onej dobe nebolo ničím zlovestným ani pri ňom nehrozilo žiadne nebezpečie. Používali sa hlavne pri poradách, na výmenu správ potrebných pre vládcov alebo rád a názorov; menej často proste z priateľstva a pre potešenie alebo na pozdrav či k vyjadreniu sústrasti. Jedine Sauron potom, čo sa mu dostal do ruky Ithilský Kameň, používal ho na prenášanie svojej silnejšie vôle, takže ovládal slabšieho pozorovateľa, nútil ho zjavovať utajené myšlienky a podriaďovať sa príkazom.

Králi a správcovia museli v Gondore nazhromaždiť veľa poznatkov o palantíroch a predávali ich, i potom, čo sa Kamene v neskorších dobách už nepoužívali. Tieto Kamene boli neodcudziteľným darom Elendilovi a jeho dedičom, ktorým jediným právom patrili; to však neznamená, že mohli byť právom používané len jedným z týchto "dedičov". Mohli byť podľa zákona používané každým, koho by splnomocnil buď "dedič Anárionov", alebo "dedič Isildurov", totiž zákonný kráľ Gondoru alebo Arnoru. Normálne tiež museli byť používané takými poverencami. Každý Kameň mal svojho strážcu, ktorý mal povinnosť "pozorovať Kameň" v pravidelných intervaloch alebo na príkaz alebo v čase núdze. Tiež iné osoby boli poverené, aby Kameň navštevovali, a kráľovskí ministri, ktorí mali čo dočinenia so "spravodajstvom", u nich konali pravidelné a zvláštne prehliadky a takto získané informácie predávali kráľovi a Rade alebo kráľovi súkromne, ako si to vec žiadala. Zdá sa, že neskôr, keď v Gondore stúpla dôležitosť úradu správca a ten sa stal dedičným, čím vznikol akýsi trvalý "náhradník" kráľa a v prípade potreby okamžitý miestokráľ, boli správa a používanie Kameňov prevažne v rukách správcov a podané ohľadne ich povahy a užívané boli strážené a predávané v ich Dome. Správcovstvo sa stalo dedičným od roku 1998, a tak sa právomoc používať Kamene alebo poverovať k ich používaniu zákonne predávala v ich rode.

V Arnore to bolo inak. Kamene patrili podľa zákona kráľovi (ktorý normálne používal Annúminaský kameň), ale kráľovstvo sa rozdelilo a o najvyšší kráľovský titul sa viedol spor. Králi Arthedinu, ktorí jasne mali oprávnený nárok, držali zvláštneho strážcu na Amon Sule. Ten Kameň sa považoval za hlavný zo severných palantírov, bol najväčší a najsilnejší a tiež predovšetkým jeho prostredníctvom sa dorozumievali s Gondorom. Po zničení Amon Sulu Angmarom v roku 1409 boli oba Kamene umiestnené vo Fornoste, kde sídlil kráľ Arthedainu. Stratili sa pri stroskotaní Arveduiho a nezostal žiaden poverený s priamou či zdedenou právomocou Kamene používať. Na Severe zostal len jeden, Elendilov kameň na Emyn Beraid, ale ten mal zvláštne vlastnosti a nedal sa použiť k dorozumievaniu. "Isildurov dedič" by mal nepochybne stále dedičné právo ho používať ako uznávaný náčelník Dúnadanov a potomok Arveduiho. Nie je však známe, či niektorý z nich, vrátane Aragorna, do neho pohliadol s prianím uvidieť stratený Západ. O tento Kameň a jeho vežu sa starali a strážili ho Círdan a lindonskí elfovia.

Po skončení dní kráľov a strate Minas Ithilu sa už o ich otvorenom a oficiálnom použití nehovorí. Na Severe nezostal žiaden reagujúci Kameň po tom, čo v roku 1975 stroskotal posledný kráľ Arvedui vo vodách ľadovej zátoky Forochel a s ním klesli ku dnu Kamene z Annúminasu a Amon Sulu. V roku 2002 bol stratený Ithilský kameň. Zostal teda len Anorský kameň v Minas Tirithe a Orthancký kameň, keďže Osgiliathský kameň sa stratil vo vodách Anduiny roku 1437 počas občianskej vojny za Príbuzenského sporu a Kameň v Elostirione mal zvláštne "odlišné" schopnosti.

K nevšímaniu si Kameňov a k tomu, že ľudia na nich všeobecne zabudli, prispeli teda dve veci. Prvá bola tá, že sa nevedelo, čo sa stalo s Ithilským kameňom: rozumne sa predpokladalo, že bol zničený obrancami, než bola Minas Ithil dobytá a vydrancovaná; bolo samozrejme zjavne možné (aj vzhľadom na praktickú nezničiteľnosť Kameňov o nej viď. nižšie), že bol vzatý a dostal sa do rúk Sauronovi, a niektorí múdrejší a prezieravejší to možno brali do úvahy. Zdá sa, že áno, a že si uvedomili, že Kameň mu proti Gondoru príliš nepomôže, pokiaľ nenaviaže spojenie s iným Kameňom, ktorý je naňho naladený. Možno teda predpokladať, že práve preto bol Anorský kameň, o ktorom všetky záznamy správcov až do Vojny o Prsteň mlčí, držaný ako bedlivo strážené tajomstvo, mohli k nemu iba Vládnuci správcovia a pred Denethorom II. ho (zdá sa) nikdy nepoužili.

Druhým dôvodom bol úpadok Gondoru a ochabovanie záujmu o dávnu históriu a jej vedomosti medzi všetkými okrem hŕstky urodzených mužov ríše - ak samozrejme nešlo o vlastné rodokmene: pôvod a príbuzenstvo. Gondor po zániku kráľov upadol do "stredoveku" vytrácajúceho sa poznania a jednoduchších schopností. Dorozumievanie záviselo na posloch a jazdcoch alebo v naliehavých dobách na majákoch, a aj keď Kamene z Anoru a Orthancu boli stále strážené ako poklady minulosti, o ktorých existencii vedeli nemnohí, dávnych Sedem kameňov bolo obyčajným ľuďom zabudnutých a riekankám, v ktorých sa o nich hovorilo, sa už nerozumelo, ak si ich vôbec niekto pamätal; ich pôsobenie bolo v povestiach pretvorené na elfské schopnosti dávnych kráľov s prenikavými očami a rýchlymi duchmi vo vtáčej podobe, ktorí im slúžili a nosili správy alebo predávali posolstvá.


Úlohy palantírov vo Vojne o Prsteň


Z pôvodných siedmich Vidiacich kameňov ostali v dobe Vojny o Prsteň len štyri: Anorský kameň ukrytý v tajnej komnate na najvyššom poschodí Bielej veže v Minas Tirithe, Orthancký kameň ležiaci v nedobytnej veži Orthanc v Kruhu Železného pásu, Kameň vo veži Elostirion hľadiace cez More, a nakoniec Ithilský kameň, ktorého sa (ako sa neskôr ukázalo) zmocnil Sauron pri dobytí Minas Ithilu v roku 2002. Tri ostatné boli pohltené vodou a nenávratne stratené.


Anorský kameň


Anorský kameň bol "dvojčaťom" Ithilského kameňa. Oba Kamene slúžili asi skôr k pozorovaniu než k osobným kontaktom, pretože vzdialenosť medzi oboma sídlami (Minas Anor - Minas Ithil) bola príliš malá na efektívne použitie palantírov (vhodná vzdialenosť bola asi 500 míľ) a všetky porady či oficiálne schôdzky bolo možné bez väčších problémov uskutočňovať osobne. Takže ak Kamene slúžili k dorozumievaniu, muselo to byť len k súkromným rozhovorom a poradám Isildura a Anáriona alebo vtedy, keď bolo potrebné sa ponáhľať a robiť rýchle rozhodnutia a samozrejme vtedy, keď sa dorozumievali s niektorým z ostatných Kameňov ríše.

Po roku 2002 sa však palantír z Minas Anoru stal tajomstvom: v žiadnom letopise ani zázname správcov o jeho osude po pádu Minas Ithilu nebola ani zmienka. Z histórie bolo jasné, že ani Orthanc, ani Biela veža v Minas Tirithe neboli nikdy dobyté ani vyplienené nepriateľmi, a preto sa dalo predpokladať, že Kamene sú s najväčšou pravdepodobnosťou nedotknuté a zostali na svojich starých miestach; nebolo však isté, či ich správcovia neodstránili a možno "nepochovali" v nejakej tajnej pokladnici, alebo dokonca v nejakom poslednom skrytom útočisku v horách, porovnateľným so Tmavou Brázdou.

Gandalf vraj povedal, že si nemyslí, že sa ho Denethor opovážil použiť, ak jeho múdrosť nezlyhala. Nemohol to prehlásiť ako známu skutočnosť, pretože to, kedy a prečo sa Denethor odvážil Kameň použiť, bolo a zostáva vecou dohadu. Gandalf si síce mohol o veci myslieť, čo si myslel, ale keď uvážime, aký bol Denethor a čo sa o ňom hovorí, je pravdepodobné, že začal Anorský kameň používať mnoho rokov pred rokom 3019 a skôr, než sa Saruman odvážil len pomyslieť, že by bolo užitočné použiť Orthancký kameň. Denethor nastúpil ako správca roku 2984. Vtedy mu mal päťdesiatštyri rokov. Bol to panovačný muž, múdry a učený v miere presahujúcej jeho dobu, so silnou vôľou, s dôverou vo vlastné sily a nebojácny. "Zachmúrenie" sa u neho po prvýkrát prejavilo, keď mu v roku 2988 zomrela manželka Finduilas, ale zdá sa celkom jasné, že sa ku Kameňu uchýlil ihneď, akonáhle prišiel k moci, pretože dlho študoval otázku palantírov a ich histórie a o ich používaní zachovanú vo zvláštnych archívoch správcov, ku ktorým mal okrem Vládnuceho správcu prístup len jeho dedič. Ku koncu vlády svojho otca Ectheliona II. musel veľmi túžiť mať Kamene, keď v Gondore rástla úzkosť a jeho pozíciu oslabovala sláva "Thorongila" (meno, pod ktorým v prestrojení slúžil v Gondore Aragorn) a priazeň, ktorú mu prejavoval jeho otec. Jednou z jeho pohnútok iste musela byť žiarlivosť na Thorongila a nepriateľstvo ku Gandalfovi, ktorému jeho otec v dobe Thorongilovho nástupu venoval veľkú pozornosť; Denethor túžil prekonať týchto "uzurpátorov" poznaním a vedomosťami a tiež ich pokiaľ je možné držať pod dohľadom, zatiaľ čo boli niekde inde.

K stretnutiu so Sauronom takmer iste nedošlo po veľa rokoch a Denethor na nich pravdepodobne pôvodne ani nepomyslel (veď až do poslednej chvíle neboli žiadne dôkazy o osude Ithilského kameňa). Denethor najprv ani nehľadel smerom k Mordoru, ale uspokojil sa s takými "ďalekými pohľadmi", aké Kameň ponúkal; preto mal prekvapivé poznatky o vzdialenom dianí. Nehovorí sa, či niekedy takto naviazal spojenie s Orthanckým kameňom a Sarumanom; pravdepodobne áno, ale k vlastnému prospechu. Používaním Anorského kameňa sa dozvedel veľa z toho, čo sa dialo v ďalekých krajoch, a dokonca i po tom, čo si jeho počínanie uvedomil Sauron, v tom mohol pokračovať, dokiaľ si uchoval silu ovládať Kameň pre vlastné zámery navzdory Sauronovej snahe "obrátiť" Anorský kameň násilím navždy k sebe.

V Denethorovom prípade bol správca i proti samotnému Sauronovi posilňovaný skutočnosťou, že Kamene boli omnoho poslušnejšie oprávneným "používateľom": predovšetkým pravým "Elendilovým dedičom" (ako bol Aragorn), ale i tomu, kto zdedil právomoc (ako Denethor), na rozdiel od Sarumana alebo Saurona. Sauron ho neopanoval a mohol ho ovplyvňovať len klamaním. Denethor zostal stály vo svojom odmietaní Saurona, avšak bol privedený k viere, že Sauronovo víťazstvo je neodvratné, a preto prepadol zúfalstvu.

Poslednú ranu dostal Denthor v podobe (na prvý pohľad) smrteľného zranenia posledného žijúceho syna. V tej chvíli rezignoval a rozhodol sa skončiť svoj život i život svojho syna Faramira v plameňoch. Jen vďaka včasnému Gandalfovmu zákroku bol doposiaľ žijúci Faramir zachránený, avšak Denethor, zvierajúc v rukách palantír, skočil do plameňov a odobral sa za svojimi predkami.

Hovorí sa, že od tej doby musel mať pozorovateľ používajúci Anorský kameň veľmi silnú vôľu, aby Kameň ovládol. V opačnom prípade videl len dve starecké ruky spaľované ohňom.


Orthancký kameň


Zdá sa, že v tejto dobe bol Orthancký kameň správcami dlho nevšímaný; k ničomu im nebol a vo svojej nedobytnej veži bol v bezpečí. I keby nebol tiež v tieni pochybností vyvolaných osudom Ithilského kameňa, bol v končine, s ktorou mal Gondor stále menej bezprostredne čo dočinenia Calenardhon nebol nikdy husto osídlený, v roku 1636 bol spustošený Temným morom a od tej doby tam stále ubúdalo osídlencov númenorského pôvodu, pretože sa sťahovali do Ithilienu a zemí bližšie k Anduine. Železný pás zostával v osobnom vlastníctve správcov, ale Orthanc sám bol opustený a nakoniec bol zamknutý a kľúče odvezené do Minas Tirithu. Ak správca Beren na Kameň vôbec pomyslel, keď vežu dával Sarumanovi, pravdepodobne si myslel, že nemôže byť v bezpečnejších rukách než v rukách vodcu Rady stojacej proti Sauronovi.

Sarumana vždy priťahovali skôr artefakty a nástroje moci než osoby a živí tvorovia. Jeho doménou boli hlavne Prstene moci a všetko, čo s nimi súviselo, ale je pravdepodobné, že pri svojom bádaní získal zvláštne poznatky o Kameňoch a ich histórii. Vďaka priazni gondorských správcov mal možnosť preštudovať gondorské listiny, takže, zdá sa, postrehol, že sú palantíre zaujímavé, a že by sa možno tie, ktoré ostali, dali použiť. Nikomu samozrejme o svojich zámeroch nepovedal a Železného pásu sa nakoniec zmocnil ako svojej dŕžavy a ani o Gondor ani o Radu sa už ďalej nestaral.

Nie je známe, kedy sa Saruman po prvý raz odvážil do Kameňa pozrieť. Pravdepodobné však je, že tak urobil až dlho potom, čo Denethor pohliadol do Anorského palantíru. Najprv ho iste tiež používal skôr k náhodným pohľadom či ku kontrole svojich "sokov" hlavne Gandalfa, než k pohľadom smerom k Nepriateľovi. Nakoniec ale tak urobil, a to sa mu stalo osudným - bol chytený vôľou silnejšieho než bol on sám, vôľou, ktorá z pôvodne nevinných Kameňov učinila vysoko nebezpečné nástroje k ovládaniu a klamaniu svojich protivníkov. K tomu, že Saruman pomerne rýchlo podľahol Sauronovej vôli a stal sa viacmenej jeho spojencom (resp. služobníkom), prispelo i to, že mu Orthancký kameň právom nepatril - Kamene boli totiž omnoho poslušnejšie svojim oprávneným vlastníkom než tým, ktorí sa ich zmocnili neprávom.

Ani Rada ani Gandalf však dlho nevedeli, že sa Saruman stal spojencom a služobníkom Saurona. Saruman bol slobodný, a teda mal právo jednať pri zápolení so Sauronom nezávisle podľa vlastnej taktiky. Až Gandalf roku 3018 odhalil, že Saruman sa stal zradcom, avšak akým spôsobom k tomu došlo, to ešte netušil. Domnieval sa síce, že musí existovať nejaké spojenie medzi Orthancom a Barad-dûrom, ale až účinok Orthanckého kameňa na Peregrina pri Dol Barane náhle zjavil, že "spojovacím článkom" medzi Sauronom a Sarumanom bol vlastne Orthancký kameň - a nejaký iný palantír.

Orthancký palantír mal teda veľkú úlohu v dobe blížiacej sa Vojny o Prsteň a vlastne bol i jej iniciátorom, pretože Vojna bola oficiálne zahájená v momente keď nazgûlovia prekročili Anduinu a začali rozsievať des a paniku na jej západnom brehu. Tento moment nastal ešte tej noci, čo sa Pipin čírou náhodou ukázal Sauronovi v Orthanckom kameni. Sauron mal za to, že je polovičný držaný Sarumanom ako zajatec, a preto urýchlene vyslal svojho okrídleného posla v domnienke, že by sa Saruman mohol proti jeho vôli zmocniť Prsteňa. Od tohto okamihu začal zúfalý závod s časom, ktorý je však dopodrobna opísaný v Červenej knihe Západnej marky a nie je témou tohto rozprávania.

Orthancký kameň však ešte raz zasiahol do vývoja Vojny o Prsteň, a to vtedy, keď sa v ňom Sauronovi ukázal Aragorn ako potomok dávnych kráľov, ktorý vládne znovuukutým mečom Narsilom a prichádza obnoviť Zjednotené kráľovstvo Arnoru a Gondoru. Týmto "ťahom" na seba Aragorn pripútal Sauronovu pozornosť, ktorého Oko teraz hľadelo ďaleko zo svojej zeme, a umožnil tak, aby Ten, kto nesie Prsteň mohol nepozorovane vniknúť do Sauronovej ríše a splniť poslanie, ktoré na ňom spočívalo.

Po skončení Vojny bol palantír opäť vrátený na svoje pôvodne miesto vo veži Orthanc, ktorá teraz opäť prešla do rúk Kráľa. O jeho ďalších osudoch však už archívy mlčia...


Ithilský kameň


Keď kráľ Angmaru unikol z bitky na Súmračnej pláni, dostal sa späť do Mordoru a opäť zhromaždil vojsko. V roku 2000, dvadsaťpäť rokov po páde Arnoru, prešiel priesmykom Cirith Ungol, ktorý bol tou dobou už nestrážený, a obliehal Minas Ithil. I napriek chrabrý odpor obrancov veží dva roky nato padla. Mesto bolo obsadené nazgûlmi a veža premenovaná na Minas Morgul, Černokňažnícku vežu.

Bohužiaľ, spolu s vežou, bol ukoristený i Ithilský palantír, ktorý sa obrancom nepodarilo zničiť ani ukryť ako sa neskôr mnohí mylne domnievali. Kameň dostal do rúk Sauron a urobil z neho nástroj k ovládaniu a klamaniu svojich odporcov. Je však potrebné dodať, že to bol nástroj v jeho veľkých plánoch dosť zanedbateľný a nepodstatný, ktorý mu slúžil (podľa môjho názoru) skôr k pobaveniu než k niečomu inému. (Aj keď na druhú stranu je nutné priznať, že "ovládnutie" Sarumana mu značne uľahčilo prácu a vojenské výdaje, ktoré by inak musel proti nemu vynaložiť. Naviac tým odviedol mnoho síl svojich nepriateľov, ktoré museli (Rada, pozn. autora) na vyporiadanie sa so Sarumanom vynaložiť, a ktoré potom iste Kapitánom Západu chýbali v rozhodujúcom stretnutí - nehľadiac na spomalenie a komplikáciu ich plánov.)

Sauron bol Maia disponujúci i po strate Prsteňa veľkou mocou a mnohými schopnosťami. Jeho Oko videlo takmer všetko, čo si prialo a preto nepotreboval nejaké "elfské gule" k tomu, aby mal pod dohľadom ako svojich spojencov, tak svojich protivníkov. Jeho "akčný rádius" naviac ešte zvyšovali nazgûlovia, ktorých mohol podľa potreby vyslať tam, kam potreboval a zhromažďovať tak ďalšie informácie, pred Vojnou o Prsteň to robil len zriedka a s najväčším utajením. Čo sa týka využitia Kameňa ako "donucovacieho prostriedku", mal v tomto smere situáciu sťaženú tým, že mu Kameň nepatril, a preto ho nemohol ovládnuť plne podľa svoje vôle ani k sebe "obrátiť" ostatné Vidiace kamene. Naviac Sauron nemal (ani nemohol mať) Ithilský kameň stále pod dohľadom a nebol zvyknutý zverovať také nástroje podriadeným a nemal ani žiadneho služobníka, ktorého duševné schopnosti by prevyšovali Sarumanove, alebo aj len Denethorove. (Zvláštne je, že Kameň nezveril ani niektorému z nazgûlov, ktorých duševné schopnosti museli byť iste nemalé, pozn. aut.).

Nie je známe, kedy sa Sauronovi podarilo "ovládnuť" Sarumana a dlho tiež nebolo známe, že spojenie medzi nimi bolo zaisťované pomocou palantírov, aj keď bolo jasné, že nejaké spojenie existuje.

Vďaka Ithilskému kameňu teda mohol Sauron "synchronizovať" svoje vojská so Sarumanovými, čo sa plne osvedčilo pri prepadnutí Spoločenstva na Parth Galene, kde sa proti nim spojili škretie vojská zo Železného pásu a Barad-dûru.

Možno predpokladať, že Saruman podľahol Sauronovi pomerne nedlho potom, čo naviazal spojenie s Barad-dûrom a stal sa jeho služobníkom, aj keď si to sám nepripúšťal. Podával mu pravidelné hlásenia a spolupracoval s jeho vojskami, avšak v kútiku duše stále veril, že sa mu nakoniec podarí nájsť Jeden prsteň skôr než ostatným, zvrhnúť svojho premožiteľa a dosadiť sa na jeho trón.

Naproti tomu Denethor bol muž silnej vôle a hrdosti, ktorému Anorský kameň právom patril, preto ho Sauron nemohol ovládnuť a podrobiť svojej vôli ako Sarumana. Mohol ho len klamať a predkladať mu vidiny svedčiace o beznádeji počínania Gondoru a jeho spojencov proti Sauronovi Veľkému, ktorý teraz v Mordore zhromažďoval obrovskú silu určenú pre konečné ovládnutie Stredozeme. Aj tak sa ale nakoniec Sauronovi podarilo Denethora odstrániť (keď si sám dobrovoľne zo zúfalstva vzal život), avšak na vývoj Vojny o Prsteň to už nemohlo mať žiadny vplyv, pretože v tej chvíli stál v čele vojsk Západu Aragorn, potomok dávnych kráľov, ktorý sa neskôr stal kráľom Obnoveného kráľovstva a v Sauronovej ríši bol už niekto, kto sa nakoniec stal jeho definitívnym premožiteľom - malý hobit Frodo Bublík so svojím verným sluhom Samom Mukrom došli i cez všetky nástrahy nespozorovaní k Hore osudu a v jej ohňoch zničili Vládnuci prsteň a s ním i jeho Pána a celú jeho ríšu.

Nevie sa nič o tom, ako skončil Ithilský palantír, avšak verí sa, že nevydržal žiaru pri páde Barad-dûru a bol zničený. Tak zostali v Stredozemi po Vojne o Prsteň už len tri zo siedmich Vidiacich kameňov, ktoré si kedysi na svojich lodiach priviezli z potápajúceho sa Númenoru Elendil a jeho synovia. Tieto kamene boli vrátené na svoje pôvodné miesta a to: Anorský kameň do Bielej veže v Minas Tirithe a Orthancký kameň do svojej nedobytnej veže v Železnom pásu; Kameň z Elostirionu nebol nikdy z veže odnesený a zostal tam i naďalej v starostlivosti Círdanových elfov zo Šedých prístavov.


Kameň z Elostirionu


Tento Kameň bol pre svoje zvláštne schopnosti, odlišné od ostatných Kameňov, v danej situácii nepoužiteľný a preto nemal na Vojnu o Prsteň žiadny vplyv ani v nej nehral žiadnu rolu.


Popis a funkcie


"Náuka o Kameňoch" je teraz zabudnutá a je možné ju len čiastočne rekonštruovať pomocou dohadov a toho, čo je o Kameňoch zaznamenané. Boli to dokonalé gule. V pokoji vyzerali ako z plného skla alebo krištáľu sýto čiernej farby. Najmenšie mali v priemeru asi stopu, ale niektoré, rozhodne Kameň z Osgiliathu a Amon Sulu, boli omnoho väčšie a jeden človek ich nezdvihol. Pôvodne boli na miestach odpovedajúcich ich veľkosti a zamýšľanému účelu, stáli na nízkych guľatých stolcoch z čierneho mramoru v priehlbni uprostred, v ktorej sa dali podľa potreby otáčať rukou. Boli veľmi ťažké, ale dokonale hladké a neutrpeli žiadnu škodu, keď boli nehodou alebo zlou vôľou vyhodené zo svojej jamky a zgúľali sa zo stolu. Nedali sa rozbiť žiadnou silou, ktorou vtedy ľudia vládli, aj keď niektorí verili, že by ich mohol roztrieštiť veľký plameň, ako v Orodruine, a dohadovali sa, že taký osud stretol Ithilský kameň pri páde Barad-dûru.

Nemali síce zjavne žiadne značky, ale mali trvalé póly a pôvodne boli umiestnené tak, že stáli "zvislo": ich priemer od pólu k pólu smeroval k stredu zeme, ale trvalý dolný pól musel byť dole. V tejto polohe bol povrch na obvode pozorujúcim povrchom, ktorý prijímal vidiny z vonka, ale prenášal ich k "pozorovateľovi" na opačnej strane. Preto sa pozorovateľ, ktorý si prial hľadieť na západ, postavil na východ od Kameňa, ak chcel obrátiť pohľad na sever, musel postúpiť doľava na juh. Avšak i menšie Kamene, z Orthancu, Ithilu, Anoru a pravdepodobne Annúminasu, mali vo svojej pôvodnej pozícii tiež pevnú orientáciu, takže (napríklad) ich západný povrch hľadel len na západ, a keď bol obrátený inam, zostával prázdny. Ak bol Kameň vyhodený z miesta alebo s ním bolo pohnuté, dal sa znovu nastaviť pozorovaním, a vtedy bolo užitočné ním otáčať. Avšak keď bol vyňatý a zhodený, ako sa to stalo Orthanckému kameňu, nebolo tak ľahké ho správne nastaviť. Bola to teda "náhoda", ako ľudia hovoria (povedal by Gandalf), že Peregrin pri pozeraní Kameň postavil na zem viacmenej "zvislo", a pretože sedel na západ od neho, mal povrch hľadiaci na východ v správnej polohe. Veľké Kamene tak pevne nastavené neboli: dali sa otáčať okolo osi a stále "videli" ľubovoľným smerom.

Palantíre sami mohli len "vidieť": neprenášali zvuk. Neovládane riadiacou mysľou sa túlali a ich "videnia" boli (zjavne prinajmenšom) náhodné. Z vyvýšeného miesta, napríklad ich západný povrch hľadel do veľkej diaľky, jeho videnie bolo po stranách, hore i dole rozmazané a skreslené a popredie zacláňali veci za ním, ktoré mizli v diaľke so stále klesajúcou jasnosťou. To, čo "videli", tiež riadila alebo tomu bránila náhoda, tma alebo "zahalenie". Videnie palantírov "neoslepovali" ani "neclonili" hmotné prekážky, ale len tma; mohli teda hľadieť cez horu, rovnako ako mohli hľadieť cez temné miesto alebo tieň, ale nevideli vo vnútri nič, načo nedopadalo aspoň trochu svetla. Videli cez steny, ale v miestnostiach, jaskyniach alebo kryptách nevideli nič, ak na to nedopadalo svetlo; sami svetlo poskytovať ani vysielať nemohli. Proti ich pohľadu sa bolo možné chrániť postupom zvaným "zahalenie", vďaka ktorému boli isté veci alebo oblasti v Kameni vidieť len ako tieň alebo hustá hmla. Ako sa to robilo (vedeli to len tí, ktorí vedeli o Kameňoch a o tom, že by nimi mohli byť sledované), je jedno zo stratených tajomstiev palantírov.

Pozorovateľ mohol svojou vôľou spôsobiť, že sa videnie Kameňa sústredilo na nejaký bod vo svojej priamej línii alebo blízko nej. (Orientácia samozrejme nebola rozdelená na samostatné "štvrtiny", ale priebežná, takže priama línia videnia pozorovateľa sediaceho juhovýchodne smerovala na severozápad, atď.). Neriadené "videnia" boli malé, hlavne v menších Kameňoch, aj keď oku hľadiaceho, ktorý bol trochu oddialený od povrchu palantírov (najlepšie asi tri stopy), sa javili omnoho väčšie. Avšak ovládané vôľou skúseného a silného pozorovateľa dali sa vzdialenejšie veci zväčšiť, akoby pritiahnuť bližšie a zjasniť, no ich pozadie bolo takmer potlačené. Človeka vo veľkej diaľke bolo teda možné vidieť ako drobnú postavičku vysokú asi centimeter, ťažko rozoznateľnú oproti krajine alebo v skupine iných ľudí, ale sústredenie mohlo vidinu zväčšiť a zjasniť, až ho bolo vidieť zreteľne, aj keď s obmedzením podrobností, ako obrázok vysoký zhruba stopu, a pokiaľ ho pozorovateľ poznal, spoznal ho. Veľké sústredenie mohlo dokonca zväčšiť i nejakú podrobnosť, ktorá pozorovateľa zaujímala, takže bolo možné (napríklad) vidieť, či má na ruke prsteň.

Toto "sústredenie" však bolo veľmi únavné a mohlo vyčerpať. Preto sa k nemu pristupovalo, len keď bola naliehavo potrebná nejaká informácia a náhoda (ktorej možno napomohla iná informácia) umožnila pozorovateľovi vybrať si zo záplavy vidín v Kameni niečo určité, čo malo význam pre neho a jeho bezprostredný záujem. Napríklad Denethor sediaci pred Anorským kameňom, plný úzkosti o Rohan a rozhodujúci sa, či má alebo nemá okamžite dať zapáliť majáky a poslať šíp, by sa mohol posadiť do priamej línie hľadiacej na západoseverozápad naprieč Rohanom, tesne míňajúcej Edoras a pokračujúcej k Brodom. V tej chvíli by v tej línii mohol byť videný pohyb ľudí. Ak áno, mohol by sa sústrediť na jednu skupinu, zistiť, že sú to Jazdci, a nakoniec objaviť nejakú postavu, ktorú poznal: napríklad Gandalfa, ako ide s posilami k Helmovej rokline, náhle sa odtrhuje a tryskom cvála na sever.

Palantíre sami nemohli pozerať do ľudí, ak o tom nevedeli alebo si to nepriali; prenášanie myšlienok totiž záviselo na vôli užívateľov na obidvoch stranách a myšlienka (prijímaná ako reč) sa dala preniesť z jedného Kameňa len na iný na neho naladený.


Poznámky


Jedna poznámka, veľmi rýchla a trochu nejasná, hovorí mimo iného: "Ponechávali si v sebe zachytené obrazy, takže každý mal v sebe množstvo obrazov a výjavov, niektoré z pradávnej minulosti. V tme "nevideli", totiž veci, ktoré boli v tme, nezaznamenávali. Sami mohli byť a obvykle boli prechovávané v tme, pretože tak bolo omnoho ľahšie vidieť výjavy, ktoré predkladali, a ako plynuli storočia, obmedziť ich "preplnenosť". Ako boli takto "zahaľované", sa tajilo a teraz to nie je známe. Neboli "oslepené" hmotnými prekážkami, ako stena, hora alebo les, pokiaľ boli vzdialené predmety osvetlené. Neskorší komentátori vraveli či hádali, že Kamene boli na svoje pôvodne miesta uložené v guľovitých schránkach, ktoré boli zamknuté, aby sa zabránilo zneužitiu Kameňov nepovolanými, ale že tieto schránky tiež plnili úlohu zahaľovania a skľudňovania. Preto museli byť vyrobené z nejakého kovu či dnes inej neznámej látky."
Videnie bolo tým jasnejšie, čím vzdialenejšia bola minulosť, no pre pohľad do diaľky existovala "správna vzdialenosť" (u jednotlivých Kameňov bola rôzna), pri ktorej boli vzdialené predmety jasnejšie. Väčšie palantíre dovideli oveľa ďalej než menšie; pre menšie bola "správna vzdialenosť" asi päťsto míľ, asi ako medzi Orthanckým a Anorským kameňom.

Dve osoby používajúce Kamene, ktoré boli "zladené", sa mohli dorozumievať, ale nie zvukom, ktorý Kamene neprenášali. Keď na seba hľadeli, vymieňali si "myšlienky" - nie všetky či pravé myšlienky alebo úmysly, ale "nemú reč", myšlienky, ktoré chceli vyslať (už v mysli odeté jazykovým tvarom alebo doslova prenášané nahlas), ktoré prijímajúca osoba obdržala a samozrejme okamžite previedla do "reči" a jedine tak o nich mohla podať správu.

Kamene samé o sebe mohli len vidieť: výjavy alebo postavy v ďalekých končinách alebo v minulosti. Nedávali vysvetlenie a pre ľudí neskorších dôb bolo obtiažne nariadiť, ktoré vidiny by sa mali zjaviť z vôle či priania pozorovateľa. Keď však ďalší zladený Kameň používala iná myseľ, dali sa "prenášať" myšlienky (prijímané ako "reč"), a vidiny vecí v mysli pozorovateľa jedného Kameňa mohol vidieť druhý pozorovateľ (viď. predchádzajúca poznámka). Nebolo možné, aby sa do týchto rozhovorov "votrel" niekto tretí: "poslúchať za dverami" mohol len pozorovateľ používajúci Vládnuci kameň v Osgiliathe. Zatiaľ čo spolu komunikovali dva z ostatných Kameňov, pre tretí boli oba prázdne.

Palantír z Emyn Beraidu sa nepodobal ostatným a nebol s nimi spojený; hľadel na More. Elendil ho tam umiestnil, aby mohol hľadieť späť "priamym videním" a videl Eressëu na zmiznutom Západe; zakrivené moria dole však navždy pokryli Númenor.

 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: