Drúadania - Divoký ľud

Autor: , Pridané: 01. 01. 1970, 07:00

O ich pôvode sa mnoho nevie a kolujú o ňom dohady.
Historici v Gondore verili, že boli vôbec prvými ľuďmi, ktorí prekročili Anduinu. Verilo sa, že prišli zo zemí južne od Mordoru, ale než došli na pobrežie Haradwaithu, zabočili na sever do Ithilienu, a keď nakoniec našli cestu cez Anduinu (pravdepodobne blízko Cair Androsu), usídlili sa v údoliach Bielych hôr a v lesnatých zemiach na ich severnom úpätí. "Bol to skrývavý ľud, podozrievavý voči ostatným ľuďom, ktorí ich od nepamäti prenasledovali a súžili, a putoval na západ, hľadajúc zem, kde by sa mohli skryť a mať pokoj."

"Púkelovia", ako im tiež hovorili, obývali v Prvom veku Biele hory (z obidvoch strán). Keď v Druhom veku začali Númenorejci obsadzovať pobrežné zeme, prežívali v horách na myse Andrast, ktorý Númenorejci nikdy neobsadili. Iný ostatok prežil na východnom konci pohoria v Anóriene. Na konci Tretieho veku sa verilo, že títo, početne veľmi redukovaní, sú jediní, ktorí prežili; preto sa tomu druhému kraju hovorilo Drúwaith Iaur alebo "Stará divočina púkelov". Zostal "divočinou" a ľudia z Gondoru ani Rohanu ho neobývali, a málokto do neho vôbec vkročil. Ľudia z Anfalasu však verili, že tam ďalej žijú nejakí z dávnych "Divokých ľudí".

Na konci Prvého veku sprevádzala Halethin ľud vysídlená vetva Drúadanov a bývala s ním v lese Brethil. Väčšina ich však zostala v Bielych horách, aj napriek tomu, že ich prenasledovali ľudia, ktorí prišli neskôr a ktorí sa vrátili do služieb Temnoty.

Haletin ľud bol cudzí ostatným Atani a hovoril odlišným jazykom; aj keď sa s nimi združil do spojenectva s Eldar, zostával samostatným ľudom. Medzi sebou sa držali svojho vlastného jazyka, a aj keď sa z nutnosti naučili sindarčinu, aby sa dohovorili s Eldar a ostatnými Atani, mnohí sa v nej zadrhávali a niektorí z tých, ktorí zriedka prekračovali hranice svojich lesov, ju nepoužívali vôbec. Neradi prijímali nové veci alebo obyčaje a zachovali si mnoho zvyklostí, ktoré sa zdali Eldar a ostatným Atani zvláštne. Mali s nimi tiež málokedy čo dočinenia, iba ak vo vojne. Aj napriek tomu boli ctení ako verní spojenci a obávaní bojovníci, aj keď družiny, ktoré vysielali do boja za hranice, boli malé. Boli až do svojho konca malým národom, ktorému šlo hlavne o zabezpečenie vlastných lesných zemí, a vynikali v boji v lese. Ani škreti, ktorí na to boli zvlášť vycvičení, sa dlho neodvažovali priblížiť k ich hraniciam. Jednou zo zvláštností bolo, že mnohí z ich bojovníkov boli ženy, aj keď len málo ich chodilo bojovať do veľkých bitiek za hranicami. Tento zvyk bol zjavne starobylý; ich náčelníčka Haleth totiž bola známa Amazonka s vybranou ženskou telesnou strážou.

Najpodivnejším zvykom Halethinho ľudu bolo, že medzi nimi žili ľudia úplne iného druhu, akých ani beleriandskí Eldar, ani ostatní Atani ešte nikdy nevideli. Nebolo ich mnoho, snáď pár stoviek, žili oddelene v rodinách alebo malých kmeňoch, ale v priateľstve, ako členovia toho istého spoločenstva. Halethin ľud je nazýval menom drug, čo bolo slovo z ich vlastného jazyka. V očiach elfov a iných ľudí boli nevzhľadní: boli nevysokí (merali asi štyri stopy), ale veľmi rozložití, s ťažkým zadkom a krátkymi tlustými nohami; v širokej tvári mali hlboko vpadnuté oči s huňatým obočím, sploštený nos a väčšine nerástli žiadne fúzy, až na hŕstku mužov (ktorí boli pyšní na svoju výnimočnosť), ktorí mali chvostík čiernych chlpov uprostred brady. Tvárili sa väčšinou nepreniknutelne. Najpohyblivejšie boli ich široké ústa a pohyb ich ostražitých očí sa dal pozorovať jedine zblízka, pretože boli tak čierne, že nebolo možné rozoznať zornice. V hneve však červeno vzplanuli. Hlas mali hlboký a hrdelný, ale ich smiech bol prekvapením: bol bohatý a zvučný a rozosmial každého, kto ho počul, elfov i ľudí, svojou čírou veselosťou, nenakazenou pohŕdaním ani hnevom. Počas mieru sa často smiali pri práci i pri hre, keď by si iní ľudia spievali. Vedeli byť však neúprosnými nepriateľmi, a keď sa do červena rozpálili od zlosti, chladli len pomaly, aj keď ich hnev sa neprejavoval inak než svetlom v očiach; bojovali totiž mlčky a nejasali, keď zvíťazili, dokonca ani nad škretmi, jedinými tvormi, ku ktorým chovali nezmieriteľnú nenávisť.
(Nepriateľsky naladeným osobám, ktoré ich dobre nepoznali, a preto prehlasovali, že Morgoth musel vypestovať škretov z nejakého takého základu, Eldar odpovedali: "Niet pochýb, že Morgoth vypestoval škretov z rôznych druhov ľudí, pretože sám nemôže stvoriť nič živého, ale Drúadania museli jeho Tieňu uniknúť; ich smiech a smiech škretov sa totiž od seba líšia ako svetlo Amanu od tmy Angbandu." Niektorí si aj napriek tomu mysleli, že tam bolo vzdialené príbuzenstvo, ktoré by vysvetľovalo ich mimoriadne nepriateľstvo. Škreti a Drugovia pozerali jeden na druhého ako na odpadlíkov.)
Možno by sa zdalo, že predkovia hobitov v Treťom veku museli byť práve Drúadania, ale nebolo to tak. Mali totiž úplne inú telesnú stavbu a vzhľad. Drúadania boli vyšší, rozložitejší a silnejší. V tvári boli nepekní (podľa bežných ľudských meradiel), a zatiaľ čo hobiti mali vlasy bujné (aj keď krátke a kučeravé), Drúadania mali na hlave vlasy riedke a rovné a na nohách nemali žiadne chlpy. Niekedy boli veselí rovnako ako hobiti, mali však v sebe i čosi drsnejšieho a vedeli byť sarkastickí a neúprosní; a mali - alebo sa im pripisovali - zvláštne čarodejné schopnosti. Naviac boli ľudom striedmym, jedli skromne i v dobe hojnosti a nepili nič než vodu. V niektorých ohľadoch sa podobali skôr trpaslíkom: telesnou stavbou, vzrastom a vytrvalosťou, svojou zručnosťou v opracovávaní kameňa, svojou drsnou povahovou zložkou a svojimi zvláštnymi schopnosťami. Avšak "čarodejné" umenie, ktoré sa pripisovalo trpaslíkom, bolo úplne iné; a trpaslíci boli omnoho drsnejší a tiež dlhovekí, no Drúadania mali v porovnaní s inými ľuďmi krátky život.

V raných dobách bývali veľmi užitoční tým, medzi ktorými sídlili, a boli veľmi vyhľadávaní; málo ich samozrejme opustilo zem Halethina ľudu. Vedeli obdivuhodne stopovať všetko živé a učili priateľov toto svoje umenie, ako mohli; ich žiaci sa im však nevyrovnali, pretože Drúadania používali svoj čuch ako loveckí psi, lenže naviac mali i bystrý zrak. Chválili sa, že z náveternej strany zavetria škreta na väčšiu vzdialenosť, než ho iní ľudia uvidia, a že ho dokážu sledovať podľa pachu celé týždne, pokiaľ nejde cez tečúcu vodu. Ich znalosť toho, čo rastie, sa takmer vyrovnala znalosti elfov (aj keď sa od nich neučili), a hovorí sa, že po presťahovaní do nového kraja zakrátko vedeli o všetkom, čo tam rástlo, či už to bolo veľké alebo nepatrné, pomenovali, čo bolo pre nich nové, a rozpoznali, čo je jedovaté, alebo čo sa nehodí na jedenie.
Mali zákon proti používaniu všetkých jedov proti akýmkoľvek živým tvorom, i tým, ktorí im ublížili - okrem škretov, ktorým oplácali ich otrávené strely ešte smrtonosnejšími. Boli ľudom lesným a stačilo im žiť v stanoch alebo prístrešiach postavených zľahka okolo kmeňov veľkých stromov, pretože boli otužilé plemeno. Podľa vlastného vyprávania vo svojej predchádzajúcej domovine používali jaskyne v horách, hlavne však ako skladiská. Ako obydlie ich používali len v krutom nečase. Podobné útočiská mali v Beleriande, kam sa v dobe búrok alebo v kruté zime uchyľovali všetci okrem tých najotužilejších; tieto miesta boli strážené a neboli tam vítaní ani ich najbližší priatelia z Halethinho ľudu.

Drúadania nemali rovnako ako ostatní Atani žiadnu formu písma, dokiaľ sa nestretli s Eldar; nikdy sa však nenaučili eldarské runy ani písmo. Sami nevymysleli nič bližšieho písmu než určitý počet znakov, úplne jednoduchých, ktorými si označovali cesty a predávali informácie a varovania. Zdá sa, že v dávnej minulosti mali malé pazúrikové nástroje na vyškrabovanie a vyrezávanie a používali ich stále, aj napriek tomu, že Atani poznali kovy a základy kováčstva, ešte než prišli do Beleriandu, lebo kovy boli ťažko dostupné a kované zbrane a nástroje veľmi drahé. Keď sa však v Beleriande vďaka spoločenstvu s Eldar a obchodu s trpaslíkmi z Ered Lindonu tieto veci stali bežnejšími, Drúadania prejavili veľké nadanie v drevorezbe a kameňosochárstve. Už poznali farbivá, čisto rastlinného pôvodu, a kreslili obrázky a vzory na drevo alebo na ploché kamenné povrchy; niekedy oškrabovali polená do podoby tvárí, ktoré sa dali pomaľovať. Avšak s ostrejšími a silnejšími nástrojmi sa vyžívali vo vyrezávaní postav ľudí a zvierat, či to boli hračky a ozdoby alebo veľké sochy. Tí najzručnejší ich vedeli robiť ako živé. Sochy boli niekedy zvláštne a fantastické, niekedy budili i strach: medzi drsné žarty, na ktoré používali svoje umenie, patrila výroba postáv škretov, ktoré stavali na hranice zeme a ktorí boli zobrazení, ako keby stamade so zdeseným revom utekali. Robili tiež sochy sebe samých a stavali ich na východisko ciest alebo do zatáčok lesných ciest. Nazývali ich "strážne kamene"; najpozoruhodnejšie stáli pri Brodoch cez Teiglin. Každý predstavoval Drúadana v nadživotnej veľkosti, ako ťažko dosadá na mŕtveho škreta. Tieto postavy neslúžili len ako urážka ich nepriateľov; škreti sa ich totiž báli a verili, že v sebe majú zlobu Oghor-hai (ako hovorili Drúadanom) a že sa s nimi môžu dorozumievať. Preto sa ich málokedy odvážili dotknúť alebo sa ich pokúsiť zničiť, a keď nešli vo veľkej tlupe, pri "strážnom kameni" sa obracali späť a ďalej nešli.
Z vlastností tohto zvláštneho ľudu bola snáď najpozoruhodnejší ich schopnosť úplne mlčať a nehýbať sa. Tak dokázali sedieť i mnoho dní po sebe so skríženými nohami, s rukami na kolenách alebo v lone, oči zavreté alebo sklopené do zeme. Hovorí sa, že Drúadania tak často sedávali v dobe zármutku či straty, avšak niekedy len pre potešenie z premýšľania alebo plánovania. Túto nehybnosť však vedeli využívať i na stráži; potom sedeli alebo stáli skrytí v tieni, a aj keď sa snáď zdalo, že majú oči zavreté alebo hľadia do prázdna, neuniklo im nič, čo sa dialo alebo čo prišlo do ich blízkosti. Táto nevidená bdelosť bola tak intenzívna, že ju votrelci mohli cítiť ako nepriateľskú hrozbu a v strachu ustupovali, ešte než dostali výstrahu. Pokiaľ samozrejme šlo o niečo zlé ďalej, vydali na znamenie ostrý hvizd, ktorý osoby v blízkosti až bolel a niesol sa do diaľky. Služba Drúadanov ako strážcov bola Halethiným ľuďom v dobách nebezpečenstve veľmi cenená; keď takých strážcov nemohli zohnať, stavali si pri domoch postavy vytesané do ich podoby, a verili, že (pre tento účel vyrobené samotnými Drúadanmi) budú v sebe mať niečo z hrozivosti živých mužov. Drúadanov mali naozaj radi a dôverovali im, mnohí z Halethinho ľudu však aj tak verili, že majú nadprirodzené a čarodejné schopnosti; niektoré z ich podivuhodných príbehov o takých veciach rozprávali...

Eldar im hovorili Drúadania a radili ich medzi Atani, pretože bývali za svojho života veľmi milovaní. Žiaľ, nežili dlho a vždy ich bývalo málo a mali veľké straty vo svojom bojovaní so škretmi, ktorí im ich nenávisť oplácali a s rozkošou ich chytali a mučili. Keď Morgothove víťazstvá zničili všetky ríše a pevnosti elfov i ľudí v Beleriande, hovorí sa, že sa stenčili na niekoľko rodín, prevážne ženy a deti, a niektorí nakoniec hľadali útočisko v ústí Sirionu.

V letopisoch Númenoru sa píše, že tomuto zbytku bolo dovolené plávať s Atani cez more a že v mieri novej zeme sa im darilo a opäť ich pribudlo, avšak vojny sa už nezúčastnili, pretože mali hrôzu z mora. Čo sa s nimi stalo neskôr, je zaznamenané v jednej z mála povestí, ktoré pretrvali Pád, v príbehu o prvých plavbách Númenorejcov späť do Stredozeme, známom ako Námorníkova žena. V opise napísanom a dochovanom v Gondore je pisarská poznámka k pasáži, v ktorej je zmienka o Drúadanoch v domácnosti kráľa Aldariona Námorníka: píše sa tam, že Drúadania, ktorí boli vždy známi svojou zvláštnou predvídavosťou, boli znepokojení, keď počuli o jeho plavbách, predvídali, že z nich vzíde zlo, a prosili ho, aby už nejazdil. Nepočúval ich, lebo ho k zmene dráhy neprehovoril ani otec, ani manželka, a Drúadania odišli celí rozrušení. Od tej doby númenorskí Drúadania boli znepokojení, a aj napriek svojmu strachu z more prosili jeden, dvaja i traja naraz, aby ich veľké lode, ktoré sa plavili k severozápadným brehom Stredozeme, vzali na palubu. Keď sa niekto pýtal: "Prečo chcete odísť, a kam?" odpovedali: "Veľký ostrov už nám pod nohami nepripadá pevný a chceme sa vrátiť do zemí, odkiaľ sme prišli." Tak sa behom pár rokov ich počet opäť stenčoval, a keď Elendil unikol pri Páde, nezostal tam už žiadny: poslední utiekli zo zeme, keď tam bol privezený Sauron.

V minulých vekoch nič nedbali na Veľkého temného (Morgotha) ani sa neskôr nespojili so Sauronom; nenávideli totiž všetkých nájazdníkov z Východu. Vraveli, že z Východu prišli vysokí muži, ktorí ich vyhnali z Bielych hôr, a tí boli srdcom zlí. Možno ešte za dní Vojny o Prsteň niektorí z ľudu Dru zostávali v horách Andrastu, západného výbežku Bielych hôr, avšak gondorský ľud poznal len pozostatok v anórienských lesoch.
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


SlavCon
 
Google+
 

Partneri

Kníhkupectvo Preškoly.sk Porovnanie cien kníh SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantasy a sci-fi knihy Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z. DRAKKARIA - pohanský a šermířský obchod Laeg Mortemir Databáza postáv
 

Login:

Heslo: