O Dvoch stromoch

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

O Dvoch Stromoch a ich potomkoch
(História Dvoch valinorských Stromov a Bieleho gondorského stromu)


Telperion a Laurelin, Dva valinorské Stromy, vypestovali Yavanna a Niena na zelenom návrší Ezellohar vo Valinore v Amane v roku 3500 od príchodu Valar do Ardy.
Yavanna ich posvätila a dlho tam sedela na zelenej tráve a spievala mocnú pieseň, v ktorej boli vyjadrené všetky jej myšlienky o tom, čo rastie na Zemi. Nienna však premýšľala mlčky a zalievala pahorok slzami. V tom čase sa Valar zhromaždili, aby počuli Yavanninu pieseň, a mlčky sedeli na svojich poradných trónoch v Máhanaxare, Súdnom kruhu blízko zlatých brán Valmaru. Yavanna Kementári pred nimi spievala a oni načúvali.

A zatiaľ čo načúvali, z pahorku vyrazili dva štíhle prútiky. V tú hodinu bolo na celom svete ticho a neozýval sa iný zvuk než Yavannin spev. Pri jej piesni stromčeky rástli, až boli krásne a vysoké, a rozkvitli; a tak v svete precitli Dva valinorské stromy. Sú najpreslávenejšie zo všetkého, čo Yavanna vytvorila, a okolo ich osudu sú utkané všetky príbehy Starých časov.

Jeden mal tmavozelené listy, ktoré boli zospodu ako žiariace striebro, a zo všetkých jeho nespočetných kvetov stále padala rosa strieborného svetla a zem pod ním bola grošovaná tieňmi jeho trepotavých listov. Druhý mal listy svetlozelené ako práve klíčiaci buk; mali okraje z trblietavého zlata. Na jeho vetvách viseli strapce kvetov ako žlté plamienky, každý v podobe horiaceho rohu, z ktorého prýštil na zem zlatý dážď; a z náruče toho stromu sa šírilo teplo a veľké svetlo. Ten prvý sa vo Valinore volal Telperion a Silpion a Ninquelótë a ešte všelijako; ten druhý bol Laurelin a Malinalda a Culúrien a v piesni mal ešte mnoho mien.

Žiara každého stromu v siedmich hodinách dorastala plnosti a opäť pohasínala a každý sa zase prebúdzal k životu hodinu predtým, než druhý prestal svietiť. Tak nastávala vo Valinore každý deň dvakrát mierna hodina mäkšieho svetla, kedy boli oba stromy tlmené a ich zlaté a strieborné lúče sa miesili. Telperion bol starší a prvý dorástol a rozkvitol; tú prvú hodinu, v ktorej zažiaril biely záblesk strieborného svitania, nezahrnuli Valar do počtu hodín, ale pomenovali ju Hodina otvárania a od nej počítali veky svojho panovanie vo Valinore. Preto čas, kedy kvitol Telperion, končil šiestou hodinou Prvého dňa i všetkých radostných dní potom až do Zatmenia Valinoru, a v dvanástej hodine dokvital Laurelin. Každý deň Valar v Amane teda trval dvanásť hodín a končil druhým miešaním svetiel, kedy slabol Laurelin a silnel Telperion. Svetlo, ktoré sa rozlievalo zo stromov, však vydržalo dlho, než ho odniesol vánok alebo než vsiaklo do zeme, a Varda zbierala rosu Telperionu a dážď, ktorý padal z Laurelinu, vo veľkých kadiach podobných svietiacim jazerám, ktoré boli pre celú zem Valar ako studne vody a svetla. Tak začali Dni blaženosti Valinoru, a tak aj začalo Počítanie času.

Keď potom Valar objavili v Stredozemi Prvorodených, pozvali ich do Valinoru, pretože len tam prebývalo svetlo Stromov a Stredozem bola temná a len svetlo Vardiných hviezd dopadalo na jej povrch.

Veľká časť elfov potom skutočne prijala pozvanie a odišla cez More do Blaženej ríše. To boli Eldar, ktorých nazývali aj Calaquendi, pretože žili spokojne v svetle Stromov a tento svit im žiaril v očiach dokonca i potom, čo Stromy zanikli.

Melkor totiž Stromy, rovnako ako ostatné diela Valar, nenávidel, pretože žiarlil na ich krásu a dokonalosť, a túžil po ich zničení. K tejto nenávisti sa ešte neskôr pridal odpor k Eldar a ich výtvorom. Tak sa stalo, že Svetlo Stromov zoslablo tak, ako sa rozmáhali Melkorove klamstvá v srdciach Eldar a blaženosť Valinoru bola narušená.

Nakoniec došiel Melkor nevidený do temného kraja Avathar, kde v hlbokej čiernej rokline pod horami žila strašná Ungoliant v podobe obludného pavúka, ktorý tkal svoje čierne siete v horskej rozsadline. Tam sala všetko svetlo, ktoré mohla nájsť, a priadla z neho temné siete hrdúsiacej temnoty, až k jej príbytku neprenikalo žiadne ďalšie svetlo, a tak hladovala.

Teraz prišiel do Avatharu Melkor a vyhľadal ju. Tam, v čiernych tieňoch, kam nedohliadol ani Manwë zo svojich najvyšších siení, kul Melkor s Ungoliant svoju pomstu.

Keď sa s Melkorom vypravili na cestu, utkala okolo nich Ungoliant plášť tmy; Nesvetlo, v ktorom sa veci zdali nebyť a ktorým oči nemohli preniknúť, pretože bolo prázdne.

Bol práve sviatočný čas, keď Melkor s Ungoliant dorazili k zelenému návršiu, na ktorom rástli Dva Stromy. Všetci obyvatelia Valmaru však boli v Manwëho sieňach na Taniquetile, kde sa radovali a vzdávali hold a chválu Eruovi.

Hovorí sa, že práve keď Fëanor a Fingolfin stáli pred Manwëm, nastalo miešanie svetiel, kedy svietili obidva Stromy a mlčiace mesto Valmar sa naplnilo striebornou a zlatou žiarou. Práve v tú hodinu prišli cez valinorské polia Melkor a Ungoliant, ako sa mihá tieň čierneho mraku hnaného vetrom nad oslnenou zemou, a prišli k zelenému návršiu Ezellohar. Potom sa Ungoliantino Nesvetlo zdvihlo až ku koreňom stromov a Melkor vyskočil na návršie. Svojou čiernou kópiou udrel obidva Stromy až do jadra, hlboko ich ranil a jej miazga vyprýštila ako krv a rozliala sa po zemi. Ale Ungoliant ju vysala a potom chodila od Stromu k Stromu a prikladala svoj čierny sosák k ich ranám, až boli vysaté, a jed smrti, ktorý mala v sebe, prenikol do jej tkane a usušil ich od koreňa po vetvy a lístie, a oni umreli. Mala smäd stále, šla k Vardiným studniam a vypila ich do dna; ale keď pila, grgala Ungoliant čierne pary a nadúvala sa do podoby tak obrovskej a ohyzdnej, že Melkor dostal strach.

Tak padla na Valinor veľká tma. O činoch toho dňa sa mnoho rozpráva v Aldudénië, ktorú zložil Elemmírë z Vanyar a ktorú poznajú všetci Eldar. Žiadna pieseň ani príbeh však nemohli obsiahnuť všetko zdesenie, ktoré vtedy nastalo. Svetlo zhaslo, ale Tma, ktorá nasledovala, bola viac než strata svetla. V tej hodine vznikla Tma, ktorá sa nezdala nedostatkom niečoho, ale vecou, ktorá má vlastné bytie: bola totiž zlobou vytvorená zo svetla a mala moc bodať do očí, vnikať do srdca a mysle a hrdúsiť samotnou vôľou.


Línia Bieleho stromu


Najprv boli dva valinorské Stromy: Telperion a Laurelin. Z týchto vytvorila Yavanna obraz pre Eldar v Tirione, ktorý sa nazýval Galathilion. Bol to Biely strom, z ktorého pochádzal ten, ktorý sa na Tol Eressëi volal Celeborn.

Jeho stromček priniesli Eldar ako dar na Númenor, kde ho nazývali Nimloth a rástol tam na námestí pred kráľovým domom v Armenelose až do príchodu Saurona za dní posledného kráľa Ar-Pharazôna.

Sauron ho vtedy sťal, rozsekal a nakoniec spálil na obetnom oltári vo svojom chráme pred kráľovým domom.

Elendilovmu synovi Isildurovi sa však na poslednú chvíľu podarilo jeden plod Bieleho stromu zachrániť, a tak mohla jeho línia pokračovať. Po príchode do Stredozeme a založení Kráľovstva vo Vyhnanstve ho Isildur zasadil pred svojím domom vo svojom sídle Minas Ithil. Tam rástol až do r. 2000 T.V., kedy bola Minas Ithil dobytá Prsteňovými prízrakmi a vydrancovaná.

V roku 2 T.V. však Isildur, pred svojím odchodom z Gondoru, zasadil semienko Bieleho stromu v Minas Anore, kde potom rástol až do smrti dvadsiateho šiesteho kráľa Telemnara v r. 1636 T.V. Avšak jeho synovec Tarondor, ktorý po ňom nastúpil, zasadil v citadele nový stromček.

Keď potom v r. 2872 T.V. zomrel dvadsiaty prvý správca, Belecthor II., zahynul aj Biely strom v Minas Tirithe; nechali ho však stáť, "dokiaľ sa nevráti kráľ", pretože nebolo možné nájsť žiadne semienko. Mŕtvy strom tak stál celých 147 rokov, než sa naplnila tie slová. V roku 3019 T.V. sa totiž skutočne vrátil do Gondoru kráľ, ktorým nebol nikto iný než Elessar Elfkam, víťaz Vojny o Prsteň, ktorý sa ako priamy potomok línie od Isildura ujal vlády nad Znovuzjednoteným kráľovstvom Arnoru a Gondoru. Na jar toho roku našiel vysoko nad Mestom, na svahoch Mindolluiny, opäť stromček Bieleho stromu a zasadil ho pred Bielou vežou v Minas Tirithe.

Tu končia osudy línie najstaršieho zo Stromov, ktorého druh v histórii Ardy nikdy nevymrel, pretože bol stále zachránený či nájdený jeho stromček a zasadený na úrodnom mieste. S jeho osudmi boli po dva Slnečné veky spojené osudy potomkov Edain, ktorí ho dostali darom od Eldar, s ktorých osudmi boli zase spojené oba jeho predchodcovia. Tak sa osud obidvoch plemien, elfského aj ľudského, podobal osudu týchto stromov. Tak ako stromy, aj obe plemená rástli v sile a kráse, aby potom zase uvädli a uschli a po určitej dobe sa opäť prebúdzali k novému životu. Dokiaľ v Minas Tirithe vládli potomkovia Elessara Telcontara, musel tam rásť aj Biely strom a keď zomrel, zomrel s ním aj rod Mužov zo Západu, potomkov prvých Edain, ktorých osud bol spojený s osudom Eldar, ktorých osud bol spojený zase s Dvoma valinorskými Stromami, ktoré vytvorili Valar na Počiatku dní.

 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: